Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Šťastné a veselé 1. kapitola

01.12.2013 (21:00) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 4443×

Bella:

Bolo iba pár dní pred maturitným plesom a ja som sedela na okennom ráme v mojej izbe. Bolo to moje obľúbené miesto, dokázala som tu sedieť celé hodiny a dívať sa na okolitú prírodu. Z môjho okna bol malebný výhľad na stromy, ktoré svoje dlhé zasnežené ruky načahovali až k samotnému nebu. Vločky padali a zvŕtali sa v nežnom tanci. Dnes bol totiž prvý deň, kedy začalo snežiť. Milovala som zimu, všetko sa ukrýva pod bielu perinu a všade vládne pokoj. Cez tieto dni som sa rada zabalila do deky, vedľa seba položila hrnček horúceho kakaa a do rúk vzala svoj denníček.

Nemám síce desať rokov, ale tento denník som dostala od mojej mamky, skôr ako ma navždy opustila. Mamka dostala rakovinu žalúdka a veľmi dlhú dobu bola v nemocnici, vždy, keď som za ňou prišla mala v rukách denník a niečo si do neho zapisovala. Hovorila, že tam píše svoje sny, najtajnejšie túžby, pomáhalo jej to, aby sa z toho nemocničného prostredia nezbláznila úplne. Každý deň sme ju s Charliem, mojim otcom, navštevovali, ale väčšinu času tam aj tak bola chúďatko sama. Posledný večer, keď sme od nej odchádzali, povedala, že cíti, že toto je jej posledná noc. Odhovárala som ju od podobných myšlienok, ale stále si stála za svojim a darovala mi svoj denník. Na druhý deň ráno nám volali a potvrdili nám naše obavy. Mamka bola mŕtva a ja som sa rozhodla pokračovať v tom, v čom začala. Pamätám si, že som sa po jej smrti hnevala na každého a všetkých. Hnevala som sa aj na toho tam hore, dookola som sa ho pýtala prečo mi vzal práve ju. Ja som mala byť na jej mieste, nič ma na tomto svete nedrží.

Každý deň napíšem zopár riadkov do denníka a cítim sa, že som jej bližšie. Je to nezmysel, ale mňa to napĺňa šťastím. Dnes som doň ešte nenapísala nič, neviem, čo by som tam poriadne napísala. Moje posledné strany sú stále o tom istom. O ňom...

Každú noc je o tom istom. Sníva sa mi o mladom chlapcovi, ktorý je rovnaký ako ostatný, no pritom úplne iný. Vysoký, nádherný s neodolateľným úsmevom. Ten úsmev je tak spontánny, že sa zo sna určite musím usmievať. Pôsobí na mňa, že je to ten typ človeka, ktorý keď vojde do miestnosti okamžite vám vyčaruje úsmev na tvári. Jeho oči majú farbu tekutého zlata, také oči nemá nik, koho som zatiaľ poznala. Trošku ma to však metie, pretože som dúfala, že možno niekto jemu podobný skutočne existuje, ale nie. Potvrdil mi to druhý sen o ňom, kde mal ten chlapec čierne oči. Boli desivé, temnejšie ako samotná noc. Zakaždým, keď som sa ho spýtala, kto je alebo ako sa volá, mlčal. Iba pokrútil hlavou zprava doľava a zmizol. Každú noc presne o polnoci som sa zobudila z toho sna. Ale už sa tým netrápim, veď koľkým ľuďom sa snívajú sny, ktoré sa nestanú realitou. Klamala by som, ak by som tvrdila, že mi to nie je ľúto. No zamilovať sa do chlapca zo sna je šialené. Alebo nie?

„Bells, môžem?“ spýtal sa Charlie spomedzi dverí, keď cez ne nakukol do mojej izby.

„Áno, ocko, môžeš,“ usmiala som sa na neho a otočila jeho smerom.

„Urobil som raňajky, nemáš hlad alebo nedonesiem ti čaj?“ Charlie sa o mňa stále staral, miloval ma, ale od kedy sme bez mamky, stará sa ešte viac. Snaží sa, aby mi nikdy nič nechýbalo, pokúša sa mi nahradiť aj ju, ale to nedokáže. Mama je len jedna, to však neznamená, že je zlý rodič. Je ukážkový, pomáha mi so školou, našiel mi brigádu a podporuje ma vo všetkom. Ale hovoriť s ním o ženských veciach nedokážem, to sú veci, ktoré by som radšej prebrala s ňou.

„Nie, nič mi netreba, ďakujem,“ odpovedala som a opäť ho obdarila úsmevom. Vošiel do vnútra a za ruky držal za chrbtom, niečo tam schovával. „Čo to tam skrývaš?“ spýtal som sa a pozdvihla som jedno obočie.

„Viem, že sa blíži ten ples a tiež viem veľmi dobre, že tam nechceš ísť. Chcel som ťa však poprosiť, aby si svoje rozhodnutie prehodnotila. Keď žile Renée, viem, bolo to dávno, ale niečo tu pre teba zanechala. Myslím si, že sa ti to môže hodiť,“ šepol a položil mi na posteľ obrovskú škatuľu. Potom pristúpil ku mne a pobozkal ma do vlasov, pohladil a odišiel. Bola som taká prekvapená, že som mu aj zabudla poďakovala. Nemo som hľadela na škatuľu položenú na mojej posteli a váhala, či sa mám do nej pozrieť. Chcela som vedieť, čo tam je, túžila som ju otvoriť. Položila som denník na parapet a vymotala som sa z deky. Nazula som si moje teplé papuče a prešla pomalým krokom k posteli. Zhlboka som sa nadýchla a otvorila škatuľu. Bola tam obálka s mojim menom, napísaná rukou mojej matky. Vzala som ju do rúk, obsah škatule mi bol teraz ukradnutý, chcela som vedieť, čo je v tom liste. Ruky sa mi chveli nedočkavosťou, ale tiež strachom a šťastím. Poslednýkrát mám možnosť si prečítať niečo, čo písala moja drahá mamička.

Vybrala som list z obálky a chvejúcimi prstami som roztvorila list. Ešte som nestihla prečítať ani prvé písmenká a už som cítila, ako sa moje viečka chvejú a plnia slzami. Slzami šťastia, ale tiež bolesti. Otvorila sa bolestivá rana, na povrch sa vykľuli spomienky, ktoré patrili najvzácnejšiemu človeku v mojom živote. Posadila som sa na posteľ, hneď vedľa obrovskej škatule a začala čítať.

Drahá dcérka.

Bellinka, srdiečko moje. Odpusť mi, že nemôžem byť pri tebe v týchto, pre teba, dôležitých chvíľach. Stáva sa z teba dospelá žena, už nie si to malé dievčatko, ktoré nevie, čo so svojim životom. Stojíš pred najväčšou výzvou svojho života. Čaká ťa ples, maturita. Si šikovná, múdra, talentovaná, i keď trošku nešikovná. Po mne, samozrejme. Po ockovi si zdedila všetko ostatné.

Bells, veľmi ma mrzí, že v deň tvojho plesu nebudem môcť stáť pri tebe a vybozkávať ťa, ale ocko to urobí za mňa. I keď nebudem pri tebe osobne, ver, že sa budem z hora na teba dívať a usmievať sa. Usmievam sa každý deň, sledujem tvoje aj ockove kroky, stala som sa anjelom, ktorý na vás dáva pozor.

Keď som písala tieto riadky vedela som, že s tebou nebudem zdieľať tieto chvíle, no vedela som, že náš ocino ti s týmto nedokáže pomôcť. V nemocnici som spoznala jednu veľmi milú slečnu, tipovala by som, že je tvoj ročník. Často ma navštevovala a ja som jej hovorila o mojej úžasnej dcére. Spomenula som jej, že keď budeš v maturitnom ročníku a ja ti nebudem môcť pomôcť s výberom šiat určite tam nebudeš chcieť ísť. A nehovor, že to tak nie je! Poznám ťa, srdiečko moje.

Ponúkla mi pomoc, prijala som ju a predstav si, že nič odo mňa nechcela. Dobrí ľudia ešte nevymreli. Chcela som ťa požiadať, aby si na svoj ples išla, ukáž všetkým, aká si silná. Ukáž im, že moju dcéru nezlomí ani smrť matky. Bells, nemôžeš sa uzatvoriť do seba, toto by som nikdy nechcela. V krabici nájdeš malé darčeky, ktoré ti dúfam urobia radosť.

Ešte posledná vec. Ži, užívaj si život, akoby to bolo poslednýkrát. A nezabudni, tvoj princ na teba niekde čaká, ver mi. Počúvaj hlas svojho srdca, rovnako, ako som ho počúvala aj ja pri Charliem.

Milujem ťa, s láskou mama.

Slzy mi stekali prúdom po tvári a ja som si stále opakovala iba jedno. Prečo je taká tvrdohlavá, ešte aj teraz. Musela som sa však nad tým pousmiať, že ešte aj z neba na mňa dozerá. Prečo ani slovkom nezmienila to dievča, ako mohla vedieť, že nebudem chcieť ísť na ten ples. Kedy to stihla všetko naplánovať. Ani po smrti ma moja mama neprestane prekvapovať. Nechcela som ísť na ples, nie kvôli nešťastiu v našej rodine, ale nič ma tam neťahalo.

Nie som človek, ktorý prekypuje priateľmi, som typ, ktorý radšej sám trpí. Som samotárka a vyhovuje mi to. Mohla som sa stále sústrediť na školu, brigádu a venovať sa rodine. Každé dieťa však raz v živote musí splniť želanie svojho rodiča a dnes je ten deň, kedy ja splním posledné želanie mojej mamy. Pôjdem na ten ples, aj keby som mala stáť v kúte a popíjať nealkoholický punč, ale budem tam. Urobím jej tým radosť. I keď nebude osobne pri mne, v srdci bude so mnou, navždy.

Pozrela som sa na škatuľu a nutkanie bolo silnejšie ako ja, chcela som vidieť, čo tam bude. Rychle som si utrela posledné neposlušné slzy a odkryla biely papier, pod ktorým boli úhľadne poskladané šaty. Vytiahla som ho von a nemo s otvorenými ústami som hľadela na ten nádheru predo mnou. Šaty boli z toho najjemnejšieho saténu, akého som sa kedy dotkla. Boli až po zem, čo značilo, že nemusí mať obuv na vysokom opätku. Dokonca sa mi páčila aj azúrová farba, ktorá bola na šatách. Okolo krku boli vykladané kamienkami, ale nie prečačkané, bolo to všetko decentné, jednoduché, presne ako ja.

Pribehla som ku skrini a vytiahla z nej vešiak, na ktorý som sa rozhodla povesiť šaty. Po celý čas som sa usmievala ako mesiačik. Išla zatvoriť krabicu a zavolať Charlieho, aby sa tiež prišiel pozrieť na tú nádheru, ktorú som dostala. Keď som zatvárala škatuľu zbadala som, že tam ešte nie je. Bola tam škraboška rovnakej farby.

Počkať! Ako to mohla moja mamina vedieť? Ani ja som to v tej dobe nevedela, že ples bude v maskách. Odkiaľ to mohla tušiť. Otázka skôr znie, ako to mohlo vedieť to dievča. Nebodaj má nejaký šiesty zmysel alebo čo. Bože, robím z toho vedu. Určite je to iba náhoda, možno tá škraboška bola grátis.

Takže sa ide na maturitný ples...

Týždeň mi zbehol ako voda, nenazdala som sa a už som stála pred dverami, cez ktoré stačilo prejsť a ponoriť sa do zábavy so spolužiakmi. Prešľapovala som z nohy na nohu, dokonca som sa pristihla aj pritom, že cúvam smerom k východu. Neviem, čoho som sa to vlastne bála, ale pochybovala som, či tam vojsť. Ak sa mi tam nebude páčiť alebo sa budem nudiť, môžem predsa odísť kedykoľvek. Nikto ma tam na silu držať určite nebude. A sto percentne ma nikto z nich nespozná. V škole som šedá myška, ktorú ledva niekto osloví, česť výnimke, samozrejme. Nikto by nečakal, že sa dokážem premeniť na krásnu labuť, na ktorú som sa dnes premenila. Ako človeka zmenia jeden šaty, dokonalý make-up a účes. Hneď sa zo mňa stal nový človek, i keď vo vnútri som stále to isté dievča s bolesťou v srdci.

„Bella? Si to naozaj ty?“ spýtala sa vedľa mňa prekvapene Angela. Angela je moja spolužiačka, s ktorou ako jedinou sa priatelím. Nemôžem povedať, že spolu trávime veľa času, ale rozumieme si. Obe sme skvelými študentkami, škola je u nás na prvom mieste, no stála pri mne, keď som prišla mamu. Podporovala ma, vypočula ma a vedela presne, ako sa cítim. Angela vyrastala bez mamy tiež, jej mama zomrela, keď bola ešte veľmi maličká, preto vedela, že žiť bez nej nie je jednoduché.

„Ahoj, Angela, som to ja,“ pípla som a nesmelo sa na ňu usmiala. Vyzerala úplne inak, ako v škole. Mala na sebe ružové šaty s obrovskou sukňou, ktorá vyzerala ako pre princeznú. Vlasy vyčesané dohora a ako bonus, nemala svoje čierne okuliare, ale šošovky. Bola nádherná, mala som na nej rada, že nepatrí medzi tie namyslené kravy, ktorými bola napríklad Jessica. Angela bola milá, nevtieravá a vždy s úsmevom na perách. Stále som tvrdila, že v jednoduchosti je krása. „Vyzeráš nádherne,“ pochválila som ju a ona sa začervenala.

„Ďakujem, predstav si, že otec mi pomáhal s výberom šiat,“ zasmiala sa a chytila ma pod pažou. „Som rada, že si prišla, aspoň tu nebudem sama. Nechcela som sem ísť, ale otec ma prehovoril, aby som vraj neprišla o svoj prvý veľký večierok.“

„Ani ja som sem nechcela ísť, ale pred pár dňami mi Charlie dal škatuľu, v ktorej boli tieto šaty a list od mamy. Chcela, aby som sem išla, nemohla som odmietnuť jej posledné želanie. Veď mi určite rozumieš.“ Angela iba prikývla.

„Bella, si nádherná, každému spadne sánka, keď ťa uvidí. Už sa neviem dočkať, keď ťa uvidí Jessica,“ pousmiala sa a žmurkla na mňa. „My dve si to dnes užijeme, sľubujem. Zabudneme na všetko zlé a na všetkých. Tento večer bude patriť nám dvom, čo povieš?“ spýtala s nádejou v hlase.

„Ďakujem, za všetko,“ šepla som a ona ma objala. V takýchto chvíľach človek vie, kto je skutočným priateľom. Priateľstvo sa nedá vyvážiť časom stráveným s niekým, ale tým, aký je vo vnútri.

„Bells, škraboška,“ upozornila ma Angela a ja som si nasadila posledný doplnok, ktorý mal byť súčasťou môjho nového ja. Tie masky vymyslela Jess, vraj to tak bude zábavnejšie. Spolu sme vošli do sály, kde zábava bola v plnom prúde. Všetci sa tu skvele zabávali, popíjali rôzne nealkoholické nápoje. Vlastne, skôr by som povedala, že alkoholické, pretože sa tu už pár študentov dosť divne tackalo. Hudba hrala dosť nahlas a nebolo počuť ani vlastného slova. Angela ma chytila za ruku a viedla rovno smerom k pultu s nápojmi. Nasledovala som ju.

„Čo si dáme?“ skríkla v blízkosti môjho ucha a ja som mykla ramenami.

„To je jedno, hlavne nech tam nie je alkohol,“ odpovedala som a ďalej prechádzala očami po miestnosti. Mala som pocit, že ma niekto sleduje, akoby všetky pohľady padali iba na mňa. No keď som sa obzerala nikoho som nevidela, každý sa venoval vlastnej zábave a mňa si nevšímali. Zatrepotala som hlavou, aby som vyhnala zo seba ten divný pocit a odpila som si z džúsu, ktorý mi dala do rúk Angela.

„Ang, nechceš ísť tancovať?“ opýtal sa vedľa nás Eric a nervózne prešľapoval z nohy na nohu. Videla som na Angele, že je celá od radosti preč. Eric sa jej dlhšiu dobu páčil, ale nikdy mu o tom nepovedala. Postrčila som ju smerom k nemu a Eric sa zasmial. Rozhodla som za ňu. Vložila svoju ruku do jeho a spolu odkráčali smerom k parketu. Angela sa ešte otočila a perami naznačila dve slová. Prepáč a ďakujem. S úsmevom na perách som prikývla a započúvala som sa do pomalých tónov, ktoré sa začali ozývať sálou. Angela s Ericom tancovali naozaj nádherne, nebolo to len knísanie zo strany na stranu, vyzeralo to ako v romantickom filme.

„Smiem prosiť?“ ozval sa za mojim chrbtom neznámy, no sladký hlas neznámeho chlapca. Opatrne som sa otočila za tým hlasom a pozrela na neznámeho chlapca. Stál predo mnou vysoký chlapec v čiernom obleku s bielom košeľou. Na tvári mal čiernu škrabošku, čiže do tváre som mu nevidela. Mala som pocit, že sem nechodí na našu školu, ale i tak mi pripadal známy. Jediné, čo som na ňom zreteľne videla boli vlasy bronzovej farby, svetlá pokožka, pripomínajúca dnešný napadnutý nový sneh. A oči, tie oči, ktoré som vídala v mojom sne, zlaté oči. Nebola som schopná odpovedať, pretože mi srdce začalo splašene biť. Zmohla som sa iba na načiahnutie mojej dlane, ktorú som vložila do tej jeho. Usmial sa na mňa rovnakým pokriveným úsmevom ako chlapec z mojich snov a viedol ma na parket.

Tancovali sme alebo sme sa skôr vznášali po parkete. Mala som pocit, že som ľahká ako pierko, akoby som sa vôbec nohami nedotýkala zeme. Všetko naokolo prestalo pre mňa existovať, bola som iba ja a môj tajomný tanečník. Obaja sme mlčali, nemali sme za potrebu spolu hovoriť. Naše oči rozprávali samé. Bolo úplne jedno či som mu bola otočená tvárou, alebo ma zatočil. Vždy sa naše pohľady stretli. Ani jeden sme za celý náš spoločný tanec nežmurkli, akoby sme mali strach, žeby sme sa zobudili a zistili, že toto bol iba sen. Krásny sen.

Bola som... Ja sama to nedokážem pomenovať, akoby ma niekto začaroval. Nepočula som tóny hudby, nevedela som si prísť na meno a dokonca som sa nepozastavovala nad tým, že jeho dotyk je chladný. Sledovala som jeho lícne kosti, jeho tvár. Chcela som si na ňom zapamätať všetko, aj ten najmenší detail. Nechcela som, aby tento tanec niekedy skončil, chcela som, priala som si, aby to trvalo večne. Bála som sa, že ho už viac neuvidím, nezaujímalo ma, že mu nevidím poriadne do tváre. Netrápilo ma, či je šeredný alebo krajší ako samotný Boh. Cítila som niečo, čo sa slovami nedalo opísať.

Niekto by povedal, že som blázon, že sa mi načisto pomiatlo v hlave, ale ja som to vedela. Vedela som, že medzi nami je niečo silnejšie. Môže toto človek cítiť pri prvom tanci s neznámym? Chcela som sa uštipnúť, aby som vedela, že sa mi nesníva, ale strach ma premohol. Uvedomila som si, že ak je toto iba sen, radšej ho dosnívam do úplného konca.

„Zahráme si poslednú pieseň pre všetkých zamilovaných. Potom bude nasledovať polnočná tombola, preto hor sa na parket,“ kričal do mikrofónu Tyler, ktorý tu bol za dnešného DJa. A ja som si uvedomila, že nesnívam. Premýšľala som, či bude môj tajomný tanečník so mnou tancovať aj ďalšiu pesničku a odpoveď sa dostavila veľmi rýchlo. Pritiahol si ma bližšie k sebe, teraz sme boli pri sebe veľmi blízko. Naše telá sa dotýkali navzájom, stačilo iba pár milimetrov a dotkli by sme sa aj nosmi. Dýchalo sa mi ťažšie, pretože jeho medový dych ma ovieval a spôsoboval ujmy na zdravý.

Započúvala som sa na malý okamih do hudby, aby som vedela, ako dlho budem ešte v jeho prítomnosti, ale to čo som počula ma vôbec nepotešilo. Doznievali posledné tóny hudby a ja som si smutne povzdychla a hlavu sklonila nižšie, no jemu to neušlo. Opatrne mi nadvihol bradu a donútil ma pozrieť do jeho očí. Pery sa mi chveli a očami som behala medzi jeho očami a perami. Nevedela som, čo chce urobiť, ale vedela som, po čom túžim ja. Chcela som ho pobozkať, nevedela som, čo to do mňa vošlo, ale chcela som cítiť jeho pery na mojich.

Hudba skončila, ale my sme stáli stále v blízkom objatí a pomaly sa k sebe približovali. Privrela som oči, cítila som, ako kútiky mojich pier sa dvíhajú do hora. Bolo to samovoľné, samé sa mi ústa dali do jemného úsmevu, ktorý mi okamžite zamrzol. Môj nádherný a tajomný spoločník sa jemne obtrel o moje pery a keď som ich chcela pootvoriť, nikto tu nebol. Otvorila som oči a zistila, že tu stojím sama. 

Ak mám byť úprimná, veľmi som uvažovala o zapojení sa do tejto súťaže. Pri mojej vyťaženosti som si hovorila, že nemám možnosť stihnúť napísať prvú kapitolu v tomto čase, no dokázala som to. Niekoľko dlhých týždňov som mala krízu v písaní. Nedokázala som napíať ani jednu vetu, potom som tu na stmívku uvidela, že je súťaž a povedala som si, prečo nie. Za skúšku predsa nič nedám a úprimne? Dúfala som, že ma to opäť nakopne, keď nič iné. :) 

A pomohlo. Budem rada, ak s touto poviedkou strávite aspoň pár príjemných chvíl a všetkým zapojeným prajem veľa šťastia. :) 

Vaša 9moncici9.

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Šťastné a veselé 1. kapitola: