Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stará láska nehrdzavie - 8. kapitola

07.05.2012 (18:45) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1542×

8. kapitola - Správne rozhodnutie?

Jacob

Spadla a z rany na hlave jej začala tiecť krv. Bol som pri nej okamžite, ešte skôr, než sa mi z hrdla stihlo vydrať priam zvieracie vrčanie.
„Ty blázonko, čo to vyvádzaš? Vystrašila si ma na smrť! Ako ti je, cítiš sa dobre?" Bol som skutočne vystrašený, srdce mi tĺklo ako o závod. Bez rozmyslu som si stiahol tričko a čo najopatrnejšie jej ho priložil na ranu, aby som jej ešte viac neublížil. Hrýzlo ma svedomie, že sa jej to stalo kvôli mne. Ale keď sa svojou dlaňou dotkla mojej ruky a pozrela mi pritom priamo do očí, ocitol som sa na vrchole blaha. Šťastne som sa usmial a voľnou rukou ju pohladil po tvári. Moja Bella...

A práve vtedy, v ten okamih, sa pokazilo všetko, čo sa len pokaziť mohlo! Čaro chvíle bolo preč. Moje čuchové ústrojenstvo zaregistrovalo ten odporný sladkastý pach. Znova som nadobudol dojem, že práve ten pach ma núti vrčať a triasť sa. V celom tele som pocítil zvláštny druh napätia, ktoré sa mi ani trochu nepáčilo. Videl som, že mi položila ruky na plecia a opýtala sa, čo sa deje. Vôbec som ju nevnímal. Praskanie vetvičiek naznačovalo, že sa niekto blíži a vtedy som sa na Bellu rozziapal, aby zmizla preč. Vedel som, že jej hrozí nebezpečenstvo. Netušil som ako, ale niečo veľmi hlboko vo mne to cítilo. Nemala by tu byť!

Bolo mi hrozne horúco, teplota mi nekontrolovateľne stúpala, spolu so zmätkom, čo vo mne rástol. Začul som nejaké zvuky, akoby sa trhala látka a svaly ma ešte viac rozboleli. Potom nič, iba hmla... Chvíľkové zatmenie a Bella ležiaca a krvácajúca na zemi. A predo mnou tá pijavica! Prečo naňho myslím ako na pijavicu? Nemal som na to žiadny pádny dôvod.
Vrrr!!!
Nič som nechápal. Čo sa to so mnou stalo? Prečo sa cítim tak... Rozzúrený?!

„Jake, neboj sa! Nie si sám!" upokojoval ma nejaký hlas hlboko v mojej hlave.
Zbláznil som sa, alebo isto snívam! Celé to je iba obyčajná nočná mora a keď sa poriadne uštipnem, tak sa zobudím! Zdvihol som ruku a... Zúfalo zavyl.
Znova sa ozval ten hlas a ja som poznal, že patrí Samovi Uleymu.
„Jake, viem, čo sa ti stalo! Ostaň na mieste a nikam nechoď!"
Chcel som protestovať, chcel som kričať a hlavne som dostal priam vražednú chuť niekoho roztrhať. Kde je ten pankhart?

Z hrdla mi nevyšli žiadne slová, prirodzene. Ako by mohla obrovská chlpatá príšera, ktorou som teraz bol, rozprávať? Som príšera, netvor, ja som mohol za to, že sa Bella zranila... Bella... Už nemám právo vyslovovať jej meno! Prisahal som, že nikdy nedopustím, aby jej niekto niekedy ublížil a ten sľub, čo som dal sám sebe, som nesplnil. V tejto podobe som k nej ani nemohol pristúpiť, aby som jej pomohol, aby som zistil či vôbec dýcha.

Zase tie hlasy... Hlasy? Kto je ten druhý? Oni mi vidia do hlavy a vedia všetko, čo sa mi v nej ženie? Sam a...
„Paul?"
Tie prekliate quiletské legendy, oni sú nakoniec pravdivé! Upíri a vlci existujú.
„Prečo sa to stalo práve mne?" zaznelo v mojej hlave, tentokrát cielene. Už som vedel, že ma počujú.

Sledoval som Bellu, nespúšťal z nej oči a odmenou mi bolo, keď sa konečne pohla. Oči však mala stále zatvorené. Moje nohy, vlastne laby, chceli utekať preč. No človek, ktorý sa ukrýval v netvorovi, ich prinútil nepohnúť sa. Nemohol som ju tu nechať samu, napospas príšerám. Trpko som sa zasmial, ale znelo to ako zaštekanie.

Hlas sa opäť ozval: „Si v prvej línii, máte to v rode. Billy bol tiež..." Začal vysvetľovať Sam a ja som sa nestačil čudovať. Neveril som, stále to bolo skôr ako zlý sen, ktorý určite musí skončiť. Nepočúval som ho, nešlo to, myslel som iba na ňu.
Prešľapoval som na mieste. Ako dlho im to bude trvať?

Spomenul som si na naše prvé stretnutie po rokoch, ktoré sa odohralo tam, pri supermarkete. Pichol ma osteň výčitky, keď sa mi vybavilo, ako som na ňu zaútočil. Akoby bola nesvojprávna a za celú nehodu s tou starou šunkou, čo sa tvárila ako pojazdné auto, mohla ona. Ja som zúril, ona sa na mne zabávala a to ma naštvalo ešte viac. Keď do mňa zabodla prst, prvýkrát som sa na ňu naozaj pozrel. A od toho momentu už nič nebolo ako predtým. Všetko na svete stratilo zmysel, vesmír sa prestal točiť, čas prestal existovať a ostala iba ona. A moja túžba byť jej neustále nablízku a chrániť ju ako oko v hlave. Aby sa jej nikdy nič nestalo a nemohol jej nikto ublížiť... A teraz, teraz som to bol ja, kvôli komu leží tam na zemi. Znenávidel som sa a vedel som, že musím preč. Milujem ju, ale nezaslúžim si ju. Nikdy sa to nedozvie...

„Jake!" ozvalo sa náhle vedľa mňa a ja som až nadskočil. Obrovský čierny vlk, o niečo vyšší ako ja, sa postavil presne naproti mne a sklonil hlavu, aby sme mali oči na rovnakej úrovni. „To, čo sa stalo medzi tebou a Bellou, tak to tiež patrí medzi vlčie záležitosti. Pripútal si sa!" dodal Sam a mne od údivu sánka takmer padla na zem.
Aké pripútanie, čo to tára?

Chcel som vysvetlenie toho všetkého, najlepšie hneď! Bol som hlupák, že som ho nepočúval. Ale teraz už nebol čas.
„Paul, odveď ho!" prikázal Sam hlasom vodcu. „Nie, Jake, musíš teraz preč. Ja sa ti o ňu postarám, prisahám!" Zmenil hlas z prísneho na prívetivý, ale ja som vedel, že tak či tak musím poslúchnuť. V mojom vnútri sa bili hrozne silné emócie, ktoré ma trhali zaživa. Sama som musel poslúchnuť, nedalo sa inak. Ak však teraz opustím Bellu, umriem. Túžil som ju držať za ruku, hladiť ju, ošetriť všetky rany. Ale príšera, ktorou som teraz bol, zavyla.
Aby som ju ochránil a nedopustil, že sa jej ešte niekedy niečo podobné stane, musel som preč. Nielen z tohto miesta, ale niekam mimo La Push a najlepšie čo najďalej od celého Olympijského polostrovu.
Venoval som posledný pohľad Belle, nad ktorou sa už skláňal Sam vo svojej ľudskej podobe.
Zbohom! zašepkal som a do láb vložil všetku zúrivosť, čo ma ovládala.

„Neblázni, ty vôl!" smial sa Paul. „Máš horúcu hlavu, uvažuj. Nikam nechoď!"
„Ty to nechápeš, však? Čo ak sa jedného dňa naštvem a zabijem ju?" zúril som.
„Nezabiješ! Pozri sa na Sama a Emily..." Ak to mala byť útecha, tak jej účinok sa minul svojmu cieľu. Stal sa pravý opak. Takže to moje podozrenie, že Emily nezranil medveď, sa potvrdilo. No „výborne"! Predstavil som si Bellinu jemnú, bledú tvár zohyzdenú hlbokými škrabancami.
Zavyl som a rozbehol sa smerom k útesom. Paul dobehol neskôr za mnou a prinútil ma zastaviť a počúvať.

„Jacob, všetko bude okej. Bella sa z toho dostane a bude v poriadku. Ona je tvoja spriaznená duša a len vlk ju môže získať pripútaním sa! Nemôžeš ju len tak opustiť, tento zväzok ti to nedovolí.“ Počul som jeho hlas vo svojej hlave.
Pozeral som sa z útesu nadol. Sledoval som more a vlny, ako do seba divoko narážajú.
„Aký zväzok a čo máte všetci s tým pútaním? Nechápem, čo to je, vysvetli mi to!“ žiadal som Paula. „To som si ako Bellu označkoval, alebo čo? Paul, ja som ju mohol zabiť, preboha! Ako môžem vedieť, že sa to nestane znova? Chcem byť zase človekom, obyčajným chalanom, ktorý sa nemusí báť, že dievčaťu, ktoré má rád, odhryzne hlavu!“ zavrčal som naňho.
„Ani nevieš, ako ti rozumiem,“ pomyslel si Paul tak potichu, že som ho skoro ani nerozumel. „Až sa k nám opäť pripojí Sam, tak ti všetko vysvetlí.“

Po tejto vete sme obaja stíchli, ľahli si na zem a sledovali príboj. Obloha začala nebezpečne tmavnúť, ja som vo vzduchu ucítil zvláštne napätie a vedel že každú chvíľu sa strhne búrka. Žeby sa mi s celou tou šialenou premenou zbystrili zmysly?
Neviem, ako dlho sme takto ležali, mohli to byť minúty, ale pokojne aj pár hodín, bolo mi to srdečne jedno. Nad nami sa zoskupili mračná a skutočne začalo pršať, no my sme sa zo svojich pozícií nepohli ani o piaď. Premoknutý až na kosť som zase zablúdil myšlienkami k Belle. Keď však Paul, stále ležiaci vedľa mňa, zaskučal, došlo mi, že moje myšlienky boli príliš hlučné.
Keď sa mi zdalo, že pod náporom emócií vybuchnem, ak ich okamžite nedostanem von, ozval sa mi v hlave Samov hlas:

„Jake, Bella bude v poriadku, nemusíš sa ničoho báť. Má iba poranenú ruku a pár pomliaždenín. Najneskôr zajtra sa preberie," oznámil mi a ja som pocítil obrovskú úľavu, akoby mi zo srdca padol poriadny balvan. „Kde ste? Na útesoch? Počkajte tam, hneď budem pri vás!" prikázal nám a my sme sa neodvážili neposlúchnuť. A hlavne, kam by som v tejto podobe mohol ísť? Domov za otcom, ktorý o celom bláznovstve síce vedel, ale nijak ma nevaroval? Hneval som sa naňho, že mi nepovedal pravdu. Ale viac som sa hneval sám na seba, že mi už dávno nenapadlo, že tie legendy neboli vycucané z prsta.

Netrvalo dlho a neďaleko nás sa ozval dupot láb, ktoré dopadali na premočenú zem. Obrovský čierny vlk sa vynoril z prítmia ako prízrak a postavil sa vedľa nás. Otočil sa na Paula a požiadal ho, aby išiel preč. Ten sa bez rečí zodvihol na odchod a to bola ďalšia zvláštnosť. Paul, ktorý mal ešte donedávna s autoritami skôr problém, poslúchol bez akýchkoľvek pripomienok.
Sam ešte chvíľu počkal a potom hlavu otočil na mňa. Ja som zo svojej pozície nepovolil, ale uši som nastražil, nedočkavý toho, čo mi chce povedať. Ešte raz sa zhlboka nadýchol a začal.
Dozvedel som sa všetko a bolo toho omnoho viac, než som poznal z legiend. Tentoraz som sa rozhodol počúvať naozaj pozorne. Ak už mám mať „na krku" toto všetko, a rozhodne to nie je zlý sen, ale skutočnosť, chcel som vedieť všetko, čo sa vedieť dalo.

„Hádam prvé, čo ti musím povedať, je jeden zákon. Pokiaľ budú existovať upíri, budú existovať aj vlkolaci," spustil a ja som v duchu valil oči. Vlkolaci! Upíri!!! Som blázon a akiste sa čoskoro zobudím.
„Okej, tak som, vlastne sme, vlkolaci..." začal som opatrne. Opäť sa mi vybavili všetky tie historky rozprávané pri táborových ohňoch a ako naivne som sa na nich vtedy smial.
„Nechcem to! Chcem byť opäť tým Jacobom Blackom, ktorého najväčšou starosťou je, aké auto najbližšie opraví a kedy na svojej motorke povozí najlepšiu... kamarátku." Pri tom slove ma bolestne pichlo pri srdci. „Ide to nejako vrátiť? Niečo ako reklamácia? A čo s tým majú čo do činenia nejakí upíri? A kde nejakí momentálne sú? Vari sa vkrádajú cez deň do márnice, aby si tam pospali a v noci vyliezajú?" Otázky sa zo mňa len sypali. Nejaké koliesko dosadlo na správne miesto a v hlave sa mi vybavila nedávna spomienka na Edwarda Cullena. Zúrivo som zavrčal...

„Áno, i on je jedným z nich!" potvrdil moju domnienku a mne sa pri tých slovách doslova zježila srsť na celom tele. „Vlastne, celá rodina Cullenovcov patrí k ich druhu. Pamätáš sa na legendu o studených, čo žijú v mieri medzi ľuďmi?" Mechanicky som prikývol na súhlas. Nebolo to tak dávno, čo som o tých legendách rozprával Belle na pláži. Lenže vtedy som mal iba bláznivé podozrenie a považoval som za nemožné, aby čokoľvek z toho bola pravda. Keby som vtedy vedel... To už však nezmením. Opäť som nastražil uši.

„Vlkolaci sú jediným prirodzeným nepriateľom studených, alebo upírov, ako chceš. Takže teraz, keď sa do Forks zase prisťahovala rodina Cullenovcov, vlčia krv sa nanovo prebudila, aby ochrana nášho indiánskeho územia mohla pokračovať. Ja som bol prvý a ani si nedokážeš predstaviť, aké to bolo ťažké. Nebol nikto, kto by si so mnou takto ľahol na útesy, aby mi všetko vysvetlil. Nikto, kto by Emily viezol do nemocnice, keď..." Tu sa Sam na chvíľu odmlčal a pootočil ku mne hlavu. V jeho očiach som na okamih zazrel tú nesmiernu bolesť, čo vyvierala z vedomia, čo spôsobil.
„Všetko som sa musel naučiť sám, bojoval som so sebou, s tým, čo sa zo mňa stalo. Nikto mi nič nepovedal, samozrejme. Napokon, ani ty si nič nevedel, nikto z nás. Pred prvou premenou bolo všetko takmer dokonalé. Veľmi ma mrzelo, ako som musel ublížiť Leah, mal som ju naozaj rád, plánovali sme spoločný život. Keď však prišla Emily, stratil som pevnú pôdu pod nohami a odvtedy som nepatril sám sebe. Nenávidel som sa, no zároveň som sa vznášal v oblakoch. Moment, keď sa na mňa usmiala a súhlasila, že budeme spolu chodiť, hádam ani nepatril k šťastiu tohto sveta. Ja viem, že tiež poznáš ten pocit. Jeden pohľad a vieš, že už nikdy nebudeš patriť sám sebe. Ak ona bude nešťastná, budeš zúfalý. Ak sa bude smiať, budeš veselý spolu s ňou. Nie je to obyčajná zamilovanosť, je to puto. Nezrušiteľné! Už nikdy pre teba nebude existovať žiadna iná. Ak by si o ňu prišiel, zomrieš spolu s ňou. Preto nemôžeš odísť, tvoje pripútanie ti to nedovolí!" pomyslel si Sam mierne, ale pevne.

Môžu vlci plakať? To, čo mi steká dolu k čeľusti, je dážď, alebo slza?
„Sam, ale ja práve preto, aby sa to už nemohlo opakovať, odísť musím. Keby nebolo mňa a nesúhlasil by som s tým, že ju budem učiť jazde na motorke, nič by sa nestalo. Bude stačiť ak niekto spomenie jeho meno a môžem zase vybuchnúť. Hovoríš, ak by umrela, umriem spolu s ňou. Nuž, tak práve to je dôvod. Ako by som mohol žiť sám so sebou, ak..." Už len tá myšlienka trhala moje srdce na kúsky. „Odídem a tak jej darujem život!" Bolestne som zavyl. Bolo to ťažšie než som si predstavoval.
„Nerob to! Nemôžeš odísť sám! A ja nemôžem odísť s tebou," vyhováral mi to Sam, ale ja som už bol rozhodnutý.
„Tvrdohlavý ako otec!" prevrátil očami a odovzdane si povzdychol. „Jedného dňa dôjde na moje slová a ty uznáš, že som mal pravdu." Pevne som stisol zuby k sebe a pokrútil hlavou v odmietavom geste.

Strávili sme na útesoch celú noc. Keď do tmy zasvietili prvé slnečné lúče, ktoré boli na tomto území také vzácne, vedel som všetko. Nakoniec mi Sam naznačil, aby som vstal a nasledoval ho. Boli sme už v lese pri rezervácii, keď sme zastali a on mi pomohol premeniť sa naspäť do ľudskej podoby. Trvalo mi to nekonečne dlho, lebo na prvú premenu bola nutná absolútna sústredenosť a pokojná myseľ. Ešte skôr, ako mi začalo byť trápne, že som celkom nahý, hodil mi Sam nejaké džínsové kraťasy. Hneď som si ich natiahol, ale stále som sa cítil zvláštne.

Sam ma chcel ešte zastaviť, ale vytrhol som sa mu a namieril svoje kroky domov. Z nášho kuchynského okna do diaľky žmurkalo svetlo a ja som sa obával toho, čo ma tam čaká. Nemal som chuť na žiadne vysvetľovanie, či prehováranie od otca. So zvláštne chladnou hlavou som otvoril dvere a bez zastavenia si to zamieril priamo do mojej miniatúrnej izby. Z bloku som vytrhol hárok papiera a začal písať...

„Bells, musím odísť! Bude to tak lepšie, nechcem ti zbytočne ubližovať. Nepátraj po mne, nesmúť za mnou... Nestojím za to. Jacob"

„No, ani to nebolelo!" hlesol som sám pre seba a začal som si opakom rúk zúrivo zotierať slzy, čo si proti mojej vôli našli cestu na povrch.

Bella

Sedela som v školskej jedálni pri stole s mojimi kamarátmi, ale pointa ich rozhovoru mi unikala. Napokon, tak to bolo celý posledný mesiac. Kedykoľvek som naňho len pomyslela. Srdce sa mi opäť rozbúchalo a spomenula som si na ten prekliaty deň. A na ten list, ktorý som každý deň vyťahovala spod vankúša a zas a znova so slzami v očiach čítala tých pár slov. Stále som dúfala, že to bol jeden z jeho žartíkov a po škole na mňa vybafne schovaný na parkovisku za svojou motorkou.
Napriek Samovým slovám, čo ma vytrhli zo sladkej nevedomosti, som neverila. Alebo, skôr by bolo výstižnejšie, že som nechcela uveriť. Nádej ma držala nažive, nech sa stalo čokoľvek, neverila som, že Jake je zlý. Napokon, Sam mi to potvrdil. Tak potom prečo ten list?

Angela mi súcitne stisla ruku, no nepovedala ani slovo. Trošku ma to prebralo zo zamyslenia a vzhliadla som. Jessica niečo šepkala Lauren. Ben, Mike a Tyler sa poštuchovali ako malé deti a robili si srandu z Ericových zamilovaných pohľadov, ktoré vysielal smerom k Angele. Tá očervenela ako správne dozretá paradajka a sklopila oči. Bolo to len včera, keď sa mi nesmelo zdôverila, že konečne nabrala dosť odvahy a pozvala ho na ples. Radovala som sa spolu s ňou.

Potom som náhodou zablúdila očami k stolu Cullenovcov. Sedeli tam všetci a častovali ma zvláštnymi pohľadmi. Edward, ktorý sa po mesiaci absencie vrátil do školy, mal ako jediný hlavu sklonenú. Napokon ju zdvihol a pozrel sa na mňa. Slabý závan vetra, čo prúdil z otvoreného okna, doniesol jeho zvláštnu vôňu až ku mne. Neviem ako dlho táto chvíľa trvala. Keď som sa však opäť rozhliadla okolo, zistila som, že Angela a ostatní už odišli a ja zostala sedieť sama.

„Ahoj, Bella, môžem?" ozvalo sa náhle vedľa mňa a ja som až nadskočila. Edward sa pozrel na voľnú stoličku, čo bola oproti mne a ja som súhlasne prikývla. Cítila som ako sa mi krv hrnie do tváre, tak som sa rýchlo zhlboka nadýchla.
„Ahoj!" V jeho prítomnosti mi došli slová a ja som sa začala cítiť ako hlúpa hus. Edward však rozhodne netrpel nedostatkom odvahy či slovnej zásoby, a tak na mňa vychrlil to pozvanie.
„Bella, chcel by som sa ťa opýtať, či by si so mnou nechcela ísť na ples?" opýtal sa a uprel na mňa svoje zvláštne jantárové oči. Moje zradné srdce urobilo divoké buch- buch a ja som náhle zatúžila, aby sa naše pery stretli v bozku. Proti mojej vôli ma to k nemu priťahovalo ako nočného motýľa svetlo.
„Tak čo povieš? Súhlasíš?" zašepkal a naklonil sa tesne ku mne. „Alebo chceš čas na rozmyslenie?" Posledné slová vyslovil tesne pri mojich perách.
„Pôjdem!" vykríkla som rýchlo, akoby som sa zľakla, že si to rozmyslí.
„Dobre, to som rád. A čo keby sme si ešte predtým niekam zašli, bližšie sa poznať?" Žmurkol na mňa a takmer sa obtrel svojim lícom o to moje, kým mi ten návrh šepkal do ucha.
Omámene som súhlasila. On mi len prosto oznámil, že ma vyzdvihne v sobotu poobede, aby sme si vyrazili do kina a na večeru.

Ani neviem ako ubehol zvyšok vyučovania a už vôbec ako som sa dostala domov. Vo svojej izbe som sa zvalila na posteľ a pod vankúšom zašušťal papier. Ten obsahoval Jakeove slová rozlúčky. Spomienky zase zaboleli, slzy mi opäť zmáčali líca a ja som sa zahryzla do fialových obliečok, aby som tak stlmila zúfalý výkrik. Tak mi chýbal.
A bola som znechutená sama sebou, z toho, ako som sa dnes zachovala. Prečo som prijímala akékoľvek pozvanie, keď som tam ani nechcela ísť? Neviem tancovať a čokoľvek tomu podobné je nebezpečné nielen pre mňa, ale aj pre moje okolie. Vždy sme sa na tom s Jacobom smiali...

Z náhleho popudu som sa rozhodla, že si spravím výlet na pláž. Jemne mrholilo, ale to mi bolo jedno. Vyskočila som z postele. Netrvalo ani päť minút a ja som, za hlasného revu môjho nákladiačika, schádzala z príjazdovej cesty. Trasu som zvládla rekordne rýchlo. Potom, akoby mi horelo za pätami, som vyskočila z auta a zamierila k „nášmu" kmeňu. Nesadla som si, ale podišla čo najbližšie k vode a vyzula sa. Urobila som ďalší krok vpred. Slaná morská voda, tak ľadovo chladná, začala v pravidelných intervaloch omývať moje bosé chodidlá, zabárajúce sa do piesku.
„Ach, Jake, kde si? Vráť sa!" zašepkala som do zvuku vĺn dorážajúcich na pobrežie.

Vila Cullenovcov

Rosalie namosúrene zabuchla dvere svojho športového auta a ani nepočkala, kým jej Emmett, ako vždy, otvorí dvere.
„Blázon! Je to korunovaný blázon!" vykrikovala naštvane na adresu svojho brata, ktorý práve vystupoval zo strieborného Volva.
Edward si pri spánku symbolicky zakrúžil ukazováčikom a odmietal reagovať na Rosaliino vyčíňanie. Spokojne sa usmieval. Ten mesiac, čo opäť trávil v „zotavovni" menom Denali, sa oplatil. Presne ako prvýkrát, ani tentoraz tam nechcel. Nemal však na výber a napokon... Nemal sa na čo sťažovať. Odrezaný od civilizácie, s možnosťou veľkého výberu „diétnej" potravy a v prítulnej spoločnosti jednej blondíny bol tým pravým orechovým. Malo to rozhodne lepšie účinky ako naposledy, keď túžba po jej krvi bola taká intenzívna, že sa nevedel sústrediť na nič iné.

Vošiel do domu a predbehol tým svoju svetlovlasú sestru, ktorá stále zúrila a nenechala sa uchlácholiť ani svojim manželom. Mal ju rád, ale teraz mu išla naozaj na nervy. V obývačke zapol veľký plazmový televízor a neprítomne začal prepínať programy. Prerušil ho až jemný dotyk ruky na jeho pleci. Alice ho prinútila, aby sa jej pozrel do očí a on to neochotne urobil. Z jej myšlienok vedel čo príde.

„Edward, ty veľmi dobre vieš, že to, čo k tebe cíti ona, alebo čo bude cítiť, nie je naozajstná láska! Je to len obyčajné poblúznenie. Tušíš, čo všetko tým riskuješ? Je to iba človek a ty veľmi dobre vieš, ako na ľudí pôsobíme. Ty si predátor a ona iba tvoja korisť! Všetko na tebe ju začne priťahovať. Obzvlášť vôňa, ktorá, ako vieš, je - hlavne u teba - priam magnetom na ľudské ženy..." Alice chcela v prednáške ešte pokračovať, no zastavil ju.

„Pamätaj na to, Alice, Bella Swanová mi bude patriť! Dostanem ju tam, kam chcem, nebude môcť bezo mňa žiť! Nakoniec mi sama prezradí všetky svoje myšlienky. Ani nevieš, aké je frustrujúce, že jej ako jedinej nevidím do hlavy. Áno. A prezradím ti ešte niečo. Rozhodol som sa, že Bella sa stane Cullenovou!" dodal Edward rozhodným hlasom.

Mal svoj cieľ a za žiadnu cenu sa ho nemienil vzdať.

ZHRNUTIE

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stará láska nehrdzavie - 8. kapitola: