Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Šťastné a veselé - 2. kapitola

09.12.2013 (12:00) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2739×

Bella:

„Oci, idem von,“ zakričala som z chodby na Charlieho a obliekala si teplú vetronku. Vonku napriek snehu bolo príjemne a ja som sa rozhodla, že zájdem na cintorín. Chcela som odniesť mame kvety a trochu sa s ňou pozhovárať. Od včerajšieho večera som nemohla poriadne spať, stále som si premietala včerajší večer. Myslela som na toho tajomného chlapca. Najhoršie na tom bolo, keď som sa opýtala Angely, či ho náhodou nezazrela povedala, že nevie o nikom, kto by tam bol a nepatril medzi študentov našej školy. Bolo to veľmi zvláštne. Ona ho nevidela a ja som sa začínala mať pocit, že sa mi to možno iba snívalo. Možno to bola iba moja utkvelá predstava.

„Bells, ale obleč sa teplo a nebuď dlho. Vieš, že sa skoro stmieva,“ upozornil ma otec.

„Neboj sa, dám si pozor, ahoj,“ rozlúčila som sa s otcom a odišla. Na cintorín to nebolo vôbec ďaleko, a tak som sa rozhodla ísť pešo. Môjho Chevyho som nechala zaparkovaného pred domom a pomalým krokom som sa vydala smer cintorín. Vychutnávala som si pokoj, ktorý tu vládol a vdychovala čerstvý vzduch. Mala som veľmi rada toto miesto. Forks nepatril medzi veľké mestá, bolo to malé mestečko, ktoré malo niečo vyše tritisíc obyvateľov. Bolo prekvapivé, ako skoro som si tu zvykla, keďže sme predtým žili v Arizone. Niekedy sa mi cnie za teplom, za slniečkom, ale Forks by som nevymenila za nič na svete.

Je tu oveľa krajšie ako bolo v Anglicku. V Anglicku sme síce dlho neboli, presťahovali sme sa tam, keď mama ochorela. Povedali nám, že v Anglicku pracuje jeden veľmi uznávaný lekár menom Hale a mohol by mamke pomôcť. Spomínam si, že ešte v ten deň sme si zabalili všetky veci a odišli. Naozaj pán doktor Hale bol machrom vo svojom obore, ale jej nedokázal pomôcť. Povedal, že jej neostáva veľa času, najlepšie by bolo, ak by ten čas strávila v nemocnici. To ona nechcela, chcela byť s nami, a tak Charlie rozhodol, že prídeme sem. Dom, v ktorom bývame zdedil po svojom otcovi, chodili sme sem iba na prázdniny. Mame sa tu veľmi páčilo, stále hovorila, že ak by sa mala odsťahovať, žila by jedine tu. Charlie splnil jej želanie.

„Dobrý deň, Bella, prišla si za mamkou?“ spýtal sa ma Carl, ktorý dlhé roky pracoval na cintoríne a staral sa o to, aby tu všetko bolo v poriadku.

„Dobrý deň, Carl, áno, nesiem jej kvety. Viete, že tu rada relaxujem a aspoň takto som jej bližšie,“ vysvetlila som mu a on ma pohladil po vlasov.

„Milovala ťa, veľmi,“ šepol a pobral sa svojim smerom. Jeho slová ma zahriali pri srdci a ja som s väčším úsmevom kráčala k hrobu mojej mamy. V duchu som si odrátavala počet náhrobných kameňov, pretože všetky tu vyzerali  na vlas rovnako. Len pár hrobov boli iných, ľudia, ktorí mali dostatok peňazí si zaplatili za drahšie náhrobky. My sme s otcom všetko dali na liečbu mamy, takže nám skoro nič neostalo. Sľúbila som si, že všetky peniaze, ktoré zarábam na brigáde si budem odkladať a potom jej dám urobiť nádherný náhrobok. Pomaly som došla k jej hrobu a čupla si vedľa neho. Kvety som položila a jednou rukou som sa pridržiavala zeme, aby som nespadla.

„Ahoj, mami, prišla som ťa pozrieť a doniesla som ti kvety. Ja viem, že nie sú tvoje obľúbené, ale slnečnice teraz nikde nedostať,“ ospravedlňovala som sa jej. Vedela som, že ak by ma teraz niekto pozoroval mohol by si myslieť, že som blázon, no ja som si tak nepripadala. Zakaždým, keď som sem prišla som sa s ňou zhovárala, akoby tu bola stále so mnou. „Prišla som ti povedať, že ďakujem za tie krásne šaty. Splnila som tvoje želanie a šla včera na ten ples. Neverila som, že to niekedy poviem, ale som rada, že si ma tam donútila ísť,“ zasmiala som sa, bolo to spontánne. „Nemusím ti ani rozprávať, čo sa všetko udialo, určite si tam bolo so mnou, viem, že si tam bola so mnou. Stále si pri mne.“ Zotrela som si neposlušnú slzu z tváre a začula šušťanie snehu, akoby sa niekto ku mne blížil. Otočila som sa za tým zvukom, ale nikto nikde nebol.

„Počula si to?“ spýtala som sa, i keď som vedela, že odpovedi sa nedočkám. Nemohla som sa zbaviť pocitu, že tu nie som sama. Určite sa mi to iba nezdalo, viem dobre, čo som počula a neverím, žeby to mohol byť Carl. On sa nevie rýchlo pohybovať, je už starý a k tomu všetkému kríva na pravú nohu. Vytiahla som si šál viac k tvári, pretože sa vietor začal dvíhať a bola mi zima. Pozrela som sa na hrob svojej mamy a uznala, že je čas ísť domov, aspoň pre dnešok. „Už pôjdem, ale prídem pozajtra, pretože zajtra po škole musím ísť do práce, mami. Ľúbim ťa.“ Poslala som jej vzdušný bozk a zahľadela sa na nebo. Vedela som, že tam niekde hore je ona a počuje ma.

Poslednýkrát som sa pozrela na hrob a vydala som sa preč. Kráčala som opatrne, pretože tu nebol najrovnejší terén ani keď bolo nasnežené. Keď nie je sneh, je to tu samý výmoľ, jama a kamenie, o ktoré človek zakopáva.

„Áááu,“ vykríkla som, keď som dopadla na kolená. Ruky som mala zaborené do snehu, tvár iba pár centimetrov od zeme. „Presne o tomto som hovorila,“ hundrala som si popod nos a pokúsila som sa vstať. Kolená ma strašne boleli a keď som sa postavila všimla som si, že ľavou nohou som narazila na kameň. Z toho bude riadna modrina, pokrútila som nad tým hlavou a oprášila zo seba sneh.

„Pomôžem?“ spýtal sa vedľa mňa niekto. Nepočula som, žeby niekto išiel okolo. Pohľad som pomaly dvíhala do tváre osoby, ktorá sa mi ponúkla a pri pohľade do jeho tváre som zmeravela. Stál tu chlapec, mohol byť rovnako starý ako ja, ale to nebolo to najzvláštnejšie, čo som si na ňom všimla. Ten chlapec bol z mojich snov. Nebláznila som, bol to on. Rovnako štíhly, bronzové vlasy na krátko ostrihané v nedbalom účese. Zlaté oči mal olemované hustými riasami. Rovný nos a dokonale rezané plné pery. Bola som si istá, že je to ten samý chlapec, o ktorom sa mi sníva. Potvrdzoval mi to jeho pokrivený úsmev, ktorý mi nedal spávať každú noc. Srdce mi bilo rovnako splašene, ako včera. Bola som šťastná, že je tu. Že ho môžem vidieť a konečne sa opýtať na jeho meno. Zaujímalo by ma, či aj jemu som sa vkrádala do snov alebo je to iba u mňa. Bol skutočný, stál priamo predo mnou a díval sa na mňa. „Nezranila si sa?“ opýtal sa s neskrytým záujmom o moju osobu.

„Sleduješ ma?“ vrátila som mu otázku a on na mňa vyvalil oči. „Pred chvíľou som mala pocit, že ma niekto sleduje,“ vysvetlila som mu.

„Nie, mám tu rodinu, nesledoval som ťa,“ šepol a pohľadom zavadil o moju narazenú nohu. „Určite si sa nezranila?“ spýtal sa to inak, nebol v tom strach, ale niečo iné. Niečo, čo som nedokázala vysvetliť, ale pre istotu som si vyhrnula nohavicu a pozrela na nohu. Krvácala som, ako to vedel?

„To nič nie je, len som si to trošku oškrela,“ povedala som a keď som sa narovnala, bola som tu sama. Obzerala som sa okolo seba, ale nikde nebol. Čo to má znamenať, prečo každý chlap zuteká. Najprv včera môj tajomný tanečník a teraz aj chlapec z mojich snov. Posmutnela som, neviem prečo, ale tešila som sa, že existuje. Bola som rada, že nie je iba výplodom mojej fantázie. No kam mohol ísť a prečo tak rýchlo odišiel. Bez rozlúčky ani sme sa nestihli predstaviť.

S obrovským sklamaním som sa pobrala domov. Nedokázala som ho vypustiť z hlavy, neprestajne sa mi jeho tvár vynárala pred očami a ja som uvažovala prečo je taký tajomný. Mala som otázky, na ktoré som chcela odpovede, no nemal mi ich kto poskytnúť. Tešilo ma iba to, že nie je výplodom mojej fantázie. Ponáhľala som sa domov, vonku sa dvíhal vietor, ktorý bol doprevádzaný hustým snežím. Chcela som byť skoro doma, v tomto nečase by som ani psa nevyhnala von.

„Som doma,“ zakričala som, aby som oznámila Charliemu svoj príchod a okamžite som sa vybrala hore schodmi. Posadila som sa na svoje obľúbené miesto a v rukách som už držala svoj denník. Dva dni som ho vôbec neotvorila, zanedbala som ho. Teraz však mám o čom písať, o ňom, o nich.

„Smiem?“ opýtal sa Charlie, vedela som, že ak sa mu neprídem ukázať, že som zdravá a v poriadku, príde za mnou. Povzdychla som si a prikývla, aby vošiel dnu. Chcela som sa mu vyhnúť, lebo vždy prišiel na to, ak ma niečo trápilo. Pred mojim otcom sa nedalo nič skryť, nie nadarmo je policajtom.

„Bella, čo sa stalo? Od včerajšieho večera, čo si sa vrátila domov si duchom neprítomná. Urobil ti niekto niečo?“ strachoval sa o mňa a už si sadal vedľa mňa.

„Nie, ocko, som v poriadku,“ ubezpečovala som ho, ale on na mňa pozrel s pozdvihnutým obočím.  „Dobre, niečo mi je, ale to prejde. Je to iba chvíľkové nedorozumenie.“

„Zlatíčko, viem, že by ti bolo lepšie ak by tu bola Renée, so mnou sa ti ľahko nerozpráva o veľa veciach, ale som tu pre teba. Neodháňaj ma zo svojho života, chcem byť jeho súčasťou. Si moja jediná a milovaná dcéra, nechcem, aby ťa niečo trápilo. I keď som chlap, viem ťa vypočuť. Zabudni na to, že som tvoj otec a zdôver sa mi.“ Jeho hlas bol naliehavý a musím povedať, že ma lámal. Čo by sa vlastne stalo, ak by som mu povedala o tom, čo ma trápi.

„Dobre teda. Stalo sa ti niekedy, že si stretol človeka, ktorý v tebe zanechal niečo? Neviem ti to vysvetliť. Proste, stretol si niekedy niekoho, na koho si nedokázal zabudnúť, i keď si ho vlastne poriadne nestihol spoznať?“ Nevedela som, či mi rozumie, ale dúfala som, že áno.

„Áno, tvoju mamu. Vieš, Renée som spoznal úplnou náhodou. Stretli sme sa v meste, keď vychádzala z kníhkupectva a potkla sa. Bola nemotorná presne ako ty,“ zasmial sa a ja som sa na neho pozrela krivo. Samozrejme, iba na oko. „Rozsypali sa jej knihy, ktoré si práve kúpila a ja som jej ich pomohol zodvihnúť. Poďakovala mi a odišla. Myslel som na ňu celé dni, týždne, až napokon sme sa opäť stretli. Tiež to bolo náhodou, ale už som jej nedovolil ujsť,“ zasmial sa a ja som teraz na neho pozrela nechápavo.

„Čo si urobil?“ spýtala som sa nedočkavo.

„Prišiel som k nej a chytil som ju za rukáv bundy, chcela sa ma ovaliť svojej školskou taškou, ktorú mala plnú kníh. Keď sa však na mňa pozrela, tašku zvesila pozdĺž tela a mlčky na mňa hľadela. Bola nádherná, aj s tými neupravenými vlasmi od vetra, ktorý fúkal vyzerala dokonale. Povedal som jej, že mi teraz už neujde a mal som pravdu. Ostala, šli sme na horúcu čokoládu a zhovárali sa dlhé hodiny.“ Charlie mi nikdy, takto otvorene nehovoril o ich vzťahu a o to viac som si to vážila. Bola som rada, že sa mi otvoril a ja som mohla nahliadnuť do minulosti mojich rodičov.

„Prečo sme sa vlastne dostali k tomu? Stretla si nejakého mladíka, ktorý ťa zaujal? Len mi nepovedz, že ťa odmietol, lebo si ho okamžite nájdem a...“

„Oci, zadrž,“ zastavila som ho a on zmĺkol. „Vieš, včera na plese som tancovala s jedným chlapcom, ale neviem kto to je. Nikdy som ho nevidela, som si tým viac ako istá. Nikto nemá oči ako on, vlastne...“ Počkať. Nie, to nemôže byť pravda, to nemôže byť on, ten istý chlapec. Alebo áno? Začala som loviť v pamäti a premýšľala nad jeho očami, perami, rysmi tváre a hlase. I keď som od neho počula dokopy pár slov, ale bola som si istá. Chlapec zo včerajšieho večera bol tým istým chlapcom ako ten dnes na cintoríne.

„Čo sa stalo? Si v poriadku? Bells, si úplne bledá,“ strachoval sa o mňa Charlie a svoju chladnú dlaň prikladal na moje čelo. 

„Oci, neprisťahovala sa sem nová rodina? Niekto, kto je v mojom veku? Konkrétne nejaký chlapec?“ chrlila som na neho jednu otázku za druhou.

„Prečo?“ Charlie vyzeral inak, už nebol pokojný, niečo ho na mojej otázke vystrašilo. „Stretla si ho?“ spýtal sa.

„Koho? Oci, hovor,“ prikázala som mu a premýšľala, čo má za následok jeho zmenu. Prečo je teraz pre zmenu bledý on. Pozná snáď toho chlapca? Ale veď na tom nie je nič zlé.

„Prisťahovala sa sem nová rodina, do domu v lese. Toho, ktorý dlhé roky nik neobýval,“ šepol. „Ale nechaj to tak, Bells, možno ti nie je súdené byť s ním.“ Prečo? O čom to hovorí, prečo je tá náhla zmena. Teraz mi hovoril príbeh o ňom a mame a zrazu mi zakáže sa stretnúť s chlapcom, ktorý mi nedá spávať?  Prečo mi najprv básni o ich prvom stretnutí, o tom, aká moja mama bola krásna, čím ho zaujala a rozplýva sa mi tu nad ňou. Potom sa otočí o stoosemdesiat stupňov a zakáže mi ísť za hlasom vlastného srdca. Tak to teda nie, som tvrdohlavá po mame a idem si za svojim. Vyskočila som na nohy a bez slova som sa rozbehla dole schodmi. Schmatla som do rúk bundu a prvé kľúče, ktoré boli po blízku. Až keď som vyšla z domu, zistila som, že tie kľúče sú od Charlieho služobného auta. Nevadilo mi to, nepremýšľala som nad tým, či to auto nebude ešte dnes potrebovať. Chcela som vidieť môjho záhadného chlapca, chcela som sa s ním iba stretnúť, porozprávať sa a zistiť, prečo predo mnou uteká.

Naštartovala som auto a presne som vedela kam ísť. V lete som sa veľakrát prechádzala po lese a z diaľky som zazrela ten dom. Bol neobývaný, presne, ako hovoril Charlie. Nevedela som si predstaviť, kto by mohol chcieť ten dom. Z vonku bol síce nádherný, videla som, že má veľa okien a presklené steny, ale bol hlboko v lese. Dokonca aj cesta k tomu domu nebola nič extra. Na druhej strane, ako milovník zvery  a prírody, by som ten dom chcela.

„Ááá, nevieš dávať pozor, skoro som ťa zabila,“ zahundrala som si sama v aute a skočila na brzdu. Moje, teda, Charlieho auto sa práve skoro stretlo s mladou srnkou. Lapala som po dychu a pokúšala som sa upokojiť. Nechcela som mať na svedomí nevinné zviera, nikdy nepochopím prečo zver prebehuje po ceste, i keď je to lesná cesta. Pokrútila som hlavou a opäť som sa rozišla za svojim cieľom. V diaľke som už videla, ako sa týči honosná stavba domu a pred ňou bolo zaparkované strieborné Volvo.

Zaparkovala som vedľa neho a s trasúcimi nohami som vystúpila. Cítila som sa, akoby som šla na svoje prvé rande. V duchu som sa nad tým uškrnula a kráčala hore schodmi, ktoré viedli ku vchodovým dverám. Načiahla som ruku k zvončeku, ale zamrzla som v pohybe. Čo mu vlastne poviem? Nemôžem iba tak na neho vybafnúť, že prečo predo mnou uteká. Vyzerala by som ako čistý blázon. Asi budem improvizovať, možno zo mňa nevypadne ani hláska. Zhlboka som sa nadýchla a zazvonila, už nebolo cesty späť, nemala som kam utiecť. Nervózne som prešľapovala z nohy na nohu a modlila sa, aby dvere otvoril on. Ak by ich otvoril niekto iný, neviem ani na koho by som sa mala opýtať. Nevedela som predsa jeho meno. Spoza dverí som uvidela siluetu, ale nevedela som stále, či je to práve on. Otvorili sa dvere a moje srdce sa rozbehlo nezvratnou rýchlosťou.

„Ahoj, som Isabella Swanová a hľadala som ťa,“ vypadlo zo mňa, ako prvé a on sa nádherne usmial. Nepozeral na mňa ako na nesvojprávnu, vyzeral, že je milo prekvapený mojou návštevou.

„Edward Cullen, našla si ma,“ zasmial sa a ja som celá sčervenela. „Ako ti môžem pomôcť?“ spýtal sa a ja som nevedela, čo odpovedať. Bolo viac ako príjemné ho vidieť, ale nadmieru trápne, že som nevedela, ako pokračovať.

„Ja... Ja som... Vlastne...“ Bože, Isabella, spamätaj sa. Musím preč, toto nedopadne dobre. „Radšej nič, prepáč,“ zamrmlala som a otočila som sa na odchod. Chytil ma ruku a otočil smerom k sebe. 

„Bells, nechoď, prosím,“ šepol sklamane a ja som zastala. Nechápavo som na neho hľadela, ako vie, že som Bella. Predstavila som sa mu, ale ako Isabella. „Nechceš ísť dnu? Možno ťa potom napadne, čo si chcela,“ navrhol a ja som videla, že si to naozaj praje. Prikývla som a mlčky, trápne mlčky, som ho nasledovala dnu do domu. Z vnútra vyzeral oveľa krajšie, ako som si dokázala predstaviť. Obrovská predsieň, v ktorej mi Edward pomohol vyzliecť bundu. Potom sme prešli do ešte väčšej obývačky. Všetko tu bolo béžové a biele. Steny boli béžovej farby, nábytok bielej farby. Nábytku tu bolo naozaj veľmi málo, bola tú moderná obývacie stena, prízemná, na ktorej bola obrovská plazma so stereom. Sedačka bola kožená, do písmena U. Napadlo mi, že je to asi väčšia rodina.

„Urob si pohodlie, donesiem ti kávu, čaj alebo niečo iné?“ Posadila som sa na sedačku a bez premýšľania vyhŕkla.

„Káva bude skvelá.“ Bože, veď ja kávu vôbec nepijem. Pre mňa je to horké a hnusné, dokonca aj keď si tam dám viac cukru, tak sa to nedá piť. Je to sladké a ešte viac nechutné. Úplne pri ňom prestávam rozmýšľať alebo načisto prichádzam o zdravý rozum. Môže toto so mnou robiť jeden človek?

„Už vieš, čo si odo mňa chcela?“ spýtal sa Edward, keď sa posadil vedľa mňa. Pripadalo mi, že nebol preč ani pár sekúnd. Položil predo mňa kávu a ja som si ju s nechuťou prezrela. Samozrejme, nedala som na sebe nič vedieť. „Cukor som ti nedal, nevedel som koľko ho chceš,“ podotkol. Ja nechcem kávu, myslela som si v duchu, ale mlčala.

„Chcela by som sa ti v prvom rade ospravedlniť, že som ťa tak prepadla. Asi by som ti najprv mala objasniť, ako som zistila, kde bývaš.“ Ani neviem, kde sa to vo mne vzalo, ale slová zrazu išli samé.

„Si dcéra policajného šerifa, je samozrejmé, že ti prezradil, kto sa sem pred nedávnom nasťahoval.“ Ako vie, že môj otec je šerif? „Môj otec je lekár, ktorý s ním už mal tú česť a tvoj otec sa rád chváli so svojou milovanou dcérou.“ Číta mi snáď myšlienky? Ako vedel, na čo sa ho mienim opýtať. Som paranoidná.

„Máš pravdu, prezradil mi to môj otec. Chcela som sa s tebou stretnúť a v pokoji sa ťa opýtať na pár otázok.“

„Na aké otázky?“ Edward teraz vyzeral rovnako ako môj Charlie. Bol vystrašený, čo sa ma dnes každý bojí. Predsa nehryziem.

„Ako si sa dostal na môj maturitný ples?“

„Ako si prišla na to, že som tam bol?“ Hral sa so mnou, videla som to na ňom.

„Máš rovnaké oči, môj tajomný spoločník mal rovnaké oči. Nehovoriac o rovnakých črtách tváre a rovnako tvarovaných perách. Dokonca aj ten neodolateľný pokrivený úsmev.“ Sakra, neušlo mu moje malé prerieknutie, pretože sa rozosmial.

„Neodolateľný vravíš?“ Po jeho otázke som mala chuť sa prepadnúť pod zem. „Si rozkošná, keď sa červenáš, páči sa mi to, ale nemusíš byť v rozpakoch,“ upokojoval ma a ja som sa zatriasla pod jeho chladným dotykom, ktorý dokonale pasoval k mojej rozhorúčenej pokožke. Je tu naozaj tak horúco alebo sa mi to iba zdá?!

„Prečo si dnes tak rýchlo odišiel? Je to mnou?“ Narážala som na náš bozk, pusu, ktorú mi dal. Možno si myslel, že som ako ostatné. Poddajná, ale ja taká naozaj nie som. Bola som ním omámená, okúzlená a stále vlastne aj som. Nerozdávam pusy na počkanie, ale pri ňom to bolo spontánne.

„Nie je to tebou. Neznesiem pohľad na krv, mrzí ma, že som tak ušiel. Pravdou však je, žeby som sa mal od teba držať ďalej. Bella, ja nie som dobrá spoločnosť. Nie som ako ostatní, som iný, zaslúžiš si viac. Je pre mňa ťažké na teba nemyslieť, chcel by som byť v tvojej blízkosti, spoznať ťa... Nemôžem,“ šepol sklamane a hlavu zvesil k zemi. Prisunula som sa k nemu bližšie a pohladila ho po chrbte. Zodvihol pohľad a naše oči sa stretli. Videla som v nich bolesť, nerozhodnosť, ale i túžbu. Určite myslel na to isté, čo ja. V tomto momente som chcela cítiť jeho horúce pery na svojich, ale bála som sa urobiť prvý krok.

„Nerozumiem ničomu, čo si teraz povedal. Ale i ja ťa chcem spoznať, myslím na teba, cítim niečo tu,“ šepla som a ukázala na miesto, kde mám srdce. „Neviem, netuším, ako je to možné. Si pre mňa úplne cudzí, ale moje srdce mi šepká, že ťa mám spoznať. Dovoľ mi to,“ žiadala som ho a on ma svojou dlaňou pohladil po líci. Automaticky a najmä spontánne som si oprela hlavou o jeho ruku a chytila ju svojou. Nechcela som, aby ju dal preč. Ak by to mal byť jeho posledný dotyk, chcela som si ho pamätať.

„Neviem sa od teba držať ďalej,“ zašepkal a spojil naše pery. Bolo to rovnaké ako na plese, ale predsa iné. Jemne sa obtieral o moje pery, bolo to jemné, nežné, ale bolo v tom viac. Bolo to náruživejšie. Opatrne som pootvorila pery a dovolila, aby jeho jazyk vošiel dnu. Pritiahol si ma bližšie k sebe a posadil do svojho klina. Ani jeden z nás nechcel ukončil tanec našich pier. Kto by to bol povedal, že môj prepad sa premení na najšťastnejšie stretnutie v mojom živote. 

Zlatíčka, ja nemôžem uveriť vlastným očiam. Chcela by som veľmi pekne poďakovať za komentáre, ktoré ste mi zanechali pri úvodnej kapitole. Ani vo sne by som nedúfala, že sa tu objaví čo i len jeden komentár. Po pravde poviedka vznikla a ani neviem, čo v nej bude. Všetko sa píše samo a nič nie je dopredu stanovené, čo sa nám tu udeje. Sama sa nechám prekvapiť, čo z toho všetkého bude. 

Ešte raz veľmi pekne ďakujem za vašu podporu a komentáre. Vážim si to. 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Šťastné a veselé - 2. kapitola: