Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sweetheart - 23. kapitola

18.08.2012 (22:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 2359×

23. kapitola

Edward:

Je zvláštne, že medzi životom a smrťou je taká tenká hranica. Človek si ju vlastne ani príliš neuvedomuje, až kým nepríde k najhoršiemu. K tej chvíli, keď sa vám pred očami premietne celý váš život a vy si už nie ste celkom istý, či ešte bude mať nejaké pokračovanie. Mne sa vlastne ani život nestihol premietnuť v tej chvíli pred očami. V jeden moment som natešene kráčal smerom k Angels Scream, aby som bol po celom dni opäť s Bellou, a v tom druhom momente som bol prikvačený k stene starej budovy a pod krkom ma držal svalnatý vysoký chlap, v ktorého očiach som zazrel mierne pobavenie. Vtedy som ešte ničomu nechápal a už vôbec nie tomu, prečo sa baví.

Mohol som sa brániť, ako veľmi silno som chcel, ale v tej chvíli som bol akoby nehybný. Teraz som však vedel, že aj keby som sa bránil, ako človek by som nemal najmenšiu šancu. Spomienky na ten večer sú pre mňa však hmlisté a musím sa pekelne snažiť, keď z nich chcem vyťažiť niečo viac. Matne si spomínam na odľahlé miesto v New Yorku, kde ma hodili na zem a začali surovo kopať. Neviem, ako som sa tam dostal – moja myseľ bola neschopná poriadne premýšľať, nakoľko som bol v poriadnom šoku. Spomínam na tie kopance do brucha a do tváre, ktorú som sa snažil chrániť, ale nešlo to podľa mojich predstáv. Nevedel som ešte v tom čase, čoho som sa dopustil, prečo na mňa zaútočili... Nejaký muž, okolo štyridsiatky, stále opakoval len jednu vetu, na ktorú nedokážem zabudnúť: „Odpykáš si to.“ Až neskôr som prišiel na to, čo tým myslel.

Kopance a údery pokračovali a keď som sa chcel pokúsiť útok vrátiť, nešlo to. Odrazu som sa cítil, akoby som nemal vôbec žiadnu silu. Spomínal som aj na moju Bellu a premýšľal, čo robí a či ma už čaká. Niečo mi však vravelo, že sa to nedozviem... A po ďalšom silnom údery som sa už ani nesnažil brániť. Stratil som odhodlanie.

Potom nastala tma; nevedel som, čo sa dialo ďalej. Bol som zvláštne otupený, nevidel som viac tváre tých mužov. Niekde v hĺbke som cítil zvláštnu bolesť v bruchu a mierne štípanie, asi v oblasti tváre. Nebol som si však istý, či sa to skutočne deje, alebo si to len moja myseľ namýšľa. Avšak z nejakej neurčitej diaľky alebo miesta, som začul nejaké hlasy. Bol to skôr krik. Povedal by som, že to bol ženský hlas; podivne povedomý, mal som pocit, že ho poznám. No nevedel som si spomenúť, vlastne sa mi ani nechcelo na niečo spomínať. Dostavila sa únava, ako keď ste po náročnom dni tak unavený, že večer, keď sa vrátite domov, zaľahnete do postele. Takmer okamžite zaspíte a cítite úľavu.

A potom nastal úplný výpadok. Nespomínam si už vôbec na nič. Akurát na to, že tá bolesť, ktorú som podvedome dovtedy pociťoval, úplne prešla a na mňa doľahol zvláštny pokoj. Žiadne ďalšie hlasy odnikiaľ nepriliehali, bol tu úplný pokoj a ticho. Neviem, ako dlho to trvalo – čas bol odrazu nepodstatný – a ja som odrazu precitol. Bolesť sa vrátila, ale teraz bola oveľa silnejšia, než predtým – kedy to vlastne bolo? Nevedel som. Cítil som oheň. Pálenie po celom tele, akoby ma boli hodili priamo do obrovskej pece. Ohnivé jazyky prebrali nadvládu nad celým mojim telom a ja som nevedel zostať ticho. Asi som vykríkol, napriek tomu, že som nechcel. Bol to očistec? Umrel som a dostal som sa tam? Bolesť bola neskutočná. Celé telo ma pálilo, dokonca som mal pocit, že mi brnia aj prsty na nohách od toľkej bolesti. Ruky som zvieral do pästí, škrípal zubami, kopal nohami.

Smrť je vraj bezbolestná; to sa aspoň hovorí. Ja som si to teda nemyslel. Mal som pocit – možno to však nebol len pocit –, že do mňa niekto hádže ostré kamene podobajúce sa skôr na skaly, rôzne iné predmety; že som priviazaný niekde na hranici, kde ma upaľujú. Lenže aj smrť musí raz prísť a potom by mala všetka bolesť prejsť. Veru, že aj prešla. Trvalo to však neskutočne dlho. Najprv bola dokonca ešte silnejšia než predtým. Snažil som sa myslieť na niečo iné. Šlo to ťažko, ale keď som sa snažil na maximum, začul som niečí hlas, ktorý hovoril: „Už len chvíľku a potom bolesť prejde. Už len chvíľku...“ Nevedel som, či sú tie slová smerované mne – ak teda po mojom tele ešte niečo zostalo, alebo už je zo mňa zhorená doska –, ale rozhodol som sa im veriť. Tak som čakal.

Nikdy za môj život som nemal pocit, že sa čas tak vlečie. Ale bolesť skutočne postupne prechádzala. Z veľkého pálenia, už len na malé štípanie, ktoré sa dalo zniesť, až prešla úplne. Len v hrdle pretrvala a tam ešte zosilnela. Dalo by sa to prirovnať bolesti zapáleného hrdla. Len s tým rozdielom, že teraz to bolo ešte oveľa bolestivejšie. Ak ste chceli prehltnúť, pálilo to, akoby vám doň niekto vkladal rozpálené uhlíky a žiadny liek na svete vám bolesť zmierniť nedokáže. Keď som sa prebral, alebo ako nazvať ten stav, pri ktorom som otvoril oči, zistil som, že nie som mŕtvy. Aspoň to miesto, kde som bol, vyzeralo ako niekde na Zemi, len prostredie bolo pre mňa neznáme. Mal som pravdu. Neumrel som, ale nebol som ani tak celkom živý. A keď som sa dozvedel, čo sa zo mňa stalo, bol som hlavne prekvapený. Vraj som upír – mýtická bytosť. Zo začiatku som neveril, ale keď som z diaľky zacítil lahodnú vôňu červenej tekutiny a začul zvuk bijúceho, šťavnatého srdca pumpujúceho krv, všetky moje pochybnosti zmizli. A keď som zazrel v zrkadle svoj odraz a videl moje oči – karmínovo červené –, ktoré hlásali, že túžia po krvi a zabíjaní, uveril som úplne.

Ďalším prekvapením bol pre mňa muž, čo ma zachránil. Michael. Vedel som, že mi je nejaký povedomý a potom, keď prezradil, že ma z pre mňa nepochopiteľného dôvodu nemohol nechať umrieť, tam na tom mieste, to do seba všetko zapadlo ako dva kúsky puzzle. Naučil ma všetko o upírstve a od prvého dňa ma učil „vegetariánskemu spôsobu života“ ako to nazval. To znamenalo, že ma učil ovládať svoj smäd a nenechať vyhrať nad mysľou svoje ťažko ukojiteľné chúťky na ľudskú krv. A tak som začal loviť zvieratá. Neukojili môj smäd tak, akoby som si to predstavoval, ale stačili mi. Aspoň trochu utíšili oheň v hrdle, ktorý sa stal mojim pravidelným spoločníkom.

Stále som však spomínal na moju Bells. Na to, čo robí, ako sa má, kde je... Či jej chýbam aspoň spolovice tak veľmi, ako chýba ona mne. Šalel som z predstavy, že ju už nikdy viac neuvidím. Že už ju nikdy neobjímem, nepobozkám, nepohladím... Keď som sa so svojim smútkom zveril Mikeovi, ktorý stál za každých okolností pri mne, vysvetlil mi, že Bella je tiež upírka. Najprv ani nechápal, o kom hovorím. Keď som povedal, že pracuje v Angels Scream, kde ju poznajú ako Sweetheart, pochopil. Prišlo mi zvláštne, že ani on nevedel jej meno. To som už totiž vedel, že tohto muža som tam raz videl ako bodyguarda.

Mal som pocit, že sa v tom momente, keď som sa dozvedel, čím je Bells, zastavil čas. Nemohol som tomu uveriť. Zamiloval som sa do upírky? Chcela mi to vôbec niekedy oznámiť? Alebo ma plánovala zabiť? Michael ma však vyviedol z omylu.

„Edward, existencia upírov je tajná. Nemôžeme o sebe hovoriť na verejnosti. Musíme chrániť naše tajomstvo. A zabiť ťa nechcela určite. Síce zabíjala niekedy aj ľudí, ale ver mi, že teba by nezabila,“ hovoril a ja som sa cítil ako žiak, ktorý počúva výklad učiteľa. Povedal mi o Belle všetko, čo vedel. Že ako malá sa dostala do nevestinca – k Frankovi, tomu slizkému chlapovi, ktorý ma chcel zabiť. A odvtedy to šlo celé dolu vodou. Nútil ju pracovať tým, že uspokojovala mužov. Ale aspoň som konečne pochopil, prečo sa správala k mužom tak, ako sa správala. Prečo sa tak správala na začiatku ku mne...

Mala na to, chuderka, dostatočný dôvod. Mike mi oznámil, že nikdy si žiadneho muža nepripustila k telu. (Skôr teda k srdcu). Len mňa. Zvláštne ma to potešilo a pocítil som niečo ako víťazstvo. Ťažko sa mi to vysvetľuje.

Vo mne vzrástol však aj taký hnev, že som mal chuť zabiť Franka okamžite v tom momente.  Ale nie tak jednoducho. Mal som chuť mu spôsobiť poriadnu bolesť, aby trpel najviac, ako sa to len dá. Chcel som ísť za Bellou, odviesť si ju odtiaľ preč, ale Mike mi vysvetlil aj to, že Frank to zakázal. Dokonca som si to mohol sám prečítať v jeho mysli. Aj to bol pre mňa šok. Zistil som, že počujem v hlave hlasy. Prvá moja myšlienka, ktorá ma vtedy napadla, bola tá, že mi preplo. Ale nemal som pravdu. Proste len počujem myšlienky ostatných ľudí a upírov. Je to veľmi čudné, ak mám byť úprimný.  

„Nemôžem ju tam nechať, Michael!“ skríkol som. Bol som takmer nepríčetný. Hnev prúdil mojimi vyschnutými žilami, vrčal som ako zmyslov zbavený a mal som silné nutkanie do niečoho poriadne udrieť. Alebo do niekoho... Myseľ mi zahalila červená hmla a ja som si predstavoval, ako čapím Franka a pomaly a bolestivo mu poodtŕham jednu končatinu za druhou.

„Upokoj sa,“ zahriakol ma, „nenecháme ju tam. Ale nemôžem ťa teraz pustiť medzi ľudí. Si príliš nebezpečný. Chceš niekoho zabiť? Nedopatrením?“

Mal pravdu. Nechcel som. Ale predstava, že tam niekde je s tým... no s ním, bola pre mňa bolestivá. Miloval som ju tak veľmi, že to hádam ani nebolo možné. Láska k tej žene sa mi usádzala v každom kúsku tela, naplňovala ma. Myslel som si, že už doteraz som ju miloval najviac ako som len dokázal. Ale mýlil som sa. Teraz bola láska oveľa silnejšia, jasnejšia, čistejšia.

Okrem nej som však spomínal aj na moju rodinu. Na rodičov, Vicky s Jamesom, na malú Sarah. Ďalej na Emmetta a jeho večne dobrú náladu, na jeho sladké reči o Rose, pri ktorých som sa v duchu vždy kráľovsky bavil. To, že ja som si o Belle myslel to isté, bola už predsa iná vec... Všetci mi tak veľmi chýbali. Často som premýšľal aj nad tým, ako sa asi majú a ako si vysvetlili moje náhle zmiznutie. Myslia si, že som mŕtvy? Chcem, aby si mysleli, že som mŕtvy, alebo radšej nie, pretože by to vlastne znamenalo, že už nikdy vo svojom živote ich neuvidím?

Ale ak som mal byť úprimný sám k sebe, musel som uznať, že tak to bude lepšie. Pretože som sa stal pre nich nebezpečenstvom a nikdy by som si neodpustil, keby som niekomu z nich čo i len skrivil vlások na hlave. Musel som sa zmieriť s realitou, ktorá znamenala len jediné – musel som sa posunúť ďalej a zabudnúť na nich. To sa mi nikdy nepodarí, ale bude to pre všetkých lepšie, keď sa o to pokúsim. Môžem len dúfať, že sa majú všetci dobre, že sú zdraví, spokojní a šťastní. Že Emmovi to s Rose klape a že Vicky sa s Jamesom jedného dňa vezmú a vystroja obrovskú svadbu – takú, akú si vždy priala. Môj život už nezávisel od ich, už som viac nebol ich súčasťou. Dušu to bolelo, ale vedel som, že je to tak správne a ja robím dobrú vec.

Michael mi povedal, že nikdy na nich nezabudnem. Stále budú v myšlienkach so mnou. Ja sa len musím naučiť sa na to pozerať z inej strany.

Bolo to však ťažké. Ešte vtedy, keď som nemal ani Bellu. S ňou by som to všetko zvládol oveľa lepšie, tým som si bol istý. Bol som odhodlaný odolávať krvi čo najviac, len aby som mohol byť s ňou čo najskôr.

„Edward, idem na lov, ale mimo Chicaga. Si si istý, že to tu zvládneš sám?“ spýtal sa ma v jeden deň Michael. „Samozrejme,“ odvetil som. Aké však pre mňa len bolo prekvapenie, keď som sa dozvedel, že na žiaden lov nešiel. On šiel po Bellu do New Yorku. To som sa však dozvedel až z jeho mysle, keď som začul prichádzať auto na príjazdovej ceste. Na chvíľu som úplne akoby zamrzol a až potom som neistými krokmi prešiel na verandu a vtedy som ju zbadal. Dovtedy som si ani neuvedomil, že som mal na ňu len matnú ľudskú vyblednutú spomienku. Až teraz, keď som ju zračil mojim novým pohľadom, som si uvedomil, aká je vlastne úžasná.

Videl som perfektne každý detail jej tváre, jej pokožky, jej vlasov... Cítil som jej vôňu, ktorou ma k sebe doslova priťahovala ako magnet. Predsa však, keď som ju zbadal, nebol som schopný hýbať sa. Ako dlho som čakal na moment, keď ju znova uvidím? Keď tu bude znovu?

O chvíľu ma už drvila v náručí a ja som bol v tom momente najšťastnejší muž na svete. Silno som ju objímal a odmietal pustiť. Zaprisahal som sa, že už nikdy nikomu nedovolím, aby jej ublížil.

„Čo si taký zamyslený?“ vytrhol ma zo zamyslenia Bellin hlas a ja som sa vráti späť do reality. Pozrel som na ňu a usmial sa. „To nič.“ Bella sa zachmúrila a nahla sa pre bozk. Aj tie bozky boli o koľko iné, než tie predtým. Na myseľ sa mi okamžite vynorilo naše prvé spoločné milovanie. Najprv som sa s ňou chcel len trošku mojkať, pretože sme dlho neboli spolu a ona mi chýbala, tak som ju začal len bozkávať. Potom sa mi to však začalo vymykať z pod kontroly. Popravde, predstavoval som si naše prvýkrát trošku inak.

Chcel som, aby to bolo romantické a nežné. Lenže keď som sa vtedy zapozeral do Belliných krásnych očí, robilo mi problém odolať jej kúzlu, pričom ma ešte prosila, aby som si ju vzal. A ja som nemohol odolať. Som muž, pod ktorým ležala jeho milovaná žena. Ešte  k tomu som aj novorodený upír, čo znamená, že trpezlivosťou a silnou vôľou veľmi nesrším. A v tom momente, keď vyslovila, že ma chce, som prestal premýšľať. Riadil som sa vyslovene svojimi pudmi, ktoré bažili po Belle a vzal som si ju. Ale neľutujem to. Mám predsa celú večnosť na to, aby som jej to romantické a nežné ešte spravil...

„Tak šup, keď si nám už vypožičal túto knihu, tak aspoň čítaj,“ povedala Bella medovým hlasom a hlavu si zložila na mojej hrudi. Zachichotal som sa. Odkedy zavolala Angele, ktorej šťastný výskot počuli ešte aj ľudia vo Washingtone, sa mi Bella akoby líškala. Neviem, či za to, že som zistil tú „mimoriadne veľkú vec,“ alebo v tom bolo niečo iné. Ale mal som pocit, že sa mi chcela len odvďačiť. Ale ak som mal byť úprimný, aj som sa pri bádaní informácií u Michaela celkom dobre zabavil. Neľúbil síce Angelu takou silnou láskou ako ja túto ženu v mojom náručí, ale niečo by z toho byť mohlo. Možno časom. A druhý dôvod, kvôli ktorému sa mi to celkom pozdávalo bol ten, že som sa odreagoval a nemyslel som na toho úbohého človeka, ktorého telo bez krvi je teraz zahrabané hlboko v lese... Bella vraví, že je to normálne, že za to nemôžem, ale ja neviem... Pravdu má ale v tom, že čo sa raz stalo, sa už neodstane. Musím sa s tým zmieriť a vyvarovať sa tomu do budúcna. Pobozkal som Bellu do vlasov a otvoril som knihu na prvej strane a začal čítať.  

•

„Čierne alebo žlté?“ spýtal sa Mike , ktorý sa práve chystal na rande s Angelou, a v oboch rukách držal dvoje rôznych tričiek.

To bola teda „podívaná“, keď prišla Angela na druhý deň od mojej a Bellinej dohadzovačskej akcie za ním, že sa s ním potrebuje porozprávať. S Bellou sme tak trošku načúvali. Ešte, že sme upíri a nemuseli sme stáť za dverami s prikvačenými pohármi, aby sme im lepšie rozumeli. Vlastne, takto sme boli doslova nútení počuť ich rozhovor, aj keby sme nechceli. Keď ste upír, počujete proste všetko.

„Žlté,“ odvetil som. „Musíš byť veselý.“

„Edward má pravdu,“ pritakala Bells, „aj keď možno by bola lepšia nejaká košeľa.“

„Nemám žiadnu dosť vhodnú,“ zaúpel Mike, „myslíš, že keby som mal, postával by som tu s tričkami?“

„Hm, ale košeľa by bola naozaj lepšia,“ zamyslel som sa a poriadne si ho prezrel. „Ak chceš, požičiam ti nejakú.“

„Bude mi dobrá?“ pochyboval. Pokrčil som plecami. „Vyskúšame, uvidíme. Máš ešte predsa dosť času. Choď si nejakú vybrať.“

„Tak fajn,“ povzdychol si.

„Edward?“ ozvala sa Bella a tým si získala moju pozornosť. „Prosím?“ Pozrel som na ňu.

„Idem s Caroline na nákupy do mesta, bude to trvať asi dlhšie, takže neviem, kedy sa vrátime.“

„Dobre,“ odvetil som. „Kúp si niečo pekné, zlatko.“ Bella sa usmiala a objala ma.

„Budeš mi chýbať,“ zamrmlala mi do hrude so smiechom. „Je to asi smiešne, hovorím, akoby som šla od teba preč na mesiac, ale aj tak...“

Zasmial som sa a silno ju objal. „To zvládneme,“ povedal som a pobozkal ju na čelo. „Kde sa stretávate?“ pokračoval som.

„Tu, príde po mňa. Už je na ceste, len vravela, že má problém dať si šošovky do očí,“ zasmiala sa Bells. „Vidíš, ešteže ty nemáš taký problém. Keby aj oni lovili zvieratá, nemuseli by si tie veci pchať do očí,“ odvetil som. Bella pokrčila plecami. „Keď im to tak vyhovuje... Hlavné je, že žiadnemu človeku neublíži. Reillyovci majú dobré sebaovládanie.“

Z diaľky som počul prichádzať auto. Bella tiež zbystrela. „To bude ona. Tak ja pádim,“ povedala a vtisla mi malý bozk na pery.

„Pa,“ rozlúčil som sa s ňou a už len počul, ako v rýchlosti vliezla do auta, ktoré sa ihneď rozišlo preč. Pobavene som zavrtel hlavou. Ženské a nákupy...

„Michael?“ povedal som.

„No?“

„Našiel si niečo?“

Mikea sme nakoniec navliekli do tenkej bledomodrej košele a kým opustil steny tohto domu, som ho ešte stihol varovať, že ju chcem späť nepoškodenú, tak aby sa Angela – keď už by k tomu prišlo – kontrolovala. Michael na moje narážky nereagoval a len sa pakoval preč. Ja som nemal čo robiť, tak som si pustil telku. Všade samé telenovely, správy a kriminálky. Nič normálne... Nakoniec som pozeral nejaký program o autách.

Bolo už niečo okolo tretej v noci a stále som tu bol sám. Mikea a Angie som chápal, ale Bella ma začínala znepokojovať. Viem, tvrdila, že nevie, kedy príde, vraj to môže trvať dlho, ale mal som zvláštny pocit. Ihneď som sa však zahriakol. Nie, môžem byť úplne pokojný, Bella sa vráti, musím vydržať. Ale bál som sa o ňu.

Okolo šiestej sa vrátil Micheal spolu s Angelou. „Ahoj,“ pozdravili ma naraz.

„Čaute.“ Všimol som si, ako má Mike omotanú ruku okolo Angelinho pásu. Takže všetko vyšlo asi podľa očakávaní.

„Ako ste sa mali?“ spýtal som sa, snažiac sa o milý hlas.

„Úžasne,“ vydýchla Angela. Mike sa len pousmial. „Len škoda, že o chvíľu budem musieť ísť. Dnes sme plánovali ísť s Caroline na lov. Nechcem to teraz zrušiť, keď mi to stále pripomína,“ zamrmlala Angela Mikeovi, no ja som to aj tak počul.

„Ang?“ ozval som sa a Angela sa na mňa zvedavo pozrela.

„Čo?“

„Nevieš, kedy sa má teda vrátiť Caroline a Bella domov?“ Angela sa na mňa zamračila a povedala: „Ale veď Caroline je už doma. Teraz ideme od nás a vrátila sa asi okolo štvrtej.“ Cítil som sa, akoby ma oblial studený pot. „A Bella je tiež u vás?“

„Nie,“ zavrtela Angela zmätene hlavou. Vystrašene som pozrel na Michaela, ktorý mal v tvári tiež dosť šialený výraz. Bella nie je u Caroline, ktorá sa vrátila pred dvoma hodinami domov. Vôbec nebola ani tu doma, tak kde, dopekla, je?! Z vrecka som vylovil  mobil a vytočil jej číslo. Známa melódia jej zvonenia sa ozvala z našej izby. Skvelé, nechala si doma mobil... Toto sa mi vôbec nepáčilo. Bella by sa ozvala, keby sa niečo dialo. Prišla by...

„Panebože!“ hlesol som. Prudko som sa zdvihol zo sedačky a utekal k Reillyovcom.

Poviem vám, že táto kapitola sa písala trošku obtiažne. Možno sa vám zdala v nejakých ohľadoch trošku zmätená, ale je to tak schválne. Edward totiž sám dobre nevedel, čo sa s ním dialo, keď sa premieňal, preto som aj jeho myšlienky musela prispôsobiť tomuto. K tomu koncu... Asi viete, čo sa bude diať, myslím, že vám to nemusím veľmi hovoriť.

No a nabudúce nás čaká posledná kapitola. Čo myslíte, bude SE alebo HE? (To sú otázky, čo?)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sweetheart - 23. kapitola: