Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sweetheart - 17. kapitola

01.08.2012 (17:45) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 2535×

17. kapitola

„Niééé!“ vykríkla som a mala som pocit, že moje mŕtve srdce sa roztrieštilo na tisíc malých kúskov, ktoré sa pomyselne porozsýpali všade naokolo, ako keď rozbijete zrkadlo alebo iný predmet zo skla. Môj výkrik stíšila až obrovská ruka, ktorá mi zapchala ústa. Hryzla som do nej takou silou, že by rozdrvila aj žulu, no tejto silnej kamennej upírskej ruke to nespravilo nič, práve naopak, donútila som tým Boba zrýchliť krok. Ani som si neuvedomila, že už sme od Franka tak ďaleko. Bob ma stále niesol na mohutných rukách preč, pričom som sa zmietala, no vo chvíli, keď Edwardovi prestalo biť srdce, akoby sa stratilo aj moje odhodlanie. Znamenalo to definitívny koniec. Bola som... unavená? Áno, to je to správne slovo, ktoré celkom vystihovalo môj stav.

Zvláštna únava, ktorá akoby pretekala celým mojim telom. Prestala som sa zmietať, svaly mi ochabli, sila ma opustila. Ochabla som v Bobovom veľkom náručí, náhle mi prestalo vadiť, že sa ma dotýka. Dostavil sa pocit akejsi apatie. Pohľad som upierala stále pred seba len na jedno miesto a nebola som schopná žiadnej emócie. Akoby mi to všetko ešte stále nedochádzalo. Oči som otvorené najviac, ako sa dalo a ani som nežmurkla. Ani toho pohybu som z nejakého dôvodu nebola schopná. Niečo v podvedomí mi pripomenulo, že upíri nemusia žmurkať, a to som brala za dôvod, prečo som ten pohyb viečok ďalej nevykonávala ani ja. Už nemalo zmysel  predstierať.   

Bob zostal po ceste ticho a s ním aj ja. Niekde v diaľke som vnímala trúbenie áut a smiech ľudí, ktorých bolo toľko, že pripomínali mravce v mravenisku. Ale akoby to všetko prebiehalo niekde úplne inde, ako keby na inej planéte.  

Zdesenie - tento pocit sa ku mne dostavil, keď sme vošli do Angels Scream. Nechápala som, prečo sa bojím. Som predsa nesmrteľná bytosť či nie? Prestala som si byť všetkým istá.

Nešli sme cez klub a normálny vchod, ale rovno cez okno do mojej izby. Bob ma zložil na posteľ – aspoň taký bol slušný a nezhodil ma niekde do kúta –, ale ja by som vlastne vydržala hocikde. Veď už na tom nezáležalo. Už na ničom na tomto prašivom, hnusnom svete nezáležalo. Podvedome som vnímala, ako Bob opustili steny tejto nechutnej izby.

Nekontrolovateľne som sa zvalila do perín a stočila sa do klbka. Pristihla som sa, že sa zvláštne trasiem, to bolo niečo, čo som ešte nikdy nezažila. Možno akurát vtedy, keď som bola dieťa, čiže človek. Myseľ som mala prázdnu, povedala by som vygumovanú, nemohla som na nič myslieť. Tuším, že tento pocit som už voľakedy dávno zažila. Hmlisté ľudské spomienky sa mi drali na povrch a ja som si uvedomila, že naposledy som sa takto zraniteľne cítila po smrti mojej maminy. Zhlboka som sa nadýchla a ako rana z jasného neba do mňa zasiahla príjemná, sladkastá vôňa človeka, ktorá hlásala, že ten človiečik tu ležal len nedávno. Vôňa, ktorú by som spoznala všade, trebárs aj na konci sveta. A vtedy mi to všetko došlo! Cítila som sa, akoby som sa vrátila z toho zvláštneho vesmíru, do ktorého som sa uchýlila po poslednom buchnutí Edwardovho srdca, späť na túto násilnú, zlomyseľnú planétu. Bola to ako facka od niekoho, na kom vám záleží. Tým je bolestivejšia. Naplno som sa rozvzlykala, keď som si uvedomila a pripustila som si, že Edward je skutočne  mŕtvy a ja blbaňa som ho nezachránila! Nedokázala som to. Bola som slabá. Môj Edward. Môj...

Stisla som viečka, akoby som chcela zabrániť slzám vytiecť, no to nebol ten pravý dôvod. Ja som chcela, aby tiekli. Túžila som byť schopná toho, aby mi tiekli z očí, zmáčali mi tvár a rozmazávali mejkap. Túžila som vyroniť slzy kvôli strate muža, čo pre mňa znamenal všetko na svete. Túžila som byť človek a dať svoje pocity najavo tak, ako je to prirodzené. Ale za to vzlyky, ktoré mi vychádzali z úst, boli silné a ani som nechcela, aby zoslabli. Neviem, ako dlho som tam len tak bez pohnutia, cítiac sa ako zbitý pes, ležala. Čas pre mňa stratil význam. Rovnako ako všetko statné, na čom mi do dnešného dňa záležalo. Keď človek stratí to, na čom mu najviac záležalo, pripomínalo to pocit vlastnej smrti, neúspechu, porážky...

Nie, nie, nie, opakovala som si stále v duchu dookola. To nemôže byť pravda. Edward je určite nažive, musí!  Predsa mi sľúbil, že so mnou bude navždy! Tak kde je???

Ale v hĺbke mojej skazenej duše som vedela, že zomrel. Že ho zabil ten... to monštrum. Mojimi suchými žilami sa odrazu začal valiť adrenalín kvôli hnevu, ktorý som znenazdania pocítila. Zuby som silno stisla k sebe a z hrude sa mi vydralo zúrivé vrčanie. „Odhodila“ som masku človeka a chcela som, aby nado mnou zvíťazila moja druhá tvár. Tvár upíra. Silného, nesmrteľného a neporaziteľného stvorenia. Vymrštila som sa z postele, poháňala ma už len nekončiaca zlosť, tak silná, že človek nie je schopný pocítiť ju.

Na správaní či už človeka alebo hocakej bytosti bolo zvláštne práve to, že po veľkom smútku sa dostaví hnev a chuť po odplate... Nehľadela som už na nič, túžila som len po pomste. Neobťažovala som sa pomalou ľudskou chôdzou, ale tých pár metrov, smerujúcich do kancelárie toho debila, som zbehla svojou prirodzenou rýchlosťou. Bolo mi úplne jedno, keby ma niekto uvidel. Rozrazila som dvere, vedela som, že je tam. Jeho výrazná, odporná vôňa nešla prehliadnuť alebo skôr „predýchnuť.“  Sedel za stolom a nenútene a pokojne niečo ťukal do počítača. Keď som sa zjavila vo dverách, nevzrušene povedal: „Čakal som ťa. Vitaj, urob si pohodlie.“ Zrak od obrazovky nezdvihol, proste pokračoval stále vo svojej práci, akoby ho vôbec nemrzelo, čo spravil. Akoby mu bolo úplne jedno, že ma zničil, že ma v podstate zabil a rozkúskoval na časti ako nejaké mäso v mäsiarstve. Akoby sa nič nestalo, jednoducho bol normálny deň, ako hocktorý iný.

„Ty hajzel,“ sykla som. Na nič som viac nečakala, nebol dôvod. Hodila som sa naňho cez stôl, pričom som zhodila aj jeho notebook, ktorá sa následne rozbil spoločne aj s nejakými ďalšími vecami, ktoré som si nevšímala. Silou som ho pritlačila k zemi a keď som zračila jasnú červeň v jeho očiach, mierne som sa zarazila. On Edwarda vypil? Bolo to ako rana pod pás a toto zistenie ma bolelo ešte viac, akoby ho len normálne zabil.

„Budeš pykať!“ skríkla som a vrazila som mu päsťou. Keď som mu chcela rozdrtiť hlavu v dlaniach, zachytil mi ruky a odsotil ma od seba.

„A čo som mal podľa teba robiť? Nechať ho žiť?“ začal kričať. „Ty si bola tiež poriadne naivná! Najmenej  miliónkrát som ti povedal, že sa nemáš opovážiť zaľúbiť sa do niekoho, a myslel som si, že si to pochopila dostatočne dobre. Očividne som sa mýlil. Čo si si myslela, prosím ťa? Že na tvoj „vzťah,“ ukázal úvodzovky, „neprídem? Že aj keby áno, poprajem ti, nech sa vám darí a o rok sa vidíme na svadbe? Taká jebnutá hádam nie si!“

„Prečo si ho zabil? Prečo?!“ opakovala som si stále dokola to svoje. Jeho slová boli pre mňa zbytočné, nepovedal nič, čo by som nevedela už predtým.

„Pretože ty, Sweetheart, patríš ku mne! Ja ťa vlastním! Proste to tak vždy bolo, je a bude. Možno si zabudla, ale rád ti ten fakt pripomeniem: ja som si ťa voľakedy kúpil a odvtedy si môj majetok! A nespravíš s tým vôbec nič.“

„Ty si mi akurát tak zničil celý život! Baví ťa to? Baví ťa ubližovať mi?“ Bola som ako nepríčetná, ale, kurva, mala som na to dôvod, nie?

„Musíš sa zmieriť so svojim životom,“ precedil pomedzi zuby. „Ale nemusíš mať strach. Edího som tam nenechal. O jeho zvyšky sa postarajú rybičky v Atlantickom oceáne, ktoré sa mu potešia. Dúfam, že som tým potešil aj teba,“ sladko sa na mňa usmial. Zhlboka som dýchala, odrazu som začala vidieť na červeno. Toto bola posledná kvapka. Hrdelne som zavrčala a zaútočila som naňho. Pritlačila som ho na stenu a celou silou som ho búchala do hrude, do tváre, všade, kam sa len dalo. No oproti nemu som mala silu asi ako muška. Ruky mi pretočil za chrbtom a zavrčal na mňa, pre zmenu, on.

„Upokoj sa láskavo!“ skríkol a vrazil mi päsťou do brucha. Zabolelo to, sykla som.

„Zmier sa s tým, že Edward je mŕtvy! Nevráti sa, už nikdy! Ráč sa vrátiť do práce a pokračuj v nej tak, ako predtým. Zabudni naňho, ty mrcha. A varujem ťa, ešte raz na mňa zaútočíš, odpykáš si to oveľa horšie. Ale aby si nepovedala, že som až taká sviňa, dnes máš ešte voľno. A daj sa, preboha, do poriadku, vyzeráš ako nejaká špina. Ty si ako tovar v obchode. Najlepšie kúsky sa najlepšie predávajú. A tvojou úlohou to aj je!“ Rozvzlykala som sa. Náhle ma z neznámeho dôvodu hnev aj zlosť prešli, pocítila som miesto toho neopísateľnú bolesť a smútok na mieste, kde mám srdce. Jeho slová mali takú istú váhu, ako nože zabodávajúce sa do živého človeka, alebo štuchanie do otvorených rán.

„Bob!“ zakričal ten parchant, „stráž ju, aby nevyviedla nejakú hlúposť!“

„Áno, pane.“ Začula som Bobov hlas, keď vstúpil do kancelárie. Okamžite ku mne podišiel, chytil ma pod lakťom, na čo som zavrčala a vytrhla sa mu. Prečo ma nemá na starosti Michael? Kde je?  Moja myseľ sa začala zaoberať nepodstatnými detailmi. Ale bolo to naozaj zvláštne, pretože vždy ma mal strážiť on. Frank mu dôveroval viac, než Bobovi.

„Nevyvádzaj,“ zhúkol na mňa Frankenstein. „Budeš robiť presne to, čo ti poviem. Nebudeš robiť problémy, budeš poslúchať, rozumieš?!“

„Ty si mi zničil život, nemám dôvod poslúchať tvoje sprosté reči,“ precedila som pomedzi zuby. Frank sa načiahol a pocítila som jeho päsť na líci. „Ale budeš musieť, Sweetheart, budeš musieť! Nediskutujeme, zajtra chcem, aby si bola v najlepšom stave. Keď uvidím, že si to nedodržala, prisahám, že ťa to bude bolieť.“ Sklopila som pohľad k zemi. Bob ma znovu zachytil a ja som sa musela premôcť a vydržať dotyk jeho slizkej ruky. Keď sme prechádzali dverami, ozval sa Frank: „Vieš čo je na celej dnešnej situácií úplne najlepšie?“ Bola to rečnícka otázka, pretože si ihneď odpovedal sám. „Že si predsa prosila a o to mi po celý čas šlo. Aspoň vidíš, že sa so mnou nemáš zahrávať. Ja sa s tebou nebudem naťahovať. Vždy si zoberiem to, na čom ti záleží najviac. Myslím, že teraz to celkom vyšlo, čo povieš?“ Bola som z neho znechutená, ako mohol existovať niekto taký ako on? Veď to je nemožné.

Posledná vec, ktorú som videla predtým, než som tresla dverami, bol jeho úškrn. Bob  ma viedol po chodbe k mojej izbe. Vošiel so mnou dnu a zavrel za nami dvere. To tu akože bude so mnou?

To je vlastne jedno, pokrútila som hlavou. Ale aj tak som chcela byť teraz sama. Chcela som sa utápať v žiali a nebrať ohľad na nikoho. Keď som šla k posteli, zvrtol ma k sebe a pritisol ma na dvere. Okamžite som pocítila jeho pery na krku a na brade. Ihneď som ho od seba odsotila.

„Tebe šibe?“ Ako mohol byť taký ľahostajný? Veď bol svedkom vraždy muža, ktorého som milovala a jedine jemu by som dovolila dotýkať sa ma, no tento tu ten fakt zjavne prehliadal a začal ma tu... obchytkávať. To je vážne až taký somár?

„Si strašne sexy a chcem ťa. No tak, nebráň sa, na toho chlapa aj tak po čase zabudneš,“ zašepkal vzrušene, no nie len jeho hlas bol vzrušený. Prišlo mi nevoľno. Neveriacky som pokrútila hlavou. „Ty si také prasa, nikdy by som ti nedala a opováž sa na mňa ešte niekedy niečo skúšať! A mimochodom, na Edwarda nikdy nezabudnem! To radšej skapem!“ Rozrazila som dvere a rozvzlykala som sa. Vybehla som von a bežala som ďaleko do lesa, ignorujúc nechápavé pohľady ľudí, kde som sa medzi vysokými stromami zrútila na mokrú a špinavú zem. Vlastne, mňa nikdy nikto nechápal. Okrem neho. Prišlo mi až zvláštne, ako ma dokázal v každej situácií chápať.

Vždy vycítil, keď som sa o niečom nechcela baviť, alebo nemala na niečo náladu. Predtým som bola zvyknutá na to, že som bola v spoločnosti vždy za tú najväčšiu špinu, pretože som kurva, ale on sa ku mne od začiatku správal inak. Nepodceňoval ma, ani raz mi nepovedal jedno jediné krivé slovko.  A ja som si to všetko uvedomila až tak neskoro. Bolesť, ktorú som cítila, bola neznesiteľná. A najhoršie bolo, že ju už navždy budem pociťovať. Prečo som sa musela narodiť? Prečo musela zomrieť mamina a prečo, prečo ma musel Fred predať do nevestinca Vojvodovi? Keby sa to nestalo, bola by som teraz už síce „za horami za dolami“ mŕtva, ale možno by som prežila pokojný, šťastný život.  Prečo aj ja nemôžem byť raz konečne šťastná? Prečo sa vždy musí niečo dosrať? Prečo musím žiť v tomto skurvenom svete, keď to už viac nechcem?

 Vzlykala som a nahlas kričala. Nechtami som si začala škrabať tvár, napriek tomu, že som si bola vedomá toho, že sa mi nepodarí rozškrabať ju. Chcela som sa zabiť, chcela som byť mŕtva!

„Edwááárd,“ zaplakala som a začala som búchať päsťami do zeme. Nestihla som mu ani povedať milujem ťa. Čo keď si mojimi citmi nikdy nebol celkom istý? Vždy, keď mi to povedal on, som mu povedala iba: „Aj ja teba.“ Chcela som, aby tá chvíľa, keď prvýkrát v živote poviem mužovi tie dve slová, bola vzácna. Až teraz som si uvedomila, aká to bola chyba. No ako som mala vedieť, že na to nebude čas? Panebože, veď keby som to vedela, nikdy by som mu nedala ani najmenšiu šancu začať si so mnou a ochránila ho tým! Lenže som bola oboznámená s tým, že keď sa raz upír zaľúbi, alebo si nájde spriaznenú dušu, nevie sa od nej držať ďalej. Ale význam týchto slov som pochopila až vtedy, keď som ho spoznala. A akoby aj mňa k Edwardovi stále ťahala neviditeľná sila. Chcela som ho späť! Bože, prečo si dovolil, aby to takto dopadlo?!

„Milujem ťa, Edward, navždy,“ zašepkala som napriek tomu, že to nemohol počuť. Srdce som mala zlomené, porozbíjané a naveky bude boľavé. Zostala som na svete už úplne sama. Nič mi nezostalo, nič viac som nemala. Len večná láska, ktorú budem cítiť k Edwardovi, zostane vo mne navždy... Stisla som viečka a pred očami sa mi objavila jeho usmievavá tvár. Neubránila som sa ďalšiemu vzlyku. Táto tvár bola taká odlišná od tej, ktorú som videla dnes. Bola anjelská, čistá a zračilo sa v nej šťastie.  Naopak, tá druhá tvár bola dobitá, zmrzačená, skrivená v podivnej maske.

Ja som za všetko mohla! To kvôli mne je teraz mŕtvy. Nedokázala som mu pomôcť! Môžem za to ja, mala som sa snažiť viac, kurva!

Jediná vec, ktorú som si priala teraz, bola smrť.

Holky moje, v prvom rade by som sa chcela nesmierne poďakovať za hlasy v Naj poviedke, vďaka ktorým sa Sweet umiestnila na 7. mieste. Baby, nesmierne ste ma potešili, ďakujem vám!

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sweetheart - 17. kapitola: