Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tiene mojej minulosti - 2. kapitola

19.09.2011 (18:15) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2323×

Zobudila som sa ešte pred zvonením budíka po dlhom, nerušenom spánku. Nerozmýšľala som dlho, čo si obliecť a skončila som v tradičných jeansoch a košeli. Prvá prednáška mi začínala až o hodinu a pol a tak som mala dosť času, ktorý som zabila prípravou raňajok pozostávajúcich z vajíčok, slaniny a rajčín.

Príprava mi zabrala dosť času, ale ešte stále som mala medzeru, ktorú som musela niečím vyplniť. Znova som skontrolovala veci do školy, a potom som umyla aj riad, a keď už som nemala čo robiť, opustila som byt.

Keďže internát nebol veľmi vzdialený od hlavnej budovy univerzity, nemusela som používať auto na presun. Užívala som si túto cestu, napĺňalo ma to a bola som hrdá na svoj úspech.

Nájsť miestnosť, kde mala prebiehať moja prvá prednáška, sa mi podarilo v priebehu niekoľkých minút. Nebola som tu prvá, už niekoľko študentov sedelo na svojich miestach. Ja som si to zamierila dozadu, kde som mala dobrý výhľad a zároveň som bola dosť nenápadná. Vyložila som si na stôl potrebné veci a sledovala, ako sa miestnosť zapĺňa.

Študovať psychológiu som sa rozhodla aj po svojich skúsenostiach z minulosti a chcela som si tým sama pomôcť nájsť vlastný pokoj v duši.

Kým sa to tu zaplňovalo, upierala som prázdny pohľad do okna naľavo odo mňa. Keď som svoj pohľad od okna odtrhla, skamenela som. Moja reakcia bola automatická. Dych sa mi zastavil, nevedela som ako pohnúť svalmi a srdce vynechalo zopár úderov. Myslela som, že som sa svojich halucinácií dávno zbavila. Už je to skoro rok, čo som naposledy zhliadla niekoho z nich.

Musela som zatvoriť oči a odvrátiť pohľad, no keď som sa pozrela znova, Alice s Jasperom tam zostali. Rovnako ako ja, aj oni mali na tvárach výraz prekvapenia, presne ako v mojich halucináciách. Boli strnulí a nič nehovorili. Iba sa pozerali. Niečo som pokazila. Som si absolútne istá, že som si včera večer vzala svoje lieky.

Do miestnosti práve vošiel profesor a tie dva preludy už sedeli na prázdnych miestach pár miest predo mnou.

Začínali sa mi triasť ruky a hľadela som všade, len nie na nich. Prednáška sa už začala, ale ja som jej nedokázala venovať ani trochu pozornosti. Celou svojou bytosťou som sa snažila prekonať triašku a pocit úzkosti.

„... Slečna? Odpoviete mi na moju otázku?“ To, že sa na mňa upierajú pohľady všetkých prítomných, som si uvedomila s poriadnym oneskorením.

„Prepáčte, ja som...“ povedala som trasľavým hlasom a silou-mocou sa vyhýbala očiam halucinácií, ktoré som na sebe cítila.

„Necítite sa dobre? Ste nejaká bledá, možno by ste mali ísť na vzduch a...“ Ak pokračovala jeho veta som sa už nedozvedela, pretože som v ten moment už bola rozbehnutá a vybehla som z miestnosti ako šíp.

Utekala som čo naďalej od tej miestnosti a keď som sa nakoniec dostala von z budovy, zviezla som sa popri stene a sadla si na zem. Tam som sa snažila predýchať to. Objímala som si kolená a držala tak svoje vedomie pri zmysloch. Teraz nie som schopná vrátiť sa tam a čeliť svojím výplodom mysle. Bola som blázon, keď som si myslela, že dokážem prežiť bez pomoci psychológa. Budem musieť zájsť do miestnej nemocnice a zapísať sa k nejakému.

Už to bolo dávno, čo ma takto niečo dokázalo rozhodiť. Už dávno som sa nemusela tak úporne upokojovať. Stále som si hovorila, že sú to len prízraky minulosti, že to všetko je už za mnou a nič z toho vlastne ani neexistovalo. Nechcem byť viac tým bláznom, ktorý trčal rok na psychiatrii. Žiadne nadprirodzeno ani žiadne spomienky. Musím hrdo vykročiť a ísť ďalej, veď jeden blud ma nemôže tak rozhodiť. Viac už nie.

„Dobre,“ povedala som si. „Vstávaj, Bella.“

Vstala som zo zeme a prešla sa k najbližšej lavičke, ktorá tu bola, a sadla som si. Z tašky som si vytiahla učebnicu a skúšala si čo-to naštudovať. Toto bola zatiaľ iba úvodná hodina, takže dúfam, že som veľa nepremeškala.

Ešte stále mi zostávalo dosť času do začiatku druhej prednášky, tak som sa rozhodla prejsť sa po areály univerzity. Bolo to tu nádherné – zelené, upravené, trávnaté plochy, množstvo stromov a občas aj kvetinové záhony - proste nádhera.

Skontrolovala som čas na hodinkách a bolo už dosť neskoro, tak som sa pobrala smerom do budovy na svoju ďalšiu prednášku. Zhlboka som sa nadýchla, keď som vstupovala do miestnosti, no prízraky tam neboli. Sadala som si už s pokojnejším vedomím. Táto hodina prebehla bez problémov – zapisovala som si, čo bolo potrebné, pozorne počúvala prednášajúceho a čo najviac som si snažila zapamätať.

Po tejto hodine som mala ešte pár prednášok, ktoré prebehli rovnako bez problémov. Nebolo to ako na strednej, že sa hodiny podobali ako vajce vajcu. Tu bola každá iná, svojím spôsobom výnimočná a nikdy som nemala problém porozumieť.

Vychádzala som z hlavnej budovy a mierila si to rovno do internátu, keď som ich uvidela. Stáli pri lavičke, na ktorej som ešte pred pár hodinami sedela, pozerali mojím smerom a z očí im nevychádzal údiv. Toto je už príliš, ak si nedám v priebehu pár minút lieky, zosypem sa. Vyrazila som čo najrýchlejšou možnou chôdzou čo najďalej od nich a takmer som skolabovala, keď sa mi za chrbtom ozval hlas.

„Bella!“ Tento dôverne známy vysoký hlas mnou prebehol ako rana poriadnym bičom. Donútilo ma to zastaviť sa, ale pohľad som nepresmerovala. „Bella, stoj!“

Prízrak Alice sa odrazu objavil rovno pred mojimi očami nasledovaný prízrakom Jaspera.

Zhlboka som sa nadýchla.  „Len pokojne, ignoruj to, predýchaj to.“ Prekvapenie a šok na mojej tvári sa znova zmenili na nepreniknuteľnú masku.

„Bella? Vnímaš ma?“ Prízrak na mňa upieral ustarostený pohľad, aké som kedysi vídavala na psychiatrickej klinike. Presne tomuto sa musím vyhýbať. Zatvorila som oči a potriasla hlavou.

„Je to len halucinácia, prekonaj to.“ Bez toho, aby som otvorila oči som sa rozbehla preč z toho miesta a prízraky nechala za sebou. Nepozerala som sa viac, či už zmizli, alebo tam stále stoja.

Utekala som rovno na internát a vlastne bolo dobré, že som bežala, pretože sa vo chvíli, ak som prekročili prah svojho bytu, sa rozpršalo. Musela som sa najskôr upokojiť predtým, než som mala zavolať Renée. Bola rada, že sa mi tak rýchlo podarilo nájsť si prácu a aj to, že sa mi na univerzite tak páči. O halucináciách som sa jej nezmienila.

Bolo krátko pred štvrtou, keď som zaparkovala svojho Forda pre kaviarňou. Mandy tam už bola a ako aj včera, aj dnes stála za pultom.

„Ahoj, Mandy, tak ma tu máš.“

„Čau, Bella. Ideš práve vhod, je tu dosť ľudí, takže bude veľa práce.“ Podala mi zásteru a stručne mi vysvetlila náplň mojej práce. Ukázala mi, kde sa čo nachádza. „Takže, keby si si s niečím nevedela rady, poraď sa so mnou.“

„OK. Tak idem na to.“

Táto práca sa mi celkom páčila. Nemusela som sa príliš namáhať, iba čo som hosťom priniesla lístok a potom si vypočula ich želanie a obsluhovala ich. Viem, že sa odo mňa očakávala, že budem pôsobiť reprezentatívne a s úsmevom odpovedať každému, ale ja som bola schopná iba tej odpovede.

Občas som prehodila slovko-dve s Mandy, ale vlastne sme sa nijak veľmi nerozprávali. Ona tu už pracovala nejaký ten mesiac, takže vedela, ako to tu chodí a nárokovala si právo obsluhovať pekných chalanov, ktorí sem prišli. Ja som jej toto právo nijako nenabúravala, bolo mi to jedno.

Zostali sme tu až do záverečnej, čo znamená do desiatej. Rozlúčila som sa s Mandy a odviezla sa pred internát. Zdesila som sa, keď som zazrela Alice stojacu len kúsok od môjho miesta na parkovanie, opierajúcu sa o nejaké auto neznámej značky. To auto som si tu predtým nevšimla.

Zaťala som zuby a vystúpila, ale neobzerala som sa, rovno som si to mierila do budovy.

„Bella, počkaj, chcem sa porozprávať,“ kričal za mnou prízrak, ale to už som bola vnútri a bez vyčkávania som nastúpila do výťahu, ktorý ma odviezol bezpečne do môjho bytu. Tam som poriadne pozamykala – hlúpa, nedošlo mi, že pre prízraky zamknuté dvere neplatia, ale cítila som sa istejšie.

Strhla som zo seba všetko oblečenie a lieky som do seba doslova vhodila. Ak sa to nezlepší, budem si musieť dať predpísať silnejšie. Namiesto tradičnej horúcej sprchy som tentokrát na seba nechala liať studenú spŕšku, ktorá mi dostatočne vyčistila hlavu.

Ešte stále sa trasúc som zaliezla do postele a čakala, kým ma začne oblievať horúčava - dôsledok studenej sprchy. Už o pár minút sa moje vedomie poddalo únave.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tiene mojej minulosti - 2. kapitola: