Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tí praví 9. kapitola

Tí praví 9. kapitolaJa viem, ja viem... no u mňa sa pravidelného prispievania asi nedočkáte. :D Dúfam, že rozsah kapitoly vám to vynahradí...
Čo sa dnes dozvieme?
Zvládne Damon prvú skúšku?
Čo sa stalo s telami Eleny a Stefana?
Stihne Bella s Damonom uniknúť slnku?
To všetko a niečo naviac nižšie...
Teším sa na vaše reakcie, prajem príjemné čítanie.
Vaša leacullenfun.

 

 

9. kapitola – Keď smrť klope na dvere...

 

„Ja som sa po smrť nezastavila, tak sa ona zastavila priateľsky po mňa. V koči sme boli len my dve – a nesmrteľnosť.“

 

 

Damon:

 

„Halo, je tu niekto? Môj priateľ je astmatik, potrebuje rýchlo pomoc!“ skríkne Bella hystericky už niekoľký raz hranú frázu do dverí vcelku peknej dvojposchodovej chaty. Potom prikročí k neďalekému sklenenému oknu, pričom je jej z tváre ľahko čitateľná nervozita, ktorá však nemá s jej hereckým výkonom nič spoločné, a zapozerá sa cezeň – no i zrakom upíra neuvidí nič, pretože hrubé záclony sú úzkostlivo zatiahnuté tak, aby cez ne nepreniklo ani pár milimetrov vnútornej scenérie von a ani slabulinký lúč rýchlo prichádzajúceho svetla nového dňa dnu.

 

„Astmatik? To myslíš vážne?“ zasyčím zahanbene sklonený v predklone snažiac sa chytiť druhý dych po poslednom zbesilom behu, ktorý skončil len pred pár sekundami. Ruky, o ktoré som opretý, sa mi nebadane trasú. No a to som si myslel, že teraz ma už nebude môcť vyčerpať nič. Heh, omyl.

„No a nevyzeráš tak? Trochu spolupracuj, inak nás to upečenie,“ sykne mi cez kútik úst naspäť, ani ku mne neobrátiac hlavu. Opäť zaklope na dvere.

Na to sa so sebazaprením vyrovnám a zapozerám sa na jej štíhlu postavu, pričom sa snažím svoj zrýchlený dych nenápadne upokojiť – je mi skutočne trápne a divné, že ona vyzerá, ako keby bola len na krátkej prechádzke prírodou, zatiaľ čo ja by som bol schopný  tu takmer vykašľať pľúca ako nejaký chorobný fajčiar. Bol som zvyknutý na to, že som fyzicky zdatnejší, teda od Stefana...

 

Teraz nespomínaj, nespomínaj, nespomínaj... jeden hlboký nádych, k tomu druhý... fajn, na neho budeš mať more času neskôr. A to doslova.

 

 

Ako je to, preboha, možné? Veď je taká drobná...

„Tým sa netráp,“ povie odo dverí. Mám taký pocit, že to chcelo znieť upokojujúco, ale nejako sa jej to nepodarilo.  „Som staršia a tým aj silnejšia. Časom naberieš moc a tvoje telo si zvykne na svoje nové možnosti.“

Čo je zasa toto? Číta mi myšlienky?

 

Ten chichot, ktorý sa ozval potom, mi tú strašidelnú myšlienku len potvrdil.

 

Ďalej to radšej v danej chvíli nerozoberám, pretože začínam mať pocit, ani čo by som chcel vyskočiť z vlastnej kože – a to bez žartov. Celé telo sa mi chveje a miesta, kam namiesto nočnej nepreniknuteľnej tmy začína dopadať bledý úsvit rána ma začínajú nepríjemne svrbieť, až páliť. K tomu ešte aj žmúrim oči, aj keď je svetla okolo mňa len skutočné minimum. Taký pocit by nemohla vyvolať žiadna seba silnejšia omamná látka, žiadne drogy, ktoré som mal možnosť kedysi z vtipu a frajeriny vyskúšať na večierkoch. Tuším, že to bude aj horšie. Podvedomie, či inštinkt, niečo vo mne mi radí rýchlo sa ukryť na nejaké tmavé miesto, ani čo by som bol hlúpe zviera, ktoré sa bojí svetla. No nech sa snažím ako chcem, nedokážem ten pud pochovať nejako do úzadia mojej mysle, tak ako to robím so spomienkami, vyvrátiť svoje obavy nejakým rozumným argumentom tak, ako som to robil v reálnom živote doteraz. Toto je totiž niečo, čo nemá s realitou ľudí nič spoločné... chcem to poslúchnuť.

 

Vlastne, musím.

 

 

„Ja nemám nič proti slušnému vychovaniu, ale, dočerta, hnali sme sa sem ako o život a ty sa aj teraz zdržuješ týmto?! Vykopni tie dvere, nech už sme dnu!“

Na to sa jej začnú jemne triasť plecia. To, či je to dôsledok smiechu alebo plaču rozoznám až vtedy, keď z jej hrdla vyderie niečo podobné chichotu, ale na prejav nejakej radosti je to priveľmi kyslý a škrípavý zvuk.

„Ty si vážne myslíš, že to robím len preto?“

„Pre čo iné?“

„Nedostaneme sa do domu bez toho, aby nás niekto pozval,“ povie duto, ako keby recitovala nejakú nudnú poučku z hodiny biológie, ktorú aj tak každý normálny človek prespí. Na to sa jej postavím k pravému boku, oproti dverám, ktoré pre nás doteraz predstavovali neprekonateľnú prekážku – baviť sa s jej chrbtom ma skutočne prestalo baviť a okrem toho, bližšie pri dverách bolo o trochu viac tieňa ako na začiatku verandy. Inštinktívne, tak ako vtáky vždy pri migrácii vedeli určiť svetové strany, som vedel, že do dotyku prvých skutočných lúčov nám zostávajú tak necelé tri minúty.

„Prečo nie? Chápem ten ostatok, ale toto je trochu pritiahnuté za vlasy,“ odfrknem si.

„To sa vysvetľuje trochu ťažšie... je to niečo ako ochranný mechanizmus pred naším druhom – myslím si, že je to preto, aby ľudia mali proti upírom aspoň nejakú šancu. Každý predátor musí mať nejakú slabinu. Ale to je len moja teória-“

„Blbosť, neverím tomu.“

„Tak si to teda skús.“ Na to vyzývavo ukáže na dvere.

 

Nenechám sa ponúkať dvakrát a stisnem železnú kľučku dverí. To, že sú, respektíve boli zamknuté vnímam len okrajovo – poľahky som zámok vylomil, ani som sa nenazdal. Dvere sa s tichým škripotom bez väčších protestov otvorili dovnútra, zatiaľ čo mne zostala tá kľučka v ruke.

 

Čakal som, že do mňa za to niečo udrie. Že pre mňa za mňa začnem horieť, teda podľa toho, ako sa Bella správala...

 

Ale stalo sa ničotné nič.

 

„Vidíš? Tak už sa prestaň správať, ako keby mi pod rukami mala vybuchnúť atómová bomba,“ zahlásim víťazne.

„Skús cez tie dvere prejsť,“ povie.

„Ale veď-“

„Skús to.“

 

Už som si na jej prisviedčacie metódy tak nejako zvykol, takže viem, že to bude mať nejaký háčik... teda poprípade nejaký poriadne veľký hák. Podozrievavo sa pozriem za zárubňu dverí, no nič podozrivé tam nevidím. To isté i s miestnosťou za dverami, teda pokiaľ za smrteľnú zbraň hromadného ničenia nepovažujete vešiak na kabáty.

Veď nemáš čo stratiť, poviem si a prestrčím bez okolkov do vnútra ruku...

 

A na moje prekvapenie žiadna pohroma sa opäť nekonala.

 

„Vidíš?“ zahlásim, no to, že som mal rovnaký strach ako ona si radšej nechám pre seba.

„Ako je toto možné?“ zamrnčí a jemne ma odstrčí. Najprv cez prah dverí prestrčí skusmo špičku chodidla ako nejaká elegantná balerína. Keď si uvedomí, že sa nič nedeje, tak tam s väčšou istotou položí chodidlo, následne celú nohu. Neviem, čo sa malo stať, no to, že som mal pravdu očividne Bellu nepotešilo – obidvoma rukami sa zaprela o prah, postavila sa na špičky a cez vchod nedôverčivo prestrčila hlavu do tmy chaty.

„Niečo tu nie je s kostolným poriadkom,“ povie znepokojene.

„Nerád ti to hovorím, ale celá naša existencia je proti kostolnému poriadku. Nepočula si o stredovekom upaľovaní, dievča?“ Neodpovedá mi, len naďalej jastrí do diaľavy.

„Aj tak nemáme na výber,“ zhodnotí nakoniec a prekročí vchod domu - so mnou v závese.

 

Som rád, že to už máme z krku – stihli sme to tak akurát včas. Svetlo je však dotieravé, a tak za nami privriem ten pozostatok dverí.

 

A tak sa ocitneme bok po boku vo vytúženom šere, zachránení, no napätí.

 

....

 

Vstupná sieň je jednoduchá miestnosť s vešiakom, kobercom, pár obrazmi nejakých prírodných výjavov a malým stolíkom, ktorý pravdepodobne slúži na to, aby človek mal kam zložiť otravné poštové letáky. Všetko je obložené tmavým dubovým drevom – nepopieram, že je kvalitné, no zmenšuje celkový dojem miestnosti, stiesňuje ju. Ten, kto to tu staval, očividne nemal s dizajnérstvom absolútne nič spoločné, čo mi potvrdzuje aj to, že do ďalšej miestnosti sa dá prejsť len tesnou chodbičkou, v ktorej by sme vedľa seba nemohli ísť ani my dvaja s Bellou. Už–už sa ňou chcem pobrať ďalej, ale niečo ma zastaví – jej teplá dlaň, ktorá drží moju.

„Čo sa deje?“ spýtam sa. No absolútne na to nereaguje – len sa striedavo pozerá na mňa a na tú chodbičku.

„Trpíš strašidelným druhom klaustrofóbie, či čo?“ spýtam sa prvé, čo mi príde na rozum.

„Nedýchaj nosom,“ povie zhrubnutým hlasom, nehľadiac na to, čo hovorím ja.

„Čože? Prečo?“

 

Zapozerám sa na tú chodbičku, snažím sa nájsť akúkoľvek chybičku, nástrahu, či pascu. Už som z toho taký zúfalý, až začínam študovať štruktúru toho tmavého dreva... na ktorom sa niečo nebadane leskne. Vtom si všimnem, že sú tou tekutinou pokryté viaceré miesta, že je po tom dreve doslova v šmuhách rozmazaná, aj keď je už takmer úplne zaschnutá a preto s tým drevom skoro splýva.

Nevydržím to, vytrhnem sa jej zo zovretia a podídem k tej veci. Raz som sa s Bellou už škriepil a vyhral, tak prečo by som nemohol mať pravdu aj tentoraz? Opatrne sa nadýchnem...

 

„Damon, nie!“

 

 

Celé telo sa mi napne v neuveriteľnom kŕči, z tej neuveriteľnej vône sa mi až zahmlí pred očami. Bolo to omnoho horšie ako v tom aute pri tele Caroline - ako keby som bol sto dní na púšti a niekto by mi ponúkol najlepšiu vychladenú kolu, ako keby som rok nejedol a zrazu by mi niekto ponúkol miesto pri tej najväčšej hostine všetkých čias, ktoré už boli a ešte len majú prísť. Čierna pred mojimi očami sa zmenila na purpurovo červenú, relatívna sýtosť môjho tela z predchádzajúcej stravy sa zmenila na strašný nehynúci hlad. Nevedel som, čo ma na tej vôni tak priťahuje, vlastne by som ani slovami nevedel popísať jej zložky... možno... možno ako život. Áno, ako sila, ako teplo, ako sýtosť...

 

A aj keď sila v tejto krvi už bola takmer nepostrehnuteľná, pretože bola už skoro zaschnutá, ako vábidlo stačila. Chcel som sa dostať k jej zdroju a to okamžite. Už som v svojej mysli videl, ako sa moje zuby zabárajú do mäkkého krku človeka, ktorého som v živote nevidel, no cítil som jeho krv... no niekde na okraji priepasti, v ktorej som teraz bol, sa ozval kúsok zdravej mysle. Slabej, no neutíchajúcej, ktorej sa to nepáčilo. Vlastne len tá časť mojej hlavy povedala ďalšie slová...

 

„To, to je...“ nedokážem to dopovedať. Mám priveľmi vyprahnuté hrdlo a každé ďalšie slovo ma páli...

„Krv. Damon, počúvaj ma...“ Až vtedy si uvedomím, že ma obidvoma rukami drží znovu okolo pliec – jemne, no rozhodne.

 

No ja od toho výjavu nemôžem odtrhnúť oči. No za to moje telo sa od Belly odťahuje veľmi ochotne...

„Prosím!“ skríkne zúfalo, postaví sa na špičky a nahne sa ku mne. Jej pery sa takmer dotýkajú môjho ucha.

„Nechceš to, rozumieš?“ šepoce. „Poznám ťa len krátko, no nie si vrah. Nie, ty nie. Damon, prosím, neskôr to budeš ľutovať. Poznám to.“

Počujem jej slová, no ich význam mi nejako nedochádza, dokážem vnímať len jej jemný hlas, to, aký je hysterický, ako ma prosí. No stále je to málo, primálo na tú obludu vo mne...

„Damon Salvatore, bojuj!“ dodá už len pohybom pier pri mojich perách, no na mňa to má rovnaký účinok, ako keby mi pri uchu zvrieskla  megafónom. Salvatore totiž znamená spasiteľ, to nám vždy hovoril otec. A to, že sa máme stať hodnými nosenia takého vznešeného mena.

„Bella, ja nevládzem. Pomôž mi, prosím...“ už i ja len šepkám. Jej ruky sa presunuli, možno vedome a možno nie, z mojich pliec a na moju hruď, objíma ma. keby som naplno vnímal, určite by som tomu venoval viac pozornosti... ale teraz...

„Dokážeš to, viem to...“

„Ako?“ spýtam sa.

„Aké bolo tvoje najneobľúbenejšie jedlo v tvojom ľudskom živote? Čo si neznášal?“

 

Keby som nebol v štádiu, že by som bol ochotný pre pár kvapiek karmínovej tekutiny aj zabiť, keby som bol treťou osobou tejto scény, tak mi som sa po tejto absurdnej otázke rozosmial tak nahlas, že by ma počuli aj v Kanade.

 

„Asi... hot-dog s kečupom,“ odvtedy, čo mi doň raz jeden spolužiak pridal húsenice a ja som sa to dozvedel až po tom, čo som to svinstvo zjedol...

„To je ono. Predstav si, že je to len ten hot–dog, že je na ňom taký ten lacný hnusný kečup...“

„To akože vážne?“

„Skús to, zavri oči a predstav si to. No a konečne prestaň dýchať tým nosom.“

 

Teraz ju už bez námietok počúvnem, všetko si to predstavujem najlepšie, ako viem. Pristihnem sa dokonca aj pritom, že si snažím vybaviť vôňu kečupu... a skutočne mi to pomáha. Neviem, či sme tam takto stáli desať minút, či dve hodiny, ale po určitom čase si uvedomím, že moje telo sa úplne poddalo Bellinmu objatiu, že sa už nebránim ani nemykám. A pretože som bol vždy súťaživý, tak po chvíľke na to otvorím oči, no radšej sa tam nepozerám.

 

„Vidíš,“ povie len potichu s lícom na mojom chrbte.

„Ďakujem, neviem, ako si to dokázala, ale ďakujem.“ To slovo absolútne nedokáže vyjadriť to, akú vďačnosť k nej pociťujem za to, že ma nenechala stať sa vrahom.

„To ty si to zvládol, nie ja. Teraz ťa pomaly pustím, ty zavrieš oči a zadržíš na chvíľu úplne dych.“

„Rozumiem.“

„Dobre. Raz... dva... tri.“

 

Jej telo zmizlo od môjho na môj vkus priveľmi rýchlo. Viem, že so mnou pár raz zatočila a rýchlo ma začala strkať jedným smerom – logicky, k ďalšej miestnosti, chodbou. Najradšej by som sa jej opäť vytrhol a prebúral si cestu cez stenu, než aby som išiel tam, kam ma viedla, no nespravil som nič, nechal som sa viesť.

 

Tých pár milisekúnd boli zatiaľ najhorším bojom v mojom živote, bojom proti sebe samému...

 

No zvládol som ho, ani neviem ako. Keď sme potom zastali, už v druhej miestnosti, ja, stále so zatvorenými očami, som mal chuť zvýsknuť a radovať sa ako nikdy pred tým.

 

No to ma prešlo hneď, ako som rozlepil viečka...

„Stefan!“

 

Bol tam, áno, presne tam. Živý, zdravý, skutočný, presne taký, ako vždy... presne taký, aký mal navždy zostaň v mojich spomienkach.

 

Až na to, že vedľa neho ležalo nehybné dokatované telo človeka, až na to, že si k tvári priložil zakrvavené ruky a slastne privrel oči. Až na to, že okolo očí mu povyskakovali čierne žilky, ktoré mu dodávali démonický výraz diabla z pekiel.

„Stefan!“ skríknem v šoku.

 

Na to už zareaguje, strhne sa ako zo zlého sna a zapozerá sa na mňa zmätenými očami zvieraťa. Takto oproti sebe stojíme hodnú chvíľu – nevnímame nič iné, len jeden druhého. Pozerám sa do tých očí a snažím sa v nich nájsť čokoľvek so svojho mladšieho bračeka.

„Damon?“ spýta sa po chvíli, ako keby ma videl prvý raz v živote. Zmôžem sa len na prikývnutie.

„Damon, čo sa mi to stalo? Čo sa stalo nám?“ spýta sa so slzami v očiach. Zarazí ma to množné číslo, ktoré použil... až vtedy si uvedomím, že v kúte izby je ďalšia sklonená osoba, ktorá ešte s kŕmením neskončila a očividne sa ani nechystá.

To isté si v tej chvíli uvedomí asi aj Bella, pretože priskočí k tej osobe a odhodí ju od tela. Spoznám ju až vtedy, keď jej telo narazí s dutým bum o stenu a ja vidím do jej rozzúrenej tváre.

 

Je to Elena. Tá malá, nevinná Elena.

 

„Daj jej pokoj!“ zrúkne Stefan a priženie sa Elene na pomoc. No Bella na Elenu absolútne ďalej neútočí – namiesto toho sedí pri tom úbožiakovi, ktorého okupovala El a snaží sa mu nahmatať pulz. Elena sa zatiaľ potichu zvezie pri stene do sedu a začne vzlykať – očividne z toho vytriezvela skôr ako Stefan.

 

 

No Stefan si toho, že Bella nejaví o jeho snúbenicu absolútny záujem, neuvedomuje, napriahne sa a chystá sa udrieť.

Vtedy zakročím ja, aj keď stále bojujem sám so sebou a s krvou, aj keď sa mi to, že útočím na brata prieči do špiku kostí.

 

Svoje počínanie si uvedomím až vtedy, keď zbadám, že som ho prišpendlil k stene, ako keby bol len handrovou bábikou.

„Ani sa jej nedotkneš, rozumieš?“ Neodpovedá mi.

„Rozumieš, čo hovorím?“ zdôrazním a zatrasiem s ním.

„Veď sa pozri, čo robí!“ zhučí a hlavou i telom mykne k neďalekej Elene. Tá tam však už nekľačí sama – je pri nej Bella, niečo jej potichu hovorí a pozerá sa jej pritom do očí. Vyzerá to takmer ako keby had hypnotizoval vystrašené vtáča.

 

Až na to, že to vtáča práve teraz zabilo človeka, pripomeniem si.

 

No po jej slovách sa Elena potichu zdvihne a poberie sa do druhej izby, ani sa za nami, za Stefanom neobzrie. Po chvíli začujeme tichučký dupot nôh po schodoch. Bella potom pomaly a dôstojne pricupká k nám a cez moje plece sa zapozerá na Stefana. Ten sa jej všemožne snaží uhnúť očami – no jej sa i tak podarí zachytiť jeho pohľad. Chvíľu na seba hľadia, potom vyriekne niečo, čo znie ako kliatba, aj keď je to tá najobyčajnejšia veta na svete.

 

„Choď za Elenou, umyte sa, nech vyzeráte ako ľudia. Až budete pripravení sa so mnou porozprávať, zídete k nám dole. Rozumel si?“

„Áno,“ odpovie ako robot.

„Damon, pusť ho, nič už nespraví.“

 

To boli čary. Stavím na to aj svoj neexistujúci trinásty plat, ktorý som si v živote nezarobil.

 

No aspoň to fungovalo a vyriešilo to túto situáciu.

 

...

 

Tretia osoba:

 

„Tak toto by sme mali,“ zafučí hnedovláska a pomaly sa zvezie popri stene do sedu.

„Vieš, že to bol celkom komický pohľad?“ zaškerí sa jej spoločník, ktorý sedí tesne vedľa nej.

„Čo bolo, pre všetko sväté, komické na odnášaní  mŕtvych tiel do komory?“ spýta sa dievčina s nadvihnutým obočím. To, že to musela urobiť bez jeho pomoci, nejako podvedome z rozhovoru vynechali – veď aj to, že v tejto miestnosti, ktorá bola presiaknutá krvou dokázal sedieť aspoň so zdanlivým pokojom, bol neuveriteľný výkon.

„No to, že taký krpec ako ty odnášal chlapov minimálne trojnásobnej hmotnosti, ako keby nevážili ani gram... nechceš ísť za kulturistku? Zarobila by si pekný balík...“

„Jasné, a teba by som si zobrala ako vtipného maskota, s nejakým trápnym kostýmom... čo by si povedal na to, keby som ťa preobliekla za prerastený hot–dog?“ Na to ho provokatívne šťuchne do rebier.

„Ha–ha, no ty si teda vtipná,“ skonštatuje.

„So mnou si netreba začínať,“ pristane Bella a k tomu sa aj strašidelne zazubí.

„Veď som videl. Čo za čáry–máry si to na Elene predviedla?“

„Každý upír musí mať v rukáve pár trikov... neskôr ťa to naučím.“

„Prečo si to pred tým nepoužila aj na mne? Mohla si si ušetriť plno starostí...“ spýta sa už s úplne vážnou tvárou, žartovná a sarkastická nálada je razom preč.

„Pretože nerada ľudí nútim k niečomu, čo sami skutočne nechcú alebo nedokážu. Na tebe som videla obidvoje, čiže na to nebol dôvod.“

„No aj tak, odkiaľ si zobrala tú istotu?“

„Čas ťa naučí, Damon,“ dodá už len. Damon v jej hnedých očiach zbadá niečo zvláštne – taký  starecký a vážny lesk, ktorý často videl u svojej mamy, hlavne keď ju niečo trápilo. Po prvý raz ho napadla otázka, čím všetkým si už Bella musela prejsť, aká je už stará. Bolo mu jej tak trochu ľúto.

 

„Keď sme pritom, čo sa dá naučiť,“ začne po chvíli ticha Damon novú tému odľahčene, pretože vážnosť nikdy nebola jeho prirodzenosťou, „ako to, že tebe tá krv nič nerobí? Ja mám momentálne chuť vyskočiť z kože.“

 

No jeho priateľka nereaguje, s prižmúrenými očami sa pozerá na stenu oproti nim.

„Vnímaš? To už ťa tak nudím?“ zasmeje sa Damon a luskne jej prstami pod nosom. Na to sebou jeho spoločníčka trhne.

„Áno, ja len... už som prišla na to, prečo sme s prechodom cez dvere nemali problém.“

„Vážne, no tak to som zvedavý. Zabudli si prikúpiť bezpečnostný systém proti upírom?“

„Ale vážne, Damon.“ Pousmeje sa a buchne ho päsťou do ramena.

„No dobre, dobre. Prečo teda?“

„Dom nám bráni prejsť len vtedy, pokiaľ má majiteľa. Lenže títo dvaja boli mŕtvi už pred tým, ako sme sem napochodovali my...“ vzdychne si.

„Preto si tomu nebožtíkovi skúšala nahmatať pulz?“

„Samozrejme,“ prikývne a smutne privrie oči.

„Mrzí ma to,“ zamrmle Damon.

„Aj mňa,“ zašepce Bells a unavene si oprie hlavu o jeho plece. Ju samu prekvapuje, aká je k nemu otvorená – pred ním si od každého posledných štyridsať rokov držala neuveriteľný odstup...

 

Na to ju Damon objíme okolo pliec a pritiahne si ju k sebe.

„Trochu si pospi. Tí dvaja tak skoro dole nezídu a dnes si toho mala tak akurát dosť.“

„Nebude ti vadiť, ked tu budeš chvíľu sám?“

„Nie, potrebujem rozmýšľať.“

„Čiže tu na to chvíľu dohliadneš?“ spýta sa napokon neisto a tak trochu sa pomrví.

„Spoľahni sa.“

 

 


 

 

No a teraz je to už len na vás... čo si o tom myslíte? Čo sa vám páčilo a čo by ste naopak pozmenili? Aký je váš názor na Bellu s Damonom?

Nabudúce začne rožky vystrkovať Stefan... a najhoršie pre Bellu bude to, že oprávnene...



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Tí praví 9. kapitola:

 1
7. schuchinka
11.12.2011 [21:03]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

6. dominiqe279
11.12.2011 [20:24]

Rychle dalsi Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

5. nikca289
10.12.2011 [20:43]

rychle dalsi a len tak dalej Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. -1eli1-
10.12.2011 [20:38]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. IsabellaStars
10.12.2011 [20:17]

Zatial sa mi velmi paci ako to je s Damonom a s Bellou , pises fantasticky a tak dufam že nas zase coskoro obdaris s dalsou kapitolou Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. EllaBella
10.12.2011 [20:13]

Rychlo dalsi Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. nikca289
10.12.2011 [20:11]

Užasna kapitola tesim sa na dalsiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!