Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sweetheart - 20. kapitola

09.08.2012 (16:45) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 18× • zobrazeno 3304×

20. kapitola

Cesta ubiehala neskutočne pomaly. Prvýkrát za svoju existenciu som bola rada, že som upír a nemám ľudské potreby, ako je napríklad jedenie, pitie a návšteva toalety, poprípade natiahnutie stuhnutých končatín od toľkého sedenia. To by len zbytočne zabralo viacej času a ja som bola tak nedočkavá, že som takmer poskakovala na čiernom sedadle. Žmolila som si prsty, klopkala si po stehne, podupkávala nohou, no nič nepomáhalo. Pán šofér sa na mne len zabával.

Niekedy čas doslova letí, ale keď chcete, aby tak letel, vlečie sa ako auto v kolóne. Kolóny! No, už len to by mi chýbalo. Ale šťastie pri nás stálo a mohla som ďakovať Bohu, že cesta bola bezproblémová a pomerne aj rýchla. Len New York a Chicago boli od seba dosť vzdialené. Keby som vedela, kam mám ísť, ani by som tu nesedela, ale šla pešo. Bola by som na mieste oveľa rýchlejšie.

„Bella, nemôžeme na seba upozorňovať. Musíme sa tváriť nenápadne,“ napomenul ma Michael, keď som mu povedala svoj plán Vziať nohy na ramená. Zaúpela som a začala som si na prst namotávať pramienok vlasov. Jasné, chápala som jeho úsudok. Cesta autom bola dokonca pre nás aj bezpečnejšia preto, lebo sme sa sebou nezanechávali pach , čiže bude trvať dlhšie, kým nás niekto vystopuje. Avšak, už teraz som sa desila toho dňa, keď sa Frank objaví na mieste, kam smerujeme, v celej svojej kráse. Nebolo pochýb, že ten deň raz nadíde. No vedela som aj to, že urobím prvé posledné, aby som sa k nemu už nikdy nevrátila. Mala som toho dosť, už stačilo.

„Ešte ako dlho?“ spytovala som sa, keď sme prešli tabuľu oznamujúcu, že sme práve prekročili hranice mesta Chicago. Michael si povzdychol.

„Ešte asi dvadsať minúť.“ Prikývla som. Jeden, dva, tri, štyri, päť... V duchu som odpočítala sekundy, akoby som si tým mala nejako pomôcť. Po dvoch minútach ma to prešlo a radšej si čas krátila sledovaním okolia. V Chicagu som ešte nikdy nebola. Pozorovala som hlúčiky ľudí, ktorí robili rôzne činnosti, obchody a iné budovy, ktoré sa tu nachádzali. O päť minút sme zišli z hlavnej cesty na vedľajšiu a smerovali sme na ulicu s rodinnými domami.

Zo začiatku ich tu bolo požehnane, no čím ďalej sme šli, tým bol výskyt domov redší a všimla som si, že asfaltová cesta sa skončila a my sme sa ocitli na štrkovej, ktorá bola akoby vstupom do tmavého lesa.

Moje vzrušenie narástlo ešte väčšmi. Podvedomie mi vravelo, že už len malinkú chvíľočku a budeme na mieste. A ja pri Edwardovi. Bolo zvláštne, ako ľudský mozog zareaguje na istú správu. Štyri mesiace som žila s pocitom, že som Edwarda navždy stratila; že zomrel. A včera prišiel Michael a oznámil mi, že som žila v omyle a Edward žije. Teda, ako sa to vezme. Nemohla som si byť samozrejme ničím stopercentne istá, ale niekde v hĺbke duše som skutočne verila, že mi Mike neklame. Nasvedčovali tomu aj jeho včerajšie slová a vedomosť môjho mena, ktoré by nemal odkiaľ vedieť. A predsa ho vedel. No v každom prípade, aj keby toto nevyšlo a Edward by ma nikde nečakal, nemohla by som nič ľutovať, pretože sa mi aspoň na nejaký čas podarilo zmiznúť od Franka. Možno navždy.  Samozrejme, že by ma čakalo obrovské sklamanie a bolesť, keby sa tam Ed neobjavil, to som nemohla poprieť.

Auto ľahko kľučkovalo pomedzi stromami na úzkej ceste a ja som mala pocit, že mi zovrelo hrdlo. Vedela som, že už sme veľmi blízko. Cítila som to v kostiach.

„Si nervózna?“ ozval sa Michael po dlhom tichu, ktoré v aute panovalo od nástupu na lesnú cestu.

„Ani netušíš ako,“ šepla som trochu roztraseným hlasom. Cesta znova prebiehala v tichosti. Po pár minútach začali stromy rednúť a ja som vďaka upíriemu zraku videla v diaľke obrys mohutného veľkého domu.

„Pripadám si ako v knihe od Stokera, keď Jonathan mieril na Draculov hrad,“ zamrmlala som. Michael sa zasmial.

„No, v podstate aj my mierime na sídlo upírov, takže nie si až tak ďaleko od pravdy. Lenže ty sa na rozdiel od Jonathana nemusíš báť, že ti niekto ublíži.“

„Tiež pravda.“ Vyšli sme z lesa a ocitli sme sa akoby na nejakej čistinke. Dom bol skutočne obrovský. Pripomínal letné sídla vysokopostavených pánov zo starých románov. Omietka bola biela, na niektorých miestach zošúchaná, akoby sa na dome ešte stále pracovalo.

„Vitaj v našom skromnom príbytku,“ zaškeril sa Michael a zastavil auto. Zhlboka som sa nadýchla. Tak a je to tu. Dlhoočakávaná chvíľa. Rukou som si ešte raz prehrabla vlasy a pomaly som otvorila dvere. Vystúpila som a porozhliadla sa okolo seba. Nikde som ho nevidela. Ani v dome nič nešušťalo, ani v lese... Nebol tu. Zaplavil ma pocit beznádeje. Ale veď Michael povedal, že tu bude, keď prídeme... Sklopila som pohľad. Možno odišiel, alebo mal so mnou Michael iné plány a toto použil len ako zásterku, aby som mu hneď neobúchala hlavu a kapotu auta. Ako som mohla byť taká naivná?

„Bella,“ vydýchol odrazu v diaľke zvláštny, svojim spôsobom známy aj neznámy, ale za to krásny hlas. Keby som nebola upír, nezačula by som ho. Rýchlo som zdvihla pohľad od zeme a pozrela sa na dvere od domu, v ktorých som ho zazrela. Takmer mi spadla sánka. Na verande pred domom stál vysoký, svalnatý upír s bronzovými vlasmi trčiacimi do všetkých smerov. Bol taký nádherný, až som mala pocit, že mi naskočilo srdce a znova začalo biť. Kútik úst sa mi jemne zdvihol do úsmevu. Bol to Edward, môj Edward. Edward ešte dokonalejší než predtým. Všetka bolesť, ktorá mi robila spoločnosť toľko mesiacov sa znenazdania vyparila, pocítila som zvláštnu úľavu, ako keď vás niečo bolí a vy si dáte liek, ktorý bolesť zaženie. Cítila som sa  oveľa lepšie. Šťastne, veselšie, zdravšie. Dostavil sa aj zvláštny, ale za to veľmi príjemný pocit. Cítila som sa, akoby som prišla po dlhej dobe domov.

Nebola som schopná žiadneho pohybu. Nohy akoby mi prirástli do zeme, len oči sa nevedeli odtrhnúť od muža, ktorý stál rovnako bez pohybu ako ja a tiež ma sledoval. Neviem, koľko času mohlo ubehnúť – pretože čas sa zdal byť odrazu zbytočný –, kým spravil jeden nesmelý krok ku mne. Stále sme však boli od seba veľmi vzdialení. Moje nohy sa však o chvíľu samé od seba rozbehli k nemu. Niekde v strede mojej cesty sa spamätal aj Edward a tiež sa mi rozbehol naproti. Vrazila som doňho takou silou, až sme obaja spoločne padli na zem. Ani na chvíľku som ho nepustila, práve naopak, objala som ho tak silno, že ak by bol človek, zlámala by som mu kosti. Z hrdla sa mi vydral vzlyk, v ktorom sa zračili všetky moje pocity. Bola v ňom aj bolesť, no hlavne láska a šťastie.

„Prepáč,“ zašepkala som, keď som sa pozrela do jeho tváre. Ležala som na ňom a sledovala jeho oranžové oči, ktoré budú o pár mesiacov krásne zlaté, ako iskria nadšením a radosťou. Neodpovedal, len rýchlym pohybom, ktorý som ani ja nestihla zaregistrovať, načiahol ruku a pohladil ma po líci. Jeho dotyk mi na pokožke spôsoboval zvláštne chvenie. Privrela som viečka a vydýchla som. Cítila som, ako Edwardovi zavibrovala hruď od vrčania.  

„Bella,“ vydýchol znovu a začal ma hladiť po chrbte. Týmto sa mi vlastne splnilo prianie. Nebola by som si pomyslela, že ešte niekedy ucítim jeho dotyky. A teraz som ich cítila. Otvorila som oči a poriadne si prezrela jeho tvár. Nebolo pochýb, že je to skutočne on. Teraz bol však, ak je to vôbec možné, ešte perfektnejší než predtým. Tiež som ho pohladila po líci, chcela som cítiť štruktúru jeho tela. Jeho pokožka mala príjemnú teplotu, nebola taká rozhorúčená, ako majú ľudia, ale ani preňho nemohol byť môj dotyk tak odpudzujúco studený, aký majú upíri. Rukami som mu zašla do vlasov a stískala ich v prstoch. Teraz boli lesklejšie a  pevnejšie, než predtým. Edward ma po celý čas sledoval.

„Tak si mi chýbala,“ priznal šeptom a ja som mala pocit, že keby mohol, mal by v očiach slzy. Privinul si ma k sebe pevnejšie. Teraz sme mali výhodu, že nás zem netlačila, ani nechladila.

„Aj ty mne, ani nevieš ako veľmi.“ Hlavu som si položila do jeho priehlbinky pod krkom a zhlboka som vdychovala jeho vôňu, ktorá ma už však nelákala. Pardon, lákala, ale nie takým spôsobom ako láka ľudská krv upíra. Toto bolo iné, príjemnejšie, bezbolestnejšie.

Edward ma pohladil po vlasoch a ja som cítila, ako všetka bolesť definitívne zmizla. Zdvihla som hlavu a stretla sa s jeho prenikavým pohľadom. Chcela som niečo povedať, no Edward mi zapchal ústa tými svojimi. Trhane som vydýchla a pritisla sa k nemu ešte bližšie. Ak to teda bolo vôbec možné. Aj tie bozky boli o toľko odlišné od tých, ktoré sme zdieľali predtým a ktoré som vôbec dostala od nejakého upíra. Samozrejme, že ma aj Frank veľakrát bozkával, ale nikdy som necítila ten pocit, ktorý vo mne vedel prebudiť Edward. Nemusela som sa viac báť, že by som mu mohla niečo spôsobiť. Boli sme si rovní. Nežne, no zároveň vášnivo sal moje pery a ja som sa tomu úplne poddala. Prestala som vnímať všetko naokolo, existoval už len on.       

„Ehm, ehm,“ odkašľal si Michael, ktorý sa zjavil ani neviem odkiaľ, „nechcem rušiť túto vašu romantickú chvíľku, ale pokiaľ ste si nevšimli, začalo pršať a myslím, že aj pre vás bude lepšie, ak sa presuniete dovnútra.“

„Kašľať na dážď,“ zamrmlala som do Edwardových pier a ten len zamručal na súhlas. Michael si povzdychol, no prestala som ho vnímať. Eda by som bola schopná bozkávať nekonečne dlho. No dážď skutočne silnel a ja som cítila na tele silné kvapky.   

Keď som sa od neho neskôr s neochotou odtiahla, položila som si čelo na jeho.

„Asi by sme fakt mohli zmeniť stanovisko, lebo sa váľame v blate ako také dve prasiatka,“ zašepkala som s úsmevom a pobozkala ho na čelo. Edward sa zasmial smiechom, ktorý mi pripomínal cenganie zvončekov.

„Máš pravdu,“ pritakal a jemne si povzdychol. Bol to však šťastný povzdych. Postavila som sa a načiahla som ruku k Edwardovi, ktorý sa jej s radosťou chopil. Ihneď, ako sa tiež postavil, si ma pritiahol k sebe. Omotala som mu ruky okolo pása, hlavu si položila na jeho rameno a vyrazili sme pomalým krokom do domu a bolo nám jedno, či nás oprší ešte viac. Vo vnútri to vyzeralo skvele. Najprv sme vstúpili na priestrannú chodbu, kde sa okrem vešiaka a jednej menšej skrinky, nenachádzalo nič. Obaja s Edwardom sme boli úplne premočení, čiže z oblečenia nám kvapkala voda na drevenú dlážku. Je až neuveriteľné, ako sme za tú chvíľu premokli. Alebo to nebola len chvíľa?

Skopla som tenisky z nôh a za Edwardom cupitala do vedľajšej miestnosti, ktorá slúžila ako obývačka. Michael sedel na gauči a čítal si nejaký časopis. Musela som sa tomu zasmiať, pôsobil úplne ako človek.   

„Vitaj u nás, Bella,“ zamrmlal s pohľadom stále upretým do časáku.

„Ďakujem veľmi pekne,“ odvetila som s úsmevom a znova som objala Edwarda, ktorý mal na tvári šťastný úsmev. Všetko sa mi zdalo nanajvýš zvláštne. Pohľad na Edwarda, ktorý vyzeral zdravo – vlastne aj bol zdravý – a šťastne. Akoby skutočne tie štyri uplynulé mesiace boli len hroznou nočnou morou, z ktorej som sa konečne prebudila a všetko je znovu krásne.

Edward ma pobozkal do vlasov a ja som zdvihla pohľad, aby som sa naňho usmiala.

„Hej, ľudkovia, nechcem vás vyrušovať, ale ak mi napučia parkety, kvôli vášmu premočenému oblečeniu, budem veľmi zlý upír,“ povedal Michael sucho.

„Máš pravdu, tie parkety už majú svoje za sebou,“ podotkol Edward, čapol ma za ruku a viedol ma po drevených schodoch na poschodie.

Edward ma zaviedol do veľkej kúpeľne s vaňou a sprchovým kútom. Medzitým mi priniesol z jeho izby nejaké suché oblečenie, keďže ja som si z New Yorku odniesla len rôzne spomienky.

Kým som sa sprchovala, premýšľala som o Edwardovi, no časť mojej mysle sa zaoberala aj Bobom, ktorý ma už určite hľadá. Bola som zvedavá, či už dal o mojom úteku vedieť aj Frankovi, alebo čaká, kým príde domov. Lenže aj to nieslo so sebou isté riziko, pretože Frank by sa určite dozvedel, že som ušla o dosť skôr, než sa on stihol vrátiť. A Bob by mal sakramentský problém. Tak či tak, raz sa to dozvie a potom začne pátrať. Pevne som stisla viečka a rozhodla sa, že nad tým nebudem ešte premýšľať. Teraz mám byť predsa šťastná, nie sa užierať zatiaľ zbytočnými vecami.

Obliekla som si Edwardove veci a pousmiala sa, keď som si spomenula na podobnú scénku, ktorú som raz praktikovala v jeho byte. Odvtedy sa toho toľko zmenilo. Naučila som sa krájať cibuľu, zaľúbila som sa do Edwarda, potom som žila nejaký čas vo vedomí, že je Ed mŕtvy a nakoniec som sa dozvedela, že môj „bodyguard,“ ho vlastne premenil na upíra, čím zradil Franka, ktorý ho vyhodil. Zaujímavý a neočakávaný vývoj udalostí. Aspoň pre mňa.

Keď som si prečesala aj mokré vlasy, zišla som dolu do obývačky, kde bol spoločne s Michaelom aj Edward, ktorý mal na sebe taktiež čisté veci. Ihneď, ako ma zbadal, roztiahol ruky a ja som rýchlo cupitala do jeho náruče. Stiahol  si ma  k sebe a položil vedľa seba na gauč. Položila som si hlavu na jeho hruď a spokojne vydýchla. Edward si začal namotávať pramienky mojich vlasov na prst. Ja som privrela viečka a na tvári mi pohrával šťastný úsmev.

„Michael?“ ozvala som sa po chvíli, keď v izbe vládlo ticho.

„Hm?“ Dotyčný sa na mňa zahľadel a usmial sa.

„Ďakujem. Ďakujem ti za to, že si Edwarda zachránil. Ďakujem ti aj za to, že si sa oňho staral a ukázal si mu, že aj upíri môžu žiť spokojne bez toho, aby zabíjali ľudí...“

„Belli, toto vážne nie je nutné,“ skočil mi do reči Edward, ale ja som mu na ústa priložila ruku, aby mlčal. Pre mňa to bolo nutné a dôležité. 

„Ďakujem ti za to,“ pokračovala som, „že si ho v tom nenechal samého a že si mu vlastne zachránil život. Ani nevieš, koľko to pre mňa znamená, kiežby som ti to vedela nejako oplatiť.“

„Bella,“ povzdychol si, „skutočne nemáš za čo. Už vtedy, keď Edward za tebou chodil do Screamu, som si ho začal všímať,“ usmial sa naňho, „a ihneď som si všimol ten zbožný výraz v jeho tvári, keď sa na teba pozeral. A potom aj tvoj výraz, Bella. Vedel som, že si sa doňho zaľúbila, že pre teba veľa znamená. A keď vtedy večer Frank vyhlásil, že sa musí o niečo postarať a zavolal si so sebou mňa aj Boba, vedel som, že je zle. Odporovať som mu však nemohol, tým by som to všetko ešte len zhoršil.“ Pri spomienke na dobitého Edwarda, som zaťala zuby a zavrela oči. Bolo to stále bolestivé, aj keď som teraz vedela, že Ed je so mnou. Pre Edwarda to musela byť taktiež nepríjemná spomienka, pretože som cítila, ako sa napäl a pritlačil si ma k sebe bližšie.

„Prepáč, Ed, prepáč, že som ťa nedokázala ochrániť. Že som bola prislabá,“ mrmlala som mu do hrude a pritom som nemohla zastaviť vzlyk, ktorý sa mi vydral z úst. Mrzelo ma, že sa z Edwarda stal upír a nemohol žiť naďalej pokojným ľudským životom.

„Pšt, nebuď smutná. Ty za to predsa nemôžeš, láska. Nevyčítaj si to, ja som spokojný s takýmto životom,“ odvetil Edward, pričom ma bozkával do vlasov. Zdvihla som hlavu a pozrela naňho neveriacim pohľadom.

„Ty si sa zbláznil? Veď kvôli mne už nikdy neuvidíš svoju rodinu ani svojich priateľov. Už nikdy nebudeš žiť tak, ako predtým. Nebudeš môcť ísť ani s kamošmi na pivo, pretože jediná vec, ktorú by si vypil ty, by boli práve tvoji kamoši, pretože ich krv by ťa lákala.“

„Bella,“ skočil mi do reči Michael, ale zdvihla som ruku, aby vedel, že chcem, aby bol ticho.

„Bella,“ začal tentokrát Edward a pohladil ma jemne po líci. „Nie je to kvôli tebe. Ty nemôžeš za to, že Frank je idiot najvyššieho stupňa, ktorý baží len po pomste a po moci vlastniť ťa.“

„Keby si ma bol poslúchol a vyhýbal sa mi, nebol by si dopadol takto. Nie, ani to nie je ono. Keby som ti ja nebola dala ani najmenšiu šancu a vyhýbala sa ti, bolo by to lepšie,“ zahundrala som. Moje slová boleli aj mňa, ale vedela som, že sú sčasti pravdivé.

„Toto už nikdy nepovedz, Isabella!“ zavrčal Edward. „Ja ťa milujem najviac na svete, teraz dokonca ešte viac než predtým, aj keď neviem, ako je to možné, ale je to tak. Možno máš pravdu v tom, že už nikdy neuvidím svojich priateľov, ani svoju rodinu, ale takto aspoň môžem byť s tebou navždy. A to aj chcem, pretože bez teba nedokážem viac existovať. Michael by ti o tom vedel povedať svoje. Aspoň som pochopil, prečo si bola na mňa zo začiatku taká... zlá. Viem, že si nemala ľahké detstvo. Ale Bella,“ povzdychol si a chytil mi hlavu do dlaní, „ja ťa neskutočne milujem a sľubujem ti, že sa o teba postarám a že sa ti už nikdy nič také nestane. Už nikdy nedopustím, aby mi ťa niekto vzal. Nikdy, rozumieš?“ Kým rozprával, pozeral sa mi priamo do očí. Mohla som v nich vidieť všetky pocity, ktoré prežíval. Najprv hnev, potom znechutenie, smútok a nakoniec lásku. Tá bola najväčšia. Roztrasene som prikývla a pevne ho objala.

„Ja si ťa nezaslúžim,“ zamrmlala som mu do krku, na ktorý som mu vtisla veľký bozk. Edward ma od seba odtiahol a znova sa mi pozrel do očí.

„Nie, to ja si nezaslúžim teba. Ďakujem, že si mi dala šancu, miláčik.“

„Milujem ťa,“ zašepkala som. Edward sa na mňa milujúco usmial a vášnivo ma pobozkal. Ani som si neuvedomila, že Michael už s nami v miestnosti nebol.

„Kde je?“ spýtala som sa Edwarda, keď sme sa od seba odtiahli. Ten len pokrčil plecami.

„Podľa mňa nám len chcel dopriať súkromie.“ Hej, to bolo možné. Položila som si hlavu na Edwardovu hruď. Všetko sa zdalo byť zrazu až príliš idylické. Nemusela som byť bohvieako múdra, aby som vedela, že toto všetko ešte bude mať nejakú dohru. Že ešte nie je definitívny koniec...

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sweetheart - 20. kapitola: