Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Srdce a myseľ - 11. kapitola

17.06.2012 (18:00) • Emma02 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1723×

Bella:       

Stála som na mieste ako prikovaná s Carlisleovým mobilom v ruke. Nevedela som, čo odpovedať. Mám zavolať Edwarda alebo splniť jej požiadavku?

„Bella? Si ešte tam?“ opýtala sa ma.

„Daj mi ju, chcem s ňou hovoriť!“ ozval sa známy hlas.

„Nathaniel?“ opýtala som sa šokovane. Počula som šuchot.

„Bella, musíme sa stretnúť...“ Ďalej som nič nepočula, pretože do izby vošiel Edward aj s ostatnými a ja som rýchlo vypla hovor.

„Kto to bol?“ spýtal sa ma Edward. Vedela som, že všetko počul, ale aj tak som to chcela skúsiť utajiť.

„Nejaká Alice,“ odpovedala som mu. Ublížene sa na mňa pozrel, ale spolupracoval.

„Čo chcela?“

„Neviem, len sa chcela porozprávať... o samote.“ Na to slovo všetci zareagovali rovnako, ako keď som pred chvíľou utajila Nathaniela pred Edwardom - raneno. Pravdepodobne nechápali, prečo sa ich sestra chcela rozprávať so mnou a nie s nimi. Ja som to vedela.

Znova sme sedeli v obývačke a diskutovali na novú tému, keď sa ma zrazu Edward opýtal nečakanú otázku.

„Bella, a čo chcel od teba Nathaniel?“ Stuhla som. Nebola som na to pripravená, aj keď je to hlúpa a jednoduchá otázka, Nathaniel bol moja slabá stránka.

„V podstate nič.“ Edward len pokýval hlavou, akoby sa dozvedel niečo, čo už vedel, ale stále dúfal, že to nie je pravda. Rosalie odhodila nový mobil, ako starú použitú hračku na zem.

„Nezdvíha to,“ poznamenala.

„Čo mohla chcieť od Belly? A to najdôležitejšie – ako mohla vedieť, že žije?“ Druhú otázku povedal Edward trochu tichšie, ale aj tak musel vedieť, že ho počujem. Ja som zas vedela, že im budem musieť povedať pravdu o svojej premene.

„Edward?“ oslovila som ho.

„Áno?“ opýtal sa.

„Vtedy, keď som odišla od Natha, no keď som utekala preč... On mi povedal, kto ma premenil,“ vykoktala som sa. Edward aj ostatní sa zatvárili, akoby niekto oznámil koniec svete a z ich tvárí som vyčítala, že mám pokračovať.

„Vraj to bola nejaká Alice,“ dokončila som.

„Alice by to nespravila... no určite nie bez nášho vedomia,“ ihneď sa ozvala Esme.

„Takto mi to povedal, Esme,“ ohrnula som sa.

„Alice ťa premenila? Tak to je dobré, aspoň to ostalo v rodine, no nie?“ povedal Emmet, ale jeho veselú náladu schladila Rosalie svojím pohľadom. Všetci sa nejako tvárili – šokovane, bolestivo, veselo... Len Edward mal kamenný výraz.

„Musíme ich nájsť. Určite nám nezdvihnú telefón, neviem čo, ale určite niečo plánujú,“ povedal Carlisle rozhodne.

„Na toto nemáme čas, idú po nás Volturiovci. Mne je jedno, čo zamýšľa moja šialená sestra, my musíme utiecť!“ skríkol Edward.

„Edward, ale mysli na rodinu.“

„Esme, Alice tiež nemyslela na nás, keď odišla, alebo premenila Bellu. Následky jej boli ukradnuté, tak mne je teraz ukradnutá ona. My musíme čo najrýchlejšie utiecť a vy sa rozhodnite, komu pomôžete. Buď mne, alebo Alice, ktorá od vás aj tak nič nechce.“ Všetci sme ostali v nemom úžase, ako Edward vyletel. Ja som ho v podstate chápala, ale zabíjala ma zvedavosť, čo po mne môžu chcieť, tak som sa nepostavila ne jeho stranu stopercentne. On len čakal na rozhodnutie Carlislea a ostatní tiež.

„Čo ak Alice potrebuje pomoc?“ opýtal sa Carlisle.

„Možno potrebuje, ale nie od vás! Od Belly! Neviem, čo jej vŕta v hlave, ja som Alice až teraz skutočne spoznal. Ale ak chcete ísť radšej za ňou, tou, čo vás opustila, tak prosím. My môžeme Volturiovcom čeliť aj sami,“ dopovedal Edward.

„Nerob sa, prosím ťa, ublížený, aj ty si nás opustil,“ oponovala mu Rosalie. Toto už Edward nezniesol. Vzal ma za ruku a vyletel von, keď sa v tom pred nás postavil Carlisle a za chvíľu aj ostatní, okrem Rosalie.

„Dobre. Dosiahol si svoje. Pomôžeme vám, ale aspoň pochop našu reakciu. Alice s nami bola tiež dlho a mali sme ju radi, ale aj my chápeme teba. Poď, vráť sa a my vám pomôžeme, ako to pôjde,“ povedal Carlisle pokojne.

„Čo navrhuješ?“ opýtal sa ho Edward.

„Anglicko. Je veľké a je tam dosť priestranstva na lovenie, takže ani Bella nebude mať problém,“ navrhol.

„Nie je to blízko Volterry?“ opýtala som sa ho vystrašene.

„Práveže, je to dokonalé. Oni sú už určite v štátoch a ak teraz odídeme do Európy, získame tým čas a oni nebudú čakať, že by sme boli blízko,“ vysvetlil mi to Edward.

Boli sme na letisku a so svojimi kuframi, teda ja som mala kufor plný Rosaliných vecí, aby to nebolo nápadné a Edward taktiež.

„Carlisle!“ zavolal si ho Edward vo chvíli, keď išiel kupovať letenky.

„Vieš, my s Bellou budeme mať možno malý problém s letenkami mimo Kanady, tak som zatiaľ nechal vyrobiť tieto falošné doklady,“ oznámil mu našu nehodu na letisko v Seattli trochu zastrene a podal mu doklady.

„Čo si, prosím ťa, vyvádzal?“ opýtal sa ho Carlisle so zdvihnutým obočím.

„To radšej nerieš,“ odpovedal mu Edward s úsmevom na perách, ktorý som tak milovala. Milovala? Budem si brať príklad od Edwarda a neriešiť to.

V lietadle som sedela s Edwardom, čo nebola veľká výhoda, pretože on plánoval celý let „prespať“. Ja som si zatiaľ otvorila časopis, ktorý som mala v kabelke, aby som zahnala nudu, keď som si všimla podozrivo usmievavú Rosalie a s ňou aj Emmeta, ako vychádzajú spoločne zo záchodu. Prešli okolo mňa a sadli si za nás a ja som sa za nimi otočila.

„Preboha, veď sme práve vzlietli,“ predstierala som zarazenie. Obidvaja sa na seba pozreli ako malé deti, ktoré spoločne ukradli pastelku.

„A plánujeme si to zopakovať,“ povedal Emmet. Na toto ho už Rosalie poriadne silno kopla do nohy a ja som sa rozosmiala. Radšej som sa otočila. Kopla som Edwarda, aby som zistila, či to počul, ale on sa len zasmial so zatvorenými očami a mne bolo všetko jasné. Začala som si listovať časopisom, keď som si zrazu rovnako všimla aj Carlislea s Esme, ale oni len prešli okolo.

„Bože, ľudia, nebuďte ako králiky,“ pošepla som si pre seba, ale Edward to zjavne začul a začal sa strašne rehotať na celú palubu, až sa za nami začali otáčať ľudia a ja som ho znova kopla do nohy. Otvoril oči a šibalsky sa na mňa pozrel. „Už ostávame iba my.“

Keď sme pristáli, v Londýne pršalo, ale aj napriek tomu to bolo nádherné mesto. Ako prvé sme sa ubytovali v hoteli. Edward chcel pre nás dvoch oddelené izby, ale to nevyšlo, tak sme museli spať v spoločnej, síce s oddelenými posteľami, ale aj to sa dá predsa napraviť. Keď som otvorila dvere od našej izby, bolo to, ako vchádzať do izby pre prezidenta alebo celebritu, ale určite to nevyzeralo ako izba Isabelly Swanovej. Rýchlo som išla vyskúšať posteľ. Rozbehla som sa z plnej sily a skočila do stredu veľkej manželskej postele. Samozrejme, tá posteľ, teda, aspoň tie periny moju rýchlosť ani moju silu nevydržali, a tak som ostala ležať v mori peria. Odo dverí som začula hurónsky smiech a hneď som vedela o koho ide.

„To nie je vtipné,“ povedala som urazene.

„Ale je a ani nevieš ako. Smiem sa pridať?“ opýtal sa ma Edward, ale ani nečakal na odpoveď a už ležal vedľa mňa. Nie, žeby sa mi to nepáčilo, skôr naopak, preto som zobrala jednu z pár podušiek, čo ostala zdravá a slabo, tak, aby to vydržala, som ho udrela po hlave. Našťastie to bolo také slabé, aby to udržal jeho dokonalý účes.

„Tak ty chceš vojnu?“ opýtal sa. Zobral z troch štvrtín celú podušku a narval do nej perie a už trochu silnejšie ma udrel po bruchu. Ja som sa začala smiať a znova ho udierať do hlavy. Edwarda to zjavne tiež zaujalo a začal robiť to isté so svojou už polovičnou poduškou, keď sme zrazu počuli odo dverí zakašľanie. Stál tam Emmett a so zdvihnutým obočím nás sledoval.

„Dievčatá, tým roztlieskavačiek je o poschodie nižšie.“

Autor: Emma02 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Srdce a myseľ - 11. kapitola: