Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stará láska nehrdzavie - 40. kapitola

18.11.2014 (12:15) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1447×

40. kapitola

Jacob

Hnal som sa lesom a v hlave sa mi popritom miesila taká spletenina pocitov a myšlienok, že som vždy po chvíli zabrzdil, aby som nanovo vyrazil ešte rýchlejšie. Len preč odtiaľ, aspoň na chvíľu. Hádam som na mizivý okamih uveril sebaklamu, že ak sa ocitnem dosť ďaleko od La Push, moje prirodzené vlohy sa proste stratia. Zúril som. Tápal som. Bol som bezradný. A áno, bál som sa. Teraz, ďaleko od rezervácie, som si túto skutočnosť neochotne pripustil. Prečo však práve teraz keď sa všetko pekne ustálilo? Tušil som to. Už dávno. Vedel som, že kým bude po svete kráčať Edward Cullen zároveň s MOJOU Bellou, nevyhneme sa tomu.

Pridajú sa aj ostatní? U Setha tomu nasvedčovalo viacero príznakov. A čo Sam? Bude alfom? Alebo som ním, ako prvý premenený ja? Gény sa oklamať nedali. Hlavný príkaz, ktorý bol vo mne hlboko zakódovaný, znel: CHRÁNIŤ KMEŇ! Kmeň a... Bellu!

Sakra!

V milisekunde som zabrzdil prudšie než bolo nevyhnutné. Odniesol si to jeden strom a pár kríkov. V mieste kde som tušil spánky, mi divoko pulzovala bolesť a udierali bubny. Či skôr zvony ako v Chráme Matky Božej. Srdce mi zamrelo.

Okamžite som sa otočil a vyrazil na spiatočnú cestu, spytujúci si svedomie. Nadarmo. Výčitky ma zavalili a škodoradostný malý vĺčik v mojej hlave sa mi chechtal. Už som nezúril. Bál som sa. Nie o seba, ale o zmysel môjho života o moju lásku. Odrazu som mal v hlave pusto prázdno, ostalo v nej miesto len na tú jedinú holú skutočnosť. Akosi som tušil, že ak prídem neskoro, bude neskoro na záchranu a na všetko.

Konečne v diaľke zažmurkalo svetlo z okna jej izby. V duchu som sa musel usmiať, lebo nechala svietiť lampičku na nočnom stolíku ako za starých čias. Tiež nezabudla pootvoriť okno... ale potom som ucítil ten smrad! JEHO smrad! Zúrivo som zavrčal a s panikou vo vnútri som vyrazil vpred ako nikdy. Ten šialený strach ma celkom opantal. Zmluva - nezmluva, ak Belle skrivil čo i len vlások na hlave, spočítam mu to aj s úrokmi.

Čím bližšie som bol, o to viac strach a obavy rástli. Na okennom parapete sa niečo nebadane pohlo. Niečo s dvomi nohami a rukami a so schopnosťou budiť vo mne vražedné sklony. Vydal som zo seba čosi ako indiánsky bojový pokrik a vyrazil, zakrútiť tej pijavici krkom. No pre tie zákerné zvony v mojich ušiach som sprvu prepočul toľko milovaný tlkot srdca.

Buch - buch. Buch - buch. Buch - buch... 

„Bella...“ vydýchol som úľavou.

Potreboval som sa upokojiť, aby som mohol vyjsť za ňou a aby som sa zároveň v plnej poľnej nevrhol rovno za tým zamrznutým krvsajúcim strachopudom a neodhryzol mu hlavu. Vyzeral naozaj srandovne, ako tak trielil, akoby mu horelo za pätami. Posmešne som si odfrkol. Bude ešte dosť času na to, aby som sa sním porátal. Už už som sa chystal premeniť sa a nasledovne vyjsť na stromami nechránený zadný dvor, keď sa prihlásil o svoje slovo slabý mesačný lúč a hľadal najvhodnejší cieľ, kam dopadnúť. Moja srsť, premočená od padajúcej rosy a občasného dažďa, sa v jeho striebornom svetle iskrila ako diamant. Chvíľu ma tá nepatrná hra svetla a tieňov primäla k nehybnosti a ja som fascinovane sledoval ich krátku životnosť. Nuž a hneď potom som sa opäť započúval do okolitých zvukov a zaregistroval som Bellin pravidelný dych. Spala. Nič nenasvedčovalo tomu, že by ju ciciakova prítomnosť vyrušila. Mne sa tým dostalo možnosti nepozorovane prekĺznuť k nej do izby a rýchlo na seba natiahnuť oblečenie, ktoré som mal u Belly v zálohe. Zvyšný čas som mohol venovať premýšľaniu, čo jej asi poviem, keby sa pýtala, prečo mám na sebe tie veci. A hlavne, prečo som sa ráno vytratil ako duch a celý ten čas sa jej neozval, ani nedvíhal, keď mi volala. Usúdil som, že bude hádam najlepšie pravdu spočiatku zamlčať.

Zastavil som sa „na prahu“ jej postele a siahol som po cípe prikrývky. Ležala pokojne, zababušená až po uši, ale očividne sa necítila najpohodlnejšie. Medzi obočím mala usadenú ustarostenú vrásku a mňa napadlo, či sa jej znova nevrátila niektorá nočná mora. Potom sa však zasmiala. Šťastne a uvoľnene. Vráska zmizla a pery sa jej vytvarovali do mnohoznačného úškrnu. Zatajil som dych a zľahka sa špičkami prstov dotkol jej líca, brady a potom aj pier. Čosi spokojne zamrmlala a obrátila sa tvárou k obloku a ja som sa mohol nerušene zahľadieť na tie milované črty. Striedavo ma zalieval nevýslovný pocit šťastia a pýchy, že Bella miluje práve mňa, no i tak sa medzi tieto príjemné vnemy votrelo čosi o poznanie menej príjemné. Najprv som po vstupe do izby pomerne úspešne ignoroval puch, ktorým bol nasiaknutý každučký pór jej zariadenia, ale napokon moje ochranárske pudy zvíťazili a podvedome som zavrčal.

„On“ si dovolil vojsť sem, dotýkal sa vecí, čo patria Belle, sliedil tu tak, akoby na to mal právo! Po tom všetkom sa opovážil narušiť jej súkromie a siahnuť aj na ňu! Videla ho Bella? Dovolila mu to, či to dokonca s úľavou uvítala? Preto teraz tak pokojne a navyše s úsmevom na vyrovnanej tvári spí?

„Netáraj z cesty, Jacob Black!“ zahriakol som sa, pretože som si uvedomil, že smer mojich úvah naberá nebezpečný sklon.

Nechcel som Bellu zobudiť, preto som si našiel iné miesto na odpočinok a uvelebil sa tam. Zvyšok noci sa minul rýchlejšie, ako šľahnutie bičom. Sedel som v hojdacom kresle, do ktorého som sa ledva vošiel a celý čas som premýšľal. Sem tam som ukradomky pohladil Bellinu spiacu tvár, či odhrnul pramene vlasov, ktoré ju šteklili na nose a pritom som spriadal plány. A neostávala mi iné, než dúfať, že zainteresované osoby ma s nimi nepošlú do horúcich pekiel.

Bella

Ráno prišlo príliš skoro. V polovičnom omámení a ešte poloslepá, som natiahla údy ako mačka a hlasno zazívala. Pokrútila som zápästiami a členkami, čím som uvoľnila mierne napätie a otočila som sa nabok, aby som sa mohla posadiť. Voľačo mi zastieralo výhľad na okno, pošúchala som si teda päsťami zavreté viečka a dúfala, že sa konečne preberiem z omámenia. Prvé som zbadala dlhočizné nohy, natiahnuté pár centimetrov od mojej postele. Neskutočne som sa naľakala a nechýbalo veľa, vyskúšala by som silu svojho hlasu.

„Jake...“ vydýchla som si, keď som uvidela jeho pokojnú oddychujúcu tvár a pritom mi padol kameň zo srdca. Možno som sa na milisekundu aj hnevala, lenže cit omnoho silnejší od hnevu si získal prevahu a ja som sa usmiala.

Odsunula som prikrývku nabok, pomkla som sa na kraj postele, vstala som a mierne sa naklonila nad toľko milovanú tvár. Zľahka som sa dotkla opáleného líca a úsmev sa mi ešte viacej rozšíril.

„Jake...“ vzdychla som, teraz už nahlas, a spojila som naše pery v bozku. Vtom ma z ničoho nič obopol pár mocných paží a stiahol ma k sebe do lona. Teplý dych ma zahrial na uchu a sladký hlas pošepol moje meno. „Bells...“

„Jake, však bdiem a nesnívam? Si naozaj tu?“ prosila som úpenlivo.

„Samozrejme, ty môj blázonko!“ riekol veselo. „Veď inak by som nemohol urobiť toto...“ Nedokončil vetu a miesto toho ma pobozkal na krku. Zažmúrila som oči a slastne vzdychla.

„Len sa nesmejte, pane,“ prekárala som ho. „Mal si vidieť ten sen...“

„Nebodaj znova nočná mora?“ skočil mi do reči.

„Ale nie, pán Ponáhľajko!“ Ťapla som ho so smiechom po hrudi. „Počúvaj a neprerušuj ma! Inak ti už nikdy nič nepoviem,“ zastrájala som sa.

„Fajn, už budem poslušný ako Popoluška,“ vzdával sa, ale objal ma o niečo tuhšie. Prešla som to prirovnanie len veselým zagúľaním očí a spustila som.

„Sníval sa mi nádherný sen. Sprvu teda nevyzeral ani trošičku príjemne, lebo ma naháňala akási príšera s dvomi tvárami a kričala za mnou: Ja ťa dostanem, ja ťa dostanem, ja ťa raz určite dostanem! Normálne by som sa určite bola s hlasným výkrikom zobudila, neviem však, prečo som ostala pokojne ležať. Dokonca som sa tej príšerne postavila čelom. Prízrak hromžil, zúril, vyhrážal sa mi o to viac, čo som sa nedala. Nemohla som sa dopátrať skade pramení tá vnútorná sila, kým si ma nechytil za ruku... áno, tak ako teraz... Spoločne sme ho porazili a on utiekol so stiahnutým chvostom. Neviem, kto bol ten dotyčný, lenže na tom vari ani nezáleží. Pretože kým sme spolu, pokým stojíš pri mne, ako to bolo napokon vždy, nič sa mi nemôže stať,“ dokončila som krátke rozprávanie.

Jacob na mňa hľadel užasnuto, ako keby neveril, čo počuje. Pohltilo nás ticho, ale nevadilo to. Stačilo nechať za seba hovoriť naše ruky, pery a srdcia. Únava sa pominula a ani som nevedela, že nejaké telo mám. Vznášalo sa, vpíjalo do seba ďalší dokonalý moment, užívalo si nevídanú slasť a viac mu nebolo treba.

Keď sme sa o čosi neskôr túlili k sebe na posteli tak, ako nás pánboh stvoril, zakrytí len tenkým prehozom, tak ma na jazyku zasvrbela otázka, no Jacob mi na ňu odpovedal prv, než som vyslovila jednu slabiku.

„Bells, musím ti niečo vysvetliť.“ Odkašľal si.

„Som samé ucho,“ povzbudila som ho nedočkavo.

„Je to dlhá a trápna historka,“ začal neochotne.

„Ja mám času, koľko si len budeš priať,“ povzbudila som ho, lebo som videla, že sa nepatrne zdráha.

 „Ach, keď inak nedáš,“ vzdychol si teatrálne a spustil. „Včera, keď som ťa vysadil pred obchodom, tak som zamieril domov, pozrieť sa, či otec niečo nepotrebuje. Všetko bolo fajn, tak som sa po druhej šálke kávy zavrel v dielni, aby som popracoval na tvojom vraku... prepáč, na tvojom plechovom miláčikovi... Aby som to skrátil: zavolal mi šéf, že dostal nečakanú zákazku, ktorú nešlo odmietnuť a či by som mu neprišiel pomôcť. Keby si nebola tiež v práci, poslal by som ho asi do čerta, ale takto som iba nasadol na motorku a fujazdil do Port Angeles. Pri tom zhone som zabudol na mobil a kým som na to prišiel, bolo už neskoro. Len čo sme skončili so zákazkou, chcel som trieliť rovno sem, ale stala sa zrada a motorka vypovedala službu. Šéf sa ponúkol, že mi zavezie stroj domov a mňa vyhodí, kde budem potrebovať. A to je všetko.“

„Určite všetko?“ podpichla som ho zo srandy a on len prikývol na súhlas.

„Čo budeme dnes robiť?“ zmenila som tému a jemu viditeľne odľahlo. Slnko síce štrajkovalo a schovávalo sa za olovené mraky, ale to nebol dôvod sedieť doma.

„Je niečo, čomu by si dala prednosť? Lebo ak nie, mal by som jeden návrh,“ dodal lišiacky a ja som ho so záujmom počúvala. „Ale varujem ťa, je to bláznivé. Možno ma pošleš do čerta, ale možno nie. Pravdupovediac, premýšľal som nad tým celý čas, čo som sedel v kresle a pozoroval ťa...“

„Nestraš ma, začínam sa báť! To znie skoro ako žiadosť o ruku,“ vyhŕkla som napoly prestrašene, za čím sa Jake len krátko zasmial. „Nechceš mi dať zásnubák, že nie?“

„Prstienok nie, ale čo takto pomyselný kľúč?“ opýtal sa a ja som len naprázdno otvorila ústa. „Kľúč?“ uisťovala som sa, či som správne rozumela a Jake pokýval hlavou.

„Od domu,“ vysvetlil, ale nebola som z toho o nič múdrejšia. Uchopil moju pravicu medzi svoje dlane a obradne ma na ňu pobozkal. „Ako by sa ti páčilo bývať so mnou v La Push?“

„S tebou v...“ Zasekla som sa a v hlave mi vírilo milión otáznikov. Nejako som nedokázala túto informáciu vstrebať, prišlo to tak náhle.

„Nemôžem ťa samozrejme do ničoho nútiť, ani som to nemal v pláne. Pravda však je, že o našom zosťahovaní uvažujem dlhšiu dobu a myslel som si, že aj tebe by sa taký nápad páčil,“ riekol veselo, ale bol zrejme aj smutný, poznala som mu to podľa hlasu.

„Veď prečo nie? Prečo by sme to nemohli skúsiť? Bolo by až také hrozné žiť s Jakeom pod jednou strechou a nemusieť si kradnúť spoločné chvíle ako nejaký stredoškoláci? Pociťovať bezpečie a plávať dňami s vedomím, že som s niekým, koho ľúbim?“ V hlave mi od úporného premýšľania začalo bzučať. „Ale kam by sme sa podeli? K Jakeovi domov? Už teraz tam bolo príliš tesno. S Billym a častým Paulovými a Rachelinými návštevami... Starostlivosť o Billyho by mi prirodzene nevadila, ale...

„Bells!“ Strhla som sa až na niekoľké Jakeove zavolanie.

„Dobre,“ odvetila som rozhodne.

„Dobre?“ uisťoval sa Jake.

„Povedz mi o tom viac,“ vyzvala som ho a on začal. Týmto zlomovým rozhovorom sme strávili celé nedeľňajšie predpoludnie a potom sme sa potichu vytratili na pláž, na naše zvyčajné miesto.

Po nedeli nabrali veci rýchly spád. Keď sme si s Jakeom ujasnili všetky pre a proti, zašli sme za Billym a Charliem, zavolali sme Reneé a Philovi, mohli sa riešiť organizačné záležitosti. Prvý Billyho nápad z praktických dôvodov padol. V ňom išlo o jeho presťahovanie k Charliemu, kde by mal ako zdravotníčku po ruke Sue a našom žití v dome Blackovcov. Lenže pre Billyho ako vozičkára to neprichádzalo do úvahy, tak sa to zavrhlo. Podobne dopadlo pár ďalších alternatív, až kým neprešiel týždeň. Celý čas sa Jake odo mňa nepohol. Na jeho úpenlivé naliehanie som dočasne pobývala u nich doma a keby som privolila, chodil by za mnou i do práce. Za jeho prehnanú starostlivosť som si ho doberala, ale vnútri ma hrial príjemný pocit. Príjemný pocit skalený neurčitým podozrením.

Tanya

Vyše štyroch rokov som vydržala znášať tyraniu od mojich údajných sestier a ich manželov, ktorým podradná zvieracia krv úplne zatemnila mozog. Kam som len kedy dala logický úsudok, keď som sa dobrovoľne nechala po tie roky väzniť, ako nejaká kriminálnička, mi bolo záhadou. Bez vlastnej vôle a chuti do života som so sebou nechala mávať, ako s handrovou bábikou. Pri zdravom rozume ma držali len myšlienky na pomstu a na neho. Na Edwarda.

Bezhraničná dôvera a pocit bezpečia v spoločnosti Kate, Iriny a ostatních, vystriedala nenávisť. Prežívala som zo dňa na deň, po čase sa zúčastňovala aj loveckých výprav, vždy však s jedným - dvomi dozorcami rovno za mojim chrbtom. Jedného dňa k nám dorazila nečakaná návšteva, ktorá ma vytrhla z môjho súkromného pekla a potajme ma začala podporovať v mojom odhodlaní vymaniť sa s područia Denalijskej svorky. Sprvu som ani nevedela, že takým odhodlaním oplývam, kým mi James medzi štyrmi očami kadečo nenaznačil. Vraj nemohol na mňa po celý čas zabudnúť, som najväčšia láska jeho bytia a bla, bla, bla. Tie trápne povedačky ma nezaujímali, ba dokonca mi boli vrcholne nepríjemné, ale potom som si pomyslela, prečo Jamesovu údajnú zamilovanosť nevyužiť. Stačilo už len pár horúcich chvíľok v jeho náručí a vec bola temer hotová. Samozrejme som si uvedomovala, aké šťastie ma postretlo, lebo nikto z rodiny ho nepoznal, ani ho predtým nikdy nevideli.

Až raz ma nechali ísť na lov samotnú, iba v jeho skromnej spoločnosti. Krátko pred hranicou medzi Kanadou a Amerikou som naposledy zaváhala. Vedela som, že keď tento krok urobím, budú pre mňa navždy stratení. Jediná rodina akú som kedy poznala a na akú som si dokázala spomenúť. Potom som mi však s ľadovou presnosťou pripomenulo moje vlastné príkorie a preto som do ďalších krokov vložila viac odhodlania, než by som si myslela, že je v mojich silách.

Putovanie nás najprv zaviedlo do Boise v Idahu, kde však po mojej zamýšľanej koristi nebolo ani stopy. Ale ich bývalý sused, akýsi podradný právnik, nám za malú úplatu ochotne prezradil, kde ich nájdeme. Potom nám prirodzene poslúžil ešte raz, keď jeho životodarná červená tekutina prúdila dolu našimi hrdlami.

Musela som uznať, že James bol skutočne vynikajúci stopár. Upíra, čo by mi lepšie poslúžil, by som sotva našla. Sama by som sa ledva dopátrala k Edwardovmu súčasnému pobytu. Bola som prekvapená i rozzúrená zároveň, keď nás naše kroky dostali naspäť do preklínaného Forks.

Bella

Ten deň prišiel ako blesk z jasného neba. V noci som sa so zvláštnym tušením často budila, žalúdok som mala ako na vode a ráno to vyvrcholilo objímaním záchodovej misy. Akosi automaticky som čakala, že mi príde na pomoc Jacobova starostlivá ruka, podávajúca mi mokrý uterák a ponúkajúca oporu, lenže tá sa nedostavila. Hlasno som si vzdychla a domotkala som sa k umývadlu, aby som sa opláchla. Odkedy sme dočasne pobývali u Billyho v La Push, Jake mizol bez vysvetlenia dosť často, ale nemala som potrebu to riešiť alebo ho konfrontovať.

Momentálne vonku zúrila prvá tohtoročná metelica a ja som sa len modlila, aby sa Jake netáral v tom nečase. Okrem toho nezačalo sa ešte ani brieždiť, to som zistila pri pohľade von z kuchynského okna. Opantala ma nevysvetliteľná mrzutosť, ktorú som nedokázala podložiť ničím rozumným. Potichučky som odchýlila dvere na Billyho spálni, aby som skontrolovala, či je všetko v poriadku. Len včera sme si ho priviezli po ďalšom záchvate opäť domov a ja som z neho nehodlala spustiť oči. Nechala som radšej na šírku prstu pootvorené a zamierila naspäť do kuchyne, uvariť si aspoň šálku čaju. Sadla som si k oknu a pohľadom fascinovaného dieťaťa skúmala úžasné ornamenty vykreslené nočným mrazom na okennej tabuli. Dokonca som s úspechom do seba prevrátila všetok harmančekový čaj a zvládla som aj dva sucháre a nevyvrátila ich.

Po dobrej hodinke ničnerobenia a odpočinku sa mi začali zatvárať oči, keď vtom v tej tme a krutom nečase čosi zašramotilo. Nebolo by na tom samozrejme nič čudné, ale predmetný zvuk sa mi okamžite podarilo rozlúštiť a môj žalúdok sa opäť celý nepríjemne rozhojdal. Dýchla som na okennú tabuľu a dlaňou kúsok zotrela tak, aby som mohla vykuknúť von. Najprv som len márne ostrila zrak, ledva som dokázala rozlíšiť snehové záveje a obrysy toho, čo bolo pred pár hodinami Jakeovou garážou. Vtom som však skamenela, ako som bola. Zamarilo sa mi, že sa z lesa vynorilo čosi obrovské a keď som sa už už upokojovala, že mám iba prebujnenú fantáziu, pohlo sa to znova.

Nemohla som uveriť tomu, čo vidím, nepripúšťala som si, že by bol tak do seba zahľadený a zatajil mi to. Potlačila som nevoľnosť, ktorá sa opäť prihlásila o slovo, tentokrát zas o čosi silnejšie. Nič som nedbala na môj skromný odev a vybehla som von do metelice. Krehké papuče som stratila po prvých dvoch krokoch, ale vytrvalo som postupovala k vytýčenému cieľu. Vzápätí som narazila na obrie šľapaje, ktoré ma doviedli na miestečko učupené medzi lesom a garážou.

Urastené nahé telo s krátkym vlasovým porastom na hlave (až spätne mi došlo, že keď vtedy prišiel ostrihaný, bol poriadne nervózny) sa krčilo k akejsi kope na zemi.

„Jake?“ pípla som sotva počuteľne a do očí sa mi natisli slzy.

Otočil sa s vyľakaným pohľadom a zašepkal moje meno. „Bells, ja...“

„Ako si mi to mohol urobiť? Ako si mi mohol takto klamať?“ vykríkla som na neho. Otočila som sa a rýchlosťou blesku sa rozbehla nazad do domu. Tresla som za sebou dverami, vbehla som do našej miniatúrnej izbietky a zo skrine som zložila moju cestovnú kabelu. V chvate som do nej nahádzala pár vecí, nevnímajúc, čo tam vlastne hádžem.

Prečo? Prečo mi to len zatajil?

Dvere sa rozleteli s poriadnou razanciou a na ich prahu stál so stiahnutým chvostom ten klamár. „Bells, vysvetlím ti to, vypočuj ma, prosím,“ žiadal ma s nešťastným výrazom v tvári.

„Myslíš si, že som nesvojprávna?“ opýtala som sa ho sarkasticky.

„Miláčik, nikdy som niečo také nepovedal a ani si to nemyslel, to dobre vieš!“ ohradil sa na obranu, no ja som bola naštartovaná a nemohla ma zastaviť ani delová guľa.

„A zdá sa ti, že som zostrojená z cukru? Potrebujem vodiť za ručičku?“ Na všetko iba záporne pokýval hlavou a mňa to ktovieprečo ešte viac dopálilo. Vzápätí sme sa pohádali ako ešte nikdy. Vlastne, hádala som sa len ja a on sa bránil. Do očí sa mi zase drali zradné slzy, len som nevedela, či som dopálená viac na seba, že sa neovládam alebo na neho, že mi klamal. Potom som mu položila onú otázku, ktorá ma zasvrbela na jazyku.

„Meníš sa preto, že sú v meste upíri?“ konfrontovala som ho a on sa preľakol, ale necúvol. „Kto to je, Jake? Je to Tanya? Alebo James? Niekto neznámy?“

Mlčal, ale jeho pohľad hovoril za všetko. „Je to... Edward?“ Sotva som zašeptala to nenávidené meno, obrátili sa mi vnútornosti naruby a ja som musela utekať do kúpeľne. Prišiel za mnou, podal mi mokrý uterák, no ja som jeho nápomocnú ruku odsotila.

„Preto si chcel, aby som sem prišla bývať, však? Nie preto, že by si po tom túžil. Že je to tak? Jake, ako si mohol, ako...?“

„Bells, viem, že sa na mňa hneváš, čo, samozrejme, chápem, len keby si ma vypočula... Bál som sa o teba...“ prehovoril, keď som medzi vzlykmi naberala dych.

„Vieš, nehnevám sa na teba za to, že si ma chcel chrániť, ale preto, že si mi klamal a nepovedal mi pravdu hneď na začiatku.“ Uchopila som tašku do rúk, aby sa mi menej triasli a pozrela mu do očí. „Idem k otcovi a vrátim sa až potom, čo ťa nebudem chcieť zaškrtiť vlastnými rukami. Milujem ťa najviac zo všetkých, ale práve v tejto chvíli zo všetkého najviac túžim nakopnúť ťa do zadnej časti tela!“ vybafla som a keď sa za mnou načahoval, odsotila som ho. Schmatla som kabelku a chcela som tresnúť dverami, no nakoniec mi prišlo Jakea ľúto a jeho prosbe, že ma k Charliemu zavezie sám, som vyhovela.

Všetkým, ktorí ma podporujú a pomáhajú mi, nesmierne ďakujem! Snáď to so mnou ešte tých pár týždňov vydržíte. ♥

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stará láska nehrdzavie - 40. kapitola: