Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 33. kapitola

Tretia manželka - 33. kapitola„Zas ste nič nezjedli, Isabella,“ šepol ten prekliaty hlas a ja som mala chuť zasyčať, no ovládla som sa. „Prosím... Prosím, zjedzte niečo,“ šepla mi za chrbtom a ja som nadskočila a prudko sa otočila, že som sa chrbtom oprela o sklo. Zodvihla ruky pred seba v zmierlivom geste a krok ustúpila. Jej tvár, ľadovo dokonalá, na mňa pôsobila presne ako pred rokmi. Mala som chuť ukryť sa do pánovho kabáta. „Mám to tu nechať?“ opýtala sa cez rameno.

Bella:

Nikto nevie presný dátum svojej smrti a ani ja nie. Vždy som mala pocit, že mi nebol predurčený dlhý život. Mala som tušenie, že ja nie som vyvolená na to, aby som spoznala šťastie, lásku a bohatstvo. Ako dieťa sa mi celý svet zrútil, keď som opustila svoj domov, svojich milovaných a vo chvíľach, keď sa malo šťastie vrátiť, a ja som mala okúsiť zas slnko na tvári, mi umrela matka, bytosť, čo mi vdýchla život, milovala ma najčistejšou a najvrúcnejšou láskou sveta a ja som jej nemohla ani povedať ako ju ľúbim a potrebujem. Cítila som sa okradnutá, prázdna a podvedená osudom. Nebolo konca nešťastiu a utrpeniu. Aj ten muž, ktorého meno ma sprvu pálilo na jazyku, sa rozhodol, že bude pokračovať v mojom trýznení. Zasial do mňa semiačko zloby a hnevu, do bytosti čo nerozumela svetu a nevedela nič o tom, ako chutí láska medzi mužom a ženou. To, čoho som sa tak bála, čo ma tak desilo a čo som tak nenávidela, sa ma zmocnilo. Všetko sa však obrátilo a ja ani neviem kedy a moje srdce začalo znova biť a otriasalo sa citom. Bála som sa toho pocitu a toho, ku komu ten cit chovám, že som zradila svoje srdce, inštinkt a myseľ. To, čo sa vo mne zrodilo však nekvitlo ako ruža, ale devastovalo ako burina. Kým láska ma pučať do krásy, mňa pripravila o sluch, zrak a rozum. Nikdy som nebola obyčajná, moje city nikdy neboli priame a jednoznačné. Vždy som sa sama v sebe zmietala, ako loď na rozbúrenom mori, medzi silným prúdom a vetrom. Raz ma prúd ťahal hlbšie do oceánu a v zapätí sa ma vietor pokúšal hodiť na skaly. Kde som však urobila tú prvotnú chybu? Snažila som sa v mysli nájsť ten bod, v ktorom sa to celé zlomilo a videla som stále len malé dievčatko, čo za ťažkým závesom objavilo portrét muža, ktorého tvár bola dokonalá. Všetko razom do seba začalo zapadať a ja som si mohla zliepať črepinu k črepine obludného zrkadla, čo odrážalo môj život. Dostalo sa mi niekedy tej priazne, aby mi bola od niekoho povedaná pravda? Jedine Jacob mi ju dokázal povedať do očí. On vedel, že je niečo desivé a zlé na celom mojom živote, že na mojom prameni sedí žabiak, ktorý mu nedovolí tiecť na povrch. Som všetkým na svete, ale nie som hlúpa.

Dívala som sa z okna na zasneženú krajinu, lebo tu hore sa ešte zima priam zarezávala pod nechty, ale v dome, aj keď mal hádam aj dve storočia, bolo príjemne teplo. Sídlo obklopoval hustý borovicový les a z opačnej strany skaly, ktorých vrcholky nebolo možné vidieť. Bolo to dokonalé, ľadové väzenie. Ak by som odtiaľto aj ušla, čo je nemožné, zamrzla by som. Nikdy som sa necítila viac bezmocná. Klásť otázky by bolo logické a múdre, ale komu ich položiť? Odo dňa, kedy som Edwardovi povedala, že ho nenávidím a on odišiel, spustila sa šialená špirála niečoho groteskného a ja som neustále čakala, že sa preberiem z kómy. Možno som padla z koňa a udrela si hlavu a to celé, všetko, čo sa od toho momentu stalo, je len zlý sen. Z myšlienok ma vytrhlo jemné zaklopanie. Trhla som sebou, no neobzrela sa. Nebolo počuť žiadne kroky. Podlaha ani nezavŕzgala.

„Zas ste nič nezjedli, Isabella,“ šepol ten prekliaty hlas a ja som mala chuť zasyčať, no ovládla som sa. „Prosím... Prosím, zjedzte niečo,“ šepla mi za chrbtom a ja som nadskočila a prudko sa otočila, že som sa chrbtom oprela o sklo. Zodvihla ruky pred seba v zmierlivom geste a o krok ustúpila. Jej tvár, ľadovo dokonalá, na mňa pôsobila presne ako pred rokmi. Mala som chuť ukryť sa do pánovho kabáta. „Mám to tu nechať?“ opýtala sa cez rameno.

„Nie,“ zachrapčala som.

„Ak nebudete jesť, ochoriete a odnesiem si to ja. Nebude ho zaujímať, že ste nechceli.  Povie, že som sa málo snažila,“ šomrala si popod nos, ale dosť jasne, aby som jej rozumela.

„Rosalie,“ oslovila ju Ema od dverí. Teda Esme... Nemohla som to pochopiť, vtĺcť si do hlavy, že táto mladá žena je Edwardovou matkou. Predstavil mi ju ako Emu, ale bola to Esme Cullenová, jeho matka, matka Alice a Emmetta a vlastne ich všetkých, lebo stvoriteľom bol Carlisle, ktorý ju pojal za manželku. Celé mi to stále prišlo šialené. Vymenili si pohľady a mala som pocit, že aj pár slov, ale možno sa mi to len zdalo. Esme zavrela za Rosalie dvere a prešla k oknu, kde som stála. Urobila som jej priestor, lebo som ju nechcela mať vo svojej tesnej blízkosti. „Nie je vám chladno?“ opýtala sa starostlivo a možno to len dobre hrala. Cullenovci totiž vynikali aj v hereckom prejave. Hra na ľudí im išla dokonalo.

„Nie,“ šepla som.

„Je niečo, čo by sme pre vás mohli urobiť, aby ste sa cítili lepšie?“ opýtala sa s jemným úsmevom a elegantne kývla rukou mojim smerom.

„Iste,“ zachrapčala som a ona mykla hlavou, aby ma tak pobádala k vysloveniu želania. Na tvári jej pritom zahral široký úsmev. „Dovoľte mi odísť,“ šepla som. Jej tvár razom pohasla a zadívala sa von oknom.

„Mrzí ma to, ale nemôžem. Tu ste v bezpečí. Môj manžel vyrazil hneď ako ste s Alice pricestovali rovno do Greenway a dozrie, aby bol váš otec v poriadku,“ znechutene som sa na ňu pozrela. Nechápala som, o čo sa snaží. Chce ma hádam upokojiť? Dívala sa uprene z okna a ani na chvíľu sa jej výraz nezmenil.

„Vie Edward, že ma väzníte?“ opýtala som sa nevrlo.

„My vás chránime, nie väzníme, Bella,“ šepla strnulo, no stále sa na mňa nepozrela.

„Alice ma sem privliekla násilím. O takúto ochranu nestojím, madam! Chcem odtiaľto odísť,“ zavrčala som, ale stále som sa snažila pôsobiť zdvorilo.

„Kam pôjdete?“ opýtala sa sprudka a zabodla nekompromisne svoj pohľad do mojich očí. Aj keď som nechcela, musela som pohľadom uhnúť, lebo som cítila, akoby sa mi dívala priamo do duše. Zneistela som. Chcela som odpovedať múdro a logicky.

„Pôjdem na svoje panstvo, za mojim otcom,“ preniesla som a snažila sa pri tom udržať pevný tón hlasu.

„Váš otec, manžel a moji synovia prídu onedlho sem. Chcete riskovať, že ich miniete, Isabella?“ opýtala sa ma, ako nejakého pochabého dieťaťa.

„Ako môžem vedieť, že som tu naozaj v bezpečí? Ako mám vedieť, že mi nechcete ublížiť?“ opýtala som sa späť a snažila sa jej pri tom dívať aspoň do tváre.

„Ak by sme vám chceli ublížiť, už by sa tak stalo. Ublížiť vám, by znamenalo ublížiť môjmu synovi, a ako matka radšej umriem, ak by mu mala byť učinená ujma.“ Urobila pár extrémne rýchlych krokov k dverám, až mi to na chvíľu vyrazilo dych. Zastala, sukňa sa jej zavlnila a elegantne, ako balerína, sa otočila vo dverách. „Ak budete niečo potrebovať...“ Nechala vetu otvorenú, lebo som okamžite nesúhlasne pokrútila hlavou. Zatvorila a ja som rýchlo vybehla za ňou. Nie preto, aby som ju zastavila, ale preto, aby som skontrolovala dvere. Nepočula som zámok. Chvíľu som vyčkala s uchom pritisnutým na masívne drevo, a keď nastalo hrobové ticho, opatrne som zatlačila na kľučku. Dvere sa bez jediného zavŕzgania otvorili. Cítila som, ako moje srdce zrýchlilo. Zaplavil ma pocit sily a moci. Mala som príležitosť a nevyužiť ju by bola obrovská chyba. Je hlúpe pokúšať sa ujsť do snehu a zimy vonku, ale musím to urobiť. Nemám čo stratiť, lebo väzňom už som. Prešla som dlhou chodbou, ktorú osvetľovali len sviece na jej konci. Ich mihotanie kreslilo na steny rôzne obrazce a ja som sa pri chôdzi ramenom opierala o drevený obklad. Z hora som si prezrela priestrannú halu. V krbe horel oheň a okrem dvoch obrovských kresiel, ktoré pripomínali to Edwardovo, tam iný nábytok nebol. Opatrne som kládla nohu pred nohu, aby ma na schodišti nikto nespozoroval. Dole som sa ešte raz rozhliadla. Východ bol na opačnej strane. Stačilo prejsť hádam dvadsať metrov a budem v chodbe, ktorá vedie z domu. Aby boli dvere otvorené, to by musel byť zázrak, no aj tak som sa odhodlala to skúsiť. Bola som už uprostred a mala som pocit, že to hádam dopadne dobre. Už som cítila ten chlad, ktorý sa mi oprie do tváre, keď vybehnem von a tešila sa naň. Všetko mi prišlo lepšie, než byť v dome s madam Rosalie, madam Esme a Alice.

„Nevezmeš si kabát? Vonku bude poriadna zima,“ preniesol zvonivý hlas od krajného kresla, ktoré bolo otočené k plameňu. Vypískla som a pritisla sa k stene za mnou. Alice graciózne vstala, obišla kreslo a prešla popri mne až do úzkej chodby, odkiaľ priniesla kožušinový kabát, ktorý mi podala. Neisto som sa na ňu dívala, no keď rukou kmitla, aby som si ho vzala, vkĺzla som doň a pritiahla si jeho cípy k sebe. V sekunde sa predo mnou zjavila aj Rosalie, ktorá si zastala hneď pred Alice.

„Zbláznila si sa? Chceš ju pustiť von?“ zasyčala na ňu.

„Edward je tu do pol hodiny. Nech si ju privedie späť sám. Za ten čas sa jej vonku nič nestane.“ Alice sa spokojne usmiala. Rosalie si ma premerala pohľadom a nakrčila čelo.

„Prečo si jej dala môj kožuch? Toho pachu sa nezbavím,“ preniesla urazene a ja som zahanbene spustila ramená. Označiť ma za páchnucu bolo odporné. Myslela som si, že ju nemôžem viac nenávidieť, ale touto poznámkou to posunula na maximum. Kým si to nerozmyslia, zapla som si kožuch až ku krku a vybehla von. Do tváre ma hneď šľahla poriadna dávka prašného snehu. Cez hlavu som si prehodila lemovanú kapucňu a zbehla niekoľko schodov. Razom som mala v topánkach mokro. Rozhliadla som sa a nebolo kam ujsť. Edward sa má vrátiť onedlho, ale momentálne som si nebola istá tým, či ho chcem vôbec vidieť. Zbehla som aj posledné schody a snehom asi po kolená som sa brodila k stajni. Tých pár desiatok metrov mi však trvalo nekonečne dlho a nohy ma oziabali a lámali ma až na predkolenia. Zatlačila som na bránu a prešmykla sa dnu. Na konci stajne horelo v malej piecke niekoľko polienok. Bolo tu omnoho teplejšie, ako vonku, ale aj tak tu bolo pomerne chladno. Štyri kone sa tlačili v ohrade hneď pri piecke. Vyzerali dosť vydesene a bokmi sa tie zvieratá tisli jeden na druhého. Prešla som až k ohrade, zložila si kapucňu a natiahla skrehnuté prsty cez vrchné brvno. Jeden z koní strihol ušami a urobil opatrný krok ku mne. Len čo sa jeho nozdry dotkli mojej ruky, vtlačil mi do dlane celé líce a behom chvíle sa už hruďou opieral o brvná a nechal svoju obrovskú hlavu hladiť medzi ušami. Rýchlo som sa začala otáčať a hľadať postroj, no okrem toho na zapriahanie do koča tu žiaden nebol. Nebola tu ani ohlávka a dokonca ani remeň, na ktorý by sa dal kôň uviazať. Na koni bez sedla by som sa hádam udržala, ale bez ohlávky ma Jacob jazdiť neučil, aj keď jeho som tak už jazdiť videla. Pridŕžal sa len hrivy zvieraťa, ale to bolo uprostred leta, v ohrade a kôň bol starý a veľmi jemnej povahy. Vrátiť sa do tej treskúcej zimy, v mokrých topánkach, to by bola samovražda a vrátiť sa späť do toho domu... Okrem potupy, ktorú by som cítila, by to bolo, ako vrátiť sa pod katovu sekeru. Rezignovane som teda preložila nohu cez prvú latu na ohrade a preliezla ku žrebcovi, ktorý mi hneď vďačne urobil miesto. Zdrapla som ho za hrivu, kým on s nozdrami zaborenými v kožušine overoval, s kým ma dočinenie. Očividne som nevoňala až tak odpudzujúco, lebo po prvotnej nervozite ku mne pristúpili aj ďalšie kone. Sadla som si na balík slamy, ktorý patril k izolačnej stene stajne a zhodila mokré čižmy. Strčila som si skrehnuté chodidlá pod seba a oprela si hlavu o ďalší balík. Bola mi zima, páchol tu hnoj, ale cítila som sa bezpečnejšie, ako v dome s tými neľuďmi. Nevedela som ich stále pomenovať, lebo Alice mi to odmietala povedať, ako aj iné veci, s ktorými som mala počkať na Edwarda. Momentálne som si však nebola istá, či vo mne aj on nevyvolá rovnaké pocity, ako ostatní. Ani on nie je človek. Nie je mužom, ktorého som si myslela, že si beriem. Pred Bohom voči nemu nemám ani ten najmenší záväzok, lebo do manželstva vstúpil s klamstvom a to ďalekom väčším, než bolo to moje. Myslela som si, že si pred Pánom beriem Edwarda Cullena, človeka, aj keď mnohým pripadal neľudský. Chodidlá ma neľútostne pálili, ako sa  postupne zohrievali a začala som sa cítiť vyčerpaná. Privrela som oči na pár sekúnd, potom ich otvorila a pohladila koňa po papuli, potom zas na pár sekúnd a potom hádam na dlhšie, lebo keď som oči zas otvorila, stajňu ožaroval jasný plameň z horiacej piecky a kone sa tisli na opačnej strane ohrady, jeden pri druhom, akoby som bola nebezpečná.

 

Edward:

Bratov som nechal míle za sebou. Hnal som sa ako zmyslov zbavený vpred a nebral ohľad na nič, čo mi prišlo do cesty. Jedna z mojich potrieb bola uspokojená a nevedel som sa dočkať, až uspokojím ďalšie. Potreboval som ju vidieť, cítiť, mať ju na jazyku a to všetko, čo k tomu patrilo. Nikto nepochopí, aké to je, mať niečo tak krehké vo svojej moci, vo svojich rukách, byť jej pánom, jej mužom, jej súčasťou. Bolo to nepopierateľne to najsebeckejšie, čo som kedy v živote urobil a aj napriek tomu, že to nebolo správne, užíval som si to. Fascinovalo ma jej telo, jej pokožka, jej vôňa a dych. Tešil som sa, až sa zas celý naplním jej sladkou vôňou. Snehová prikrývka ustupovala, keď som zacítil známy pach. Moje nohy prudko zastali. Zotrvačnosťou som do premrznutej pôdy nohami vyryl dlhú brázdu. Potriasol som neveriacky hlavou. Prebehol som k miestu, kde som to ucítil a do hĺbky svojich útrob som vsal pach zachytený na strome. V prvej stotine sekundu som zmeravel a potom sa v mojom mŕtvom srdci ozvala šialená bolesť. Bol to strach, ktorý ohromil dokonalé upírie telo. Pach patril Tanyi a nebol starý ani pár hodín.

„Tanya!“ zreval som hromovo a môj hlas sa niesol lesom, narazil na skaly a vrátil sa v tlmenom zvuku späť ku mne. Vyrazil som vpred. Myslel som na jediné... Ak ublíži mojej Isabelle, muky premeny budú len slabým odvarom toho, čo ju nechám pocítiť. Nemal som odchádzať tak ďaleko. Nemal som to nechať len na Alice. Mal som byť opatrnejší. Čo ak jej ublíži? Moje vnútro sa bolestivo zvíjalo v kŕčoch. Čím bližšie som bol, tým silnejší bol jej pach. Múr opevnenia z južnej strany som preskočil a potom som sa na brehu jazera silno odrazil. Dopadol som do prostred. Pohltila ma voda. Pár mávnutia rukami a bol som na druhej strane. Cítil som ju tak intenzívne, až ma to pripravovalo o rozum. Cítil som aj ľudskú krv. V prvej sekunde, ako ma udrela do nosa som sa celý rozochvel. Nebola to Isabellina vôňa, no v tomto rozpoložení som si nebol istý ničím. Vyviedlo ma to z miery a narušilo to moju koncentráciu. Vpadol som do domu cez zimnú záhradu. Dvere udreli do stien a sklo sa s rinčaním rozprsklo po celej dlážke. Tiekla zo mňa ľadová voda a ja som zúrivosťou nebol schopný kontroly.

„Tanya!“ zreval som. Nebola tu, ale hnev ma ochromil natoľko, že som schmatol prvé, čo mi prišlo pod ruky a šmaril to naprieč celou halou. Ak by sa mi teraz dostala do rúk, budem z nej po kúskoch trhať mŕtve mäso.

„Edward!“ zahrmel Emm za mojim chrbtom a razom ma už aj držal za obe ruky. Ťahal mi ich dozadu a ja som vrčal a metal sebou. V tej chvíli to bolo prirodzené. Nemyslel som. Cvakal som zubami na všetky strany a bol by som Emmetta dostal, no prirútil sa Jasper a prisadol mi trup. Držali ma na zemi pár minút, kým som sa prestal metať a červená záplava, čo mi pomútila hlavu postupne vyprchávala. Ostal som rezignovane ležať.

„Nevidno, žeby došlo k zápasu a ani nikde necítiť Isabellinu krv,“ preniesol Jasper to, čo bolo jasné.

„Bellinu nie, ale...“ šepol Emmett rozmrzene. Jasper sa zo mňa postavil a nechal ma vyskočiť na nohy. Obzrel som sa dokola a podľa pachu zisťoval, kde všade bola. Vybehol som po schodoch, do izby mojej ženy a strnulo zostal stáť pri dokorán otvorených dverách. Jej posteľ bola na kusy a kúsky šat rozkmásané po celej izbe. Pomalým krokom som prešiel k svojej izbe, kde to vyzeralo podobne, akurát nerozkmásala šaty, ale posteľnú bielizeň. Tanya je posadnutá, to bolo jasné. Vedela, že som znova s Isabellou a teraz sa ju rozhodla rovno zabiť, keď jej už nevyšlo to, aby sa zbláznila. Tanya je v koncoch. Musí si byť vedomá toho, že ju za toto zabijem, ale je jej to jedno.  

„V stajni zabila paholka. Emmett sa zbaví tela,“ šepol Jasper. Privrel som oči a rozmýšľal. Alice najskôr vedela, že hrozí nebezpečenstvo a odviedla Isabellu a jej otca. Kde ich však mohla odviesť, aby boli v bezpečí?

Vrátil som sa do haly, kde sa to Jasper snažil aspoň trocha zachrániť tým, že pozberal črepiny z dverí a kožené kreslo, ktoré som zarazil do múra vyhodil za sídlo. V diaľke som začul erdžanie koní a znudenú Charlieho myseľ.  Spoločnosť mu robila Dorota, ktorá v jednom kole niečo bľabotala.

„Čo im chceš povedať?“ opýtal sa ma môj brat. Pokrútil som hlavou a prešiel cez halu k hlavným dverám, aby som ich privítal.

Po niekoľkých minútach zastal kočiar na nádvorí. Charlie vystúpil a keď ma zbadal, zbledol. Na čelo mu vystúpil pot a myseľ začala plne pracovať.

„Edward!“ oslovil ma, teda skôr nervózne skríkol  a zamával mi. „No a teraz mu to mám ako vysvetliť? Hovoril som, že budem nakoniec tým zlým,“ šepkal Dorote.

„Pane, všetko je v poriadku. Vaša sestra vzala madam preč. Vlastne nám nič nevysvetlila, ale...“ pustila sa do vysvetľovania Dorota, no ja som ju zdvihnutou rukou umlčal. Charlie sa nervózne zaknísal na pätách.

„Tvoja sestra je ako veterná smršť. Proste Bellu schmatla a už boli na ceste preč,“ povedal Charlie rýchlo a previnilo klopil zrak.

„To je v poriadku, Charlie. Niečo sa tu udialo. Nikde nevidím Rolanda. Mám pocit, podľa toho, ako to vyzerá v dome, že to má na svedomí on. Chýbajú aj niektoré moje a Isabellyne šperky. Narobil v dome poriadnu spúšť,“ preniesol som monotónne, lebo som ešte nebol schopný väčšieho hereckého výkonu. Charlie prekvapene zodvihol obočie a potom si ma premeral od hlavy po päty.

„A ty si v poriadku?“ opýtal sa ma mierne zaskočene. Vyzeral som naozaj strašne. Bol som špinavý a mokrý a ani tá vôňa jazernej vody, nebola vábivá. Pousmial som sa, aby som ho tým zbavil napätia.

„Spadol som do jazera,“ šepol som. Charlie zarazene otvoril ústa.

„Spadol do jazera,“ zopakoval po mne. Dorota mykla ramenami a prešmykla sa do haly poza môj chrbát.

„Moje nervy... Tu je spúšť! Keď toho Rolanda chytíte, treba ho zbičovať, chuligána! A tak rozumne pôsobil,“ lamentovala ešte naozaj dosť dlho a to som bol rád, že ešte nevyšla na poschodie. Priam som dupkal, ako som sa chcel rozbehnúť za Bellou, ale najprv som musel upokojiť Charlieho a tiež som ho nechcel nechať bez ochrany. Ak by tu Tanya našla Isabellinho otca, netuším, ako by sa s tým moja láska vyrovnala. O Rolandovi sa ani nemusí dozvedieť.

Stratil som v sídle viac ako hodinu. Snažil som sa môjmu svokrovi vysvetliť, že chcem hneď odísť za Bellou, no protestoval. Potom zmenil názor a chcel ísť so mnou a to by ma spomalilo o celé dva dni. To som nebol ochotný podstúpiť. Nešlo však nechať ho tu. Začal som preto zjednávať s Jasperom, aby s ním prišiel do nášho rodinného sídla. Jaspera však predstava dvojdňovej cesty a hrania sa na človeka nenadchýnala a neveril si natoľko, aby bol s Charliem a Dotoru dva dni v jenom koči. Nemohol som to chcieť ani od Emmetta. Nervózne som pochodoval po hale a stratil tak ďalší čas.

Blesk z jasného neba, inak sa ani nedá povedať tomu, čo sa stalo. Počul som ho skôr, ako ho bratia mohli spozorovať a tak som sa len ospravedlnil, že sa idem preobliecť a priamo z okna som vyskočil a rozbehol sa oproti Carlislovi.

„Alice ju priviedla do sídla v horách,“ povedal ešte skôr, ako sme sa zbadali. Vedel som, že sa o ňu moja sestra postarala, ale počuť uistenie bolo balzamom na moje vybičované upírie nervy.

„Charlie je v poriadku. Zabila paholka,“ odpovedal som na otázku, ktorú mi položil v mysli.

„Potrebujem, aby si počkal, kým sa Charlie a Dorota pobalia a priviedol ich, keď si oddýchnu, do nášho domu. Nemôžu tu zostať bez ochrany a nikto okrem teba to s nimi dva dni v koči nevydrí,“ šepol som, keď sme už bežali späť k sídlu. Ja som vyskočil späť do svojho okna a Carliesle sa ako slušná ľudská návšteva, postavil pred hlavné dvere. Už ma netrápilo, akú historku si vymyslia. Povedal som Charliemu, že ich môj priateľ privedie do nášho rodinného sídla, lebo sa v Greenway necítim bezpečne. Charlie bol, aký bol, ale bol to človek, ktorý nekládol otázky, na ktoré nechcel poznať odpoveď. Jeho mottom bolo, čím menej vie, tým lepšie.

Trvalo mi pol dňa dostať sa do hôr. Ísť po Tanyiných stopách by bolo nanič a nedovolil som to ani bratom. Nešiel som ani do domu. Počul som Belline srdce zo stajne a Alice mi k tomu podala vyčerpávajúci komentár. Mohol by som ju zobrať do domu, ale asi by to bolo pre ňu stresujúce, keď odtiaľ vlastne ušla. Od Esme som si prevzal niekoľko prikrývok a vstúpil do stajne. Len čo ma kone ucítili, stiahli sa na jednu stranu ohrady a natisli sa bokmi k sebe. Nechcel som, aby sa splašili. Vzal som pár polienok zo zeme a vhodil ich do uhasínajúcej pece. Podliezol som brvná ohrady a prešiel k spiacej kráske, ktorá si to ustlala priamo na slame. Za normálnych okolností by som sa na nej hádam aj zasmial. Niekedy jednala tak nelogicky, ale tak roztomilo. Veľmi opatrne som ju prikryl ťažkou chlpatou dekou a zodvihol ju do vzduchu. Potom som ju omotal do kožušiny a privinul si ju k telu. Ak by som mal jediným slovom popísať, ako som sa práve cítil, bolo by to slovo blaženosť. Bol som šťastný, že je v poriadku. Predsa som sa len rozhodol zobrať ju do domu, keď mi Alice začala v mysli odhaľovať jej rozhovor s Isabellou. Chcela ma v rýchlosti dostať do obrazu. Zmeravel som a sadol si na balík slamy. Pritlačil som tvár do jej vlasov a začal v duchu odriekať modlitbu za to, aby ma tento anjel nezavrhol. Pred chvíľou sa môj stav dal opísať ako blaženosť, teraz jediným slovom ako beznádej. 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 33. kapitola:

 1 2 3 4   Další »
26.06.2014 [14:54]

anissskaNo Edwarde, myslím, že budeš mít co vysvětlovat.. A doufám, že na Tanyu taky dojde co nejdřív... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

34. v.v
20.04.2014 [17:21]

Ať se nerozhádaj zas Emoticon

33. E.C.M.
20.04.2014 [10:18]

Ráda bych věděla, kdy bude další pokračování, protože tato kapitola byla přidána více jako před měsícem a 34 kapitola je stále na 90% hotova. Emoticon Kedy bude pokračování?

32. PCullen
30.03.2014 [18:39]

Kapitola byla fantastická. Emoticon Emoticon Moc se mi líbila! Emoticon Emoticon Emoticon
Jsem velmi zvědavá na Bellinu reakci na Edwarda a na to malé sladké tajemství Edwarda a jeho rodiny.
Už se nemohu dočkat další kapitoly. Emoticon Snad bude pokračování co nejdříve!

31. evelsten
23.03.2014 [21:21]

Kapitolka bola ako vždy úžastná, ale čo vlastne môžem napísať, keď túto poviedku a všetky jej kapitoly sú vždy tak krásne , originálne a pútavo napísané Veľmi sa mi páči, že Bella sa už dozvedela pravdu, aj keď teraz sa začínam trochu obávať jej reakcie, ale dúfam, že sa už poučila, že bez jej manžela nemá jej život zmysel tak dúfam, že dopadne všetko tak ako má, len som zvedavá, či už to Tanya vzdá, alebo nedopomôže práve k tomu, že Bellu budú musieť premeniť v upíra... Emoticon
teším sa na ďalšiu kapitolku, ktorá bude ako vždy excelentná Emoticon Emoticon

30. Scherry
19.03.2014 [21:56]

Emoticon Emoticon Emoticon

18.03.2014 [8:57]

mima19974 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Nemám slov Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

28. Kala
17.03.2014 [22:57]

Kala Emoticon Emoticon Emoticon
Děkuji. Jen nevím, jak to děláš. Emoticon Jsi těžce návyková. Nikdy mi ta jedna kapitolka nestačí, hned zatoužím po další Emoticon
Děkuju Emoticon

17.03.2014 [3:13]

AfroditaAliceCullenou ou ou ou ou ou ou tojesuper!!!jako že vážně strašně moooooc!!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

26. Mispool
16.03.2014 [15:01]

prosím, s další kapitolou si pospěš, moc chci vědět jak bude reagovat Isabella Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2 3 4   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!