Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Súmrak bez Jamesa, Victorie a Laurenta - 6. kapitola

17.10.2011 (22:00) • KatarinaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1629×

„Nenechám ťa predsa doma samú, keď si chorá. Budem sa o teba starať,“ usmial a pohladil ma po tvári.

„Ako to myslíš?“ opýtala som sa chrapľavo.

„Tak, ako som povedal. Si chorá a ja sa budem o teba starať.“

„Ďakujem, ale to nemusíš. Môžeš ísť do školy,“ povedala som chrapľavo, tak ani nebolo poznať, ako klamem. Strašne som túžila, aby ostal.

„Nepreháňaj, Bella. Budem sa o teba starať. A navyše - mne naozaj neuškodí, ak vymeškám pár dní zo školy, ktorú som už niekoľkokrát absolvoval,“ usmial sa a ja som sa skoro roztopila. Nie kvôli teplote, ale kvôli tomu, aký je Edward milý a starostlivý.

Ten prekliaty kašeľ mi ani nedovolí Edwardovi poďakovať. Ten čaj sa na mňa začal nepríjemne lepiť. Edward mi pomohol vstať a práve vtedy mu zazvonil mobil.

„Áno?“ zodvihol to a mňa si držal v náručí. Spokojne som sa oprela o jeho hruď a počúvala jeho pravidelné dýchanie.

„Áno, Bella je chorá. Nič vážne to nie je. Dobre. Áno, postarám sa o ňu. Dobre, ešte zavolám, Alice.“ Zložil a pevne ma objal. Jemu vôbec nevadilo, že celé tričko mám mokré od lepkavého čaju. Jemu nie, ale mne áno.

„Edward, potrebujem...“ Ani som nedopovedala a už som bola vo vzduchu. „Nie. Daj ma dole!“ Kričanie môjmu boľavému hrdlu neprospieva.

„Bella, nekrič. Nechcem, aby si bola ešte viac chorá. Si oslabená a ja ťa budem preto nosiť na rukách. A nehádaj sa.“ Pobozkal ma na čelo a odniesol do kúpeľne.

Keď sa za ním zavreli dvere, umyla som sa a prezliekla. Už som nebola taká rozospatá ako pred chvíľou, keď som bola v kúpeľni. Preto som sa aj zľakla, keď som videla svoj odraz v zrkadle.

Pod očami som mala fialové kruhy. Líca červené od teploty a nos červený od smrkania. S tým, bohužiaľ, nič nespravím. A v tejto chvíli mi to bolo aj jedno.

Otvorila som dvere a chcela si ísť do izby pre šálku, ale to by ma nemohol zastaviť Edward.

„Edward. Naozaj nie je nutné, aby si ma nosil. Ja mám nohy a viem na nich kráčať.“ Chcela som byť nekompromisná, ale môj kašeľ všetko prekazil. Hneď, ako som zakašľala, bral ma do náručia.

„Prosím, Bella. Chcem tak veľa?“ opýtal sa prosebným tónom. No ako som mu mohla odolať?

Odniesol ma naspäť do postele a tam ma pozakrýval až po bradu. Chcela som sa postaviť a ísť si urobiť čaj, ale šálka tam už nebola.

„Pekne lež a ja ti pôjdem spraviť čaj,“ usmial sa a odišiel do kuchyne.

„To je absurdné. Predsa nie som malomocná,“ povedala som si pre seba, ale smiech z kuchyne ma utvrdil v tom, že to počul.

Po chvíli sa vrátil aj s mojím čajom a blaženým úsmevom na tvári. Položil čaj a potom skúsil, či mám teplotu.

„Edward, nepreháňaš to už trochu?“ opýtala som sa chrapľavo a vyčítavo. Musím však priznať, že sa mi páči, keď sa o mňa Edward stará.

„Nezačínaj zas,“ poprosil a sadol si na koniec postele. „Čo si robila, keď si v takomto stave?“ Zložil si ruky na hrudi a uprene sa na mňa zadíval.

Začervenala som a uhla pohľadom. Veď som nerobila nič zlé. Môžem mu to povedať.

„Ja som bola včera v kine... teda, vlastne pred kinom,“ povzdychla som si.

„Tomu nechápem.“

„No, čakala som pred kinom a pršalo.“

„A na koho si čakala?“ opýtal sa. Žeby žiarlil?

„Vieš, ako som sa pohádala s Mikom?“ Prikývol, tak som pokračovala. „Včera večer sa mi prišiel ospravedlniť a navrhol mi, že ako uzmierenie by sme mohli ísť do kina.“ Prestávka na kašeľ a potom nutné pokračovanie. „Súhlasila som. Nehnevaj sa.“

„A ďalej?“

„Počkaj, ty sa nehneváš?“ opýtala som sa, ale nemala som odvahu pozrieť sa mu do očí. Zrazu som bola v jeho objatí a hladkal ma po vlasoch.

„Prečo by som sa mal hnevať? Úplne ti verím. Šla si s ním, aby si neprišla o kamaráta. Chápem to, ale nechápem, prečo si chorá.“ Jeho slová mi natlačili slzy do očí.

„No... prišli sme tam, ale pred kinom bolo plno ľudí. Myslela som, že je premiéra nejakého filmu. Mike ma poslal čakať do tej rady a on išiel kúpiť lístky. Lenže žiadna premiéra nebola. Tí ľudia chceli vrátiť peniaze za vstupenky, lebo kvôli búrke bolo prerušené premietanie. Kým sa vrátil, bola som totálne premočená.“

Edward niečo povedal, ale nerozumela som mu. A myslím, že som ani nemala. Zaťal päsť, ale snažil sa tváriť normálne.

„Edward, prosím, nehnevaj sa na mňa. Ja som...“

„Bella, ja sa predsa na teba nehnevám. Na teba sa ani nedá nahnevať,“ usmial sa a pohladil ma po vlasoch. „Nahneval ma ten idiot Newton! Mal jedno šťastie, že som tu nebol, lebo by som ho...“

„Edward!“ skríkla som. „Neublížil by si mu, však?“

„Nie, samozrejme, že nie. Len by som mu ústne vysvetlil, že ťa má nechať na pokoji.“ Pohladil ma po líci. Jeho studený dotyk mi robil veľmi dobre. Chladil moju horúcu pleť.

Do pekla! Ruka mi okamžite vyštartovala k čelu. Prv než som stihla určiť, či mám teplotu, moju ruku vystriedala Edwardova. Chvíľu ruku pridržal, ale rýchlo ju stiahol a už stál s mobilom v ruke.

„Carlisle, Bella má zvýšenú teplotu,“ povedal namiesto pozdravu. Chvíľu bolo ticho a potom pokračoval. „ Nie, nechám ju samú. Zavolám Alice.“ Vôbec som nemala poňatia, o čom hovorí, lebo sa mi začali krížiť oči.

Chcela som sa Edwarda opýtať, o čom sa s Carlisleom bavil, ale zrazu som mala ťažkú hlavu a padla mi na vankúš. Ešte som cítila, ako mi Edward vytiahol prikrývku vyššie a rukou mi ešte raz skúsil čelo.

Carlisle mi kedysi spomínal niečo, že upírom je ľudské jedlo odporné, ale to, čo robil teraz s Emmettom, svedčilo o opaku.

Emmett s Carlislom sedeli oproti sebe za vysokým stolom. Pred každým stál obrovský podnos, ktorý bol zakrytý a medzi nimi boli presýpacie hodiny.

„Štart!“ skríkla zrazu Alice a otočila presýpacie hodiny. Esme a Rosalie okamžite pribehli a odkryli oba podnosy. Na podnosoch bolo naukladané neskutočné množstvo nejakých malých koláčikov v tvare kvietkov.

Nestačila som ani žmurknúť a obaja upíri sa hladne vrhli na tácky s koláčikmi. Sledovala som ako v nich miznú a uvažovala prečo asi jedia ľudské jedlo. Zrazu sa tam zjavil Jasper a začal sa hurónsky rehotať. O chvíľu sa už v kŕčoch zvíjal na podlahe. Keď som sa pozrela na Emmetta, neudržala som sa a tiež sa začala smiať.

Emmett bol celý červený ako do seba pchal tie koláčiky. Nestíhal prehĺtať, tak mu skoro všetko, čo mal v ústach, padalo naspäť do taniera.

Počkať! Emmett je upír a aj ostatní Cullenovci. Tak prečo jedia koláče? A prečo je Emmett celý červený? Nie, veď on sa predsa nemôže červenať ani nič podobné. Veď je to predsa upír!

Vyslovila som moje myšlienky nahlas a na to sa začali smiať úplne všetci. Edward schádzal dole schodmi s arogantným úsmevom. Čože? Napriek tomu som sa chcela rozbehnúť a opýtať sa, čo sa to deje, ale predbehol ma.

„Čo si si myslela, Bella? Myslela si si, že sme upíri? Naozaj si myslíš, že existujú tie mýtické bytosti? Bella, nebuď smiešna.“

„Čo to vravíš? Veď ty si mi povedal o upíroch!“

„Ach... tak. To bol len žart. Nevrav mi, že si tomu naozaj uverila? Bella, si zrelá na psychiatra. Carlisle určite niekoho pozná,“ zaškeril sa a otočil sa na Carlisla, ktorý ešte stále čistil podnos od koláčikov. Náhle zdvihol hlavu a zadíval sa na mňa skúmavým pohľadom. Potom sa rozosmial.

„Edward... myslím, že Belle... už psychiater... nepomôže,“ dusil sa smiechom. Ale prečo? „Ju treba poslať rovno do... psychiatrickej liečebne, ak si myslí, že... existujú mýtické bytosti.“

Zrazu zazvonil zvonček a všetci stíchli. Edward šiel otvoriť. Chvíľu stál medzi dvermi, ale potom odstúpil a nechal vojsť nejakých veľkých mužov oblečených v bielych plášťoch.

„Tam je,“ prstom na mňa ukázal a tí dvaja sa okamžite pustil cestou ku mne.

„Nie!“ vykríkla som a prudko sa posadila.

„Ššš. Už je dobre. Bol to len zlý sen.“ Edward ma hojdal vo svojom náručí a mne sa bezdôvodne pustili slzy. „Nie, Bella. Neplač, povedz mi, čo sa stalo.“

Bol to zlý sen. Bol to zlý sen. Opakovala som si stále dokola a nechala sa utešovať v Edwardovom objatí. Začal mi hmkať moju uspávanku a hladkal ma po vlasoch, ramenách a tvári. O chvíľu som sa upokojila.

„Prepáč...“ ušiel mi ešte jeden vzlyk, ale aj tak by som neohla dohovoriť, lebo ma Edward prerušil.

„Za čo sa ospravedlňuješ? Predsa si nič nespravila. Bol to len sen.“

„Skôr nočná mora,“ šepla som Edwardovi do košele. „Ako dlho som spala?“

„Už sú skoro tri. Chceš sa vyrozprávať?“ opýtal sa s predstieraným nezáujmom.

„Je mi fajn. Na čo si chcel volať Alice?“ zahovorila som to rýchlo prvou otázkou, ktorá ma napadla. Našťastie sa Edward chytil.

„Predtým som volal Carlisleovi, aby ti predpísal lieky, ale keď ti stúpla teplota, začal som byť nervózny. Zavolal som Alice, aby ti skočila pre lieky ku Carlisleovi. Kým si spala, bola tu. Ale sľúbila, že sa ešte dnes zastaví. A to mi pripomína...“ Vzal pohár a do druhej ruky nejaké tabletky. Poslušne som to zjedla, ale len preto, že som nemala silu škriepiť sa s Edwardom.

Práve, keď mi zaškvŕkalo v žalúdku, sa dole ozval zvonček pri dverách.

„Kto by to mohol byť?“ opýtala som sa stále s úsmevom.

„Neviem, ale zistíme to. A po ceste skočíme do kuchyne,“ usmial sa a vzal ma na ruky. V kuchyni ma položil na stoličku a išiel otvoriť dvere, lebo zvonček sa ozýval stále nedočkavejšie.

Edward otvoril dvere a ja som sa zľakla, lebo Mikeov krik bolo počuť až do kuchyne.

„Čo tu robíš, Cullen?“ opýtal sa dosť nahlas a znechutene.

„Ty sa opovažuješ sa tu ešte ukázať?“ Edward skoro vrčal, tak so sa rýchlo pobrala k dverám, aby nedošlo ku konfliktu, ale moje malátne nohy ma sklamali a ja som sa ocitla na zemi.

Dúfam, že sa Vám páčilo a ešte raz prepáčte, že je kapitola tak neskoro.

Ale chcela som sa opýtať, či by ste chceli Edwardov pohľad? KatarinaCullen

Autor: KatarinaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Súmrak bez Jamesa, Victorie a Laurenta - 6. kapitola: