Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sweetheart - 18. kapitola

03.08.2012 (07:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 2422×

18. kapitola

Život bežal ďalej. Snažila som sa, aby sa vrátil do starých zabehnutých koľají, no vedela som, že je to vec, ktorá sa stala nemožnou ešte skôr, než som sa vôbec pokúsila ju splniť. Každá minúta, ktorá ubehla, mi pripadala ako hodina a bolesť zo straty môjho milovaného ani trochu neustúpila. Cítila som sa zvláštne. Ako človek. Zabudla som, aké je to byť ním, no teraz som mala pocit, že som to znova pochopila. Výčitky svedomia, ľútosť, smútok, hnev... Všetko sa to vo mne miešalo a každý deň som pociťovala niečo iné. Vedela som, že tento žiaľ je nekončiaci a tým to bolo horšie. Pred Frankom a babami zo Screamu som sa však snažila pôsobiť normálne. Zo začiatku mi to robilo problémy, ale po Frankovom výraze, ktorým ma neustále obdarúval, som vedela, že musím niečo robiť a aspoň sa pokúsiť vyzerať šťastne. Veľmi som sa však s nikým nebavila. Každého, kto so mnou chcel viesť nejaký rozhovor, som odbila odpoveďou ako „hm“ a „aha.“ Nezaujímalo ma, čo mi chcú povedať, pretože úprimne ani ich nezaujímalo, čo sa so mnou deje. Boli sme si vlastne kvit.

Dnes sú to štyri mesiace od doby, čo sa stala tá udalosť. A ja sedím na jednej z desiatok lavičiek v Central Parku, ako hocikedy predtým. Sledujem holuby, ktoré cupitajú po mokrom chodníku a zobú z neho rôzne omrvinky a zrniečka. Chcela by som vedieť, aké je to byť holubom. Chcela by som vzlietnuť do výšok ako oni a  na chvíľu zabudnúť na svoje problémy.

Okolo mňa prechádzali rôzni ľudia, ktorí riešili hocaké súkromné záležitosti. Často som sa zvykávala započúvať do ich rozhovorov, ktoré viedli medzi niekým, pretože aspoň tak som sa vedela aspoň na pár krátkych chvíľ odpútať od reality. Rozvody, podvody, nové lásky, zamestnania, bývanie, problémy v manželstve, nevera... aj toto bolo často hlavnou témou ich rečí. Samozrejme, toto bola len malá časť z toho. No nikdy nikto neriešil smrť lásky svojej existencie ako ja. Povzdychla som si a len tak, zo zvyku, som si vytiahla zips z tenšej jesennej bundy až úplne ku krku. Vo vzduchu bolo cítiť prichádzajúcu zimu. Zo stromov opadali listy a začalo byť aj chladnejšie. To som však vedela len vďaka ľuďom, ktorí začali zo skríň vyťahovať teplejšie oblečenie a kraťasy, ramienkové tričká a koktejlové šaty sa stali krásnou minulosťou. Na mňa teplota nijak nevplývala.

Zhlboka som si povzdychla a tak, ako aj každý deň, ani dnes som neubránila svojim myšlienkam, aby ma odniesli do minulosti starej presne tri mesiace a dvadsaťštyri dní.

Som taká sama. Cítim sa ako v nočnej more, z ktorej sa nedokážem prebudiť. Akoby bola nekonečná. Okamžite som si však uvedomila, že ja sa, bohužiaľ, v nočnej more nenachádzam, ale to, čo prežívam, je skutočný život, ktorý už hádam horší byť ani nemôže. Dnešný deň v Angels Scream bol hrozný; ani toto slovo však nebolo dostačujúce. Najhoršia a najbolestivejšia z neho bola hádam časť, keď som musela vyhodiť ružu od Edwarda, ktorú mi dal pred šiestimi dňami... Keď sme sa videli poslednýkrát. Ruža zvädla, červené lupienky zoschli a popadali na zem. Rovnako som bola zvädnutá aj ja. Lenže ja som sa vyhodiť, nanešťastie, nemohla. Šuchtavým krokom som prechádzala new yorskými ulicami, až som si uvedomila, že ma nohy priniesli k jeho bytu. Dostala som pocit, akoby mi v hrdle narástla obrovská hrča a začala ma dusiť. Žalúdok mi podivne skrútilo, akoby mi malo prísť čo najskôr zle. Zdvihla som pohľad do jeho okna, za ktorým bola tma. Smutne som si povzdychla. No nabrala som odvahu na vec, ktorú som sa chystala urobiť. Poobzerala som sa po okolí, kde sa na moje prekvapenie nikto nenachádzal.

Teda nachádzal, ale to bolo odtiaľto dosť ďaleko. Bola aj noc, takže všetci poväčšine spali. Po stene som sa vyškriabala k oknu a otvorila som svojou silou okno od jeho bytu. Ihneď, ako som vliezla dnu – do jeho spálne –, som sa začala cítiť ešte horšie. Vo vzduchu bolo ešte stále cítiť slabú vôňu jeho nedávnej prítomnosti. Hruď mi zasiahla obrovská bolesť, musela som sa prikrčiť. Ani neviem, čo ma to napadlo, ale prešla som ku skrini, v ktorej mal veľa oblečenia a vytiahla som jedno tričko. Priložila som si ho k nosu a zhlboka sa nadýchla. Keby som mohla plakať, asi by som sa vzlykmi zadusila. Ľahla som si na  posteľ, tričko si stále pritláčala k nosu a mierne som sa pousmiala, keď som na nočnom stolíku zbadala fotku, na ktorej bol Edward s nejakým malým dievčatkom, ktoré mu sedelo na kolenách. Obaja sa na fotke komicky škerili. Vyzerali šťastne.

To dievča musela byť jeho neter, ktorú tak často spomínal. Odrazu mi to všetko došlo. Ja som nie len seba pripravila o Edwarda, ale aj jeho rodinu... Ja si nezaslúžim žiť na tomto svete. Som monštrum. Pevne som stisla viečka, v pästiach silnejšie zovrela Edwardovo tričko a naplno som sa rozvzlykala. Chýbal mi. Neskutočne mi chýbal. Prestala som vnímať čas. Myslela som na Edwarda, na to, čo by asi povedal, keby bol teraz tu so mnou, na jeho smiech, na jeho bozky, ktorými ma vždy s takou láskou obsypával. Ani som si neuvedomila, že už je ráno. No naďalej som zostala pokojne, bez jediného pohybu, ležať.

„Edward?“ ozvalo sa odrazu spoza dverí a ja som skamenela. Doslova...

„No tak, Edward, toto už nie je vôbec vtipné,“ pokračovala nejaká žena, pričom vyklopkávala na dvere.

„Mami, prečo nám strýko neotvára?“ začula som tichý detský hlások.

„Neviem, Sarah.“ Sarah... Musela to byť tá  Sarah, ktorá je aj na tejto fotke, a žena, čo stále klopala, bola Edwardova sestra. Victoria myslím. Srdce mi podivne zovrelo. Prišli ho hľadať, už aj im prišlo zvláštne, že sa tak dlho neozval.

„Strýko Ed?“ zakričala tento raz Sarah a klopanie na dvere sa zintenzívnilo.

„Vyzerá to tak, že nie je doma,“ povedala Victoria a počula som, ako si povzdychla. Následne si potichu niečo zamrmlala, čo Sarah počuť nemohla, no mojim ušiam to neušlo. „Toto je zvláštne. Nezdvíha mobil a nie je ani tu...“ Jej srdce sa rozbúchalo rýchlejšie, dostala strach o svojho brata.

„Ale mne chýba, chcem ho vidieť,“ zaplakala Sarah. Aj keď som ju nevidela, prišlo mi jej neskutočne ľúto. Nebola jediná, kto by ho chcel vidieť. Cítila som sa za všetko zodpovedná. Kvôli mne tu teraz Edward nie je a nemôže im nikto otvoriť. Edward je... mŕtvy. Na toto slovo sa nedá zvyknúť.

„Neviem, kde je, zlatíčko, ale neboj sa, určite je v poriadku,“ upokojovala ju Vicky, no v jej hlase bolo počuť obavy. A tie aj boli na svojom mieste...

Donútila som sa vrátiť späť do reality. Nemohla som sa zakaždým užierať týmito myšlienkami, lebo by som sa asi zbláznila. V ten deň som ešte celý strávila takmer u Edwarda. Victoria sa tam zastavila ešte viackrát. Nikdy to k ničomu neviedlo. Mala som chuť otvoriť dvere a všetko jej vysvetliť a poriadne sa ospravedlniť, ale to som nemohla. Nakoniec celá tá kauza dopadla tak, že Edwarda začala hľadať polícia. Hľadali ho hádam všade, no bez výsledku. Edwardova rodina sa pomaly, ale isto začala zmierovať s tým najhorším – s jeho smrťou. No napriek tomu polícia svoje pátranie nevzdávala. Ale keď ubehli už tri mesiace a stále nemali žiadne nové správy, svoje pátranie po ňom začalo byť čoraz menšie. Nevedeli, čo si o tom majú myslieť. Či ho niekto uniesol, zabil alebo čo. Dokonca vypočúvali aj jeho kolegu Emmetta, ktorého som videla len raz vo svojom živote. Aj ten, chudák, vyzeral zničene. Edward bol jeho dobrý priateľ.

Bolo mi zo seba každým dňom viac zle. Raz som pohľad na seba už nezvládla... A raz som spravila niečo, čo budem už naveky ľutovať. Asi sa mi zahmlila myseľ alebo čo, inak si to neviem vysvetliť. Ide o to, že som znova zabila dvoch ľudí. To by nebolo až také hrozné, keby to boli nejakí zločinci. Ale toto bola mladá mamička s malou dcérkou. Spomínam si, ako mi krv toho dieťaťa stekala po perách a ako som ju hltavo pila. Spomínam na ten pocit, keď sa mi jej krv rozlievala celým telom, na ten slastnú chuť... Ihneď, ako som si uvedomila, čo som spáchala, sama sebe som sa znechutila ešte väčšmi. Zaprisahala som sa, že už nikdy niečo také nespravím. Nevedela som si vysvetliť svoje vtedajšie správanie ani dnes. Ale pripisovala som to svojmu žiaľu. Ľudia si pomáhajú slzami a plačom, no ja toho schopná nie som, preto som sa asi začala riadiť svojimi inštinktami. Najradšej by som však aj tak bola, keby som Edovu smrť mohla pomstiť. Avšak, sama som bola bezbranná. Čo by som zmohla proti dvom silným upírom? Pretože nebolo pochýb, že Bob by Frankovi pomáhal.   

Michaela som taktiež od tej nehody nevidela. Ale nepýtala som sa naňho. Vlastne ma to ani nezaujímalo. Asi sa rozhodol, že aspoň on začne žiť vlastným životom bez Franka, keď už ja som nemohla...

„Pozri sa pred seba, Sweetheart“ povedal Edward a zozadu ma objal okolo pása. Cítila som teplo jeho tela na svojom, z čoho som sa cítila odrazu zvláštne.

„No, pozerám sa. Prečo je to také dôležité?“ spýtala som sarkasticky a prekrížila si ruky na hrudi. Očami som kmitala po okolí, ktorého dominantou bol veľký brooklynský most, na ktorom sme práve stáli a opierali sa o jeho zábradlie.

„Aby si si vychutnala tú atmosféru,“ zamrmlal Cullen a ja som mierne pootočila hlavu, čiže som skoro narazila do jeho tváre, nakoľko bol tak blízko. Mal privreté viečka a pery roztiahnuté do jemného úsmevu.  

„Akú atmosféru?“ spýtala som sa. Edward si hlboko povzdychol.

„Žeby západu slnka?“ Chytil mi hlavu a nasmeroval ju tak, aby som hľadela na vodnú hladinu pod nami, v ktorej sa odrážalo zapadajúce slnko. Našťastie už však bolo dosť nízko na obzore, čo znamenalo, že my sme stáli na mieste, na ktorom bol chládok,  čiže nijako nebolo na mojej pokožke vidieť, že so mnou niečo nie je v poriadku. No aj tak som bola rada, že som si dnes so sebou vzala aj tú mikinu a na hlavu šiltovku, pretože ihneď, ako poobede spoza mrakov vyšlo slniečko, mohla som sa zamaskovať a Edward si nič nevšimol.

„Krása,“ vydýchla som teatrálne a na ústa si priložila ruku. „To je tak dojemné.“

„Musíš si robiť stále srandu?“ podpichol ma Edward. Zaškerila som sa.

„Lepšie, akoby som mala byť neustále vážna, nemyslíš?“

„To asi áno.“ Cítila som jeho pohľad na svojej tvári a musela som uznať, že ma to mierne znepokojovalo.

„Vieš, že tento most je prakticky most zamilovaných?“ ozval sa po chvíli.

„Neviem,“ zahundrala som.

„No áno. Natáčalo sa na ňom veľké množstvo romantických filmov. Hlavní hrdinovia sa zvyčajne tu stretávali a vyznali si lásku,“ pokračoval Edward.

„Vidím, že v tom máš prehľad.“ Znova som sa naňho pozrela a on len pretočil oči.

„Ani nie. Ide o to, že som len chcel upozorniť, v čom je tento most zaujímavý.“

„Hm, ale podľa toho, čo si povedal, by sme sa mali teda spakovať a čo najskôr ho opustiť, pretože na nás sa jeho „kúzlo“ veľmi nevzťahuje,“ podotkla som. To ma sem skutočne vzal preto, že si myslel, že mu to vyznám lásku? Ale prosím vás! Veď nie sme v žiadnom filme, prepánaboha. Tento chlap ma nikdy neprestane udivovať...

„Pst, ešte neodchádzame,“ zahlásil Edward, na čo som chcela niečo povedať, no jeho ruka, ktorá sa zrazu objavila na mojich ústach, mi v tom zabránila. Porazene som si povzdychla a zapozerala sa znova pred seba, keď som už nič iné robiť nemohla...  

Pri tejto spomienke som sa musela pousmiať. Aká som len vtedy bola malicherná, keď som si neužívala jeho dotyky. Tak rada by som vrátila čas a znova s ním stála na tom moste tak, ako predtým. Chýbalo mi to. Všetko. Pozrela som sa na mobil, aby som zistila, koľko je hodín a keď som zistila, že je najvyšší čas ísť do Screamu, s povzdychom som sa zodvihla z lavičky. Pohľad som upierala do zeme, pretože sa rozpršalo. Ľudia sa ponáhľali skryť sa.

Do klubu som prišla o dvadsať minút neskôr. Neponáhľala som sa.

„Sweetheart,“ ozval sa Frank, ktorý práve vychádzal so svojej pracovne. Neubránila som sa povzdychu. Našťastie si na to už stihol zvyknúť, takže to nekomentoval.

„Čo je?“

„Nič. Chcel som ti len oznámiť, že na týždeň odchádzam do New Jersey. Nebol som mimo mesta už dlhú dobu.“ Presnejšie štyri mesiace, tri dni, dvanásť hodín a dvadsaťdva minút. Ja to viem presne.

„Fajn,“ odsekla som. Frank sa na mne zasmial.

„Myslím, že ti nemusím opakovať pravidlá.“

„To teda nie.“ Keď sa niekomu opakujú stále do nekonečna, nezabudne sa na ne. Hlavným pravidlom je však: Neujdi! Opováž sa ujsť a spravím ti zo života peklo...

Hm, ešte som to nevyskúšala, ale môj život bol peklom aj tak, takže... Ale aj tak, kam by som šla. Nedokážem utiecť pred svojou minulosťou, vždy ma dostane.

Frank sa so mnou rozlúčil a ja som vošla do svojej izby. Nechal mi tu však svojho poskoka Boba, ktorý ma mal „chrániť,“ teda, lepšie povedané, strážiť a dohliadať na to, aby som robila svoju prácu.

„Potrebujem ísť na lov,“ informoval ma, keď som vychádzala z dverí svojej izby. Pretočila som oči. „Čakáš na moje povolenie?“ spýtala som sa skepticky. Ts...

„Nie, len ti to oznamujem a chcem vedieť, či to tu vydržíš tú chvíľu aj sama.“ Prekrížil si ruky na hrudi a zapozeral sa na mňa.

„Samozrejme, že to tu zvládnem. Nesprávaj sa ku mne ako k nejakému decku, prosím ťa!“ zavrčala som a začala som podupkávať pravou nohou.

„Dobre, mojenko.“ Pohladil ma po líci, na čo som ho odstrčila. „Ešte raz!“ varovala som ho. „A vytrhnem ti tie nechutné ruky!“ Bob sa len zasmial a so smiechom aj odpochodoval von z klubu. Zhlboka som dýchala, snažiac sa upokojiť, aj keď to šlo ťažko. Nakoniec som sa vykašlala na bar, zavrela som sa vo svojej izbe, kde som sa skrútila na posteli do klbka. No a čo, že nič nezarobím, peniaze nie sú všetko.

Prečo je tá bolesť každý deň horšia? Prečo mám pocit, že už to viac nevydržím? Že som prislabá?

„Isabell!“ sykol známy hlas a ja som sa rýchlo otočila smerom k oknu, odkiaľ znel.   

Rada by som poukázala na Edwarda, pretože máte vysoké pochybnosti o jeho smrti. Takže vám prezradím len toľko, že v budúcej kapči sa to celé poriadne vysvetlí a vy sa dozviete, ako to s ním skutočne je a či je naozaj mŕtvy.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sweetheart - 18. kapitola: