Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 35. kapitola

27.05.2014 (14:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 24× • zobrazeno 4581×

Edward:

Celá izba bola nasiaknutá jej vôňou. Tá neznesiteľne dokonalá aróma prešla dokonca aj mojim oblečením a vsiakla aj do chladných múrov tohto domu. Sedel som na posteli a díval sa, ako sa fascinujúco dvíha jej obnažená hruď. Nahol som sa a vydýchol pár centimetrov od jej alabastrovej pokožky. Zachvela sa a reagovala presne tým vzrušujúcim spôsobom, ktorý ma vedel dostať do kolien a pripraviť ma o zdravý rozum. Bradavky jej opovážlivo vystúpili a stvrdli, pričom jej kožu zasypali drobné zimomriavky, ktoré ale zmizli rovnako rýchlo, ako sa objavili. Priam nepočuteľne zastonala a pomrvila sa. Dokázal by som v nej stráviť večnosť. Vystrel som ruku a omotal si pramienok jej vlasov na prst a nechal ho padnúť na jej rameno. Takto som sa zabával naozaj často. Noci som trávil jej pozorovaním a snívaním o tom, aké by bolo všetko iné, ak by o mne vedela pravdu. Teraz bola od tej desivej skutočnosti vzdialená minimálne a väčšinu už vedela. Zatiaľ bola stále tu a stále so mnou, čo mi prišlo priam neskutočné. Sníval som o tom, ako jej to poviem a opíjal sa predstavou, že to príjme a zmieri sa s tým. Predstavoval som si, ako s ňou v náručí bežím lesom, ako si ona a vlastne aj ja užívame moju nesmrteľnosť, rýchlosť a neúnavnosť. Ani netuší, čo všetko by som jej mohol dopriať. Môžem jej dať všetko na svete... Vlastne všetko na svete nie. Vedel som, čo jej nikdy nedám. Nedám jej toho naozaj veľa a hneď zajtra si bude musieť z pohára pravdy ešte poriadne odpiť. Či tu bude aj ďalšiu noc, to netuším. Zostáva mi len modliť sa. Ja, tvor bez duše, budem v modlitbe prosiť za dušu človeka. 

Bella:

Cítila som, že je pri mne. Bola som hore, no oči som nechala zatvorené, aby som ešte na chvíľu bola so svojimi myšlienkami sama. Prehrávala som si včerajšok a uvažovala som, či je naozaj ráno múdrejšie, ako večer. Pomaly som otvorila ťažké viečka a stretla sa pohľadom s tým jeho. Kľačal pri posteli a po chvíli sa nežne usmial. Neuvedomila som si, že sa na neho usmievam, kým mi to nevrátil.

„Dobré ráno,“ zachrapčala som. Hlasivky ma zradili a tak som si trocha odkašľala.

„Dúfam, že si neprechladla,“ pošepol a skĺzol pohľadom na moju nahú hruď. Cítila som, ako mi stúpa do tváre červeň a rýchlo som vytiahla prikrývku vyššie. „Pošlem ti Alice, aby ti pomohla s obliekaním?“ opýtal sa pokojne. Premkla ma úzkosť.

„Nie!“ povedala som prudko a nadvihla sa na lakti.

„Dobre... Pomôžem ti ja, ale Alice verím a má ťa veľmi rada. Nikdy by ti neublížila a naozaj chce s tebou hovoriť,“ šepol a pomaly sa postavil. Prešiel izbou smerom k mojej ešte stále zabalenej taške. Rozopol kožené remence a vybral tých pár vecí, čo som si na rýchlo zabalila. Posadila som sa a rozmýšľala, či sa mi predstava jeho pomoci naozaj páči viac, akoby sem mala prísť Alice. Keď cez posteľ prevesil moju spodnú bielizeň, bolo rozhodnuté.

„Mám z nej strach,“ pípla som.

„Viem, ale nemáš sa čoho báť.“ Otočil sa a sadol si na posteľ. Vzal do dlaní moju ruku a nahol sa pre bozk, no ja som nepochopiteľne sklonila hlavu a nedovolila mu pobozkať ma. Povzdychol si. „Zavolám Alice. Pomôže ti obliecť sa a potom prídeš dole. Chcem, aby si sa stretla s mojou rodinou. Musím ťa s nimi zoznámiť, ako sa patrí.“ Postavil sa, chytil ma za ramená a vytiahol ma do stoja. „Nikto v tomto dome ti neublíži. Rozhodla si sa spoznať pravdu. Ešte stále to chceš?“ opýtal sa zrazu dosť stroho. Zmena tónu jeho hlasu ma trocha prekvapila. Rozpačito som prikývla. Pustil moje ramená a ráznym krokom prešiel izbou. Dvere zavŕzgali a osamela som. Sekundou keď odišiel mnou prešiel zvláštny pocit. Ucítila som bolesť na hrudi, presne takú, akou bolí prázdnota. Spustila som na zem prikrývku a snažila sa rýchlo dostať do svojej bielizne, aby som pred Alice nemusela byť nahá. Prišlo mi to potupné, no nerozšnurovala som si košieľku a tak som sa v nej sprvu zasekla. Nenávidím ten stiesnený pocit. Chcela som ju zo seba zas strhnúť, no odrazu mi hladko skĺzla dole telom a ja som ako prvé zbadala Alicinu tvár, na ktorej zahral jemný úsmev. Uskočila som od nej, akoby bola hádam strašidlo. Alice však na môj ľak nijako nereagovala. Zavlnila sa okolo mňa a vytiahla z tašky šaty. Ladne sa s nimi otočila a usmiala sa.

„Sú dosť pokrčené, ale môžem ti dať niektoré z mojich, kým sa tieto trocha narovnajú.“ Prehodila ich cez kreslo a než som stihla odpovedať, dvere sa otvorili a zaplavil ma jas, ktorý so sebou priniesla madam Rosalie. Tvár mala priam kamennú, bez výrazu, no keď pozrela na mňa, nakrčila čelo a potom znechutene ohrnula nos.

„Bože, ako toto Edward zvláda?“ preniesla uštipačne a ja som naozaj nemala ani len predstavu, o čom hovorí. Mohla som len hádať, že ide o môj vzhľad, či odev, možno o mňa samú. Aj ona ignorovala fakt, že sa tisnem k stene pri posteli a ani nedýcham, ba dokonca ja to, že tu stojím len v spodnej bielizni. Rosalie smerom ku mne otrčila modré šaty lemované čiernou čipkou, ktoré boli na môj vkus dosť odvážne. „Môžu byť?“ opýtala sa rozmrzene. Bola som strachom celá meravá. Viem, že som pokrútila hlavou, ale netuším či kladne, alebo záporne. Spustila ruky pozdĺž tela a nechala tie krásne šaty padnúť na zem k jej nohám. Prekročila ich a pokrútila hlavou. Pozrela na Alice. „Tvoje šaty nechce, ale mojim kožuchom nepohrdla. Nie len že nasiakol ňou, ale aj koňmi!“ zasyčala a dvere za sebou zabuchla tak energicky, že mi na sekundu zaľahlo v ušiach. Alice vzala šaty zo zeme a priložila ich k sebe. Tá belasá jej razom rozžiarila pleť a naozaj to boli hádam tie najkrajšie šaty, aké som videla.

„Vážne sa ti nepáčia? Ešte som ich na sebe nemala. Dala som ich šiť podľa najnovšej módy. Látku mi doniesol Carlisle z Paríža,“ preniesla sklamane.

„Sú krásne,“ pípla som rozpačito.

„Tak si ich oblečieš?“ opýtala sa očividne spokojnejšie. Prikývla som. Začala svižne rozmotávať stužky a možno som zaspala a možno len klipla očami a dlhokánska šnurovačka šiat bola rozviazaná a povolená. Navliekla šaty na predlaktia a otrčila ich na mňa. Stačilo natiahnuť ruky a vkĺznuť do nich. Moje telo však bolo stále ako z kameňa. Nedokázala som to urobiť. Alice trpezlivo čakala s rukami natiahnutými pred seba. „Môžem takto stáť celý deň, ak chceš,“ šepla po pár minútach. Privrela som oči. Čo vyriešim strachom? Ak sa rozhodnú ublížiť mi, nebudem mať najmenšiu šancu. Natiahla som ruky a vkĺzla do tých dokonalých šiat. Alice mi ich stiahla k členkom a začala ich rýchlo zaväzovať a upravovať. „Cítiš sa dnes lepšie?“ opýtala sa, keď zaviazala poslednú stuhu a upravila sklady na sukni.

„Cítim sa veľmi zle, čiže lepšie, ako včera,“ šepla som. Alice ohrnula peru.

„Som naozaj rada, že je ti veľmi zle, čiže lepšie, ako včera,“ prehodila s náznakom posmechu. Alice sa na mne najskôr zabávala a trocha ma to hnevalo.

„Alice, všetko čomu som verila, v čom som existovala, ste mi razom zničili,“ zaškrípala som zubami, lebo som mala pocit, že jej musím objasniť, aké je to pre mňa celé ťažké. Alice zvážnela.

„Teraz predsa dostávaš pravdu. Pre teba je ťažké ju prijať, ale dokážeš si predstaviť, aké je ťažké pre nás ti tu pravdu povedať? Do tvojich rúk predsa kladieme tajomstvo našej rodiny a všetkých tých, čo sú rovnaký ako my. Je zakázané prezradiť našu existenciu a tebe sme ju prezradili.“ Uprene mi pozrela do očí. Čakala na moju reakciu.

„Kto by mi veril, ak by som im to povedala? Bola som v blázinci...“ Našla som odvahu a dívala sa do jej krásnej tváre.

„V tejto dobe ľudia veria všetkému. Sú tak hlúpi a plytkí. Inkvizícia mučí a zabíja ženy, lebo veria, že sú bosorky. Ako málo by im stačilo, aby prenasledovali upír...“ zarazila sa a roztržito pozrela na dvere. Zalapala som po vzduchu.

„Upírov?“ opýtala som sa priškrtene. Alice krok cúvla a neisto mi hľadela do očí. „To ste? Ste upíri?“ Cítila som nával tepla stúpajúci po mojich lýtkach, cez kolená, na stehná a stále vyššie a vyššie, až ten pocit ťažoby vyplnil celé moje telo, ako by do môjho tela, mojej schránky niekto nasypal kamenie.

„Ten výraz nie je celkom správny...“ Dvere sa otvorili a Edward rázne vstúpil do izby. Pozrel na Alice a tvrdo mykol hlavou, aby odišla. Jeho výraz bol nepredstaviteľne strnulý a vážny. Prekvapene som prebehla pohľadom po jeho obrovskej postave. Mal na sebe čiernu košeľu, čierne nohavice a vysoké kožené čižmy. Ten kontrast s jeho smotanovou pokožkou vyrážal dych. Nehovoriac o jeho temnom pohľade. Ruky mal za chrbtom a napäto sa mi díval do tváre. Hlavou sa mi hnalo len slovo upír, ale nejako som si nedokázala v mysli vybaviť žiadnu asociáciu k tomu pojmu. Videla som len tohto démonicky krásneho muža, môjho manžela, ako predo mnou stojí v kamennom postoji. Na tvári ma nepreniknuteľnú masku. Čakala som na niečo obyčajné, na mrknutie očí, nádych, alebo na náznak neistoty v jeho očiach, no bol ako socha.

„Som upír, Bella. Živím sa krvou,“ šepol a mňa zalialo ešte väčšie teplo. Myslela som, že horím. Zovrelo mi hrudník a hrdlo. Podlomili sa mi kolená a padla som k zemi ako podťatá. Šaty sa okolo mňa vzniesli do vzduchu a vejárovito sa rozložili okolo môjho tela. Opierala som sa len  predklone o ruky a z očí sa mi valili slzy. Nemohla som dýchať, šaty ma škrtili a mala som pocit, že sa udusím. Začala som lapať po vzduchu a videla pred sebou len tie prekliate čierne čižmy. Cítila som nekonečnú úzkosť. Začala som nekoordinovane sťahovať škrtiacu látku šiat a snažila sa vyslobodiť z toho zovretia v nádeji, že sa mi podarí nadýchnuť. Chvíľu mu trvalo, než padol na kolená a jediným pohybom rozorval tú modrú dokonalosť na dva kusy a ja som mu bola vďačná. „Dýchaj, Isabella! Dýchaj!“ zavelil. Snažil sa ma vzpriamiť, no ja som ho od seba odtláčala. Hystericky som plakala a odtláčala ho, no nedal sa. Privinul si ma k sebe, no ja som mlátila rukami okolo seba.

„To nie... To predsa nemôžeš!“ kričala som a oči ma pálili slzami. „Zabíjaš ľudí pre krv!“ zrevala som.

„Nie, Bella...“ zachrapčal a na silu ma donútil pozrieť mu do tváre. „Nezabíjam ľudí, ale zvieratá, Bella. Zabil som veľa ľudí, nebudem ti klamať, ale nie teraz a nie pre krv. Ak by som to robil, nedokázal by som byť s tebou a ani moja rodina by s tebou nemohla byť v jednom dome. Pijeme zvieraciu krv. Som netvor, ale milujem krásku... Si mi všetkým na tomto svete. Pochop to!“ skríkol mi do tváre a mňa oviala ta ľadová, sladkastá vôňa jeho dychu. Bolo to, akoby ma oblial studenou vodou. Zavrela som oči a zhlboka dýchala. Potom som povolila napätie v rukách a nechala svoje telo klesnúť na to jeho. Nastalo ticho, ktoré prerušoval len môj spomaľujúci sa dych. Bolo to znakom toho, že sa upokojujem. Nech ma zabije, nech mi vysaje krv, nech ma so sebou stiahne do pekla, je mi to jedno. Chcem len späť svoj život. Chcem to vrátiť do chvíľ, keď som bola šťastná, keď som v nevedomosti vyčkávala jeho koňa a triasla sa na dary od neho a v kútiku duše sa tešila z toho, že zo mňa nedokáže spustiť oči a v noci sa ma nevie nabažiť. Vtedy som to nepovažovala za tak vzácne a krásne. Skôr naopak. Bola som hlúpa, aby som pochopila, že to boli najkrajšie chvíle môjho prekliateho života. Chcem vrátiť čas. Bola by som múdrejšia. Nikdy by som nepovedala tie strašné veci, nikdy by som nebola v tom pekle a nestála zoči-voči tej šialenej pravde. Nič nie je tak trpké, horké a pálivé ako pravda. Nič na svete tak nebolí. Ak ho rovnako bolelo to, čo som mu urobila, tak som rovnakým netvorom, ako on.

„Čo s nami teraz bude? Čo bude so mnou?“ opýtala som sa do jeho čiernej košele. Bola celá mokrá od mojich sĺz a lepila sa mi na ústa.

„To záleží len na tebe a na tom, čo budeš chcieť.“ Pohladil ma po vlasoch.

„Chcem, aby bolo všetko ako pred tým,“ zašepkala som.

„Nebude to ako pred tým. Vieš, kto som. Už to vieš a teraz sa to už nedá vrátiť späť. Môžeme sa vrátiť do Greenway a tváriť sa, že som človek. Môžeme znova všetkých klamať. Budeš ale takto šťastná?“ Zovrela som do pästí látku nohavíc na jeho bokoch a pevne privrela viečka, až to zabolelo.

„Ty si mi odpustil klamstvo a ja ho odpustím tebe.  Si síce môj manžel, ale v skutočnosti ťa nepoznám. Netuším kým si, aj keď poznám tvoje meno. Chcem o tebe vedieť všetko, ale naše manželstvo vzniklo z klamstva a to na oboch stranách a preto...“ šepla som, odtiahla sa a stiahla z prsta prsteň, ktorý ma k nemu pútal neviditeľným putom vyslovenej prísahy. „Vraciam ti sľub.“ Pozrela som mu do očí a vtlačila mu do dlane prsteň. Zmučene skrivil čelo.

„Prosím... Nerob to.“ Krútil hlavou. „Neopúšťaj ma,“ šepol zničene. Opatrne, s istou dávkou rešpektu, ktoré so sebou nieslo slovo upír, som ho pohladila po ostrej hrane sánky.

Viem, že bola táto kapitola nezáživná, ale ja som sa na ňu tešila. To prezradenie tajomstva o upíroch si proste stále užívam. Dúfam, že sa kapitola páčila a v ďalšej sa už výraznejšie posunieme v deji. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 35. kapitola: