Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tam, kde sa neumiera - 6. kapitola

21.02.2011 (08:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 6206×

Bella:

Ten bláznivý upír si ma vyhodil na chrbát ako vrece zemiakov.

„Ja sa neunavím nikdy,“ povedal s úškrnom a uháňal lesom. Najprv som celá stuhla. Musím sa priznať, že som mala rešpekt voči týmto divným upírom, ale potom ma ovládol pocit slobody a rýchlosti. Bolo mi jasné, že sa predvádza. Odrazil sa do vzduchu a vyhupol sa na najbližší strom. Trocha ma to prekvapilo, a tak som sa ho kŕčovite držala okolo hrdla. Vyšplhal so mnou vysoko do koruny stromu a tu ma opatrne zložil.

„Milujem to tu,“ šepol zarazene a díval sa do diaľky. Natiahla som sa mu ponad ruku a pred mojimi očami sa rozprestrela sýto zelená krajina. Oblaky sa dotýkali vrcholkov vysokých štíhlych stromov. Nebo tu hladilo zem a vpíjalo sa do kopcov. Niečo tak nádherné som už dlho nevidela. Vzdychla som. Edward sa už ale nekochal krajinou. Svoje zlaté oči upieral do mojej tváre. Ovládol ma zvláštny pocit. Najskôr si uvedomil, že je mi to nepríjemné, tak ma obratne obišiel a sadol si obkročmo na hrubý konár a chrbtom sa oprel o kmeň. Nebola som zvyknutá mať za chrbtom upíra, ale u neho mi to neviem prečo nevadilo. Kútikom oka som ho aj tak sledovala. Istota je istota. Hľadela som do diaľky.

„Páči sa ti tu?“ opýtal sa po chvíli.

„Áno,“ šepla som.

„Rád sa sem vraciam. Žili sme už asi všade, ale tu sa mi páči najviac. Kde sa páči tebe?“ Musela som sa zamyslieť. Od kedy sa zo mňa stala bakchantka, nemala som čas všímať si krajinu. Stále som len putovala z miesta na miesto alebo utekala pred upírmi. Posmutnela som a pozrela sa mu do očí. Stále čakal na odpoveď.

„Doma,“ šepla som.

„Kde je to doma?“ opýtal sa zo záujmom.

„Európa, Rakúsko,“ šepla som. Usmial sa.

„Ako si sa dostala sem?“

„Poslali ma tu. V Taliansku sa garda zjednotila pod velením troch upírov a ja som nemala na výber. Ak je nás viac na jednom mieste, sme nápadné,“ šepla som a nebola som ochotná povedať viac. Jeho to však ani nezaujímalo alebo len videl, že o tom nechcem hovoriť.

„Ako si žila, keď si bola človek?“ šepol. Sadla som si oproti nemu na konár.

„A ty?“

„Môj otec bol vojak. Mama mala len mňa. Žil som úplne normálnym a pokojným životom. Celý svet mi ležal pri nohách. Chcel som ísť v otcových šľapajach. Potom vypukla epidémia španielskej chrípky. Otec umrel prvý. Ležali sme s matkou v jednom lazarete. Tam ma našiel Carlisle. Moja matka bola vnímavá žena, a keď si uvedomila, že Carlisle najskôr nie je obyčajný lekár, požiadala ho, aby ma zachránil. Umieral som a on ma premenil. Matka umrela ešte v ten deň a ja som dostal šancu. Prebral som Carlislov spôsob života,“ povedal a bolo vidieť, že sa mu to nehovorilo ľahko.

„Narodila som sa v chudobnej rodine. Nášmu kraju vždy vládli legendy. Vtedy som si myslela, že ide o rozprávky. Mala som sedem súrodencov. Do dediny prišli vtedy čarodejnice. Tak sa u nás hovorilo liečiteľkám a bylinkárkam.  Jedna z nich, volala sa Vikona, si všimla, ako sa s bratmi hráme. Mala som šesť a bola som obratná a rýchla. Zdalo sa jej, že som aj pekná, a tak raz oslovila moju matku.“ Zamyslela som sa, či mám pokračovať. Uprene ma sledoval.

„Vikona mala pravdu, si nádherná,“ šepol zasnene. Bol vážne roztomilý, keď tak nerozvážne pomýšľal na bakchantku.

„Využila chudobu a poverčivosť mojich rodičov. Od začiatku vedela, čo so mnou urobí. Zaplatila im a povedala, že si ma vybrali, aby som sa stala kňažkou. Som na to vraj predurčená. Pre moju matku to bola česť a chcela, aby som to brala rovnako. Vikona im dala peniaze a mňa odviedla. Dlho sme putovali. Nakoniec som skončila v Grécku, kde ma dala do opateri kňažkám. Tu ma začali pripravovať na nový život. Jedenásť rokov nás pripravovali na naše poslanie,“ povedala som a hľadela na neho.

„Koľko vás bolo?“ šepol prekvapene.

„Dve staršie dievčatá. Tie zasvätili po troch rokoch, čo som tam prišla. Obe boli zabité ešte prvý rok. Po jedenástich zasvätili mňa, Viktóriu a Beatrix. Beatrix bola krásna a Viktória veľmi silná,“ šepla som.

„Boli? Už nie sú?“

„Už nie sú. Viktória ma zachránila, ale jej zranenia boli vážne a ona to neprežila. Rany sa nehojili. Beatrix sa zamilovala a vzdala sa svojho poslania,“ šepla som a teraz mi došlo, že som prezradila príliš veľa.

„Ako sa vzdala? Prestala loviť upírov alebo čo?“ dobiedzal.

„Vzdala sa nesmrteľnosti pre človeka,“ šepla som a už som nebola ochotná nič viac povedať.

„To môžeš? Prečo to neurobíš? Mohla by si normálne žiť, vydať sa a mať deti. Prežila by si si svoj ľudský život a...“

„V samote a neistote?“ štekla som.

„A teraz nie si sama?“ opýtal sa po chvíli.

„Som, ale viem, že robím niečo potrebné. Tvoríme tú jemnú líniu medzi dobrým a zlým. Je jednoduché vzdať sa. Mám zabudnúť na jedenásť rokov tréningu a ďalších takmer sto a stať sa človekom, a nechať sa zabiť upírom alebo niečím iným?“ Nechápavo som pokrútila hlavou.

„Vieš, ktokoľvek z mojej rodiny by dal čokoľvek, ak by sa mohol stať človekom a ja tiež. Našiel by som si nežnú a krásnu dievčinu. Dvoril by som sa jej a potom ju požiadal o ruku. Vzal by som si ju a miloval ju každý deň, akoby to mal byť ten posledný. Mali by sme deti. Starol by som po jej boku a raz si užíval svoje vnúčatá. Umrel by som ako starý muž. To by som chcel,“ šepol.

Vyrazil mi dych. Rozprával s toľkým citom, až som na chvíľku zatúžila byť tým dievčaťom, čo mu tie deti porodí. Bol citlivý a jemný. Čím dlhšie som hľadela do tých jeho zlatých očí, tým viac som ho chcela poznať. Otriasla som sa. Čo ma to napadá za hlúposti. Je to upír. Upír. Začala som šplhať zo stromu dole. On jednoducho zoskočil a postavil sa pod strom.

„Skoč. Chytím ťa,“ zavolal na mňa. No iste, chlapče, napadlo mi a šplhla som nižšie. Zrazu mi došli konáre. Bolo to dosť vysoko. Aj keď dopadnem na nohy, bude to bolestivé. Pozrela som sa na jeho roztiahnutú náruč. Zhlboka som sa nadýchla a skočila. Vymrštil sa do vzduchu, schmatol ma do náručia a ľahko pristal na nohách. Neubránila som sa úsmevu. Čakala som, že ma položí na zem, no on si ma k sebe napevno privinul a rozbehol sa lesom. Chcela som sa mu vytočiť z náručia, ale zvieral ma tak pevne, že som nemala šancu. Napadlo mi, aká som hlúpa, ale bolo neskoro. Dobehli sme na lúku, kde som ho videla prvýkrát. Položil ma na zem a ja som rýchlo odskočila. Nechápavo na mňa pozrel.

„Za lúkou je obchod z nábytkom. Pozrieme tú posteľ. Nemá tu veľký výber, ale na mesto sa asi ešte necítiš,“ šepol a šiel krok predo mnou. Ničomu som nerozumela. Prešli sme cez cestu k obchodu. Vošla som dnu prvá a rozhliadala sa. Edward sa okamžite pozdravil s tým mužom v obchode.

„To je Carlislova neter. Nevlastná sesternica,“ šepol tomu mužovi a on sa žiarivo usmial.

„Čo to bude slečna?“ opýtal sa zdvorilo.

„Posteľ,“ šepla som.

„Malá, veľká?“ opýtal sa s úškrnom. Nechápavo som na neho pozrela.

„Pre jedného, pre dvoch?“ opýtal sa znova, keď videl, že mi to nedochádza. Edward sa na mňa pobavene zaškeril.

„Radšej väčšiu,“ šepol predavačovi a ten sa nahlas zasmial.

„Pri tak nádhernej dáme, by som chcel čo najmenšiu,“ šepol mu do ucha a myslel, že to nepočujem. Vyvalila som oči. Edward sa na mne dobre bavil. Nakoniec aj tak vybral on. Bola to kovová posteľ s baldachýnom ako pre princeznú. Ležal asi na všetkých matracoch v predajni a na niektoré som si musela ľahnúť aj ja, lebo vyvádzal ako decko. Vybral ešte perinu, vankúše a, samozrejme, fialové povlečenie. Všetko zaplatil plastovou kartou. Fakt musím častejšie medzi ľudí, lebo niekedy sa platilo peniazmi. Predavač mu sľúbil, že do večera všetko privezie. Vyšli sme z obchodu.

„Prejdeme sa po meste? Ukážem ti to tu,“ šepol. Prikývla som. Vzal moju ruku a prevesil ju cez svoju. Vyjavene som na neho pozrela.

„Aby si mi neušla, Bella,“ šepol s úsmevom.

5. kapitola - 7. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tam, kde sa neumiera - 6. kapitola: