Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » The Vow - 7. kapitola

25.05.2012 (19:30) • VictoriaCullen, makulka • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 3250×

7. kapitola

Bola som nahnevaná. Nielen na Darena, ktorý sa o mňa nepokúsil zabojovať holými päsťami, ale predovšetkým na tú váľajúcu sa kopu smoly na gauči v obývačke, ktorá sa mi lepila na päty ako žuvačka. Vrátila som sa späť do izby a zatresla za sebou dvere až stena pukla. Ako fúria som behala hore-dole po izbe, div, že som nezodrala koberec. Mala som sto chutí zakrútiť Edwardovi krkom za to, že mi pokazil rande. Veľmi som sa musela premáhať, aby som sa nevrátila späť do obývačky a neskočila mu na chrbát. Namiesto toho som len nezmyselne chodila hore-dole po izbe, až kým som unavená nepadala do kresla.

„Ja si ťa nájdem.“ Tie slová mi zneli v hlave, ako príjemná uspávanka. A ja som rada verila predstave, že Daren svoj sľub dodrží.

Ďalší ranný dážď ma prebudil z bezsenného spánku. Rozlepila som oči a pozrela von oknom. Nebola som si istá, či je ešte noc alebo tá obloha je od mračien taká tmavá. Zívla som a vstala. Nohy som zasunula do mäkkých papučiek od Alice a zišla som dole schodmi. Všade bolo ticho, stenami domu otriasali len hromové blesky. Prešla som do kuchyne, odkiaľ som si vzala pohár s čerstvou vodou. Lačne som sa napila a vrátila sa do obývačky. Chcela som sa aspoň na chvíľu posadiť a pozrieť sa, koľko je hodín, ale tesne pred gaučom som sa zastavila. Prešla som si rukou po očiach, aby som zahnala spánok a zároveň sa presvedčila, či naozaj dobre vidím.

Myslím, že je to iba sen, ozval sa ospalý hlas v mojej hlave a jedna moja časť mu chcela dať za pravdu, lenže tá druhá sa chcela čo najskôr prebudiť.

„Myslíš?“ spýtala som sa samej seba chrapľavým hlasom. „Toto je skôr nočná mora.“ Vzdychla som si a podišla k pohovke oproti. Pohodlne som sa do nej usadila a pozrela na pokojne nadvihujúcu sa hruď Edwarda Cullena.

Pokojne spal na gauči pod dekou s vyjasnenou tvárou. Mala som dokonalú príležitosť vrátiť mu včerajšok poriadnym buchnátom, ale všetok hnev zo mňa akosi spánkom opadol. Nechcelo sa mi ani len vstať a vrátiť sa do izby. Zívla som a pozrela na hodiny, bolo len päť. Ešte som si mohla pokojne pospať, ale ako som už raz povedala, nechcelo sa mi vstávať. Odpila som si znovu z vody a pozrela na Edwarda. Nemohla som si odpustiť obdivný pohľad pri jeho dokonalých črtách. Niečo mi pripomínali, ale moja myseľ bola stále zahmlená. Jediné, čo sa po toľkých mesiacoch vydralo na povrch, boli moje pocity. Áno, cítila som k nemu niečo pekné, aj keď som s istotou nemohla povedať, či to bola láska. Na okamih ma zaplavil ten príjemný pocit slasti, ale hneď potom aj zmizol. Ten pocit bolo však niečo, čo som už dávno necítila a teraz som nemyslela len obdobie, odkedy som sa prebrala z kómy, ale aj to predtým. Jednou vecou som si bola na sto percent istá. Ak som aj Edwarda niekedy milovala, nebolo to vždy ružové, hlavne nie pred mojou autonehodou. A ja som chcela prísť na to, prečo.

***

Prebudila som sa na šepkanie pri mojom uchu. Spočiatku to boli len nejasné slová, ale keď som sa viac sústredila, rozumela som im. Boli to hlasy Edwarda a Jaspera.

„Tak to si nemyslím. Necítil si to, čo ona. Podľa mňa si spomenie,“ hovoril Jasper.

„Nikdy,“ odfrkol mu Edward. „Nikdy nedovolím, aby si spomenula.“

„Ale prečo? Chceš sa jej znovu zbaviť?“ Pri týchto slovách moje srdce vynechalo niekoľko úderov a s napätím som čakala na odpoveď. Ale tá neprišla.

Namiesto toho ma pevné ruky zodvihli z gauča a postavili na rovné nohy. Deka mi padla k nohám a ja som sa ocitla tvárou v tvár Edwardovi. „Vieš o tom, že počúvať cudzie rozhovory je neslušné?“ Jeho zlaté oči hádzali blesky po mojej rozospatej tvári a ja som sa musela zamyslieť.

Dobre, Bella, asi máš halucinácie, alebo je to nejaký divný sen. Edward má zase zlaté oči, skonštatovalo moje druhé ja a ja som mu tentoraz musela dať za pravdu. A najhoršie na tom bolo, že už som na to nemala žiadne rozumné vysvetlenie.

„Haló,“ zvýšil hlas a zatriasol mnou. „Je niekto doma? Alebo si znovu v kóme?“ Opäť sa ma pokúšal vytočiť a veľmi úspešne. Z celej sily som ho odsotila a on ma pustil. Okamžite som však stratila rovnováhu a skončila na gauči. To mi privodilo ďalšiu otázku.

Pokiaľ som si pamätala, večer som si nielenže sadla do kresla oproti, ale nemala som ani deku. Pozrela som znovu na hodiny, či sa mi to len nezdalo, ale nie. Teraz už bolo pol deviatej. „Dosť!“ skríkla som si do hlavy. Táto hra mojej mysle sa mi vôbec nepáčila – začalo to Edwardovými očami a teraz gaučom a dekou. „Asi som sa zbláznila.“

„Čože?“ spýtal sa ma Edward a ja som zodvihla hlavu. Oči mal stále zlaté. „Prečo si myslíš, že si blázon?“ Och, povedala som to na hlas. Dočerta.

Áno, povedala. Ale dovolíš mu, aby si o tebe myslel, že si blázon? Čo ak to použije proti tebe a vyhlási ťa za nesvojprávnu? Veď vieš, že sa ťa chce zbaviť. Chceš mu to uľahčiť?

Nie, to bolo to posledné, čo som chcela. A aj napriek tomu, že ja sama by som sa najradšej zavrela do blázinca, v kútiku duše dom verila, že všetky tieto javy majú nejaké prirodzené vysvetlenie. Tak napríklad gauč. Keď Edward vstal, mohol ma preniesť na gauč a prehodiť cezo mňa deku, aby som sa pohodlne vyspala. Bol to však pre mňa úplný nonsens, nehodilo by sa to k jeho správaniu voči mojej osobe, ale bolo to určite prijateľnejšie ako fakt, že som blázon. A ten zvyšok? Bola som pevne rozhodnutá zistiť pravdu.

Usmiala som sa a vstala. „Nič také som nepovedala,“ odvetila som Edwardovi a prešuchla sa okolo neho. Obišla som gauč, pozdravila som Jaspera a namierila si to do svojej izby. Tam som našla Alice. Sedela na posteli a listovala si v časopise. Keď som prišla, zodvihla hlavu.

„Dobré ráno,“ pozdravila som ju, ale odpoveďou mi bola otázka.

„Prečo nespávaš v posteli?“ Nadvihla som obočie a nebola som si istá, či naráža na niečo viac, ako len jednu noc v obývačke. Keď pozrela na kreslo vedľa okna, cez ktoré bola prehodená deka, doplo mi.

„Nebudem spať v posteli, keď spáva tvoj brat,“ odvetila som, akoby to bola samozrejmosť.   

„Ak chceš, môžeme ju vymeniť.“

„A nie je to vlastne jedno? Veď tak dlho sa tu nezdržím. A navyše, už som si na to kreslo zvykla.“

„Ako myslíš. Prišla som ti povedať, že dnes alebo zajtra príde na návštevu rodina z Aljašky. A potrebujeme uvoľniť obývačku, aby mali, kde spať. Takže Edward príde sem.“ Ostala som ohromene stáť na mieste.

„Čože?“ skríkla som, až ma zabolelo v hrdle. „Alice, toto mi nemôžeš spraviť. Sľúbila si predsa, že Edwarda odtiaľto vysánkuješ, že ho nebudem musieť trpieť v dome.“

Alice sa kyslo usmiala a vstala. „Upokoj sa, Bells, na tom sa stále pracuje. A čo sa týka tej návštevy, ani ja z nej nie som dvakrát nadšená. Nie, žeby som tú rodinu z Danali nemala rada, ale nechápem, prečo sa sem chcú dotrepať, keď veľmi dobre vedia, že prechádzame zložitým obdobím.“

„Alice, mne nevadí, že sem niekto príde, ale to, že budem musieť byť s tým hajzlom v jednej izbe,“ upresnila som.

Alice si vzdychla. „Je mi to ľúto, ale naozaj sa musí presťahovať sem. Náš dom je možno veľký, ale toľko izieb naozaj nemáme.“ Po týchto slovách pristúpila ku mne a vrúcne ma objala, ako v ten prvý deň. „Prosím, vydrž to, budú tu maximálne tri dni.“ Pokúsila som sa usmiať, ale vznikla z toho len nepríjemná grimasa.

„Môžem sa ťa niečo spýtať?“ Prikývla. „Má tvoj brat niečo s očami alebo používa šošovky?“ Alice sa odtiahla a pozrela na mňa.

„Nie, prečo?“

„Ale, len tak.“ Pokrútila som hlavou a ešte raz ju objala. Nebola som si istá, či by sa práve Alice mala stať mojím dôveryhodným zdrojom.  

Ako deň plynul a ja som sa len bezmocne prizerala, ako Edward občas vtrhol do izby, aby si niečo zobral, začala som dúfať, že Daren si po mňa čo najskôr príde. A aj keď bolo vonku zamračené, bola som odhodlaná dnes, aspoň na chvíľu, opustiť tento dom. Keď prestalo pršať, zodvihla som sa z kresla a vyšla von z domu. Neprešla som však ani desať metrov k pni na zemi, keď sa za mnou mihla Alice.

„Kam ideš?“ spýtala sa ma a ja som sa musela premáhať, aby som jej nevynadala.

„Prejsť sa.“

„Dobre, ale prosím, nechoď ďaleko.“ Samozrejme, že im Edward musel povedať, ako som mu ušla. Ako inak by im vysvetlil Darenov príchod?

Spravila som okruh okolo domu a potom ďalší, ale nedokázala som vymyslieť plán úteku. Vzdychla som si a zamraučala od zúfalstva. Vonku sa ochladilo, a tak som sa s ľútosťou pobrala späť do domu. Otvorila som dvere na garáži, keď ma osvietilo. Bola to, ako scénka z hororu, keď hlavná hrdinka nájde kľúč od pút schovaný vo váze. Mimovoľne som sa usmiala a v duchu vypískla. Ostávalo už len jediné, modliť sa, aby boli kľúče v zapaľovaní. Prechádzala som od auta k autu, keď som si všimla kľúče na prístrojovej doske v Edwardovom Volve. Nemohla som si pomôcť, a tak som neváhala ani minútu. Otvorila som bránu a nasadla do auta. Naštartovala som a zahvízdala, keď som začula motor. Už iba krôčik ma delil od slobody. Pripútala som sa, zaradila a vyšla z garáže. Akoby naschvál, z domu vybehol majiteľ auta. Rozčúlenú tvár mu osvetľovali diaľkové svetlá auta. Tentoraz zase čierne oči mu bľačali od hnevu.

„Opováž sa, Isabella,“ skríkol cez hučiaci motor.

„Neblázni, Bella,“ skríkol ďalej hlas v mojej hlave. „Ak to urobíš, naozaj ťa znenávidí. Utiecť mu dvakrát za necelých štyridsaťosem hodín...“ Na jednu stranu mal ten hlas pravdu, ale aj tak ma lákal pocit slobody a u Cullenovcov som sa cítila ako vo väzení.

Znova som zaradila a vyburcovala motor na maximum. Posledný nádych, keď som šliapla na plynový pedál a vyrazila dopredu. Našťastie, Edwarda som nezrazila. Ale nemohla mi uniknúť jeho nadávka, keď uskakoval nabok. Obrovskou rýchlosťou, ktorá až mrazila v kostiach, som vytáčala zákruty po prašnej ceste, a potom po hlavnej, smer Forks.

Bar Neon. Zastavila som pred neónovým nápisom Neon a vypla motor. „Asi som sa musela zblázniť,“ vydýchla som a oprela sa o volant. „Bella? Naozaj chceš vojsť do baru, pred ktorým stojí toľko motoriek? Chceš riskovať?“ Nedokázala som si odpovedať, čo ako boli moje ja výrečné. Pomaly sa stmievalo a moje šaty a vysoké opätky boli viac, než len provokatívne. Ale niečo mi neustále vravelo, aby som sa na to nemyslela, išla dnu a objednala si drink. A ako námesačná som presne to aj urobila.

Zamkla som auto, nasala čerstvý vzduch a vykročila. Posledné zaváhanie prišlo tesne pred dverami. Za nimi sa ozýval hluk a chrapľavý smiech. Otvorila som. Do nosa sa mi dostala vôňa alkoholu zmiešaná s dymom z cigary. Hlasná hudba mi trhala ušné bubienky, ale aj napriek tomu som sa usmiala a prišla k baru.

„Môžem vám niečo ponúknuť?“ prihovoril sa mi barman, svalnatý chlap s vyholenou hlavou a s tetovaním škorpióna na krku.

„Aj na sekeru?“ bola moja prvá otázka so zvodným úsmevom.

„Čo by som pre také krásne dievča nespravil,“ vzdychol si barman a usmial sa. „Tak, čo to bude?“

„Vodka.“ Dostala som svoj pohárik a naraz otočila jeho obsah do seba. V bruchu sa mi rozložilo príjemné teplo, mozog sa mi zahmlil a nohy mi trochu oťaželi. Ďalší pohárik sprevádzal ďalší úsmev. A ten ďalší ešte širší úsmev.

„Myslím, že už máte dosť.“ Ako na naschvál sa ozval barman. Ani som nevedela, ako dlho tu už sedím, či koľko som prepila, ale bolo mi to jedno. Chcela som tancovať a zabudnúť na starosti.  

„Tak to nie. Ešte mi nalej... posledný... Idem tancovať,“ zachechtala som sa.

„Nemám niekoho zavolať, aby ťa odviezol domov?“

„Ale ja predsa nikoho nemám,“ zvolala som a vyliala si na šaty vodku. To ma ešte viac rozosmialo a rozbehla som sa na parket. Nebolo tu veľa ľudí, dokonca aj motorkári zmizli ako šibnutím čarovného prútika. Začala som sa hýbať v rytme hudby a zavrela som oči.

„Nakoniec sme sa predsa len stretli,“ ktosi mi zašepkal jemne do ucha. Ten hlas som spoznala. Otočila som sa a objala som Darena okolo krku.

„Začína to byť čím ďalej tým lepšie,“ zasmiala som sa.

„A môže to byť ešte lepšie, ak pôjdeš so mnou.“ Jeho šepot bolo ako lákanie sirény. Ani som si neuvedomila, že ma začal ťahať s úsmevom za sebou k tmavej uličke do záchodov. „Toto musí byť sen.“ Pobozkal ma vášnivo.

„Musí, pretože sa cítim, akoby lietam,“ pritakala som mu a pritiahla si ho bližšie k sebe.

„Bella,“ ďalšie šepkanie sirény. Lákalo ma to ako čokoláda. A jeho bozky boli plné slastných vzdychov. Cítila som, ako sa mu napínajú všetky svaly. Alkohol a jeho vôňa vo mne zmiešali neodolateľnú túžbu. Chcela som ho.  

„Bella,“ prudké vykríknutie môjho mena ma zarazilo. Darenove pery boli pevne pritisnuté k mojim, takže on to nemohol byť. Vymanila som sa z jeho objatia a pozrela cez závoj dymu na dobre známu postavu v uličke. Zanadávala som. „Čo to má, dočerta, znamenať?“ skríkol Edward a hnal sa k nám ako hurikán.

„Nič ťa do toho nie je,“ odvetil mu Daren vyzývavým tónom. „Vráť sa späť do svojho domčeka.“

„S tebou sa nebavím. Bella, okamžite poď ku mne!“

„Ale no tak, Edward, nebuď stále ako na ihlách a skús sa trochu uvoľniť. Pozývam ťa na drink,“ navrhla som a postavila sa medzi nich. „Tak poď.“ Vzala som ho za ruku a ťahala k baru. „Zlato?“ zvolala som na sexy barmana, ktorý akosi skrásnel a objednala som dva poháriky.

„Isabella, to by už stačilo! Už si toho mala dosť, vrátime sa domov,“ rozkazoval mi. Vzal ma okolo pása, no Daren ho úderom zastavil. Edward skončil na zemi, no dlho tam nezostal. Azda to spôsobil alkohol, ale postavil sa zo zeme ako strela. „Ešte raz sa ma dotkneš a bude to to posledné, čo urobíš.“

„Hej, chlapci,“ zvolala som v obave a postavila sa medzi nich. „Tak to radšej nie. Alebo mi chcete pokaziť pekný večer? Daren,“ odtiahla som si ho o kus ďalej, „som rada, že sme sa stretli, ale ako vidíš, môj strážny psík ma dohonil. Stretneme sa inokedy. Nezabúdaj na svoj sľub.“ Usmial sa a pobozkal ma, na čo som za chrbtom začula zavrčanie? Dalo sa to ťažko rozoznať v hlučnom bare.

„Nezabudnem, neboj sa,“ zašepkal a pobozkal mi krk, čo ma rozosmialo. Následne sa stratil v dave. Ak som bola včera večer ešte nahnevaná na Darena, že o mňa nezabojoval holými päsťami, tak teraz mi to bolo už jedno. Vrátila som sa k Edwardovi a vypila pohárik.

„Ty si nedáš?“ Keď pokrútil hlavou, vyliala som do seba aj jeho podiel. „Čo ti zase je? Veď Daren je už preč, zase ma strážiš ako oko v hlave... Opäť si dosiahol svoje, tak?“ Nechápala som.

„Kašli na to. Poď, ideme.“ Schmatol ma za ruku a ťahal aj napriek mojim kopancom a nadávkam von z baru Neon. Vonku to už nevydržal a vzal ma na ruky. Odrazu som cítila, aké ťažké je moje telo a myseľ. Zívla som a oprela sa mu o hruď.

„Toto je snáď zlý sen,“ mimovoľne som zašepkala.

„Tak to máš teda pravdu,“ zamumlal. Zavrela som oči. Edward otvoril dvere na aute a uložil ma na zadné sedadlo. Pri tom zložitom pohybe som ho nechtiac stiahla k sebe. Niečo mi to pripomenulo. Bol to len záblesk spomienky. Ja a Edward sme sedeli na posteli v tmavej izbe a bozkávali sa. Pamätala som si jeho sladkú vôňu – silný mužský pach spojený s veľkou dávkou vzrušenia. Zasmiala som sa a zahryzla si do pery.

„Ešte nikdy som sa nebozkávala.“ Začervenala som sa. Bolo to trápne, ale on sa mi nesmial. Namiesto toho mi nežne chytil tvár a spojil naše pery. Otvorila som ústa a on do nich vnikol jazykom. Cítila som naše prepojenie. Bolo to niečo, čo som nikdy predtým nezažila. Úžasný pocit plný slasti.

Vzdychnutie ma prebralo k životu. Teraz som už nesedela v tmavej izbe, ale ležala na zadnej sedačke auta bozkávajúc sa s Edwardom. Nenútil ma, sama som vedela, čo robím. Po hodnej chvíli sa odtiahol. „Je to vlastne jedno, aj tak si na to ráno nespomenieš,“ povedal skôr pre seba, ako pre mňa. Vyšiel z auta a zabuchol dvere. Opäť som zavrela oči. Nie, nechcem na to zabudnúť. Spomeniem si, musím... 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), makulka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek The Vow - 7. kapitola: