Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Šťastné a veselé - 3. kapitola

16.12.2013 (07:30) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2099×

Bella:

„Hovoril som ti, aby si sa od nej držal ďalej.“

„Chcel som, nedokážem to. Nie je to len kvôli tomu, čo videla Alice, ver mi. A prišla za mnou sama.“

„Edward, neber to v zlom, dobre vieš, že som tvojej rodine zaviazaný. Ale je to moje malé dievčatko, musíš ma chápať, že chcem pre ňu normálny život. Po tvojom boku ho nedostane.“

„Charlie, ale... Počkaj, Bella je hore,“ upozornil Charlieho Edward. Ako vedel, že som hore, čo sa to tu vlastne deje. A kde to som? Posadila som sa na posteli, na ktorej som ležala a obzerala som sa po miestnosti. Nebola som doma, nebola som ani v nemocnici. Vyzeralo to tu veľmi luxusne, obrovská presklená stena, množstvo kníh na poličkách a cdčka. Ja som bola u Edwarda, ale čo tu vlastne robím? Pamätám si, že som odtiaľ išla domov, určite som išla domov. Ako som sa potom dostala späť.

„Ahoj, konečne si sa prebrala. Je tu aj tvoj otec, volal som mu, aby prišiel za tebou,“ hovoril rýchlo a ja som mala problém spracovať všetko, čo som za poslednú chvíľu mala možnosť vypočuť. Charlie vchádzal do izby a rovno si to mieril k posteli, na ktorej som ležala.

„Čo tu vlastne robím?“ spýtala som sa zmätene a zakuckala sa. Okamžite mi Edward podával pohár s vodou a môj otec po ňom hodil nevraživý pohľad. O čo medzi nimi dvoma ide. Kto je vlastne Alice a čo videla. Prečo je môj otec zaviazaný Edwardovej rodine a prečo by som pri ňom nemohla mať normálny život. Nikto nemá ani najmenšie právo hovoriť do môjho života. Ani keď ten niekto je môj vlastný otec. Milujem ho, staral sa o mňa posledné tri roky môjho života, ale ani jemu nikto nekecal do  výberu partnerky.

„Nepamätáš si?“ spýtal sa Edward a ja som videla, že je veľmi sklamaný.

„Posledné, čo si pamätám je to, že som od teba odchádzala. Pomohol si mi nastúpiť do auta, ale neviem o tom, žeby som sa sem vrátila,“ povedala som mu všetko, na čo som si spomínala.

„Bells, začal fúkať silný vietor, na tvoje auto spadol strom a ostala si tam uväznená. Nevolala si, nedvíhala si, bál som sa o teba. Šiel som za tebou a našiel som ťa tam, bola si v bezvedomí. Určite si zaspala od zimy alebo si sa silno udrela. Doniesol som ťa sem a zavolal tvojho otca, aby sa o teba nebál.“ Edward ma zachránil? Prečo si na to nespomínam, asi som sa naozaj musela udrieť do hlavy.

„Ďakujem, že si ma zachránil, veľmi pekne ďakujem. Ale cítim sa naozaj dobre,“ povedala som a obaja si vydýchli. Záležalo im na mne, obom. „Oci, asi by sme mali ísť domov, som unavená.“ Na znak pravdivosti mojich slov som si zívla a div, že som ich oboch nezjedla.

„Mal by ťa prezrieť môj otec.“ Edward nebol nadšený, že chcem odísť a možno mal pravdu. Nemusím sa cítiť zle a ani mať nič zlomené, ale predsa by som bola radšej, keby ma prezrel.

„Nie, to nebude nutné,“ skríkol Charlie a ja som ho rukou udrela do chrbta. Čo sa to tu dopekla deje.

„Charlie, prestaň!“ Na oslovenie otec som v tomto momente vôbec nepomyslela. Nepáčilo sa mi, ako sa správa k Edwardovi, čo mu na ňom vadí. Zachránil ma, mal by mu byť vďačný a on miesto toho sa správa ako tupec. „Vo všetkej úcte voči tebe, ako si dovoľuješ sa takto správať k Edwardovi. Uvedomuješ si vôbec, že ak by nebolo jeho, nemusela by som tu byť?! Mal by si mu byť vďačný, ďakovať mu. Má o mňa strach, čo to medzi vami vlastne je?“ Bola som nahnevaná. Nechcela som sa k nemu takto správať, ale Edward predsa nie je zlý. Nemôže byť zlý, čo potom môjmu otcovi vadí. Takto sa nikdy nesprával. Chudák Edward stál vedľa postele a mlčky na nás dvoch pozeral. Bolo mi dosť nepríjemné predvádzať tu podobné scény, ale neudržala som sa. Niekedy proste vyskočím ako čertík z krabičky. „Ospravedlň sa mu!“ Charlie na mňa vyvalil oči. Hádam si nemyslel, že ho to obíde. „Povedala som, aby si sa mu ospravedlnil!“ Charlie si odfrkol a otočil sa tvárou k Edwardovi.

„Prepáč,“ zahundral to, zahundral, tak potichu, že som to ledva počula.

„Nepočula som.“

„Edward, ospravedlňujem sa ti za svoje správanie.“

„To už bolo lepšie.“

„Nemusíte, je to v poriadku. Chápem, že nechcete obťažovať môjho otca. Chcel som si len byť istý, že je Bella v poriadku. Aj ja sa vám ospravedlňujem, pán Swan.“ Pán Swan? Teraz je to pre neho pán? Pred chvíľou na chodbe mu hovoril Charlie. Niečo na mňa títo dvaja hrajú a ja prídem na to, čo.

„Viete, čo? Nechajte to už tak, oci, vezmi ma domov, som unavená a zajtra mám byť v práci až do piatej. Edward, ak by si mal zajtra čas, rada by som ti ukázala vianočnú výzdobu v Port Angeles,“ navrhla som a dúfala, že bude súhlasiť.

„Veľmi rád,“ šepol a usmial sa na mňa, no môj otec nás sledoval s nevraživosťou v očiach. Vzdychla som a pokrútila hlavou.

„Poďme, ty môj hundroš,“ povedala som a zaťahala otca za rukáv. Ťažko sa mi stálo na nohách, ale nechcela som, aby videli, že mi stále nie je dobre. Som predsa nejaká hrdinka, hlavne, ak na mňa pozerá chlapec, ktorého mám rada. Počkať! Ja ho mám rada, ja mám rada Edwarda. Skoré zistenie, fakt, len čo je pravda.  Nasadli sme s Charliem do auta a ja som automaticky odvrátila pohľad od neho a sledovala radšej krajinu. Bála som sa k nemu ozvať, lebo by som mu povedala niečo, čo by som neskôr mohla ľutovať. Nesmiem zabúdať, že je to v prvom rade môj otec.

„Bells, hneváš sa na mňa?“ pípol nesmelo Charlie a ja som na neho strelila vražedný pohľad. „Hneváš,“ konštatoval a mal pravdu.

„To si teda uhádol. Hádam si si nemyslel, že ten tvoj výstup ti len tak ľahko prejde. Neviem, čo je medzi tebou a Cullenovcami, za čo si im zaviazaný, ale Edward si tvoj výstup nezaslúžil. Vaša hra nato, že sa nepoznáte vám vôbec nevyšla. Nie som slepá a ani hluchá, počula som vašu hádku, keď ste boli ešte za dverami. Veľmi dobre vieš, že prídem na to, odkiaľ sa poznáte a čo medzi vami je.“ Charlie na sucho preglgol. „Chcem byť k tebe úprimná a nemienim ti klamať. Na Edwardovi mi záleží, mám ho rada a nechcem sa od neho držať ďalej. Vieš, že som zodpovedná a neurobím žiadnu hlúposť. Chcem ho spoznať lepšie a ak by sa z neho vykľul nejaký nájomný vrah alebo predajca s bielym mäsom určite sa od neho budem držať ďalej. Prosím ťa, oci, ver mi, dám na seba pozor,“ ubezpečovala som ho a dúfala, že mi bude dôverovať, tak ako doteraz.

„Bells, ja viem, že si zodpovedná, na svoj vek až príliš, ale mám o teba strach. Je to snáď pochopiteľné, si moja jediná dcéra. Neprežil by som, ak by som prišiel o teba,“ vysvetlil mi a ja som videla v jeho očiach, že sa o mňa úprimne bojí, ale naozaj nemusí. Zvyšok cesty sme už mlčali. Ale stála som si za svojím, zistím, čo je medzi nimi. Možno sa mi podarí zistiť niečo v práci, možno niekde bude zmienka o rodine Cullenovcov.

Doma som zaspala veľmi rýchlo a ani neviem ako a už tu bol ďalší deň. Bežne sa obliekam do pohodlného oblečenia a najmä ak idem do práce, lebo tam sa stále zašpiním od prachu. Pracovať v takzvanom sklade, kde sú staré škatule s novinami o histórii Forks je dosť špinavá práca. Na druhej strane ma to fascinuje, pretože sa stále dozviem niečo nové. Preto budem dúfať, že niečo nájdem. Vošla som do svojho šatníka a začala sa prehrabovať. Nevedela som kam všade pôjdeme s Edwardom, ale ak by sme si zašli niekam na niečo teplé a ja by som sa mala vyzliecť musím vyzerať dobre. On zakaždým vyzeral upravene, nemôžem byť pri ňom ako metla.

Vybrala som si tmavomodré rifle, ktoré na kolenách a stehnách boli vyšúchané. Na seba som si dala môj nový sveter v marhuľovej farbe a na nohy som si nazula nové čižmy na opätku. Nemám ich rada, lebo sa na nich v zime doslovne zabíjam, ale pre krásu treba trpieť. Na vrch som si nevzala svoju bundu, ale vzala som si biely kabát a do krku som si obviazala teplý šál. Charlie doma nebol, včera spomenul, že má dnes nejaké obchôdzky a musí toho veľa vybaviť. Mala som také tušenie, že išiel nakúpiť nejaké darčeky, pretože o pár dní tu máme predsa Vianoce. To mi pripomína, že som tohto roku pozadu a nemám pre neho nič. A teraz ma trápi aj to, či kúpiť niečo Edwardovi. Ak mu niečo kúpim a on mne nie, bude to vyzerať divne. Ak mi niečo kúpi on a ja jemu nie, prepadnem sa od trápnosti. Ale, čo by som mu mala kúpiť? Podľa jeho izby súdim, že miluje knihy a hudbu, ale doma má toho toľko, že určite má celú zbierku svojich obľúbených diel a skladateľov.

Tieto myšlienky ma trápili po celú cestu autom do práce.  Zapadla som do vnútra a zaliala si horúci čaj na zohriatie. Dnes som tu bola sama, šéf si zobral voľno, vzal svoju manželku a deti na lyžovačku. Vrátia sa až po sviatkoch, takže som tu sama, čo znamená, že sa tu môžem poriadne prehrabať. Najprv sa však musím pustiť do triedenia toho, čo mi nakázal. Ale nie? Predsa to môžem urobiť aj zajtra, dnes potrebujem zistiť iné veci. Ale kde začať, nevedela som, ktorý rok by mi mohol niečo napovedať.

Posadila som sa za počítač a zadala Edwardove priezvisko, Cullen. AK by tu bola zmienka o nich, počítač by mi to našiel a ja by som vedela, v ktorej zložke hľadať. Zložky sme tu mali zoradené podľa rôznych kritérií. Podľa roku, rôznych katastrof, ako napríklad, požiare, vraždy, lúpeže. Tiež sme tu mali rôzne otvorenia a založenia. Stále mi môj hlások hovoril, že nenájdem nič, pretože iba málo kto by sa sťahoval do Forks. Povedzme si to na rovinu, nie je tu toho veľa, čo podnikať, ale je tu krásne. 

Sledovala som monitor, ktorý stále prehľadával zložky a netrpezlivo som poklepkávala po stole. Vyhľadávanie sa zastavilo. Niečo našiel, ja nemôžem uveriť.

Carlisle Cullen

V roku 1911 pracoval v meste Columbus, v štáte Ohio, kde pracoval ako lekár. Kde pôsobil do roku 1918, v tom roku odišiel vypomáhať do Chicaga, kde prepukla epidémia španielskej chrípky.

Chudák, určite tam zomrel aj on, no bolo to od neho šľachetné, že dobrovoľne išiel pomáhať smrteľne chorým, i keď vedel, že dopadne rovnako. Málo, ktorý človek by vystavil vlastný krk pre druhého.

Článok nebol dlhý, venovali sa tu aj ostatným padlým lekárom, ktorý s ním pracovali. Ale niečo ma na tom článku zaujalo. Bola to fotografia s jeho podobizňou, poznala som ho, teda nie osobne, ale niekoho z jeho rodu. Carlisle Cullen vyzeral presne ako doktor Hale, ktorý ošetroval mamu v Anglicku. Mne sa hneď zdalo, že meno Carlisle som už niekde počula, to meno nie je bežné na túto dobu a určite sa muselo dediť. Možno Cullen je jeho predok a priezvisko si mohol nechať po svojej matke. Kto vie, ale určite som si bola istá, že sú rodina. Vyzerali na vlas rovnako, akoby ich jedna mater mala.

Ďalšie vyhľadávanie ohľadom priezviska Cullen som nenašla. Skúsila som zadať aj Hale, ale tiež nič nenašlo. Klamala by som, ak by som tvrdila, že ma to nepotešilo. Aspoň som mohla vylúčiť, že sú vrahovia, drogový díleri a predajcovia s bielym mäsom. Ostávalo však otázkou, čo potom Charliemu, tak veľmi prekáža.

Preboha, vyhľadávanie mi zabralo toľko času, že som úplne zabudla, že sa mám o päť minút stretnúť s Edwardom. Vedel, kde pracujem, pretože som mu to spomínala, ale zaujímalo by ma, ako sa stadiaľ tak rýchlo dostanem. Okamžite som vyskočila na nohy a začala si obliekať kabát a uväzovať šál okolo krku. Popritom som vypínala počítač, rýchlo som prebehla všetky miestnosti, či je všade tma a chcela odísť. Dúfala som, že som na nič nezabudla a ak náhodou, zajtra sa to spraví.

Nevedela som sa Edwarda dočkať, tešila som sa na jeho úsmev, hlas a jeho sladké bozky. Čoraz viac som si uvedomovala, že keď nie som s ním, časť zo mňa chýba. Neviem, či je možné sa na niekoho takto rýchlo upnúť, ale mne sa to stalo. Nevidela a nepočula som ho iba pár hodín a už mám pocit, že šaliem. S ním mám chuť sa stále smiať, počúvať jeho slová a sledovať, ako pri tom pohybuje perami. Fascinuje ma to. V škole nedokážem asi desať minút poriadne vnímať výklad profesora, ale Edwarda by som počúvala aj celú večnosť.

Zamkla som a kľúče odložila do kabelky, keď mi niekto zakryl oči. Nadskočila som ľakom a svojimi dlaňami som zakryla ruky neznámeho. Ruky boli jemné ako satén, akoby to boli detské ručičky, okamžite som vedela komu patria.

„Vyľakal si ma,“ šepla som a viac nestihla povedať, pretože mi pery sadol sladký bozk. Usmiala som sa.

„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť, ale prekvapiť,“ povedal previnilo a ja som pokrútila hlavou.

„Prekvapil,“ vydýchla som a venovala mu ešte jeden bozk. „Kam by si sa chcel ísť pozrieť?“ spýtala som sa ho.

„Kam povieš, pozvala si ma, takže som iba v tvojich rukách. Takže? Kam to bude, pani sprievodkyňa?“ zasmial sa svojim zvonivým smiechom a ja som ho spontánne chytila za ruku. Preplietli sme si prsty a vybrali sme sa smer námestie. Chcela som mu ukázať vianočnú výzdobu, stromček, ktorý je tu každý rok najvyšší a nádherne ozdobený. Ozdoby na vianočný stromček vyrábajú deti, ktoré sú v detských domovoch. Chcela som ho tiež vziať na vianočné trhy, dať si spolu medovinku a zistiť o ňom niečo viac, niečo, čo by mi napovedalo, čo mu kúpiť.

Zodvihla som pohľad k nebu a zastavila na mieste. Začalo snežiť, ale nebola zima. Bolo príjemne, atmosféra na námestí bola priam rozprávková. Obrovské chumáče dopadali  na naše hlavy a ja som si spomenula na svoje detstvo. Keď som bola malá s mamou sme každý rok chodili na vianočné trhy. Nič sme nekupovali, len sme sa prechádzali a keď začalo snežiť chytali sme vločky perami. Otvorili sme ústa a počítali, kto ich viac dokáže chytiť.

„Stalo sa niečo?“

„Nie, len som si spomenula na mamu,“ vysvetlila som Edwardovi a pritúlila sa k nemu. „Chýba mi,“ dodala som a on ma pohladil po vlasoch.

„Určite aj ty jej, môžeš mi veriť, že na teba myslí každý deň a sleduje ťa. Ver tomu, že ak by to bolo možné, bola by s tebou a už nikdy ťa neopustila.“ Edward to nehovoril iba, aby ma upokojil. Jeho slová zneli, akoby to myslel smrteľne vážne. Dokonca aj jeho tvár prezrádzala, že tomu sám verí a je o tom presvedčený.

„Ďakujem.“ Pobozkala som ho a on mi bozk vrátil.

„Nechceš si dať niečo na zahriatie?“ spýtal sa a ja som prikývla. Vybrala si sme smerom k stánku, v ktorom predávali varené víno. Celým námestím sa ozýval spev detí, ktoré pod vianočným stromčekom spievali jingle bells. Keď začali s refrénom, pridala som sa k nim a pohmkávala som si ho spolu s nimi. Edward to nijako nekomentoval, usmieval sa na mňa a vyzeral, že aj keby som tu spievala na plné hrdlo a znelo to falošne, bol by blahom bez seba.

„Máš rada vianočné koledy?“

„Veľmi, každý rok sa u nás spieva všetko. Ani ja, ani rodičia nie sme hudobne nadaný, znie to strašne, ale keď sa domom začnú ozývať tóny kolied a k tomu sa pridá zvuk rolničiek, zabúdame na všetko zlé.“

„Počkaj, prosím ťa, chvíľočku. Hneď som späť,“ požiadal ma Edward a otočil sa na päte a už ho nebolo, stratil sa mi niekde v dave ľudí a ja som nechápavo hľadela na miesto, kde som ho naposledy zazrela. Ničomu som nerozumela a ani netuším, kam musel, tak narýchlo ujsť.

„Bella, Bella...“

„Dedko, pozri, Bella je tuuu...“

Ozýval sa krik malého dievčatka a ja som sa otáčala za tým hlasom. Vedela som komu patrí tento malý, nevinný a piskľavý hlások.

„Dedko, pohni, nestihnem Bellu,“ kričala malá Lucy a ťahala svojho dedka za ruku. Ten chudák mal dosť, čo robiť sám so sebou a ešte aj ona mu dáva zabrať. Lucy je dcéra maminej kamarátky, má len sedem a je to malý anjelik s rožkami. Keď Boh rozdával hyperaktivity, Lucy musela stáť prvá v rade a ešte sa párkrát vrátiť. To dieťa bolo neunaviteľné.

„Bella, Bella, videla si ten ooobrovský vianočný stromček? A počula si, ako som krásne spievala?“ štebotala Lucy a úplne zabudla na pozdrav. Iba som sa zasmiala.

„Ahoj, Lucy, videla som ho, je tento rok naozaj obrovský, ale nepočula som ťa spievať. Je tam veľa detičiek.“

„To nevadí, ja ti zaspievam tu. Rolničky, rolničky, kto vám dal ten hlas? Ježiško maličký a či Mikuláš? Rolničky, rolničky, prinášajú smiech. Piesne našej mamičky, Vianoce a sneh.“

„Lucy, to by hádam stačilo,“ upozornil ju pán Fisher a potom sa otočil na mňa. „Dobrý deň, Bella, ako sa máte? Ste tu s CHarliem?“

„Dobrý deň, pán Fisher, nie, som tu so svojim... s priateľom, len niekam odbehol. A mám sa dobre, ďakujem za opýtanie. A vy sa ako máte?“ spýtala som ho a očami hľadala v dave Edwarda. Nebolo to preto, že som sa chcela od pána Fishera zachrániť, ale vŕtalo mi v hlave, kam šiel.

„Ako sa len môžem mať, keď mám na krku túto jašteričku,“ povedal a malej stiahol čiapku až na oči.

„Dedkooo, joooj,“ zahundrala malá Lucy a my sme sa obaja rozosmiali.

„Edward, konečne, rada by som ti predstavila...“ Vetu som nestihla dokončiť pretože pán Fisher na neho vyvalil oči. Žeby sa poznali? Asi nebude nutné predstavovanie.

„Anthony Massen? Mladý pán Massen? Ja tomu nemôžem uveriť, ste to naozaj vy alebo ma klame môj zrak? Určite snívam, môj starý mozog sa načisto pomiatol. Ste stále rovnaký mladý a pozrite na mňa,“ zasmial sa. „Samá vráska, ako to len robíte,“ čudoval sa a ja som nechápala o čom hovorí.

„Nie, toto je Edward, Edward Cullen,“ opravila som ho, ale pokrútil hlavou.

„Tá podoba, tá podoba je neuveriteľná. Vyzeráte presne ako doktor Massen, ktorý mi zachránil život v šesťdesiatom treťom. Neskutočné,“ vydýchol. Čakala som, že Edward niečo povie, že ho vyvedie z omylu, ale on mlčal. Všetci traja sme po sebe pozerali. Pán Fisher pozeral na Edwarda, akoby to bol samotný Boh, Edward sa tváril vyľakane, akoby Fisher povedal niečo, čo malo byť prísne utajené a ja? Ja som tu opäť bola jediná, ktorá nevie o ničom.

„Dedkooo, no tak, poďme,“ ťahala Lucy svojho dedka a netrpezlivo dupkala nožičkou. „Ahoj, Bells, ahoj, Edward,“ rozlúčila sa malá a aj pán Fisher. Len som jej zamávala a otočila sa na Edwarda.

„Mal si v rodine nejakého Massena?“ spýtala som sa ho, lebo iné vysvetlenie som na to nemala.

„Vieš, mňa a mojich súrodencov si Carlisle adoptoval. Môj skutočný otec sa volal Massen,“ vysvetlil mi a mne to konečne dávalo zmysel, určite si ich poplietol. Takže záhada vyriešená.

„A kde si mi vlastne zmizol? Už som sa bála, že som ťa unudila na smrť,“ šepla a som sklamane zložila hlavu. Edward bol mojim prvým priateľom, ktorého som kedy mala. Nehovorím, že sa mi nikdy žiaden nepáčil, ale nikdy som za žiadnym nešla a nepovedala mu o tom. Teraz to bolo iné, mala som pri sebe úžasného, charizmatického, milého a ako bonus, krásneho chlapca. Nechcela som o neho prísť, hlavne nie, keď sa to všetko krásne začalo len teraz.

„Bells, ty ma nikdy neunudíš. Nevieš si ani vo sne predstaviť, ako dlho som na teba čakal. Vstúpila si mi do života a ja som na teba nedokázal prestať myslieť. Si to prvé na čo ráno myslím a posledné načo myslím večer. Zamiloval som sa do teba, viem, je skoro hovoriť tieto vážne slová. Ver, že nie som typ chlapca, ktorý slovo milujem hovorí len tak do vetra. Milujem, dokážem povedať v mojom živote iba jednej osobe a tou si ty. V mojom živote navždy ostaneš iba ty, milujem ťa celým svojim bytím,“ vyriekol a mne sa do očí natlačili slzy. Slzy šťastia, okamžite som ho objala a pobozkala.

„Aj ja ťa milujem, Edward,“ vydýchla som a hlavu zaborila do jeho čiernej bundy. Uvedomovala som si, že je príliš skoro na podobné slová a vyjadrenia, ale ak to cítime rovnako, prečo sa tomu brániť. Čas ukáže, čo bude ďalej, ale v tomto momente chcem žiť iba pre prítomnosť.

„Nezabudla si na niečo?“ Prerušil po chvíľke ticho, ktoré zavládlo.

„Načo?“ Nevedela som na čo sa ma pýta, načo som zabudla?

„Chcela si vedieť, kam som zmizol. Keď sme išli okolo stánkov s darčekmi, všimol som si tohto,“ povedal a do rúk mi podal malú krabičku. Ruky sa mi zachveli, ale nie od zimy. Skôr to bolo spôsobené prekvapením a dojatím, že mi niečo kúpil. Nemám v obľube prekvapenia a darčeky, ale od Edwarda by som prijala aj samotné peklo. „Spomínala si na svoju mamku, na rolničky a toto je niečo, čo sa ti, dúfam, bude spájať aj so mnou.“ Ešte väčšiu chuť som dostala otvoriť darček a aj som to hneď urobila. Vo vnútri bol strieborný náramok, ktorý mal na sebe biele vločky a medzi každou vločkou bola jedna farebná rolnička. „Nepáči? Ak nie, pôjdem to vrátiť, len sa prosím ťa usmej,“ žiadal ma zúfalo a ja so slzavým údolím som krútila hlavou.

„Nie, Edward, nie. Nerozumieš tomu? Je to ten najkrajší darček, ktorý som kedy od niekoho dostala. Nedokážem si predstaviť, začo som si ťa zaslúžila. Si dokonalý, ďakujem, milujem ťa,“ šepkala som pomedzi bozky, ktorými som ho zasypávala a on sa pri tom blažene usmieval. Nastavila som mu ruku, aby mi ho mohol zapnúť, chcela som ho mať čím skôr na ruke. Nikdy ho nedám dole, nikdy.

Na záver vám opäť musím poďakovať za komentáre. Čo by som to bola za človeka, ak by som to neurobila. Vážim si každého smajla, ktorého mi tu zanecháte. Viem, že to teraz bláznovstvo, samé nákupy darčekov, škola, práca a podobne. Preto ma veľmi teší, že si niekto nájde pár minút a prečíta si moje riadky, ktoré sem napíšem. Chcela by som vám dopriať trošku otázok, napätia, ale tiež pekných chvíľ s touto poviedkou. Dúfam, že mi to trošku vychádza a radi sa k nej vrátite pri ďalšej kapitole. 

Vaša moncici :) 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Šťastné a veselé - 3. kapitola: