Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Srdce a myseľ - 10. kapitola

09.06.2012 (21:45) • Emma02 • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1589×

Bella: 

Išla som pomalým krokom čo najďalej od nich, ale počula som, ako idú za mnou. Zľakla som sa, že sú to tí Volturiovci. Možno si ma vyhľadali, keď Edward nie je so mnou. Dočerta! A ja ani neviem, kde je. Musela som sa upokojiť. Predsa na mňa nezaútočia na mieste plnom ľudí. No plnom... tak aspoň trochu zaľudnenom. Zahla som do uličky, aby som si bola stopercentne istá, že idú za mnou. Išli. Ale až za pár sekúnd mi došlo, že v tej uličke nie je nikto. Pravdepodobne to bola nejaká skratka. Bola to úzka ulička medzi budovami, takže mi to mohlo dôjsť. Už mi tie ich kroky za mnou išli na nervy, tak som sa rozhodla konať a prudko som sa otočila.

„Čo po mne chcete?“ opýtala som sa priamo, ale za mnou bola len jedna vystrašená dievčina so svojím, pravdepodobne, priateľom a obidvaja na mňa šokovane vytreštili oči, ako keby som bola nejaký úchylný magor. Ruka v ruke okolo mňa vyplašene prebehli a ja som im uhla z cesty. Už som začínala od toho strachu blúzniť. V duchu som sa na samej sebe zasmiala a rozhodla som sa vrátiť na miesto, kde som mala čakať Edwarda. Tašky som chcela nechať na mieste, veď ich aj tak nebudem potrebovať.

„Bella?“ Ostala som stuhnuto stáť. Ten hlas mi bol povedomý, ale vedela som, že ho nepoznám. Pomaly som sa otočila a stála v tvárou v tvár tej dvojici.

„Ako viete, že sa volám Bella?“ opýtala som sa ich ustráchane. Bolo vidno, že som ich tou otázkou zaskočila.

„Tak vidím, že ste sa už spoznali.“ Oddýchla som si, keď som započula známy hlas.

Edward ma zoznámil s jeho súrodencami Rosalie a Emmettom, ale ich reakciu na mňa, aj keď ma dovtedy vôbec nevideli mi nevysvetlil. Edward mi predtým hovoril, že ma pozná, tak možno aj oni, ale túto tému sme odvtedy neotvorili. Keď sme išli asi k nim domov, Edward ma aj s nimi rýchlo predbehol, aby som nemohla počuť ich rozhovor. Nasledovala som ich a plánovala nepočúvať, pretože si chcú asi veľa povedať, ale nevydržalo mi to dlho. Počula som ako im Edward hovoril, ako sme sa stretli, čo sme robili a že po nás idú Volturiovci. Žiaľ, ich reakciu som nezačula, lebo Edward si to automaticky prečítal v ich myšlienkach. Ale jedna veta ma zarazila. Všimla som si, že aj Edwarda, pretože v strede tej vety zmenil tému. Asi mu doplo, že ich počúvam. Tá veta skôr vyzerala, ako odpoveď na otázku, ktorú mu dal jeden z nich.

„Nie, všimol som si to, pretože James ju uhryzol do zápästia a teraz má jazvu na kr...“ Rýchlo sa na mňa pozrel, a potom pokračoval len v tom, ako je rád, že ich znova vidí.

Keď sme k nim dorazili, tak som si v momente všimla ich dom, ktorý bol... no, nedá sa opísať. Bol taký nádherný. Nečakala som, že upíri môžu žiť v takom luxuse. Nathaniel mi vždy hovoril, že nepútame na seba pozornosť, ale toto... Oproti tomu, ako som žila ja je to obrovský rozdiel. Edward ma vzal za ruku a viedol k žene, ktorá sa usmievala, akoby videla nejakú celebritu.

„Bella, toto je Esme, moja matka,“ predstavil ju Edward. O mne jej už asi hovoril, keď tu bol.

„Teší ma.“ Zodvihla som ruku, aby som zatriasla s tou jej.

„Bella, ani nevieš, aká som rada, že ťa znova... teda, že ťa spoznávam.“ Ja som sa na ňu zmätene pozrela, ale ona sa z toho ľahko vyvliekla, pretože už to bol nejaký blonďák, ktorý mi držal ruku.

„Ja som Carlisle, Edwardov otec.“ Bol mi strašne sympatický a vyzeral tak... Ako to povedať, tak múdro.

„Poď, ukážeme ti dom.“ Teraz mi ruku vzala tá Rosalie a ťahala ma dovnútra. Ukazovala mi izbu po izbe a ja som sa nestačila diviť, že vnútri to môže byť ešte krajšie ako vonku.

„Toto je izba Alic... teda, už dlhšie je to hosťovská,“ povedala nezaujato, ale mňa v tej chvíli niečo napadlo.

„Počkaj, Edward mi hovoril, že má dve sestry a dvoch bratov, tak kde sú ďalší dvaja?“ opýtala som sa, tak mimo reči, ale nevyzeralo to tak. Skôr to vyzeralo, že som až príliš zvedavá.

„No, tí odišli,“ odpovedala mi. „A ako sa volali?“ Teraz som si už pripadala, ako vyzvedač, ale no čo už, som zvedavá.

„Alice a Jasper.“

„Počkať? Alice?“ šokovane som sa spýtala.

„Áno, ty... Ju si pamätáš?“ Pozrela na mňa zarazene.

„Nie, ale počula som o nej. Prečo by som si ju mala pamätať?“ Došlo jej, že prezradila to, čo nemala.

„Vieš čo, porozprávaj sa s Edwardom, dobre?“

Odvtedy, čo mi Rosalie ukázala dom, sme sedeli v obývačke a riešili, ako sa zbaviť Volturiovcov. Bavili sme sa, teda, skôr oni hovorili, už asi tri hodiny a stále nedošli k záveru. Skôr boli stále na začiatku.

„Tu nemôžeme ostať, Esme. Pochop to, tu ma Volturiovci budú hľadať, ako na prvom mieste. Nie sú až taký hlúpi,“ zvýšil hlas Edward. Nebolo to žiadne kričanie, skôr to vyzeralo, ako napomenutie, ale za tie tri hodiny, čo tu sedíme, to bolo jediné, čo sa tu udialo. Ja som radšej nič nehovorila, pretože predsa som tu nová a nechcela som povedať niečo blbé...

„Poďme na Hawaii, tam nás určite hľadať nebudú.“ Ale Emmett to zariadil za mňa. Zasmiala som sa tomu, ale nepripadalo mi to, ako úplne zlý nápad.

„Emmett, prosím ťa.“ Edward s ním hovoril, ako so svojím deckom, a to mi prišlo ešte vtipnejšie. On sa na mňa pozrel presne ako na Emmeta a hneď som stíchla.

Rozhodla som sa byť na čerstvom vzduchu, aj tak ma tam vo vnútri nikto nepotreboval. Príroda v Kanade bola pekná, ale aj tak nemá na tú vo Pheonixe. Síce som si pamätala len útržky z mojej ľudskej pamäte, ale toto je to pekné, čo som si pamätala. Potom som sa vrátila za Charliem do Forks a tam bum - a koniec spomienok. Vždy ma zajímalo, čo sa tam stalo a kto ma vlastne premenil, ale nikdy som si nespomenula ani na sekundu z tej doby.

„Poď do vnútra, nemôžeme sa baviť o tebe bez teba,“ povedal mi Edward.

„Nie, je mi tu dobre.“

„Ale no tak, nerob urazenú.“ Otočil sa a zatvoril dvere. Ja som sa postavila a vošla, ale nič sa tu nezmenilo, dokonca si ani nesadli inak. Zrazu zazvonil telefón. Nevedela som koho, potom som si všimla, že zvoní niekde z horných izieb. Edward sa zmätene pozrel na Carlislea a mne došlo, kto je jeho vlastníkom.

„Neviem, kto by mi mohol volať, nikoho nečakám,“ odpovedal Edwardovi na nevyslovenú otázku.

„Bella, mohla by si to ísť zdvihnúť, nebude to nič dôležité a ak áno, tak mi ho dones. Ďakujem.“ Bolo zvláštne, že pošle zdvihnúť jeho telefonát úplne cudziu osobu, ale aj tak som išla. Neviem prečo, ale chcela som urobiť dobrý dojem. Všimla som si zvoniaci mobil na stolíku a vtedy ma napadlo, či mu ho predsa nemám doniesť, keď zvoní tak dlho možno to bude niečo dôležité, ale... nemôžem byť posratá zdvihnúť cudzí mobil.

„Prosím?“ opýtala som sa očakávanú otázku.

„Bella?“ opýtal sa ma tenký hlások na druhej strane. Nečakala som, že ma niekto osloví. Kto môže vedieť, že som tu? A kto môže vedieť, že som to zdvihla práve ja?

„Áno?“ odpovedala som neveriacky.

„Si to ty. To som ja, Alice. Bella, prosím, nikomu nehovor, že volám. Potrebujem s tebou hovoriť.“

Autor: Emma02 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Srdce a myseľ - 10. kapitola: