Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ticho pravej lásky 6. kapitola

13.06.2011 (21:45) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 2106×

6. kapitola

„Tak poviete mi už, ako bolo na tom plese?“ dobiedzala Lima, a zároveň mi vyťahovala spony z vlasov.

Odvtedy, čo som tancovala s Edwardom, som ho už viac nevidela. Ples trval ešte pár hodín, a skončil sa až teraz nad ránom. Ja som nebola unavená, ale viem si dobre predstaviť, že Marvolo, len čo otvorí dvere do svojej izby, tak sa buď dostane až k posteli (čo bude pre neho v opitom stave nadľudský výkon), alebo si ustelie na podlahe.

„Neudialo sa tam nič výnimočné,“ zaklamala som. Udialo sa tam toľko výnimočných vecí, až som si myslela, že je to len predstava mojej bujnej fantázie.

Tancovala som výnimočný tanec s výnimočným mužom. Prežila som výnimočný večer a spoznala som výnimočných ľudí. Dnešný deň sa mi vryje do pamäti.

Lima už ďalej do mňa nedobiedzala, a pomohla mi pripraviť sa do postele.

Keď som sa zavŕtala do periny a privrela oči, uvedomila som si, aká som unavená. Lima mi ešte poupravovala perinu, vzala sviečku, ktorá bola na nočnom stolíku, a popriala mi dobrú noc. Hneď na to sa odobrala do svojej malej izbietky, ktorá nebola ďaleko od tej mojej. Komorné nikdy nemali izby ďaleko, pretože keď ich pán niečo potreboval, boli hneď pri ňom.

Oťaželi mi viečka, a ja, som sa začala prepadať do hlbokej priepasti, a obklopila ma čierno čierna tma...

Prudko som sa posadila na posteli. Oči som mala doširoka otvorené a srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Takýto sen som už dávno nemala.

Mne sa sny veľmi nesnívali, a keď áno, tak som si ich po prebudení nedokázala vybaviť. No tento sen sa mi už sníval. Tie krvavo červené oči som už niekde videla.

Keď som sa snažila vybaviť si, kde som tie oči videla, hrozne ma rozbolela hlava. Bolo to ako keby pred vami stál ozbrojený muž a vy ste nemohli ísť ďalej, lebo tam stál on. To bol presne môj prípad. Niečo mi bránilo v tom, aby som si spomenula, odkiaľ tie oči poznám. Teraz ma už tak bola hlava, až som si myslela, že mi pod tým náporom bolesti praskne.

Vedela som, čo potrebujem. Čerstvý vzduch.

Prehodila som nohy cez posteľ a asi som to urobila veľmi rýchlo, lebo následne sa mi zatočila hlava a zatemnilo pred očami. Musela som si sadnúť znova na posteľ, a aj keď sa mi to zdalo nemožné, hlava ma rozbolela ešte viac.

Znova som sa postavila, tentoraz pomaly, a nasmerovala som si to cez celú izbu, podopierajúc sa všetkým, čo bolo na blízku, až k stoličke, na ktorej bol môj plášť.

Plášť som si prehodila cez plecia a musela som privrieť oči. Tak ma hlava ešte nikdy nebolela. Nie, mňa ešte nikdy nebolela hlava. Vzdychla som si a pobrala som sa k oknu. Otvorila som ho a ovanul ma chladný nočný vietor, ktorý mi aspoň trochu zmiernil bolesť hlavy.

Prehodila som jednu nohu cez okno a následne na to aj druhú. Moje komnaty boli ma prvom poschodí, takže som nikdy žiadne lano nepotrebovala.

S Marvolom sme v detstve veľa ráz chodili na naše tajné nočné vychádzky. Potajomky sme večer preliezli okno a zoskočili z neho. Potom sme sa potulovali nocou, ale hlavne si užívali voľnosť a pocit šťastia.

Keď som zoskočila z okna a dopadla na nohy, bolesť hlavy, na ktorú som už skoro zabudla, sa znova prejavila. Sykla som bolesťou a musela som si rukami chytiť hlavu.

Dosť dlho mi trvalo, kým sa mi vrátil obraz pred očami a mohla som svoje končatiny prinútiť poslúchať. Nadýchla som sa a chladný vzduch, mi uväznil pľúca. Rozkašľala som sa a tým, som si iba privodila hlieny.

Pomaly som kráčala ku skale, ktorá bola vždy mojou útechou.

Skala nebola vysoká, ale dalo sa na nej perfektne ležať. Vždy, keď som nemohla spať, vykradla som sa z izby a prišla som na tú skalu. Ľahla som si tam a pozorovala hviezdy. Vtedy vždy išli nepríjemné myšlienky bokom, a ostali, len ja a hviezdy.

Stála som pred skalou a snažila som sa donútiť nohy, aby išli vpred. No už som nevládala. Hlava ma bolela tak, že som nič nevidela. Do pľúc som nemohla nabrať vzduch. Kašľala som tak silno, až som si musela oblapiť rukami hruď, lebo som si myslela, že sa mi pľúca rozpadnú. Cítila som sa taká slabá a bezradná, ako ešte nikdy.

Nohy sa mi začali triasť a ja som sa začala dusiť. Pred očami som mala čierňavu.

Cítila som, ako sa mi podlamujú kolená, ako dopadám na zem mokrú od skorej, rannej rosy.

Zacítila som tupý náraz na hlave, a potom ma začala obklopovať hustá tma. A ja som sa jej dobrovoľne a s úľavou poddala.

Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ticho pravej lásky 6. kapitola: