Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tiene mojej minulosti - 5. kapitola

28.09.2011 (08:15) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 2536×

Po tom kritickom dni, keď ma Alice uniesla k nim domov, som v práci nevynechala ani jediný deň. Mandy mi dohovárala, že sa musím schádzať aj s inými ľuďmi, že sa nemôžem neustále uzatvárať do seba, ale ja som ju nepočúvala. Občas sa na mňa tak zvláštne pozerala, až som mala pocit, že ma skúma. Zistila som, že si rýchlo našla náplasť na zlomené srdce a teraz bola v kaviarni aj so svojím novým objavom – Lucasom. Aj on študoval na Dartmouth, ale nemali sme spolu nijaké prednášky.

„Bella,“ ozvala sa Mandy v jedno poobedie, keď sme boli v práci. „Lucas v piatok oslavuje narodeniny – dvadsať jeden rokov a rozhodli sme sa to osláviť aj s pár kamošmi tu v kaviarni. Napadlo ma, či by si sa nechcela pridať – nebude to nič veľké a s ničím si nemusíš robiť starosti. Len pár kamošov...“ Videla som, ako pozorne čaká na moju reakciu.

„Ja neviem, Mandy... Nikoho tam nepoznám, pripadala by som si hlúpo.“ Nechcela som ju odmietnuť priamo. Nikdy som nemala rada oslavy a veľmi sa mi tam nechcelo.

„To nevadí, zoznámime ťa a Lucasa predsa poznáš.“ Urobila na mňa taký prosiaci pohľad, že som o tom začala uvažovať. „No tak. Potrebuješ trochu vypnúť.“

Premýšľala som o tom. Nikto predsa nepovedal, že sa musím príliš zapájať do debaty alebo sa nejako snažiť o priateľský tón. Možno, ak by som sa viac stretávala s ľuďmi, zvládala by som to lepšie. Nebudem si robiť nijaké väzby či putá, ani nemusím byť otvorená. Veď je to iba pár ľudí...

„Ok, Mandy, presvedčila si ma. Môžeš so mnou rátať.“ Na dôkaz som sa pousmiala. Nie od srdca, len tak naoko.

„Ďakujem, Bella. Uvidíš, že sa zabavíš.“

Pohľad Alice

Bolo od Belly naozaj kruté, čo povedala. Ale v kútiku duše viem, prečo to urobila. Môj brat, vlastne celá naša rodina sme jej ublížili a to na nej zanechalo hlboké jazvy. Keď sme odišli, nebolo to ťažké len pre ňu, trpela tým celá naša rodina. Nielenže odišiel Edward, ale na čas nás opustili aj Emmett s Rosalie. Esme sa veľmi trápila, že sa jej rozpadá rodina a Carlisle to tiež ťažko niesol. Pre Jaspera bola napätá a smutná atmosféra v rodine dvojnásobne ťažká, a tak som sa rozhodla, že sa ho pokúsim rozptýliť. Prihlásila som nás oboch na univerzitu a dúfala, že tak zmiernim jeho aj svoje utrpenie.

Lenže nikto z nás nečakal, čo sa stane. Keď som vtedy uvidela Bellu v prednáškovej miestnosti, takmer som zinfarktovala (keby to samozrejme bolo možné). Edward mi akokoľvek zakázal pozerať do jej budúcnosti alebo sa jej pliesť do života, a tak som nemala ani potuchy, že sa stretneme. Neviem, čo to do nej vtedy vošlo, mala som pocit, že hoci nás vníma, sama pred sebou predstierala pravý opak. Všetko sa vysvetlilo až neskôr. Hneď, ako mi Bella vykričala, že skončila na psychiatrii, rozhodla som si o tomto novom objave zistiť viac informácií, a preto som zašla na kliniku do Seattlu, kde Bellu hospitalizovali. Vlámala som sa do kancelárie a zo záznamov som zistila všetko o jej vtedajšom stave. Bola som z toho celého zhrozená a keď som to oznámila doma, nikto nevedel, čo povedať.

Namiesto toho, aby sme jej dopriali pokojný život, sme jej ho zničili a urobili z nej živú mŕtvolu. Bez štipky citu. Preto som sa rozhodla, že sa na to nebudem už len nečinne prizerať. Žiadny človek si nezaslúži taký život, na aký bola odsúdená Bella.

„Miláčik?“ Jasper pribehol ku mne na posteľ a objal ma okolo pliec. „Znova si smutná. Je to kvôli Belle?“

„Áno. Nemôžem ju nechať v takom stave, Jazzi, to proste nemôžem.“

„Čo chceš urobiť? Vieš, že nemôže prinútiť Edwarda, aby sa vrátil ani donútiť Bellu, aby sa zmenila.“

„Ešte neviem, čo budem robiť. Nateraz by nebolo dobré, aby sme o tom Edwardovi hovorili, vieš, aký je. Začal by šalieť a hneval by sa, že sa jej pletieme do života.“ Na to, aby som videla jeho reakciu som nepotrebovala nijakú víziu. „Ale takto to nenechám. Obaja trpia, keď je Edward taký tvrdohlavý a nedá si povedať...“

Vtom som dostala víziu. V mysli som videla môjho brata, ako sa rúti rovno k nám na jednu z jeho neohlásených návštev. Sú to už tri mesiace, odkedy sme ho naposledy videli alebo o ňom počuli. Bolo už neskoro zastaviť ho.

Pohľad Edward

Bežal som najrýchlejšou možnou rýchlosťou pozdĺž východného pobrežia a spočiatku som si ani neuvedomoval, kam mám namierené. Iba som jednoducho bežal. Až keď som pred sebou uvidel svetlá mesta, donútil som sa zastaviť a pouvažovať. Naozaj som pripravený stretnúť sa s rodinou? Naučil som sa existovať z hodiny na hodinu, žiť len zo spomienky na ňu. Celý čas som mal pred sebou jej nádhernú tvár. Hoci ma to bolelo, ako kyselina zožierajúca ma zvnútra, nedokázal som si to odoprieť. Toľkokrát som sa premáhal, aby som sa jednoducho neotočil a nepribehol do Forks a neprosil o odpustenie. Toľkokrát som si musel hovoriť, že takto jej bude lepšie – bez démonov, bezo mňa... Uspokojoval som sa myšlienkou, že jej bude dopriaty nádherný ľudský život – bude mať manžela, deti, prácu a pokojnú starobu. Nezničím jej túto možnosť. Je to to posledné, čo pre ňu môžem urobiť.

Znova som sa pohol a už sa nezastavoval. Nemusel som si overovať smer, ktorým idem. Dobre som vedel, kde sa teraz moja rodina nachádza. Zastavil som sa až pred domom a potom som ľudskou chôdzou vošiel dnu. Samozrejme – už ma čakali. Neviem, kedy presne Alice dostala víziu, že sa vraciam, ale z ich výrazov som zistil, že to nebolo dlho.

Čakali na mňa v obývačke s výrazmi istého prekvapenia a viny. Práve som sa chystal prehovoriť, keď mi do nosa udrela slabá, no predsa známa kvetinová vôňa, ktorá ma takmer položila na lopatky.

„Edward...“ začal Carlisle opatrne.

„Čo to má znamenať?“ Premeriaval som si ich zúrivým pohľadom, každú sekundu vo mne narastal hnev.

„Nechaj nás, nech si to vysvetlíme.“ Esme zvažovala, či sa má ku mne priblížiť. Zavrčal som.

„Tak to teda vysvetlite!“ skríkol som.

„Vysvetlíme, ale najskôr keď prestaneš kričať a chovať sa ako pomätenec.“ Mal som chuť skočiť po tom malom drzom škriatkovi, ktorý si dovolil ma nazvať pomätencom.

„Čo to má znamenať?“ spýtal som sa znova. „Ako ste to mohli urobiť? Nestačilo, že som jej ja ublížil, musíte sa jej aj vy pliesť do života?!“

„Ešte sa opovažuješ niečo nám vyčítať, Edward? Si totálny idiot!“ Musel som sa podoprieť o dvere, keď som uvidel to, čo sa jej zjavilo v hlave. Bola to Bella – na tú tvár nikdy nezabudnem. Ale bola iná. Jej tvár pôsobila ako tvrdý kameň, bola bledšia než zvyčajne, len tmavé kruhy pod očami boli výraznejšie. Pocítil som náraz prudkej bolesti.

„Čo to?“ Videl som všetko, čo mi Alice ukazovala. Ako sa stretla s Bellou na univerzite, čo jej Bella povedala a potom Alicino pátranie v nemocnici. „Nie. To nie je... To nemôže byť pravda.“ Chytil som si hlavu do dlaní a snažil sa vytrhnúť si vlasy. To nemôže byť skutočné...

„Myslel si si, že svojím odchodom jej dopraješ šancu na normálny život... Ale mýlil si sa. Všetci sme sa mýlili, Edward a je načase napraviť chyby.“

„Nie!“ skríkol som znova a schytil prvú vec, čo sa mi dostala pod ruku. Bolo neskoro zamýšľať sa nad tým, či má Esme nejako obzvlášť rada vázu, ktorá sa práve rozletela na malé kúštičky o stenu. „Nie! Nie! Nie! Nedovolím, aby ste ju akokoľvek ešte kontaktovali. Odídete z univerzity...“

„Edward, ak si myslíš, že si týmto postojom nejako pomôžeš, tak sa hrozitánsky mýliš. Nemôžeš bez nej žiť rovnako ako ona nemôže žiť bez teba. Nenúť nás pozerať sa, ako vás to oboch ničí. Neodídem od Belly, či sa ti to páči, alebo nie.“

„Bella náš už nechce vidieť – zabudla na nás...“ Tak veľmi ma zabolelo pomyslenie na slová, čo som práve vyriekol.

„Ty to nechápeš, Edward? Takto to ďalej nejde, ani jeden z vás nemôže takto existovať. Ale ak ty odmietaš spolupracovať, nemám na výber a budem konať sama za seba.“

Bol som taký zúrivý, taký nepríčetný až som takmer videl červeno. Vrel vo mne neskutočný hnev z toho, čo som sa práve dopočul. Áno, viem, že je to všetko moja vina, nikdy som sa nemal pripliesť Belle do života, ale toto je jediná cesta ako to napraviť. Neexistuje iná cesta. Ja do jej života nepatrím. Bez premýšľania som vypochodoval z miestnosti.

„Edward, kam ideš?“ Esme ma začala nasledovať, ale ja som už bol preč.

Znova som sa rútil nevedno kam a snažil sa nemyslieť, alebo aspoň ignorovať bolesť, ktorá sa drala na povrch. Tak veľmi som im závidel, že mali možnosť znova ju vidieť, znova počuť jej hlas a cítiť je vôňu. Čo i len na maličký okamih zazrieť jej tvár... Ale vedel som, že by to nebolo správne. Stačil by mi jediný pohľad a chcel by som ešte viac, chcel by som ju znova držať vo svojom náručí – krehkú a teplú. Chcel by som ju znova bozkávať na jej jemné a poddajné pery. A práve preto ju už nikdy nebudem môcť vidieť.

Alice videla pre nás dvoch nereálnu budúcnosť, presne ako kedysi. Videla ten krehký vzťah, tú ťažko schodnú cestu, na ktorú som sa vydal, keď som bol s ňou. A teraz si navráva, že by to mohlo byť opäť také ako kedysi. Tentoraz však musím zmeniť budúcnosť.

Zostal som na najvyššom vrchole hôr celú noc a premýšľal som o tom. Cítil som v sebe tú zodpovednosť za dievča, ktoré tak nesmierne milujem a pre ktoré by som urobil čokoľvek. Ale tiež som cítil nehasnúcu túžbu a lásku, ktorá ma spaľovala a nedovoľovala mi triezvo uvažovať.

Nebol som dosť silný a vedel som to. Už opäť ma premohlo moje sebectvo, moja vlastná podstata. So stiahnutým chvostom (v prenesenom význame) som vstal a rozbehol sa smerom tam, odkiaľ som práve ušiel. K mojej rodine.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tiene mojej minulosti - 5. kapitola: