Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sweetheart - 7. kapitola

05.07.2012 (13:30) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 23× • zobrazeno 3195×

7. kapitola

„Ahoj,“ pípol som nesmelo, keď som pri nej zastal a čakal, kým sa na mňa pozrie.

Hlboko si povzdychla – akoby jej moja návšteva nebola príjemná – a otočila sa smerom ku mne. V tej chvíli som mal pocit, že sa vznášam. Pozeral som sa do tváre tej najkrajšej ženy v celom vesmíre. Prepaľovala ma zvláštnym, akoby oranžovým pohľadom a ja som mal chuť vziať ju do náručia a odviesť čo najrýchlejšie z tohto miesta. Ale na tento krok ešte bude času dosť. Hádam...

„Ahoj,“ odvetila a usmiala sa na mňa. Ako môže byť ešte krajšia, než som si myslel? Teraz, keď som ju mal niekoľko centimetrov od tváre, na mňa pôsobila ešte krajšie než vtedy, keď sedela na lavičke. Jedno bolo isté: Bola dokonalá. A jej hlas bol neskutočný, tak krásne zamatový, že by som ho dokázal počúvať donekonečna.

Potom na mňa však doľahla realita a vedel som, že čaká, kým niečo poviem. Koniec koncov, ja som bol ten, čo tu buzeruje. Posadil som sa vedľa nej na barovú stoličku a neunikol mi zvláštny barmanov výraz, keď si ma premeral.

„Môžem ti kúpiť nejaký drink?“ spýtal som sa prvú vec, čo mi napadla. Sweetheart sa zasmiala a pokrútila hlavou zľava – doprava. „Ďakujem, ale nie.“

„Tak dobre.“ Povzdychol som si. Cítil som sa trápne. Čo sa jej mám pýtať?

„Ehm... môžem ti robiť spoločnosť?“ Hlúpa otázka, Edward, veľmi hlúpa. Mykla plecami a pozrela sa na mňa.

„Mám vôbec na výber?“

„Samozrejme, že máš,“ vyhŕkol som. Akoby nemohla mať? Veď je jasné, že keď sa jej niečo nepáči, nemusí to robiť. Na mojej odpovedi sa zasmiala. Avšak, nebol to šťastný smiech, skôr by som povedal hysterický, až posmešný.

„Ty si asi prvýkrát v takomto bare, však?“ spýtala sa a preložila si nohu cez nohu. Mal som čo robiť, aby som sa na ňu nevrhol. Ale ja som si povedal, že nebudem taký, ako sú ostatní muži. Ja ju nechcem nútiť do niečoho, čo nechce.

„No, vlastne áno,“ pousmial som sa. „Veľmi nevyhľadávam takéto bary.“

„Tak čo ťa sem teraz priviedlo?“ Otočila sa na mňa a zvedavo na mňa hľadela. Zhlboka som sa nadýchol. Ty...

„Asi zvedavosť.“ Čo ja viem... možno aj tá zvedavosť.

„Zvláštne. Väčšina mužov sem chodí len kvôli jednej veci a zvedavosť to teda nie je,“ povedala odmerane a zahryzla si do pery.

„Možno nie som ako väčšina mužov,“ šepol som. Nevedel som, prečo som to povedal. Jednoducho to zo mňa vypadlo, akoby som ju o tej skutočnosti musel čo najskôr presvedčiť.

Znova sa zasmiala. „Ver mi, že všetci muži sú rovnakí.“

„To nevieš,“ odporoval som.

„Viem to lepšie, než si myslíš.“ V jej odpovedi bolo niečo záhadné. Akoby tá veta mala aj nejaký iný význam, ktorý som však nevedel v momentálnej chvíli určiť. Ale bol som si istý, že ho zistím.

„Podľa mňa sa mýliš,“ šepol som a pozrel sa na ňu. V tvári mala zamračený výraz, podobný tomu, ktorý na jej tvári hral aj v ten deň v parku. Pokrútila hlavou. „Ako som povedala, všetci muži sú rovnakí. Ty si možno myslíš, že si iný, pretože každý muž si rád nahovára, že je lepší od toho predchádzajúceho, ale v istej chvíli by si sa zachoval presne tak, ako aj ostatní.“ Neodpovedal som. Čo myslela tým „v istej chvíli“?

„Nie je tak?“ Pozrela na mňa a zodvihla obočie.

„Nie.“

Zasmiala sa. „Si tvrdohlavý,“ podotkla. Pokrčil som plecami. Možno som tvrdohlavý bol, ale potreboval som ju presvedčiť, že skutočne nie som taký, aký si myslela, že som.

„Počuj, prišiel si ma obťažovať preto, lebo si chceš užiť, alebo máš na to nejaké iné dôvody?“ Prišla s priamou otázkou. Neobaľovala ju do nijakého obalu, jednoducho sa spýtala rovno.  

„Iné dôvody.“

„Tak v tom prípade sa budeme musieť rozlúčiť. Rada som ťa spoznala, maj sa.“ Potľapkala ma po pleci a kým som stihol niečo povedať, zdvihla sa zo stoličky a odbehla za bar do tých dverí.

Zostal som sedieť ako oparený. Toto bolo čo?

Barman sa zasmial na mojom výraze. „Sweetheart sa nerada rozpráva s cudzími ľuďmi. Ak jej povieš, že si s ňou nechceš užiť, v preklade to znamená, že jej ani nezaplatíš, a tým pádom nemá dôvod zdržiavať sa s tebou,“ vysvetlil mi ten muž. Páni. Takže to znamená, že dnes som si to teda dobre pohnojil.

„Zajtra tu bude?“ spýtal som sa. Barman prikývol a začal utierať pohár.

„Ona je tu takmer každý večer. Je to tu asi najžiadanejšie dievča.“

Prikývol som a postavil sa zo stoličky. Mieril som k východu, rozhodnutý, že zajtra som tu a spravím všetko pre to, aby som to dievča odtiaľto dostal.  

Bella  

Vošla som do svojej izby a posadila sa na posteľ. Dnes sme tu nemali veľa klientov, čo značilo, že tých pár, čo sa našlo, si už odchytili ostatné dievčatá. Ja som dnes nemala čo robiť. Premýšľala som, že pôjdem domov, no to som nakoniec zavrhla, pretože doma by som sa nudila rovnako ako tu, tak je v podstate jedno, kde budem. Povzdychla som si a z neznámeho dôvodu som si spomenula na toho chlapa pri bare, ktorý sa mi dnes večer prihovoril. Prišlo mi zvláštne, že si nechcel užiť, väčšinou ma muži neodmietali, keď sa to týkalo sexu. Ale čo ja viem, na čo ten myslel. Možno mal manželku, priateľku, alebo niečo podobné a bál sa užiť si s kurvou. To by som mu nebrala za zlé. Musela som uznať, že bol celkom pekný. Mal takú zvláštnu bronzovú farbu vlasov a tie jeho oči... smaragdovo zelené. Nikdy za svoj život som niekoho takého ešte nevidela. Bol zvláštny. Nielen výzorom, ale aj svojimi rečami.

Odrazu sa ozvalo klopanie na dvere a ja som ucítila tú známu vôňu.

„Ahoj, Sweetheart,“ pozdravil ma vo dverách šéf, keď vstúpil bez vyzvania dovnútra. Potlačila som nutkanie pretočil očami. Nikdy som nepochopila, na čo vyklopkáva, keď aj tak je to na nič, pretože si poslúži sám.

„Frank,“ povedala som odmerane a začala som podupkávať nohou o dlážku. Frank, viackrát som premýšľala, prečo sa asi tak volá, no vždy ma napadla len jedna súvislosť: Frankenstein. Možno už jeho matka, keď ho porodila vedela, že z neho bude monštrum, tak mu chcela ulahodiť takýmto perfektne sa hodiacim menom.

Prešiel ku mne a pohladil ma po líci. Nebolo pochýb, kvôli čomu prišiel. Vždy prichádzal len kvôli jednej veci. „Ani nevieš, ako si mi chýbala.“ Zohol sa ku mne a perami mi prešiel po spánku. Vtiahla som do nosa veľké množstvo vzduchu, aby som sa upokojila. Vojvoda, šéf alebo Frank -  bolo jedno, ako som mu hovorila - sem vždy chodil len preto, aby ma pretiahol.

Stiahol mi ramienko z podprsenky a zatlačil ma, aby som si ľahla na posteľ. Nikdy sa nezdržoval s týmito vecami. Musela som ho poslúchnuť, nemala som inú možnosť. Nikdy som nemala na výber. Vždy som sa musela podriaďovať, či sa mi to páčilo, či nie...

Pomaly som schádzala po drevených schodoch s malou taškou prevesenou cez plece, kde som mala uložené len tie najnutnejšie veci. Fľašu čistej vody, chleba a pár kúskov oblečenia. V dome bola tma, nakoľko bolo neskoro v noci, preto som žmúrila, aby som sa náhodou niekde nepotkla a tým pádom na seba neupozornila. Prešla som k vchodovým dverám, ktoré som potichu odomkla kľúčom, ktorý som dnes ukradla Vojvodovi z vačku nohavíc. Našťastie si to nevšimol. Ešte jeden kľúč vlastnila Marta, ktorá tu robila chyžnú. Vonku lialo ako z krhly, ale absolútne mi to neprekážalo. Už som to tu nemohla vydržať. Sedem rokov som trpela Vojvodove zneužívanie mňa a ostatných dvoch dievčat.

Už som nevládala. Nevedela som, kam som mala namierené, len som chcela jednoducho utiecť. To bol môj plán.  Vyšla som do dažďa a rýchlo sa rozutekala preč. Preliezla som cez mrežovanú vysokú bránu napriek tomu, že kvôli dažďu sa mi šmýkali nohy. Keď sa mi to podarilo, rozutekala som sa najrýchlejšie, ako som bola schopná. Vbehla som do lesa, ktorý sa nachádzal v blízkosti panstva. Kvôli mokrej zemi som sa veľakrát šmykla a spadla, ale vždy som sa donútila postaviť sa a pokračovať v ceste. Bola som zo všetkého unavená. Z Vojvodovho znásilňovania, zneužívania a všetkého týkajúce sa jeho. Devlin a Ruth – moje spolubývajúce – sa ani nesnažili s tým niečo robiť. Jednoducho celú túto vec brali tak, že je to ich osud. Ale ja som sa s takým niečím zmieriť nechcela.

Utekala som lesom a nevnímala nič okolo seba. Oblečenie som mala celé premočené, ale bolo mi to jedno. Keď ma naraz niečo stiahlo k zemi. Vykríkla som a snažila som sa tomu vykrútiť.

„Drž hubu!“ skríkol hlas, ktorý som nenávidela najviac zo všetkých. Vojvoda...

Vzlykla som a z očí sa mi spustili potoky sĺz. Našiel ma, je po všetkom.

„Čo si si myslela, maličká? Že neprídem na to, že si chcela utiecť? To sa ti však nikdy nepodarí. Ty patríš len mne!“ A surovo pritlačil jeho ľadové  pery na moje. Studené ruky putovali po mojom tele a vyhŕňali mi sukňu.

„Nechaj ma, prosím,“ plakala som, ale on to ignoroval.

„Nie, Sweetheart, vieš, že na teba mám slabosť. Teba nemôžem stratiť. Ty mi ešte veľa peňazí musíš zarobiť.“ A surovo do mňa vnikol. Stisla som viečka, aby som zabránila ďalším slzám prebojovať si cestu von. Môj život bol nadobro spackaný a vedela som, že už nikdy mi nesvitne na lepší zajtrajšok. V tejto chvíli som stratila vieru na všetko. Snažila som sa myslieť na niečo iné, no nedalo sa. Chcela som umrieť, len o to mi šlo. Keď sa niečo ostré dotklo môjho krku, myslela som, že sa mi to aj podarilo, no čakalo ma sklamanie. Vtedy sa len začínala ďalšia – a tentokrát nekonečná – etapa môjho života...

Áno, presne tak ma premenil na upíra. Pekný príbeh, nemyslíte? Ja som túžila po slobode alebo smrti, ale miesto toho som dostala nesmrteľnosť. Celý môj život je irónia.

„Sweetheart, na dva týždne budem musieť odísť mimo New York,“ povedal Frank, keď si na seba navliekol nohavice a košeľu. Ja som sa zabalila do paplónu a v duchu skákala tri metre vysoko od radosti.

„Fajn.“

„Spolieham sa na teba, že nebudeš robiť nič, čo by si potom ľutovala.“

„Nikdy som nič také nerobila a ty to vieš,“ podotkla som. Začínalo to vo mne vrieť a cítila som, že moje oči menia farbu na čiernu.

„Vieš, čo tým myslím. Že keby si sa pokúsila o útek, ja si ťa nájdem a veruže ťa nepochválim,“ uškrnul sa a načiahol sa, aby ma pohladil po líci, no ja som mu ruku odsotila. To, že to nebol dobrý nápad, som zistila až potom, keď mi na tvári pristála jeho ruka a dostala som poriadnu ranu. „Mňa budeš poslúchať, zlatíčko. A budeš robiť presne to, čo poviem. Keď sa vrátim, chcem, aby si mala dobrú náladu, pretože si ťa budem chcieť užiť. Vieš, že nikto iný ma neuspokojí tak, ako práve ty.“ S týmito slovami opustil miestnosť. Hnusný idiot! Tak strašne som ho nenávidela... Zničil mi celý život. Najhoršie na tom všetkom však bolo to, že aj detstvo. Nikdy som nerobila to, čo robievali normálne deti. Nikdy som nemohla, a tým pádom som bola veľmi skoro donútená dospieť. Frank nás poskytoval aj iným mužom, ktorých sme museli už v tej dobe uspokojovať. A presne to robí aj doteraz.

Keď som zistila, že sa zo mňa stal upír, snažila som sa zničiť kadejakými spôsobmi, no nikdy sa mi nič nepošťastilo. Frank ma využíval aj naďalej, ale teraz už bol na mňa tvrdší, než predtým. Dokonca som zabila aj Devlin a Ruth, pretože moja túžba po krvi bola neovládateľná. V tom období som nemusela uspokojovať ľudských mužov. Len upírov a to bolo ešte horšie. Frank ma vtedy skoro stále zneužíval a vyhovoril sa vždy na to, že už som neunaviteľná a nemusím spať. A ja som ako vždy, nemala na výber...

Nasledujúci deň som celý strávila v Angels Scream. Mala som pár klientov, ktorých som dokonale uspokojila, a potom som sa vyhovorila, že potrebujem pauzu a zamkla som sa v izbe. Nanešťastie som zistila, že  Frank mi tu nechal „ochranku,“ aby som, nedajbože, nespravila nejakú hlúposť. Vždy, keď odchádzal, to takto robil. Michael – áno, ten, čo zabil pred viac ako sto rokmi Freda – ma mal na starosti, ale dôveroval mi a príliš ma nestrážil. Tiež ma strážil on len preto, lebo bol upír a ako jediný mal dostatočnú silu ma zastaviť, keby to bolo nutné.

Niekto zaklopal, podľa vône to bol ten muž, s ktorým som si včera pokecala pri bare. Hm, to sú mi ale hostia. Prešla som k dverám a otvorila ich. A v nich stál on. Bolo zvláštne, že sem prišiel rovno a nečakal dolu v bare.

„Ehm, zaplatil som na pätnásť minút tomu chlapíkovi pri vchode, lebo inak ma sem nechcel pustiť,“ povedal hneď. Zasmiala som sa.

„Nebodaj si si to rozmyslel. Poď ďalej.“ Vošiel dnu a porozhliadol sa. Nakoniec sa posadil na kreslo oproti posteli a ja som sa oprela o dvere.

„Ako to chceš?“ spýtala som sa rovno a pomalým krokom som sa k nemu približovala. Už z diaľky som počula rýchly tlkot jeho srdca. Bol nervózny.

„Vlastne, ja som neprišiel kvôli tomu,“ odvetil a ja som zdvihla obočie. Kvôli čomu inému by sa mi natrepal do izby? Aj tak som vedela, ako to skončí...

„A teda kvôli čomu?“ Pohladila som ho po ramene.

„Len tak... Môžeme sa rozprávať.“ Na jeho odpovedi som sa musela zasmiať.

„Zvláštne, rozprávať sa môžeš aj dolu v bare a mal by si to zadarmo.“   

„Ale ja sa chcem porozprávať s tebou. A včera si ma odbila, ale teraz nemôžeš, lebo som si to zaplatil,“ zazubil sa na mňa. Povzdychla som si a posadila sa na posteľ. Prekrížila som nohu cez nohu, aby som ho vyprovokovala. Vedela som, že tým mužov vzrušujem.

„Tak, chcel si sa rozprávať, tak rozprávaj,“ podotkla som. Chvíľu nič nevravel, len na mňa hľadel. Cítila som sa nervózne. Toto jeho správanie nebolo normálne. Ešte som sa za celú svoju existenciu nestretla s mužom, ktorý by zaplatil za to, aby sa so mnou mohol len rozprávať.

„Odkiaľ si?“ spýtal sa.

„Odniekiaľ určite.“

„Z New Yorku?“

Pokrčila som plecami. „Proste odtiaľ, odkiaľ som.“ Nemala som rada, keď muži vyzvedali. Bolo to trápne a prišlo mi, akoby chceli mať nad ženami vyššiu moc. Chvíľu zostal ticho, len na mňa stále zamyslene zazeral.

„Koľko máš rokov? Viem, že sa to nepatrí pýtať, ale... “ Prižmúril oči. Zachechtala som sa. „Na svoju robotu veľmi stará.“ A akú pravdu som mala v momentálnej chvíli. Stosedemdesiatsedem rokov je dosť, nie?

„A ty?“

„Ja mám dvadsaťštyri.“ Oprel sa o kreslo a ruky si položil na opierky.

„Ako sa voláš?“ pokračoval vo výsluchu. Ktovie, či to nie je novinár.

„Počuj, pracuješ pre nejaký časák, alebo čo?“ Zamračila som sa naňho, no on sa iba zaškeril.

„Fu, asi to tak vyzerá, ale nie. Pracujem ako automechanik... Ale neodbiehaj od témy. Tak, aké je tvoje meno?

„Sweetheart.“ Pokrútil hlavou.

„Mal som na mysli tvoje normálne meno.“

„Som jednoducho Sweetheart,“ precedila som pomedzi zuby. Moje krstné meno nevedelnikto. Nikdy som ho nikomu nepovedala. Isabella ma volala len mamina, ale mamina už bola mŕtva a nikto nemal nárok volať ma tak. Teraz som bola Sweetheart, Isabella už dávno neexistuje.

„A ty sa ako voláš?“ spýtala som sa, aby sa viac nekutral v mojom mene.

„Edward Cullen.“ Edward. Na dnešné pomery to bolo nezvyčajné meno, ktoré sa už takmer vôbec nevyskytovalo.

Edwardovi sa zablyslo v očiach a pokýval obočím. „A raz bude moje priezvisko aj tvoje,“ uškrnul sa.

„Och, takže sa venuješ vešteniu budúcnosti?“

„Nie, viem len to, čo sa týka teba.“

„Ále čo. A čo teda vieš?“ Prekrížila som si ruky na hrudi a začala podupkávať nohou.

„Že so mnou odídeš, začneme spolu chodiť a jedného dňa sa za mňa vydáš,“ povedal úplne vážnym hlasom a ja som sa hlasno rozosmiala.

„Myslím to úplne vážne,“ poznamenal po chvíli.

„A ja som polichotená. Už dlho sa nestalo, že by ma požiadal niekto o ruku. Myslím, že naposledy to bolo minulý týždeň... Hej, to som mala dokonca troch ctiteľov.“

„Ale ja ťa chcem odtiaľto skutočne dostať preč. Záleží mi na tebe. Zaslúžiš si niečo viac.“

„Ty nevieš, čo rozprávaš. Pozri, tu ide len o to, že si ma zbadal, zaľúbil si sa do mňa a teraz sa chceš zahrať na princa na bielom koni, ktorý zo mňa urobí princeznú a budeme žiť šťastne až naveky vekov,“ odvetila som pokojným hlasom. „Vždy boli muži, čo sa o to pokúšali, Edward. Vždy boli aj budú.“

„Ale ja ti chcem dokázať, že ti neklamem. Ľúbim ťa.“ Zamračil sa.

„Včera som ti to už vysvetľovala. Všetci muži sú rovnakí. Každý chce byť lepší než ten druhý, ale v konečnom dôsledku ich zaujíma len jedna vec a tou je sex.“   

„Mňa nie, ja skutočne chcem, aby si bola šťastná,“ odvetil. Povzdychla som si. Hej, toto povie každý.

„Vieš, koľkokrát mi to už muži hovorili? Vieš, koľkokrát mi povedali, ako ma milujú?“ Pokrútila som hlavou. „Ale vždy, podotýkam vždy, im šlo len o to, aby si so mnou užili.“

Edward si povzdychol. „No tak, odíď so mnou. Uvidíš, že som iný. Pomôžem ti nájsť novú prácu, kde by si robila niečo, čo by ťa skutočne bavilo.“

„Nie, mal by si ísť. Ja robím to, čo viem najlepšie a tomu sa budem venovať aj naďalej. Tvojich pätnásť minút ubehlo, mal by si odísť.“ Pery stisol do tenkej linky, ale nakoniec prikývol a postavil sa. Podišiel ku mne a jemne ma pohladil po líci. „Ešte prídem,“ zašepkal.

„Fajn, nech sa ti ráči.“ Usmial sa na mňa a prešiel k dverám, kde sa na mňa znova otočil. „Zajtra som tu znovu, popremýšľaj nad tým, čo som ti povedal. Možno zmeníš názor,“ usmial sa a kým som stihla niečo povedať, odišiel. 

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sweetheart - 7. kapitola: