Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 32. kapitola

Tretia manželka - 32. kapitolaPovídka se umístila na 1. místě v anketě o Nej povídku ledna a února, proto ji dáváme na titulní stranu. Gratulujeme!

„Okamžite si pobaľ najnutnejšie!“ povedala tvrdo, rázne a dosť nahlas, pričom jej hlas zhrubol, priam prešiel do zavrčania. Šokovane som krok cúvla a jej rozkaz neprekvapil len mňa. Charlie sa zodvihol z kolien a položil na stôl pár jabĺk, ktoré vzal z podlahy.

Bella:

Noc bola ťažká, hádam najťažšia, akú si pamätám. Dala by som všetko na svete, aby bol pri mne, aby ma jeho prítomnosť oslobodila od strachu, čo ma zväzoval. Bola som ako ustrašený pes a to ma hnevalo. Nechcela som sa tak cítiť. Dorota držala stráž pri mojej posteli a ja som takmer do rána počítala jej nádychy a výdychy, aby som si tak aj ja privodila spánok. Posledné dni som bola vykúpená od ťaživých myšlienok, lebo mi každučký okamih vyplňoval a ja som nemala čas myslieť. Teraz v tej tme a tichu ma to dostihlo. Prehrávala som si v hlave okamihy, o ktorých som si nebola istá, či sa mi snívali, či sa skutočne stali a snažila sa v nich objaviť nejakú štruktúru, vyčítať v nich príbeh posledných týždňov. Čím viac som nad tým uvažovala, tým viac som nadobúdala presvedčenie, že ma moja myseľ nezradila. Tá zrada bola inde. Vždy som predsa myslela triezvo. Aj keď sa okolo mňa diali veci, ktoré som nedokázala vysvetliť, moja hlava bola čistá.

Ráno Dorotine miesto prevzala Alice. Tá žena bola ako svieže jarné ráno so všetkým, čo k tomu patrí. Ťažko sa to opisovalo, ale mala v sebe nevinnosť dieťaťa, pôvab čistej panny, živelnosť horského vodopádu, iskru ohňa a silu tajfúnu. Mala som pocit, že ak by sa sama, svojím malým vzrastom, postavila valiacej sa kamennej lavíne, tá by pred ňou s bázňou a pokorou zmenila smer. Hneď ako som otvorila oči, rozšvitorila sa ako lastovička a vtiahla ma do víru nového dňa s toľkou energiou, že som s prekvapením zistila, že je čas neskorého obeda a Edward mi ešte nestačil chýbať. Zapratala ma do všakovakých činností a rozhovorov a zamestnávala tak všetku moju pozornosť.

Chcela som si ukradnúť chvíľočku pre seba a môjho otca a tak som jej v krátku, nestráženú chvíľu ušla poza chrbát a šla rovno za zvukom hlasu môjho otca. Sedel v salóne a listoval v papieroch, ktoré mal v úhľadnej hromádke zložené na kraji stola a šomral si pri tom len tak sám pre seba. Len čo ma zbadal, uvoľnene sa usmial a nechal ma pristúpiť až k sebe, no keď som pohľadom zavadila o dokumenty, rýchlo ich prikryl koženými doskami. Nakrčila som čelo.

„Čo je to?“ opýtala som sa pokojným hlasom. Usmial sa, akoby o nič nešlo a stiahol ma za ruku na operadlo kresla, v ktorom sedel.

„Nič dôležité, moja milá,“ povedal trocha hrane. Ohrnula som peru.

„Zas nejaké tajnosti?“ opýtala som sa rozladene.

„Tajnosti pred tebou žiadne nemám.“ Potiahol ma za sukňu šiat a ja som sa zošmykla na neho. Začal sa smiať a ja s ním. Ako mi tá roztopašnosť chýbala. Od kedy som sa stala madam Cullenovou, otec si odo mňa držal odstup, sťa by som ani nebola jeho dcérou. Chýbalo mi to a tak som si tento okamih chcela vychutnať.

Do salónu vošla Dorota, ktorá sprvu pretočila oči nad našim neprístojným chovaním, no potom sa tiež uvoľnene zasmiala a mávla nad nami svojou veľkou rukou. Sadla si do druhého kresla vedľa stolíka.

„Ako mi len tento smiech chýbal, dušička,“ preniesla dôležito.

„Ako mi len chýbalo to oslovenie dušička,“ poznamenal otec a Dorota sa na neho zazubila. Nahla sa, aby ho capla dlaňou po ramene, no on ma šikovne stočil pred seba a tak som obsiahla namiesto otca. Ublížene som ohrnula peru.

„Auuu... Za čo to bolo?“ ohradila som sa príkro.

„Vás je vždy za čo, dušička,“ povedala rýchlo. Otec sa nezdržal smiechu a ja tiež. Do očí sa mi tisli slzy, ako dobre som sa bavila. Už nešlo ani o to, že to bolo celé vtipné, ale skôr to, ako híkavo sa Dorota dokázala smiať. Doslova nás tým zvukom vtiahla do záchvatu smiechu, z ktorého nešlo vycúvať a stále keď som mala pocit, že sa upokojujeme, Dorota zahíkala, či zakrochkala, alebo môj otec zas vybuchol a smiali sme sa ďalej.

Svojim príchodom nás vyrušila Alice, ktorá vstúpila do salóna. Na tvári jej sprvu hral úsmev. Volánová sukňa sa jej zavlnila okolo nôh a potom náhle zastala. Jej tvár prešla v sekunde so širokého úsmevu, do neprítomnej grimasy. Zahľadela sa uprene pred seba a vo mne to podvedome vzbudilo stiesnený pocit. V tej istej chvíli jej z rúk vypadol podnos, ktorý kovovo zarinčal o drevenú podlahu. Bol to nepríjemný zvuk, no horšie bolo dunenie dopadajúcich neskorých jabĺk, čo sa rozsypali po celej dlážke. Môj otec ma stiahol z kolien a spolu s Dorotou padli na kolená a začali jablká zbierať, len ja som podišla k Alice a chytila ju za ruku.

„Ste v poriadku, Alice?“ opýtala som sa neisto. Alice akoby prišla k sebe, sprvu sklopila oči, no potom uprela svoj čierny pohľad, ktorý mi tak nesmierne pripomínal Edwarda, do mojej tváre.

„Okamžite si pobaľ najnutnejšie!“ povedala tvrdo, rázne a dosť nahlas, pričom jej hlas zhrubol, priam prešiel do zavrčania. Šokovane som krok cúvla a jej rozkaz neprekvapil len mňa. Charlie sa zodvihol z kolien a položil na stôl pár jabĺk, ktoré vzal z podlahy.

„Alice, trocha uponáhľané rozhodnutie? Čo ste zase vymysleli za hru, vy figliarka?“ zasmial sa, lebo čakal nejaký Alicin výstrelok pre pobavenie, ktorých mala v ponuke veľa. Alice však nepoľavila z vážnej masky. Skôr naopak. Zamračené čelo a vyostrené rysy tváre, s tvrdo zomknutou čeľusťou vo mne vyvolávali zvláštny rešpekt.

„Isabella, všetko vám vysvetlím, ale ak neopustíme panstvo do pol hodiny...“ odmlčala sa a uprene pozrela na môjho otca, ktorý stále čakal nejakú čertovinu, lebo sa popod fúzy trocha škeril.

Ja som však vedela, že Cullenovcom sa odporovať nemá a ak povedia niečo tak vážne... Jednoducho som vedela, že musím počúvnuť, akokoľvek mi to prišlo absurdné. Otočila som sa a doslova nechala vliecť tou malou osobou do mojej izby. Dorota nám bola v pätách. V izbe som si akurát stihla nazuť topánky a rozmyslieť si, ktorý kabát si vezmem, no Alice už vyšla zo šatníka so zbalenou kobercovou taškou, v klobúku a kabátiku. Podala mi vlnený šál a klobúk, strapatú deku do koča a už mierila k dverám.

„Kam vôbec idete?“ opýtala sa Dorota trocha zúfalo.

„K mojej rodine,“ odvrkla Alice. Behom desiatich minút sme stáli v hale a Charlie nespokojne krútil hlavou. Stále vyzeral, akoby čakal nejaký fígeľ.

„To je šialené. Kam vôbec chcete ísť, Alice. Je to pojašené a nehnevajte sa, ale nemúdre. Edward sa zajtra vráti a čo mu poviem? Nechcem vidieť, ako bude vyvádzať, keď tu Bellu nenájde a kto si jeho nevôľu odnesie?“ lamentoval Charlie a párkrát sa pokúšal zobrať Alice moju tašku. Odtlačila ho a otvorila dvere.

„Charlie, večer je v mestečku sviečková slávnosť. Chcela som vás tam zobrať. Môžete mi sľúbiť, že tam s Dorotou pôjdete?“ Alice chytila môjho otca za ruku a on prikývol. „Charlie, chcem odtiaľ levanduľové sviece, môžem sa spoľahnúť?“ opýtala sa už s úsmevom.

„Môžem sa spoľahnúť, že dozriete na moju dcéru?“ opýtal sa späť a Alice prikývla. Nedala mu už šancu na ďalšie otázky, či dotazy. Charlie za nami síce vybehol, ale pri Alicinej rýchlosti, ktorá ma samú udivovala, nemal šancu.

Nasadli sme do koča a ja som sa cez trocha zamrznuté okienko dívala, ako znova opúšťam Greenway. Stále som celkom nechápala, čo sa to v priebehu týchto minút odohralo a až teraz som začala trocha prichádzať k sebe a upokojoval sa mi dych. Otočila som sa na moju únoskyňu.

„Prečo sme museli odísť? Čo povie Edward?“ opýtala som sa rozmrzene.

„V prvom rade ďakujem, že ste mi dôverovali natoľko, že ste so mnou odišli,“ šepla po chvíli ticha moja spoločníčka.

„Áno, odišla, ale teraz, keď trocha prichádzam z toho prvotného šoku k sebe, oľutovala som to. Veď to bolo šialené?“ povedala som namrzene. Alice sa ku mne nahla a vzala moje dlane do svojich, pričom ich jemne stisla.

„Isabella, niekedy sa veci ťažko vysvetľujú, ale ja viem, čo robím...“ šepla tajomne a ja som sa nemiestne uškrnula nad tou absurditou. Alice pohodila hlavou. „Ťažko tomu veriť, ale vidím, čo sa ma stať a malo sa vám stať niečo zlé, Isabella,“ šepla a pri pohľade do jej očí som ju začala brať vážne. Mala strach. Narovnala som sa a prižmúrila oči.

„Čo zlé sa mi malo stať?“ opýtala som sa piskľavým hlasom. Alicin výraz zmäkol a zjemnej. Usmiala sa.

„Nič sa vám nestane. Už sme v bezpečí.“

„My áno, no čo môj otec a Dorota?“ opýtala som sa polohlasom.

„Budú na sviečkovej slávnosti,“ povedala pokojne. Ja som rýchlo pokrútila hlavou.

„Naozaj veríte tomu, že môj otec pôjde na nejakú sviečkovú slávnosť? Tie sviece pre vás pošle kúpiť paholka,“ zhíkla som trocha hystericky, lebo som ani netušila, aké nebezpečenstvo to malo stretnúť náš dom. Alice sa však pokojne usadila a oprela sa o operadlo.

„Pôjdu tam,“ preniesla vyrovnane. 

„Čo ste videli v tej svojej predtuche, Alice?“ Mala som zlosť. Netvrdím, že som stopercentne verila tomu, čo povedala, ale predstava, že je môj otec a Dorota v nebezpečenstve, aj keď šlo len o predtuchu, ma desila. Za posledné týždne som sa naučila brať vážne aj veci, ktoré by som inokedy s ironickým posmechom prehliadla. Teraz mi do smiechu nebolo.

„Bella, pokoj...“ šepla a snažila sa mi znova zovrieť dlane do svojich, no ja som jej ruky vytrhla.

„A dosť!“ skríkla som a naozaj hlasno, lebo kočiš pritiahol koňom opraty, tie zaerdžali a výrazne spomalili. Alice buchla dlaňou do okienka ku kočišovi.

„Pridajte!“ zavelila a hneď sa ozvalo plesknutie biča a kone zas pridali. Naklonila sa ku mne. „Je toho veľa, čo by som ti chcela povedať, ale nemôžem. To Edward ti to musí povedať a nie ja. Máš za sebou ťažké obdobie a je mi nesmierne ľúto, že sme to dopustili. Mali sme ťa chrániť. Ty predsa nemôžeš za to, že sa do teba tak bezhlavo zamiloval. Neublížila si mu schválne, ale naše city sú prudké, ako v láske, tak aj v nenávisti a zlobe a preto sme zaujali postavenie tých, ktorým bolo ublížené. Nikoho z nás nenapadlo, čo sa môže stať a ver, že hlavne ja si to vyčítam. Mala som vedieť, cítiť, či vidieť, že sa niečo deje.“ Dívala sa mi uprene do tváre a ja som sa snažila v jej slovách nájsť obsah, hľadala som význam toho, čo hovorí, no prišlo mi to ako nezrozumiteľné bľabotanie slabomyseľného človeka.

„Alice, ja nerozumiem, čo mi chcete povedať,“ zakňučala som bezradne. Alice sa na mňa zmätene dívala, akoby bojovala sama so sebou a potom sa zhlboka nadýchla a prudko vydýchla.

„Naša rodina je iná, než ostatné rodiny, Isabella.“ Prikyvovala som, aj keď som stále nerozumela. „Jej história siaha ďaleko, no aj tak o jej členoch písomnosti mlčia. Meno Cullen siaha do pätnásteho storočia, no aj tak o ňom nájdeš len okrajové zmienky. Nie preto, žeby náš rod nevykonal veľké skutky, žeby sme nemali peniaze, či postavenie, ale preto, že to tak proste chceme.“ Stále som prikyvovala, no čím ďalej tým viac som nerozumela a strácala sa. „Rozumieš, čo ti chcem povedať?“ opýtala sa zrazu.

„Netuším,“ šepla som popravde. Alice pokrútila hlavou. „Prečo so mnou nehovoríš na rovinu. Prečo mi to nepovieš priamo?“ opýtala som sa trocha rozhorčene, lebo sa mi jej reakcia nepozdávala a tikala som jej, ako ona mne. Alice upriamila pohľad pred seba, ako by sa dívala cezo mňa a vzdychla.

„Dobre... Na rovinu a bez prikrášlenia. Ja som Alice Brandon Cullen, manželka Jaspera Cullena, adoptívna dcéra Esme a Carlislea Cullena. Nevlastná sestra Emmetta a Edwarda Cullena,“ povedala rozhodne a ja som sa oprela chrbtom o stenu koča. Nedokázala som ovládnuť pokrútenie hlavou a zodvihnutie obočia. Prišlo mi to, že sa Alice zbláznila. Zachovala som si však pokojný tón hlasu.

„Ak by si bola Alice Brandon Cullen, tak máš...“ Rýchlo som to v hlave prepočítala a potom sa na ňu tvrdo pozrela. „Ak by si bola Alice Brandon, máš niečo cez päťdesiat,“ povedala som zmierlivo, trocha akoby som hovorila s chorou osobou.

„Mám presne päťdesiatštyri, ak to počítam odo dňa môjho narodenia a tridsaťšesť, ak to počítam odo dňa premeny.“ Dívala sa mi do očí a ja do tých jej.

„Prosím?“ opýtala som sa šokovane.

„Dotýkaš sa Edwarda, si s ním, v jeho najtesnejšej blízkosti, ste jedno telo... Naozaj to nevidíš?“ opýtala sa mrzuto. V prvej sekunde som sa zapýrila nad spomínaním intímnosti, no v zapätí sa mi telom rozlial pocit, akoby sa mi do žíl vlialo horúce olovo. Takto sa cítil Adam a Eva, keď im jediné zahryznutie do jablka hriechu prinieslo poznanie a oni zbadali, že sú nahí. Zrazu som bola nahá pred tvárou vyššej bytosti. Dívala som sa na Alice ako v tranze a sledovala svoj vydesený pohľad v odraze jej černejúcich očí.

„Ak nie si človek... Ak nie je človek ani on, kto ste?“ opýtala som sa rozochvene, lebo som zrazu videla jasne, akoby po storočnej temnote vyšlo slnko. Všetky tie drobnosti, všetky tie malé veci, ktoré boli vlastne veľké a bili trúfalo do očí a len slepý a bláznivý by nevidel tie indície. Všetko, čo kedy povedal Jacob, všetko čo mi prišlo zvláštne, no nemienila som sa tým zaoberať zrazu dávalo zmysel, no namiesto toho, aby som sa zamýšľala nad tým, koho som si to vzala, lámala som si skôr hlavu nad tým, ako som mohla byť tak slepá a hluchá. Znova som si kládla nesprávne otázky.

„Bella, v prvom rade pamätaj na to, čo si mi sľúbila. Nesmieš opustiť Edwarda...“ šepla naliehavo. Neisto som sa jej pozrela do tváre a videla v nej obavy.

„Alice!“ zahriakla som ju. Vlastne som si momentálne nebola istá tým, či nesnívam, či nemám len veľmi divné predstavy, z ktorých sa preberiem a potom sa s Charliem, Dorotou a Edwardom poriadne zasmejeme, nad mojou fantáziou.

„Nie je dôležité, ako nás nazývajú. Teraz naozaj nie. Dôležité je, že ťa môj brat nesmierne miluje a že on a aj ja a vlastne nikto z našej rodiny nedopustí, aby sa ti niečo stalo,“ ubezpečila ma. Pochopila som, že to hlavné sa rozhodla ponechať na Edwarda.

„Čo si videla v tej svojej predtuche?“ opýtala som sa priamo.

„Plakala som nad hrobmi, Bella,“ povedala chladne.

„Tým, že sme odišli včas, tvoja predtucha sa nenaplní?“ opýtala som sa rovnako chladne. Alice, kým doteraz ani nemrkla, teraz sa neisto pomrvila. Prižmúrila som oči. Nebolo potreba slov. Naklonila som sa cez moju švagrinú a buchla po okienku na koči tak, že sa vytočilo do strany a kočiš sa nahol, aby počul.

„Otočte to! Ideme späť na panstvo!“ povedala som rázne.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 32. kapitola:

 1 2 3   Další »
26.06.2014 [14:38]

anissskaTen začátek byl tak krásně pohodový.. už jsem jen čekala, co se stane... A nečekala jsem dlouho na Alici a její vizi. Doufám, že uděláš všechno proto, aby se nikomu nic nestalo!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon


21. Kala
11.03.2014 [18:29]

KalaLolalita, četla jsem kapitolku ještě jednou...
Proč si nejednou myslím, že chceš nechat Alici opravdu plakat nad hroby? Emoticon
Prostě se nemůžu dočkat poračování a ty my klidně napíšeš zítra Emoticon Emoticon
I tak moc děkuju Emoticon

20. PCullen
07.03.2014 [18:46]

Kapitola byla super! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Moc se těším na další díl a na to jak se vrátí Edward. :-) Moc mě zajímá jak Edward Belle řekne pravdu a jak to dopadne s Charliem a Doroteou. C o mělo za následek Alicinu vizi? Emoticon Že by ta zákeřná Tanya?! No nechám se překvapit.
Doufám, Emoticon že pokračování bude brzy!

19. Pegi
06.03.2014 [20:15]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

18. 1ajjka1
06.03.2014 [17:02]

Úžasná kapitola Emoticon Emoticon Konečne som sa dočkala Emoticon Teším sa na ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

17. Danka2830
06.03.2014 [9:59]

Parádna kapitola Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon , no a teraz čo bude??? ešte že už je ďalšia kapitola na svete, pretože ani nedýcham čo sa udeje ďalej Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

05.03.2014 [21:42]

kollart Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

15. jully211
05.03.2014 [21:35]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

14. MyLS
05.03.2014 [19:31]

MyLSpěkné...

13. danje
05.03.2014 [17:00]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2 3   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!