Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sweetheart - 24. kapitola + Epilóg

22.08.2012 (20:15) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 24× • zobrazeno 3242×

24. kapitola

Bella:

Tašky s nákupom som uložila Caroline do auta a vydýchla si. Kúpila som si asi desatoro nohavíc a  nejaké tričká pre mňa a pre Eda. Taktiež som si zadovážila novú kratučkú košieľku a tešila som sa na večer, keď sa v nej predvediem Edwardovi. Každá žena sa chce páčiť hlavne svojmu chlapovi, nie? Síce mi Edward stále opakuje, ako veľmi ma miluje takú, aká som, ale myslím, že nezaškodí, ak sa ešte trošku viac vyparádim. Nekúpila som si však až príliš vyzývavú košieľku, aby som nevyzerala ako v čase, keď som pracovala pre Franka. On bol pre mňa minulosť, teraz som sa zmenila. Cítila som, že je zo mňa niekto úplne iný a páčila sa mi tá zmena. Konečne som sa necítila ako spodina, odpad spoločnosti, ale ako niekto, kto môže bez hanbi kráčať po uliciach so vztýčenou hlavou.

„Caroline, potrebovala by som ísť na lov. Nevadilo by ti, ak by si moje tašky zobrala k vám a ja by som si potom po ne prišla?“ spýtala som sa jej, keď otvárala kufor auta.

„Nie, Bella, to je v pohode. Uži si lov. Ja sa tiež chystám s Angelou. Tak zatiaľ pa,“ usmiala sa na mňa a prešla k dverám vodiča.

„Ďakujem, ahoj.“ Caroline nastúpila a pred tým, než sa auto pohlo, mi ešte zakývala. A potom už len zapišťali gumy a auto sa rýchlosťou blesku zahnalo po ulici. Bola už tma, ale pre môj zrak to neznamenalo nič. Zhlboka som sa nadýchla a ľudským krokom som sa vydala po chodníku, ktorý viedol na lesnú cestičku. Boli sme však od nej dosť ďaleko, preto som musela ísť dlhšie. Bola som zvedavá, ako dopadlo rande Mikea a Angely, ale tešila som sa aj na svojho chrústika, ktorý mi veľmi chýbal. Je až čudné, aký máme silný vzťah. Ale každý deň, ktorý s ním strávim, je perfektnejší, než ten predchádzajúci. Zahrňuje ma toľkou láskou, o akej sa mi nikdy ani len nesnívalo. Skutočne som si nemohla priať lepšieho muža. Edward sa ako upír v niektorých veciach zmenil, než keď bol človek. Neberieme do úvahy fyzickú stránku, iba tú psychickú. Ale samozrejme, vo väčšine ohľadov je to ten muž, ktorý si ku mne prisadol vtedy večer v Angels Scream pri bare. Teraz je len hádam ešte viac starostlivejší a ochraniteľskejší. Pobavene som pokrútila hlavou.

Uvedomila som si, že som už dosť blízko lesa. Ihneď, ako som sa doňho dostala, som zastala, zatvorila oči – aby som sa mohla skoncentrovať – a nasala do pľúc veľkú dávku vzduchu, aby som zavetrila svoju korisť. Asi dva kilometre na severozápad sa nachádzalo stádo jeleňov. Otvorila som oči a nadľudskou rýchlosťou som sa rozbehla tým smerom. Počas lovu prestanete vnímať všetko naokolo, sústredíte sa len na svoju korisť. O chvíľu som jedného jeleňa zbadala. Počula som jeho srdce, ktoré bilo v pravidelnom rytme, pretože ma ešte nestihol zaregistrovať. Odrazila som sa od zeme a zakvačila som sa na jeho krku. Začal sa brániť, vykopávať nohami, ale okamžite som mu prehryzla krčnú tepnu, z ktorej sa hneď začala valiť krv. Hltavo som ju sala a cítila som, ako sa prestával vzpierať. Živenie sa zvieracou krvou nebolo také chutné ani pohodlné ako živenie sa ľudskou krvou, ale upír si zvykne. Chce to len pevnú vôľu. Veľa upírom však prekážajú chlpy, ktoré sa pri saní občas dostanú do úst, ale keď poznáte správnu taktiku a máte v tom aspoň nejakú prax, tak už viete ako na to a je to o niečo lepšie. Keď som dopila aj poslednú kvapôčku krvi z tela, utrela som si zakrvavené ústa a telo jeleňa som zahrabala v lese. Bolo to dôležité, pretože by sa mohlo stať, že niekto jeho telo náhodou nájde a pri bližšom skúmaní by prišiel na to, že sa v ňom nenachádza žiadna krv. Rozhodla som sa, že na dnes mi stačilo.

Vonku už začínalo svitať. Dúfala som, že Edward o mňa nemá veľký strach. Pre istotu som mu však chcela zavolať, aby vedel, že už idem domov. Keď som si ale hmatala vo vreckách, zistila som, že nemám so sebou mobil. Ach nie, zabudla som si ho doma. No nič, tak sa poponáhľam. Rozutekala som sa smerom domov a pritom som sledovala okolie. Les sa začal po noci pomaly prebúdzať k životu, vtáčiky začínali pomaly štebotať, čím ohlasovali príchod nového rána. Zhlboka som sa nadýchla a užívala si vôňu lesa... Niečo však bolo inak. V prímesi vône stromov a kvetov bolo cítiť ešte niečo. Niečí pach. Bol mierne nasladlý, ale akoby ich bolo viac. Aspoň dva. Navzájom sa miešali. Odrazu mi všetko zapadlo do seba a ja som oba pachy rozpoznala. Žila som v ich blízkosti viac než storočie a tak strašne sa obávala momentu, keď ich ucítim znova. Frank a Bob... Boli tu. Blízko mňa. Poriadne som sa započúvala a zrýchlila som beh ešte viac. Pach bol čoraz silnejší, vedela som, že ma zacítili tiež a teraz sa určite rútia ku mne. Od domu som to mala však ešte poriadne ďaleko. Predsa som zrýchľovala. Bežala som tak rýchlo, že by to ľudské oko len sťažka postrehlo. Popri tom som počúvala aj zvuky a začula som za sebou v diaľke kroky, ktoré sa každým ubehnutým metrom blížili ku mne.

Nebola som dostatočne rýchla, aby som stihla ujsť. Vedela som to. Život ma však naučil, aby som sa nikdy nevzdávala. Preto som pokračovala rýchlo ďalej. Vedela som, že každý krok, ktorý spravím, vedie domov. Nechcela som, aby Frank s Bobom prišli na to, kde máme sídlo, ale v tejto chvíli som bola vystrašená. A doma som mala pomoc. Bol tam Edward, Michael a možno aj ostatní. Nikdy ma Frank nedonútil, aby som bola kvôli nemu vystrašená. Nikdy som totiž nespravila nič také hlúpe, ako bol útek od neho. Len raz za svoj život, keď som ešte bola človekom. A ako to dopadlo, keď ma dolapil? Premenil ma a znásilnil. Pamätám sa, že som sa v tom momente cítila ako nejaká handra, niekto úplne bezvýznamný.  Spomínam si na ten strach, ktorý som pociťovala. Od toho dňa som nikdy nič také nepocítila až v takej miere. Možno vtedy, keď som našla Edwarda ležiaceho na zemi v kaluži krvi a okolo neho pobehovali tí idioti, ktorí ma teraz prenasledovali. Ale nikdy viac. Až v tomto momente. Bála som sa, pretože som vedela, že keby ma chytili, znamenalo by to pre mňa koniec. Poznala som Franka ako svoju dlaň a dala by som ruku do ohňa – berte to len ako metaforu – za to, že ma zabije za moje chovanie. Neznášal, keď som porušila jeho príkazy.

Za iných okolností by som možno aj bola rada, keby ma chytil a zabil. Do určitej mieri by to pre mňa znamenalo isté spasenie. Viac by som už nestrašila na tomto svete. Lenže teraz, keď som mala Edwarda a rodinu, nechcela som zomrieť.

Odrazu som však na svojom chrbte pocítila obrovskú záťaž a valila som sa na zem. Nechty som zaryla do zeme a zuby mi pri tom páde cvakli silno o seba. Podľa pachu ma držal Bob. Snažila som sa mu vykrútiť a utekať ďalej, ale ruky mi pevne držal za chrbtom.

„Konečná, maličká,“ zvýskol a ja som pri zvuku jeho hlasu pevne stisla viečka.

„Pusti zo mňa tie pracky dole!“ precedila som pomedzi zuby. Aj keď z väčšej strany som bola vystrašená, upírska časť môjho ja sa predrala na povrch.

„Ale, ale, máme nejaký podrezaný jazyk.“ V jeho hlase som počula pobavenie. Pre mňa to skôr znamenalo znechutenie. Odfrkla som si a cítila som, že jeho stisk na mojich rukách ešte zosilnel. Potom ma zdrapol a vytiahol na nohy. Neschopne som sa zapotácala, pretože mi ruky stále držal za chrbtom.

„Sweetheart!“ ozval sa odrazu iný, oveľa známejší hlas – Frank. V duchu som zaúpela. „Dlho sme sa nevideli, srdiečko, čo povieš?“ pokračoval milým hlasom, ale vedela som, že to v ňom vrie. Bob sa so mnou otočil, čiže teraz som sa pozerala tvárou tvár Frankovi. Vyzeral presne tak isto, ako aj posledné storočie. Hnedé vlasy ostrihané úplne na krátko a na tvári ten starý známy úškrn, ktorý by malé deti zaručene po nociach strašil. Celú si ma premeriaval. Prišlo mi z neho zle. Nenávidela som ho, mala som chuť ho roztrhať na tisíc kúskov za to, čo mi v živote spôsobil. Koľko som kvôli nemu trpela...

„Niekto ti odrezal jazyk, keď si tak ticho?“ spýtal sa posmešne a podišiel ku mne bližšie. Na jazyku som mala celú škálu nepekných slov, ktorými by som ho počastovala, ale rozhodla som sa, že zostanem radšej ticho. Nechcela som s ním hovoriť. Vlastne som ani nemala o čom. On mi za to nestál.

„Och, takže ty sa so mnou nebavíš?“ zasmial sa a chytil ma pod bradou. Jeho vôňa –skôr pach – mi vrazil do nosa ešte intenzívnejšie než doteraz. Svaly na mojom tele sa napäli, boli pripravené rozdávať údery. Jemne ma pohladil, ale to bola posledná kvapka. Opľula som ho a pritom som stále sledovala jeho výraz, ktorý sa menil z pokojnejšieho na zamračený. Potom sa však zachechtal a na líci mi pristala jeho päsť. Dokonca ma aj Bob buchol do chrbta.

„Zabudla si, čo sa patrí, miláčik?“ zavrčal mi do tváre. Musela som sa zasmiať. Ani neviem prečo. Buď na mňa išla hystéria alebo čo.

„Pre teba nie som miláčik,“ povedala som pevným hlasom.

„Patríš mi, môžem ťa volať tak, ako len chcem.“

Zavrtela som hlavou. „Nepatrím ti a ani som nikdy nepatrila. Myslíš si, že si pán sveta, ale si len jedno obyčajné hovno.“

Frank zdvihol obočie. „Vidím, že ti niekto poriadne zdvihol sebavedomie, Sweetheart. Už nevieš, čo je slušnosť. Tieto slová ťa môžu vyjsť veľmi draho.“ Zaškerila som sa.

„Hm,“ pokrčila som plecami. „Tak nech vyjdú. Mne je to jedno. Ja ti len nedovolím zo mňa spraviť takú trosku, akou som bola, keď som bola s tebou.“

„Ty máš ale podrezaný jazyk. Vieš, že som ťa hľadal celkom dlho? Keď mi Bob zavolal, že si zmizla a nevraciaš sa už niekoľko hodín – pretože si myslel, že si len šla na lov – nenapadlo ma, kde by si mohla byť. Začal som ťa hľadať. Najprv len v New Yorku a v okolí, ale po tebe akoby sa zľahla zem. Sama by si sa o seba nedokázala postarať, to som vedel,“ odvetil a ja som si odfrkla. Ignoroval ma a pokračoval. „Časom mi však zišiel na um Michael. Ach, Michael,“ pokrútil hlavou. „Mohol som si myslieť, že to nenechá len tak. Že nestiahne chvost a nezmizne naveky. Mal som pravdu. A tak som rozhodol vyhľadať jeho. Moji pomocníci hľadali takmer všade, ale akoby sa aj po ňom zľahla zem. A potom ma to napadlo. Možno bude tam, kde som mu zabil jeho milovanú. S týmto miestom som nerátal, pretože mi prišlo hlúpe, že by šiel tam, kde mu ju to len bude pripomínať. Ale teraz mal už predsa rodinu,“ zasmial sa. „Tvojho milovaného Edwarda.“ Sklopila so pohľad pri vyslovení jeho mena. Ach, Edward. Už ho nikdy viac neuvidím... Vedela som, že sa odtiaľto nedostanem. Bolelo to, že s ním už nikdy nebudem.

„A trafil som sa do čierneho. Dokonca nájsť ťa ani nebol taký problém, akoby som si bol zo začiatku myslel. Práve, že by som bol povedal, že si mi sama skočila do cesty.“

„Čo chceš so mnou robiť?“ položila som mu otázku, ktorá ma zaujímala najviac zo všetkého. Frank našpúlil pery.

„To je výborná otázka. Stále si taká krásna, že zabiť by ťa bola škoda, aj keď by si si to zaslúžila za svoje správanie. Ale vieš, že mám na teba slabosť. Preto by bolo najlepšie vrátiť sa do New Yorku, vziať si všetky veci a ísť pracovať inde. V New Yorku sme sa zdržali už viac, než bolo treba. Takže by sme zmenili stanovisko. Lenže viem, že by si robila problémy, preto mi zostáva len jedna možnosť a tou je predsa len smrť...“ Znova ma chytil pod bradou a priblížil sa ku mne, čo znamenalo, že sme mali tváre len pár centimetrov od seba. Držal ma silno, bolo to nepríjemné. A keď pritisol svoje pery na moje, neudržala som sa a kopla som doňho tak, že ho to dohodilo pár metrov. Odrazu sa všetko odohralo veľmi rýchlo. Ani neviem ako, ocitla som sa tvárou tvár Bobovi, ktorý mal na tvári vražedný výraz a jeho karmínové oči ma prepaľovali.

Na chvíľu som opäť pocítila strach. Udrel ma. Hodil ma do kmeňu stromu takou silou, že nebyť upírom, som už na druhom svete. No ak som si myslela, že je koniec, mýlila som sa. Odrazu sa nado mnou Bob skláňal opäť a kým som sa dostatočne spamätala zo šoku, držal ma pod krkom a vyzdvihol ma, že som mala nohy vo vzduchu. Škrtil ma. Aj keď bolo prakticky nereálne, aby ma skutočne takýmto spôsobom zabil, bol to zvláštny pocit. Pod krkom som cítila nepríjemný tlak a chcela som, aby čo najskôr zmizol. Chytila som jeho ruky a snažila sa ich odtlačiť, ale nešlo to veľmi dobre. Držal ma pevne, až nakoniec som znova cítila, ako padám. Strom, do ktorého som padla, to tentokrát nevydržal a zvalil sa dole. Rýchlo som sa postavila na nohy a pokúšala sa rozutekať. Lenže do cesty sa mi postavil teraz Frank a pevne ma zachytil. Objal ma okolo pása a zdvihol, takže som mohla len šklbať rukami a nohami.

„Nie!“ kričala som. „Pusť ma! Pusť ma! Ty zasraný debil pusť ma!“ Hnev sa vo mne miesil so strachom. Vyhrávala však tá prvá časť. V jeho náručí som sa však cítila ako vo zveráku. Nevedela som sa hnúť. Začala som ho búchať do hrude, ale nedal sa. Na tvári mi pristáli ďalšie facky a znova som bola na zemi, kde mi ešte chcel uštedriť kopanec, ale našťastie som sa mu uhla. Z druhej strany však stál Bob, ktorému som už neušla. Kopol ma do brucha a ja som sa inštinktívne skrčila. Keby to spravil človek, nič necítim, ale upíria sila bola o niečom inom. Na myseľ sa mi odrazu priplietol Edward a to, ako som ho videla vtedy na zemi v New Yorku, kde doňho kopali podobným spôsobom. A teraz som ďakovala Bohu, že to prežil, pretože to boli skutočne silné údery. Pre krehkého človeka ešte bolestivejšie. Nemala som viac silu brániť sa. Odrazu som nevládala. Možno som mala v tejto chvíli bojovať, ale cítila som sa unavene. Možno teraz tu bola tá chvíľa, na ktorú som čakala tak dlho, keď som si priala zomrieť a zmiznúť z tohto sveta. Aj keď teraz som chcela žiť, nemala som pred týmito dvoma najmenšiu šancu. Bola som prislabá. Zaregistrovala som Franka, ako sa ku mne zohol a zdrapil ma za vlasy.

„Vybrala si si tú ťažšiu cestu. Ver, že si tvoju smrť poriadne užijem.“

„Zhni v pekle,“ zavrčala som a už mi aj niečo šklblo v ramene. Cítila som sa ako handrová bábika. Postavili ma, Bob ma opäť zozadu držal a Frank mi chytil hlavu do dlaní. Vedela som, čo chce spraviť. Nevedela som, čo sa udeje po smrti. Či nebudem viac nič cítiť, alebo či existuje niečo také ako nebo. Ale aj tam sa vlastne majú dostať len dobrí ľudia a pre upírov je miesto niekde inde. Ja som za svoju existenciu pozabíjala veľa ľudí, čo som aj ľutovala. Teraz som to však už nevedela zmeniť. Ale nech som nad tým premýšľala akokoľvek úporne, nemohla som sa nakoniec sťažovať. Moja existencia mala aj pekné stránky. Napríklad to, keď som spoznala Edwarda, vďaka ktorému som spoznala obrovskú a nezničiteľnú silu lásky. Vždy ho budem milovať, nech už budem kdekoľvek. Zatvorila som oči.

„Veta ‚ženy sa nebijú‘ ti nič nevraví?“ ozval sa odrazu anjelský hlas, ktorý bol však teraz sprevádzaný silným podtónom hnevu. Vymýšľam si, že je tu? Veď ako by ma našiel? Napriek tomu som sa pousmiala. Bolo krásne počuť jeho hlas v tejto chvíli; na konci všetkého.

„Ak ju okamžite v tejto sekunde nepustíš, neručím za seba,“ pokračoval Edwardov hlas. Schválne som neotvárala oči; mala som strach, že ho neuvidím, pretože tu nie je. Zvláštne však bolo, že som cítila, ako sa Bob aj s Frankom napäli.

„Ale, ale, kto nám to sem zavítal? Bob, vidíš to aj ty?“ zasmial sa Frank a to ma akoby prebudilo. Otvorila som oči a rýchlo som otočila hlavu smerom, odkiaľ znel Edwardov hlas. Stál tam. V celej svojej kráse a momentálne aj poriadne nahnevaný. Takýto výraz v jeho tvári som ešte nikdy nevidela. Bol priam rozzúrený. Neubránila som sa úsmevu. A vedľa neho postával aj Michael spoločne s Reillyovcami, ktorí si Franka a Boba tiež ostražito premeriavali.

„Počul si?“ skríkol Edward. „Pusť ju!“ No Frank sa len zasmial. „Ani ma nehne,“ povedal samoľúbo.

„Edward, nie!“ zakričala som, keď som videla, ako sa rozbehol smerom k nám. Nechcela som, aby si ublížil. Jemu nemohli ublížiť! Lenže nikto ma tu nepočúval. V jednej chvíli stál Frank priamo predo mnou a v tej druhej ležali s Edwardom na zemi a vrčali po sebe. Bob chcel ísť Frankovi na pomoc, tak ma pustil.

„Nie!“ opäť som skríkla, keď zdrapol Edwarda zozadu za tričko a stiahol ho dozadu. Chytil mu hlavu a zaklonil mu ju. Bezmyšlienkovito som na Boba skočila, aby som ho od Edwarda odtiahla. Medzitým som si všimla, ako sa Michael spoločne s Nickom pustili do Franka, ktorý sa pokúšal napadnúť Edwarda.

Zapotácali sme sa a padali k zemi, kde ma ten obor zaľahol a uštedril mi poriadnu facku. Začula som Edwardovo vrčanie a následne obrovo telo zo mňa zmizlo. Bob dal Edwardovi päsťačku.

„Prestaň!“ bola som zúrivá. Nechcela som, aby mu ublížil. Ale nepočúvali ma. Nikto. Lesom sa ozývalo divoké, hlboké vrčanie, ktoré muselo vystrašiť aj okolitú zver. Všimla som si, že Mike a Nick stále zápasia s Frankom, ktorý im údery obratne vracal. Do bitky sa zapojili aj Caroline a Angela, ktoré obe skočili na Franka a ten padal k zemi. Keby som nebola v takejto nepríjemnej situácií, možno by ten obraz piatich bijúcich sa upírov bol pre mňa vtipný. Ale teraz nie, keď som videla, ako Bob ubližuje môjmu Edovi. Prečo mu nikto nejde pomôcť? Aha, lebo som tu ja a ja môžem ísť. Na nič som nečakala a odsotila som Boba od Edwarda, ktorý sa už metal na zemi.

„Bella, ustúp, toto si vybavím sám,“ zachrapčal Edward a zdvihol sa zo zeme.

„Neprichádza do úvahy,“ prehovorila som a stále sa naňho pozerala. Bob ma medzitým zdrapol zozadu, no ja som sa vyšvihla a kopla som mu do rozkroku, na čo ma okamžite pustil. Upír – neupír, stále to bol len muž a ja som trafila jeho najzraniteľnejšie miesto. Jeho pozíciu využil Edward, ktorý k nemu pristúpil a chytil mu hlavu dlaní. Následne sa ozval piskľavý kovový zvuk a Bobova hlava sa už nenachádzala na jeho tele. Bol to zvláštny obraz – vidieť silného upíra roztrhaného na kusy. Ale nemala som čas zaoberať sa ním. Pohľadom som šľahla k Frankovi, ktorý bol už ako - tak spacifikovaný. Nick a Mike ho pevne držali s rukami za chrbtom, aby im náhodou nemohol ujsť a Caroline a Angie od neho odstúpili, pretože si uvedomili, že už nie sú až natoľko potrebné. Edward sa pri pohľade na Franka tváril ako boh pomsty a keby sa dalo, z očí by mu šľahali blesky. Ruky zatínal do pästí a približoval sa pomaly k nemu. Ja som len nemo zostala stáť. Bála som sa priblížiť k tomu hlupákovi, aj keď som vedela, že by mi už teraz, keď tu boli ostatní, nemohol ublížiť.

Edward zastal pri ňom, nahnevane pokrútil hlavou a vrazil mu. Frank sa zapotácal dozadu, lenže Mike s Nickom ho pevne držali, takže musel čeliť Edwardovmu hnevu.

No Frank sa len zasmial. „Och, aký si zdatný, Edward. Už nie si ten neschopný človek, ktorého som mal vtedy zabiť. Škoda, že to nevyšlo.“ Frank dráždil hada bosou nohou. Tým hadom som bola momentálne ja. Zavrčala som a spoločne so mnou aj všetci ostatní.

„Ty si taký idiot. Keby si bol taký úžasný, ako si myslíš, nerobilo by ti problém ma tam vtedy zabiť. Ale ja ti nespravím takú radosť, že ti dovolím zostať na tomto svete. Myslím, že ty si si tu už svoje užil,“ prehovoril Edward a bola som prekvapená, že jeho hlas znel dosť pokojne. Pomaly som sa priblížila k nim.  Frank po mne strelil pohľadom, v ktorom bolo pobavenie.

„Poslúž si,“ mykol plecami a pozrel na Edwarda. Potom sa jeho pohľad opäť stretol s mojim. „Aj tak to nič nezmení na tom, že si špinavá kurva.“ To bola pre mňa ako rana pod pás. A pre Edwarda to zjavne tiež bolo dosť. Ani som sa nestihla spamätať a Mike s Nickom už stáli obďaleč a len vyjavene sledovali, ako Edward celou silou zatlačil Franka do vysokého stromu.

„Toto si prehnal,“ zasyčal Edward a zahryzol sa mu do krku. Následne sa rýchlo odtrhol a jedným rýchlym pohybom mu odtrhol hlavu.

„Mike, postaral by si sa o to, prosím?“ hlesol po chvíli hrobového ticha a pozrel na mňa. Ja som nehybne stála a sledovala... povedzme mŕtve telá Boba a Franka. Neviem, čo by mala ľudská bytosť cítiť v tejto chvíli, ale ja som necítila úľavu ani nič podobné. Všetko mi ešte nejako nedochádzalo. V žalúdku som cítila zvláštne chvenie.

„Belli,“ šepol Edward a pohladil ma po ramene. Odtrhla som pohľad od Frankovho tela a pozrela sa na Edwarda, ktorý sa mračil. Nevedela som sa hýbať. Bála som sa, že to všetko je len sen alebo niečo podobné a keď niečo spravím, bude po všetkom a ja zistím, že to nie je pravda.

„Láska, už je po všetkom,“ zašepkal opäť Edward a priložil mi svoju dlaň na líce. A keď som pocítila teplo jeho tela na svojej pokožke, pritúlila som sa k nemu čo najbližšie. Pevne som ho objala a hlavu mu zaborila do hrude.

„Pšš, už je dobre, už som s tebou,“ mrmlal mi do vlasov a upokojujúco ma hladil po chrbte.

„Edward, choďte domov, my sa tu o to postaráme.“ Spoznala som Nickov hlas znejuci pri nás. „Zvládnete to sami?“ spýtal sa Edward, ktorý mal stále nos v mojich vlasov. Natočila som hlavu a pozrela na Nicka, ako prikývol.

„Samozrejme.“

„Tak fajn,“ povzdychol si Edward a jemne ma od seba odtisol. No ihneď som ho objímala znovu, pretože som ho potrebovala mať pri sebe.

„Nechoď,“ zašepkala som zlomeným hlasom. Edward ma pevne objal. „Nikam nejdem, kuriatko. Som s tebou, už navždy. Je po všetkom. Odteraz budeme už pokojne žiť.“ Chytil ma na ruky. Omotala som mu ruky okolo krku a nechala ho, nech so mnou robí čo chce. Edward sa na mňa usmial a sklonil sa, aby ma pobozkal na čelo. Pousmiala som sa. Potom sa aj so mnou v náručí rozbehol preč. Nos som zaborila do ramena a vdychovala som jeho vôňu. Z diaľky sa ozýval šuchot a škrípanie – trhali telá na menšie časti. Nechcela som sa tam pozrieť. Vedela som, že telá teraz zapália, aby po nich nezostalo vôbec nič. Edward mal pravdu. Bolo po všetkom, teraz som už skutočne mohla zahodiť minulosť za hlavu a venovať sa len budúcnosti, ktorá určite prinesie už len samé dobré veci. Tým som si bola istá...

Epilóg

Život sa vrátil znovu do starých koľají. Všetci sme sa dohodli, že téma Frank je naveky tabu a nech sa nikto neopováži ju ani len vytiahnuť. To nebol vôbec žiadny problém. Cítila som sa skvele. Pocítila som zvláštnu voľnosť. Aj keď som vlastne už bola nejaký ten čas voľná, až teraz som sa taká skutočne cítila. Vedela som, že nebezpečenstvo už na mňa nikde nestriehne a že môžem bez obáv vyjsť do mesta alebo na hocaké iné miesto. Začala som žiť úplne iným životom. Sweetheart som v duchu spálila spoločne s Frankom a Bobom, z ktorých tiel spravili táborák Reillyovci ešte v ten večer. Sweetheart tu už nemala čo robiť. Ona bola arogantná, uzavretá prostitútka. A ja som teraz bola predsa niekým úplne iným. Bola som Isabella Swanová.

Upírka, ktorá sa rozhodla prestať umárať minulosťou a žiť len prítomnosťou a vyhliadkou na krásnu budúcnosť, ktorá sa mi po boku Edwarda a mojej rodiny sama núkala. Na každého, kto sa na mňa pozrel, som sa milo usmievala. Takýto život sa mi páčil oveľa viac. Konečne som cítila, že je zo mňa niekto. Žili sme vlastne skoro ako ľudská rodina. Len s tým rozdielom, že sme sa nehádali o to, čo uvarím dnes večer na večeru, pretože nám stačilo vybehnúť do lesa za domom a niečo si uloviť, čo ani nebolo treba uvariť. Edwardovo ovládanie sa už dostatočne vylepšilo, takže sme mohli chodiť občas aj do mesta. Nie veľa, pretože v Chicagu svietilo často slnko a to pre nás nebolo veľmi výhodné. Michael navrhol, aby sme spoločne s Reillyovcami presťahovali na Olympijský polostrov. Seattle je vraj dosť upršané mesto a že by sa nám tam žilo lepšie. Súhlasili sme s jeho návrhom. Brala som to tak, že ešte aj zmena prostredia mi pomôže zabudnúť na všetko, čo sa stalo v minulosti.   

„Edward, pozri, čo som našla,“ povedala som o tri mesiace neskôr od toho incidentu, keď som nám už balila kufre. V ruke som držala kľúčenku zmenšenej podoby Sochy slobody, ktorú som momentálne vytiahla z vrecka jedných jeansov.

„Čo?“ ozval sa Edward a nahol sa mi cez rameno, aby si prezrel, čo som mu chcela ukázať.

„Myslel som, že zostala v Angels Scream,“ zamrmlal.

„Som rada, že nezostala. Mala som ju stále u seba, pretože vtedy to bola jediná pamiatka, ktorú som na teba mala. Tak som ju nosila vždy so sebou,“ pokrčila som plecami a stále si ju prezerala.

„Je zvláštne, koľko sa toho odvtedy zmenilo,“ povedal Edward, objal ma zozadu okolo pása a hlavu si položil na moje rameno.

„To hej,“ povzdychla som si a oprela sa o jeho telo. „Ale neľutujem nič z toho. Stálo to za to a nič by som nemenila.“ Edward len niečo zamručal asi na súhlas a perami ma pobozkal na ušný lalôčik a  potom do priehlbinky pod uchom. Privrela som viečka a naklonila hlavu na bok. Keď sa Edward odtiahol, zavrčala som a jeho to pobavilo.

„Prečo na mňa vrčíš?“ zašepkal mi provokatívne do ucha. „Mám zavrčať aj ja?“

„Pre mňa za mňa,“ mykla som plecami a otočila sa k Edwardovi. Tváril sa mierne pobavene. Keď divoko zavrčal, zasmiala som sa. Objala som ho okolo krku a jednou rukou ho vzadu hladkala po jemných vlasoch. Vrčanie pomaly utíchalo, až Edward zatvoril oči a z hrude mu vychádzali len jemné vrnenie. Akoby priadol. Sklonil hlavu a položil mi ju na plece. Natočila som hlavu na stranu a pobozkala ho na spánok. Hladil ma po chrbte a ja som sa cítila dokonalo. V Edwardovom náručí bolo vždy skvele. A milovala som jeho doberanie, bez ktorého som si nevedela predstaviť ani deň.

„Bells?“ pípol po chvíli.

„Hm?“ zahmkala som a nosom som mu prechádzala po líci. Vdychovala som vôňu jeho pokožky.

„Vydáš sa za mňa?“

 KONIEC    

Máme tu koniec! Prešlo to skutočne rýchlo. Vlastne ani poriadne neviem, čo by som vám mala naposledy povedať. Mám toho toľko v hlave...

Ďakujem, ďakujem a ešte raz ďakujem za vaše komentáre, ktoré pre mňa znamenali obrovitánsku podporu a kopali ma do písania pokračovania. Táto poviedka sa mi písala skutočne skvele, na jednej strane ma aj samú mrzí, že sa už končí. Ale na tej druhej strane sa teším, že sa znova začnem venovať niečomu inému. Možno sa niekomu nebude páčiť ten koniec, ktorý som si pripravila. Ale ak mám byť úprimná, ja som s ním nadmieru spokojná. Poviedka predsa skončila dobre, všetko je tak, ako má byť. Dúfam, že sa vám posledná kapitola páčila a nesklamala vás. 

Pre zaujímavosť: Ak niekto čítal poctivo každú kapitolu, tak si od začiatku až do konca poviedky prečítal 62 847 slov. Priznám sa, to je zatiaľ z mojej tvorby najdlhšia poviedka. 

Ešte raz vám veľmi pekne ďakujem za vašu trpezlivosť a čas, ktorý ste strávili nad touto poviedkou. Znamená to pre mňa veľmi veľa. Veľmi by som si priala, aby sa našiel aspoň niekto, koho si táto poviedka aspoň trošku získala. Teraz si dám od pridávania na web chvíľku pauzu, keď si budem len sama písať do „šuplíka,“ a možno sa ešte neskôr pri nejakej mojej poviedke stretneme. Bola by som rada, ak by áno. Ale to je na vás, možno vám už leziem na nervy.

Majte sa všetci krásne. Budete mi veľmi chýbať, dievčatá!

A dúfam, že takto nakoniec mi tu ešte naposledy pod touto poviedkou zanecháte komentár, nech sa mám aj ja naposledy ešte z čoho tešiť.  Tak už naposledy, ahojte! 

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sweetheart - 24. kapitola + Epilóg: