Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 22. kapitola

30.09.2013 (09:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 48× • zobrazeno 5401×

Bella:

„Tma- zhasli svetlá - len tma hrozivá

a smrť rubáš sa už pohýna,

opona padá, hrom sa ozýva,

akoby prišla súdna hodina,

anjeli rvú si rúcha hodvábne

a každý z nich si spomína,

že Človek názov tragédie znie,

Červ Dobyvateľ je v nej hrdina.“

Urobila som dramatickú pauzu a zhlboka sa nadýchla pre prednes druhej strofy, no to Jacob vyskočil na nohy a uklonil sa.

„A smrť je zlo - tak bohovia dali: veď keby bola krásna, tiež by umierali...“ preniesol teatrálne a ja som sa začala smiať.

„Ty si chcel počuť nejakú peknú báseň,“ pripomenula som mu so zdvihnutým prstom.

„Chcel, ale nie takú pochmúrnu. Ak by som si mal vypočuť ešte kúsok, vrazím si do srdca dýku a zostaneš tu sama,“ zabedákal a začal sa smiať.

Tiež som sa smiala. S Jacobom sme si toho museli veľa vyrozprávať, ale aj napriek nezhodám a rozdielnym pohľadom na život a svet, sme boli priatelia. V tomto bol náš vzťah jedinečný. Dokázali sme sa do krvi pohádať, uraziť jeden druhého a v zapätí si vyznať lásku. Dnes od rána pršalo a trvalo dlho, kým som ho presvedčila, aby si so mnou prišiel dať čaj do domu. Sedeli sme v kuchyni, zhovárali sa a hlasno smiali.

„Čo by som bez teba robila, ak by si tu nebol,“ povedala som na oko skľúčene.

„Neviem, čo by si robila ty, drahá, ale ja som si musel koňa ustajniť sám, keďže je paholok namiesto v stajni, v kuchyni,“ zaškrípal zubami Edward.

Šokovane som zodvihla pohľad. Edward bol do nitky premočený, voda z neho kvapkala a tvorila sa pod ním mláka. V ruke zvieral bičík a uprene hľadel na Jacoba, ktorý vystrelil zo stoličky ako šíp. Narovnal sa, no nepostavil sa pred môjho muža, ale k zadným dverám z kuchyne. Cúval smerom k východu.

„Idem sa postarať o koňa, pane,“ preniesol Jacob trpko.

„To by si mal!“ zasyčal Edward zlostne. Počkal, kým Jacob nezavrel dvere a potom sa otočil na mňa. Vyzeral priam ako boh pomsty. Jeho ohromná postava sa ešte viac vzpriamila. Ruka, v ktorej zvieral bičík mu zbelela, ako zatínal päsť. „Som naozaj rád, že ma tak nedočkavo očakávaš, Isabella,“ precedil cez zuby. Voda mu kvapkala ešte aj z tých jeho medených vlasov a stekala mu po kriedovo bielej tvári. Oči mal temné a v kontraste s jeho pokožkou pôsobili ako dve čierne, nekonečne hlboké jazerá. Mala som čo robiť, aby som zaujala bezstarostný výraz a vyčarila aspoň náznak úsmevu.

„Ešte nikdy ste sa nevrátil tak skoro. Som však rada, aj keď cválať v takomto nečase je nerozum. Ste premočený do nitky. Idem požiadať sluhu, aby vám pripravil horúci kúpeľ. Musíte byť celý skrehnutý,“ hovorila som rýchlo a melodicky, aby som umocnila dojem, že sa nič nedeje.

Urobila som krok k nemu, natiahla ruku, že mu vezmem bičík a pomôžem z plášťa, no pohľad, ktorý na mňa uprel, ma zastavil v pohybe. Urobil krok vzad, ako vojak a zmizol na chodbe. Vybehla som za ním, aby som sa aspoň pokúsila trocha ho upokojiť. Zastal, no otočil sa k dverám. Jacob vpadol do domu cez hlavný vchod. Ani nezaklopal, len prebehol chodbou a zastal pred mojim mužom. Vyzeral úplne vytočene a rozrušene. Celý sa triasol.

„Uštvali ste toho koňa! Celý sa chveje, z papule mu tečie pena a nemôže sa postaviť! Traja ho nemôžeme dostať na nohy,“ zreval na Edwarda, ktorý si rozčúlene švihol bičíkom cez vlastnú čižmu, až to hlučne plesklo.

„Máš sa o toho koňa postarať!“ skríkol zlostne.

„Nie je to jazdecký kôň. Nemôžete na ňom cválať celý deň. Už sa nepostaví! Je po ňom... Z toho sa nedostane.“ Jacob sa celý chvel a hlas mu tenkol, ako sa mu v zlosti sťahovali hlasivky.

„Tak sa o neho postaraj a vypadni z tohto domu!“ zreval Edward hrozivo, na čo z bočných dverí vykukla Dorota a na schodoch sa ozval dupot otcových topánok. Jacob neveriacky pokrútil hlavou. Cúvol a pri odchode sa pozrel na mňa. Jeho výraz bol srdcervúci. Jacob kone miloval. Mne samej tuhla krv v žilách. Dívala som sa uprene na Edwarda. Akurát dobehol môj otec a zarazene zastal pri päte schodiska.

„Bože môj, pane...“ zabedákal. Hneď stiahol Edwardovi mokrý plášť, no on ani na sekundu nepustil môj pohľad a potom sa z vonku ozvala rana zo zbrane. Nadskočila som a dych sa mi zadrhol. Roztriasla som sa a do očí sa mi natisli slzy. Otec sa na mňa nechápavo pozrel a to som už neuniesla. Prišlo mi to tak nesmierne ľúto.

Rozplakala som sa ako dieťa a bežala priamo do svojej izby. Trvalo naozaj dlho, kým som prestala vzlykať. Bolo mi toho zvieraťa ľúto, bolo mi ľúto Jacoba, že ho musel zastreliť a hnevala som sa na môjho muža, že tomu žrebcovi ublížil. Nevedela som pochopiť, čo Edwarda donútilo hnať to zviera tak, že to nezvládlo, nevedela som, prečo sa vrátil tak skoro, keď mal byť preč ešte dva dni. V hlave mi vírili bubny. S povzdychom som si vzala nočnú košeľu a šla sa umyť pred spánkom. Keď som sa vrátila do izby, Edward sedel vo svojom kresle s knihou v rukách, no nečítal, ale očividne na mňa čakal.

Zodvihol pohľad a pomaly sa postavil. Mal na sebe ležérne nohavice a dlhý župan, ktorý mu odhaľoval nahý hrudník. Bol to dokonalý muž. Dokonalý zovňajškom, ale jeho vnútro... Nerozumela som mu. Nechápala som, prečo robí rozhodnutia, ktoré robí. V jeho tvári bolo vidieť ohromné napätie. Natiahol ruku a dotkol sa môjho ramena. Mykla som sebou. Myslela som na toho nebohého koňa. Spustil ruku k telu a nadvihol sebavedomo bradu.

„Isabella, chcem, aby si zajtra šla za tým paholkom a požiadala ho, aby odišiel z Greenway.“ Nekompromisne mi pozrel do oči. Ja som nesúhlasne pokrútila hlavou. „Budem k nemu štedrý, Bella. Ak odíde v pokoji a nebudete ani on a ani ty robiť problémy, zabezpečím mu bohatú rentu. Musí odísť,“ zasyčal podráždene.

„Ak nebudem robiť problémy?“ opýtala som sa prekvapene a nechápavo pri tom krútila hlavou.

„Budeš, však?“ zaškrípal zubami a nahnevane vykráčal z izby. Ostala som za ním prekvapene hľadieť. Dnes bol extrémne zvláštny. Nedokázala som myslieť na nič iné, len na jeho podivné správanie. Neviem, čo to s ním bolo, ale čo sa týka Jacoba, zajtra to bude určite pokračovať. Možno mal Jake pravdu. Môjmu manželovi prekáža a to veľmi.

Žeby na neho naozaj tak veľmi žiarlil? Nedala som mu dôvod. Nemôže vedieť, čo je medzi mnou a ním. Nemá to dokiaľ vedieť. Nikto to ani len netuší a ani môj otec nie. Vlastne, veď medzi nami v podstate k ničomu nikdy nedošlo. Dva hlúpe bozky, o ktorých nikto nevie. Ráno skúsim svojho manžela upokojiť. Pozhováram sa s ním, keď trocha vychladne.

Nemohla som spať, a tak som sa už za svitania sama preobliekla a zbehla do kuchyne. Bolo tu mŕtvo. Rozložila som oheň v peci, aby som si urobila čaj. Trvalo mi to dosť dlho a potom, keď som sa zabalila do vlniaka a vyšla zadným vchodom pred kuchyňu, aby som sa pokochala orosenou krajinou, dom už v podstate celý vstával a niekoľko sluhov spolu s Jacobom ťahalo na lanách zo stajne mŕtvolu pánovho koňa.

V miernom šoku som cúvla a vrazila chrbtom do hrude môjho manžela. Opatrne som sa otočila a pozrela mu do tváre. Nadvihla som sa na špičky, pre ranný bozk. Nikdy to nerobievam, to on ma stále ráno pobozká, no dnes som nechcela provokovať a potrebovala som zapracovať na tom, aby ho prešla zlosť. Odtiahol sa a ja som obstala na prázdno. Ráznym krokom ma obišiel a pobehol smerom k stajniam. Krvi by sa vo mne nedorezal, keď dobehol až k Jacobovi. Čakala som veternú smršť, no chytil lano, ktoré doteraz držal starý Tadeáš a ťahal koňa s ostatnými smerom k vozu.

„Dušička, mali ste ma zobudiť, keď ste chceli čaj. Pán nemá rád, keď robíte veci, ktoré majú robiť slúžky,“ zabedákala mi za chrbtom Dorota a už mi nakúkala cez rameno, čo sa vonku deje.

„Tak mu poviem, že si mi čaj urobila ty,“ šepla som. Edwardova hlava sa na chvíľu otočila smerom k nám a ja som radšej cúvla do prítmia kuchyne.  Sadla som si bezradne za stôl a podoprela si hlavu. Dorota na nahla, aby mi podala koláč od včera a potom ma opatrne chytila za ruku.

„Deje sa niečo?“ opýtala sa súcitne. Vzdychla som si.

„Chce, aby som požiadala Jacoba, nech odíde z Greenway,“ šepla som sklamane. Dorota sa s vrzgotom posadila vedľa mňa. V tvári mala ten výraz, akým sa dívate na úbožiakov.

„Mali by ste toho chlapca poslať preč, madam,“ preniesla strnulo. Prekvapene som jej vzhliadla do oči a zarazene pokrútila hlavou. V tvári mala ten výraz, akým sa dívate na úbožiakov.

„Čože? Aj ty už držíš s Cullenom? Jacob je môj priateľ. Rástli sme spolu. Spolu sme sa naháňali po Cullenovom sídle, vykopávali dážďovky za domom a chodili na ryby. To nemyslíš vážne!“ Nepríčetne som vyletela ako osa a vytrhla Dorote svoju ruku. Teraz pokrútila hlavou ona. Povzdychla si.

„Vtedy ste boli deti, dušička, ale teraz ste vydatá žena a on mladý a statný muž. Priateľstvo medzi pekným paholkom a mladou paňou nikdy nenarobí dobrotu a ľudia to vidia a klebetia,“ povedala po chvíli a opatrne vstala. Prešla k peci a naliala do môjho hrnčeka ešte trocha čaju a podala mi ho.

„Ľudia klebetia? O čom by mali klebetiť, veď nás nikto ani nepozná,“ zaškrípala som zubami.

„Nepozná? Madam, nebuďte naivná. Keď ste prišli do Greenway, každý vás chcel vidieť a hovorilo sa len o vás a mladom pánovi. Chodia sem ľudia z dediny a väčšina služobníctva je tiež z dediny. Vidia, že si s Jacobom rozumiete a Boh vie, že je to dobrý chlapec, ale príliš to vadí očiam, dušička. Keď pán vytiahne päty z domu, ste hneď v stajni. Priznám sa, že som vám to chcela už dávno povedať, ale rozčertili by ste sa. Viete, ja tomu neverím, ale jedna žena povedala, že vás videla, ako ste sa ráno vracali od stajni a...“ Dorota stíchla a ja som zalapala po vzduchu.

„To je hlúposť. Eva klame a domýšľa si. Ja som sa bola len prejsť pri jazere!“ Vyskočila som na nohy.

„Takže vás predsa videla.“ Dorota sa na chvíľu odmlčala. Ja som nervózne chodila hore dole po kuchyni. „Buď si to všimol sám, alebo sa mu to donieslo. Preto najskôr trvá na tom, aby ste ho poslali preč a vy by ste to mali urobiť. Iný muž by vám na to šancu nedal. Nepočula som ho ani kričať, takže zatiaľ máte šancu dostať sa z toho s čistým štítom,“ šepla.

„Jacoba mám rada ako brata. Nemôžem ho poslať preč len preto, že ľudia klebetia! Môjmu manželovi som verná a všetci mi už na hrdlo vešajú šarlátové písmeno!“ Nahnevane som vybehla z kuchyne a utekala na poschodie, za otcom. Teraz mi mohol pomôcť len on. Jacoba ma rád rovnako, ako ja. Rázne som zaklopala a on po chvíli otvoril. Pozrel mi do tváre.

„Dobré ráno, dcérka. Deje sa niečo?“ opýtal sa prekvapene a pustil ma za svoj chrbát.

„Cullen chce, aby sme poslali preč Jacoba,“ povedala som rýchlo.

„Viem,“ preniesol chladne a ja som neveriacky zodvihla obočie. V zmierlivom geste pred seba zodvihol ruky. „Bella, zlatko... Pre Jacoba samotného by to bolo len dobré. Si vydatá žena a nie je fér, že tu toho chlapca držíš, lebo či si to priznávaš, alebo nie, ty si jediným dôvodom, že ešte neodišiel. Má ťa rád. Má ťa príliš rád. Myslím, že viac, než by mal. Urob to. Jacob nepríde skrátka. Dáš mu možnosť nájsť si dievča a mať svoj život, ktorý nebude namotaný na teba. Nikde nie je predsa napísané, že neskôr, keď obaja svojim spôsobom dospejete a on bude mať svoju rodinu...“

„Prosím?“ vypískla som.

„Bella, ste obaja príliš mladí. Edward si ťa bral a bola si vlastne ešte dieťa. Neprešla si si tým, čo obnáša bežný život dievčat na dedine. Bola si v internátnej škole, kde si sa len učila a vieš, niekedy som mal pocit, že sme ťa tam nemali posielať. Bál som sa, že prídeš o detstvo, ale potom sa na teba pozriem a vidím, aká krásna, kultivovaná a inteligentná žena z teba vyrástla a viem, že sme urobili dobre a vďaka patrí Edwardovi. Aj preto ho nechcem vidieť trpieť a ani teba nie.“

Pohladil ma po vlasoch a mne sa vnútro rozbíjalo na milión kúskov. Čo mi ešte v tomto odpornom živote ten Cullen vezme? Vzal si moje detstvo, vzal mi čas s matkou, vzal mi moju slobodu, moje panenstvo, zviazal ma a pripútal k sebe, opantal môjho otca a teraz mi berie Jacoba. Rozochvela som sa. Celý svet bol proti mne. Odchádzala som od svojho otca s rozorvanou dušou a krvácajúcim srdcom. Nemala som na výber. Mala som ísť povedať Jacobovi, aby odišiel. Nechcelo sa mi do toho a už teraz sa mi zvieral hrudník pri predstave, že keď môj muž zas odíde, zostanem sama.

Rozhodla som sa, že podvečer pôjdem za Jacobom a pozhováram sa sním. Môj manžel zatiaľ ani poriadne neopustil pracovňu. Hľadala som správne slová, ako Jacoba osloviť a čím viac som nad tým uvažovala, tým väčšia zlosť a nenávisť ma spaľovala zvnútra. Rozhodla som sa však ešte pre jeden zúfalý pokus. Budem prosiť. Pomaly som teda vyšla po schodoch k pracovni a zaklopala.

„Áno...“ ozvalo sa a tak som vstúpila. Edward sedel za svojim obrovským stolom, na ktorom sa týčil doslova stoh dokumentov. Odsunul ich trocha na stranu a zadíval sa na mňa. Oprela som sa dlaňami o stôl a pokúsila sa o jemný úsmev.

„O čo ide, Isabella?“ opýtal sa zamyslene.

„Ja som nad tým rozmýšľala. Ja nechcem, aby ste sa na mňa hnevali. Chcem, aby ste boli spokojný a šťastný,“ šepla som zmierlivo. Edward sa oprel o operadlo stoličky a výraz jeho tváre povolil. Naklonil hlavu na stranu.

„To som rád. Aj ja chcem, aby si bola šťastná, Isabella,“ povedal pohotovo.

„Ja však nebudem šťastná, keď mám poslať preč môjho priateľa, chlapca, s ktorým som rástla a...“

„Bella!“ skríkol a ja som nadskočila. Prudko sa postavil. „Myslel som, že si dostala rozum a rozhodla si sa dohodnúť sa so mnou na jeho vyplatení. Ponúkol som ti naozaj veľkorysú možnosť riešiť situáciu. Aj ten tvoj koniar by z toho vyťažil. Bella, dočerta, celá dedina sa mi smeje, že mi paholok behá za ženou. Hovoria si o tebe ako o cudzoložnici a na mňa sa dívajú ako na úbožiaka, čo ho podvádza žena. Nepáči sa mi, ako sa na teba díva a nepáči sa mi, že s ním za mojim chrbtom beháš po lúkach a chodíš na celý deň boh vie kam na koni. Toto si nemôže dovoliť ani slobodná žena, nie to vydatá. Mám toho dosť! Nechcem ťa zväzovať a stále ti niečo zakazovať. Uvedom si, že si vydatá a máš voči mne svoje povinnosti! Ver že každý iný chlap by to riešil ráznejšie. Som k tebe až príliš mierny. Niekedy sa správaš, ako úplná nevďačnica!“ zreval rozčúlene.

„A za čo vám mám byť vďačná, vážený pane? Za to, že som detstvo strávila v pracovnom tábore, kde sa učili len tie, ktoré do bodky počúvali tú chorú Stradovú? Za to, že som v tej škole bola viac bitá, ako sýta, že sme po nociach mrzli a že som nesmela ani napísať domov? Že každý môj list prešiel cenzúrou a z vecí, čo mi boli posielané som dostala len pramálo? Za to, že som prišla o posledné roky života mojej matky? Za čo ešte? Teraz ste sa rozhodli zobrať mi ešte aj Jacoba. Nestačí, že vám môj otec chodí pri čižme ako verný pes? Vy si potrebujete zotročiť aj mňa. Vezmete mi všetko, na čom mi záleží. Už zostal len Jacob... Tak do toho! Pošlite ho preč, nech už v tomto prekliatom živote vôbec nič nemám! Z celého svojho srdca vás nenávidím!“ skríkla som na neho a on v šoku krok cúvol. Roztriasla som sa. Prekryla som si chvejúcou rukou ústa, ako by som vyriekla neodvolateľnú kliatbu. Sila mojich slov ma spätne prevalcovala. Edward otvoril ústa na prázdno a oprel sa rukou o stôl, akoby strácal rovnováhu.

„To hádam... To si vážne myslíš? Z toho ma viníš? Naozaj ma tak veľmi nenávidíš?“ Uprene mi pozrel do očí, potom ich privrel. „Bože...“ Neveriacky krútil hlavou a pôsobil malátne.

„Ja som to tak nemyslela,“ pípla som so slzami na krajíčku.

„Ale myslela. Myslela si to tak, ako si to povedala. Driemalo to v tebe dlho. Vedel som, že si v tej škole zatrpkla, len nechápem, prečo si si ma vzala, keď ma tak nenávidíš.“ Zaklonil hlavu. „To šlo len o peniaze?“ zasyčal na mňa.

 „Nie! To nie,“ povedala som bleskovo. „Chcel to otec. Prial si to. Vy ste mi nedali na výber. Nechcela som si vziať doktora Newtona, ale ani vás nie. Nikto predsa nemôže odmietnuť Edwarda Cullena. Čo by bolo so mnou a otcom, ak by som vám povedala nie?“ Vyčítavo som sa na neho pozrela. Vyzeral naozaj šokovane. Bol vyvedený z miery.

„Nevedel som, čo sa deje v tej škole,“ povedal trpko a rukou si prebehol po tvári.

„Nevedel? To nebola škola, ale peklo. Nemala som pri sebe matku ani otca a keď som sa konečne dostala domov... Vzali ste mi čas strávený s matkou. Poslali ste ma na to miesto. Mala som dvanásť! Nerozumela som tomu, čo sa deje. Učili ma akurát robiť to, čo chcú iný, aby ma nepotrestali. Prečo sa potom divíte, že som urobila, čo sa odo mňa chcelo a vzala si vás. V škole ma ešte naučili dokonalo jedno. Pretvarovať sa.“

Z očí mi tiekli slzy. Roky som mu chcela vykričať, ako ním opovrhujem a ako ho nenávidím, no teraz mi ho bolo zrazu ľúto. Stál oproti mne so spustenými ramenami, krútil hlavou z prava doľava a vyzeral, akoby sa mu zrútil celý svet. Bezradne kmital pohľadom z dlážky na mňa a potom sa oboma rukami chytil za spánky.

„Bože, ako si mi to mohla urobiť!“ skríkol na mňa. Rozohnal sa a udrel päsťou do stola. Z dreva sa odštiepilo a nohy sa rozišli. S hrmotom padol k zemi. Dokumenty sa vzniesli do vzduchu a padali k mojim nohám ako lístie zo stromov. Prešiel okolo mňa tak rýchlo, že vytvoril prievan. Oprela som sa dlaňami o kolená a mala som čo robiť, aby som nepadla na zem. Prišla na mňa slabosť. Točila sa mi hlava.

Všetky tie emócie vyvreli na povrch ako horúci gejzír. Chcela som kričať, chcela som naveky mlčať, chcela som, aby navždy odišiel a mala som chuť utekať a zastaviť ho. Bolo to šialené. Skolilo ma to nakoniec k zemi. Ležala som na dlážke a nemohla pochytiť dych. Úzkosť a zvieravá bolesť omotala moju hruď ako pralesný had a sťahovala zovretie. Bola som bezmocná. Pohlcovala ma temnota z môjho vnútra, tá, ktorú živila, priam kojila moja nenávisť.

Avizovala som zlomovú kapitolu a priznám sa, že som sa trocha bála, lebo si to poniektoré z Vás vysvetlili, ako zlom k lepšiemu. Ono to v podstate je krok k lepšiemu, lebo budovať sa dá jedine na pravde a tú už konečne Edward pozná. Myslím, že sme tak v polovici poviedky, aj keď odhadnúť to presne na kapitoly je ťažké. Obsahovo sme v polovici. Ešte som toho na Bellu a Edwarda nachystala viac než dosť a preto nebuďte z momentálneho vývinu situácie sklamané. Túto poviedku mám dejovo dokonalo premyslenú a niektorých kapitol sa jednoducho ani sama neviem dočkať. Najradšej by som len sedela a písala. Nesmierne ma nabíjate energiou a chuťou. Ďakujem za komentáre a povzbudivé slová. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 22. kapitola: