Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Srdce a myseľ - 9. kapitola

03.06.2012 (11:45) • Emma02 • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1577×

Bella:

Bez slova sme vystúpili z vlaku vo Vancouveri a smerovali k východu zo stanice. Nechcela som sa na nič pýtať a ani vyzerať na to, že by ma to len trochu zaujímalo, ale celý čas mi to vŕtalo v hlave. Bola som vďačná tej tajomnej sile, ktorá ma urobila odolnú voči Edwardovmu daru. Vyšli sme a na Edwardovi bolo vidno, že sa ma chce na niečo opýtať, ale pravdepodobne nechce byť prvý, ktorý naruší našu tichú domácnosť. Tak som si povedala, že budem prvá ja.

„Kam teraz pôjdeme?“ opýtala som sa ho.

„Pôjdeme do Richmondu, čo je len pár kilometrov od Vancouveru, ale ako som ti už povedal, chcel by som niekoho navštíviť,“ odpovedal mi.

„Dobre,“ povedala som a vykročila som smelým krokom dopredu. V tom ma chytila Edwardova ruka za zápästie.

„No vieš... Bella, ja by som tam chcel zájsť sám,“ povedal mi nesmelo. Nebola to nejaká zvláštna žiadosť, len chcel niekoho blízkeho navštíviť, možno sa aj poradiť, ale mne sa v tej chvíli nechcelo ho spustiť z dohľadu.

„Edward, idú po nás Volturiovci, nie je práve rozumné sa rozdeľovať.“ Postupne som zvyšovala hlas, tak som sa radšej uvoľnila, aby na mne nebolo vidno ako veľmi mi to vadí.

„Bella, bude to chvíľka, chcem sa len stretnúť so svojou rodinou,“ povedal mi. Zmätene som naňho hľadela.

„Ty... ty máš rodinu?“ nechápavo som sa ho opýtala.

„Viem, znie to divne a nikdy som ich nespomenul, ale áno, mám rodinu. Už dávno  som ich nevidel a oni práve bývajú v Richmonde, tak som sa s nimi chcel stretnúť a prejednať situáciu.“ Hľadela som naňho bez mrknutia a on sledoval moju reakciu.

„A prečo tam nemôžem ísť s tebou?“ opýtala som sa urazene. „No, chcel som ich na teba najskôr pripraviť,“ šepol nevinne.

„Pripraviť? Ako to myslíš?“ Teraz už som začínala znieť rozčúlene.

„To ti vysvetlím neskôr. Buď poď teraz so mnou do Richmondu, alebo ostaň vo Vancouveri a ja si po teba prídem,“ navrhol mi a rozbehol sa k lesom. Ja som sa rozhodla utekať za ním.

Edward:

Bellu som nechal v centre mesta aj s nejakými peniazmi, aby sa mohla zabaviť dovtedy do kým prídem. Bol som na ceste za svojou rodinou a hlavou mi výrili všemožné myšlienky. Nevidel som ich už rok a jediné, čo som o nich vedel, bolo, že žijú tu. Nerozlúčili sme sa práve v najlepšom, pretože oni nesúhlasili s tým, že som sa pridal k Volturiovcom. Jediný, kto sa ma aspoň pokúsil po tom všetkom kontaktovať, bola Alice, ale ja som na jej telefonáty neodpovedal. Zastal som pred obrovským domom v strede lesa. Síce som presne nevedel kde bývajú, ale vedel som, aké miesta vyhľadávame. Čakal som na to čo spravia moje nohy, ale ničoho veľkého som sa nedočkal. Len tam tak čakali na to, čo spraví mozog. Dúfal som, že vyjde Alice s tým jej úsmevom a príde ma privítať, veď ona musí vedieť, že prídem. Ale ani tohto som sa nedočkal. Rýchlo som prešiel od môjho miesta až pred dvere, kde som znova rozmýšľal, či zaklopať, alebo rovno vojsť. Už nie som súčasťou rodiny, tak radšej zaklopem. Zdvihol som ruku, ale dokým som s ňou zabúchal, otvorili sa predo mnou dvere.

„Edward...“ vydýchla prekvapene Esme a v momente ma objala. Nečakal som takéto privítanie, skôr naopak, ale aj napriek tomu šoku som jej objatie opätoval.

„Konečne si dostal rozum,“ povedala vyskakujúcim hlasom.

„Carlisle, poď rýchlo sem!“ zakričala. Esme ma vzala za ruku do obývačky kde už čakal prekvapený Carlisle.

„Pozrime kto sa ukázal,“ povedal zamyslene. Vedel som, že všetci to nebudú brať tak dobre ako Esme.

„Ahoj.“ To bolo jediné na čo som sa v tej chvíli odvážil. Carlisle ma sledoval svojím kamenným pohľadom, ale potom bol zrazu pri mne.

„Vitaj doma,“ povedal a pobúchal ma po ramene. V tom momente som si vydýchol.

„Ďakujem vám, že ste ma prijali.“ Na Esme bolo vidno, že keby mohla, v tom momente sa rozplače.

Sedeli sme na gauči a ja som im vysvetľoval situáciu. Teda, vysvetľoval som ju iba Esme a Carlisleovi, pretože ostatní neboli doma, alebo čo, ale ja som to nechcel zisťovať.

„Počkať, Volturiovci vás chcú teraz zabiť?“ opýtal sa Carlisle a ja som mu len prikývol.

„Stále nemôžem uveriť, že Bella žije,“ povedala Esme.

„Jednoznačne nám ju musíš ukázať,“ rozveselila sa Esme.

„Dobre, ale nemôžete dať najavo, že ju poznáte, pretože no... ja ... ja som jej to už podstate povedal, ale nechcem tú tému znovu otvárať, takže bude lepšie, ak budete mlčať. A kde sú vlastne ostatní?“ nevydržal som a opýtal sa. Esme a Carlisle sa na seba tajomne pozreli a ja som zdvihol obočie.

„No, Rosalie s Emmettom sú na nákupoch,“ odpovedal mi Carlisle.

„A Alice s Jasperom?“ opýtal som sa ich znovu akoby to z tej prvej otázky nebolo jasné.

„Vieš, po tom, ako sme sa dozvedeli, že je Bella mŕtva a ty si odišiel, Alice sa správala veľmi zvláštne, stále ti volala a s nikým sa nebavila. Preto sa Jasper rozhodol ju vziať na nejakú dovolenku, ale odvtedy sa neozvali a ich čísla neexistujú,“ vysvetlil mi Carlisle.

„Čože? Prečo by sa neozývali, to nie je ich štýl. A prečo sa Alice správala tak divne?“ opýtal som sa ho.

„My sme si mysleli, že je to spôsobené Bellinou smrťou, a že odišli preto, že sa z toho chcela dostať. Možno aj preto sa neozývajú,“ odpovedal mi Carlisle.

„Skúsili ste ich hľadať?“ snažil som sa dostať k ďalším informáciám.

„My sme ich nechali na pokoji, keby chceli, tak sa vrátia,“ povedal.

„Ale čo ak ich niekto zabil?“ pýtal som sa prekvapene a divil sa ich uvoľnenosti.

„Edward, oni nám ani len nechceli povedať kam idú, od začiatku to bol ich plán, už sa viac nechceli vrátiť. Na Alice to už bolo dosť. Neodsudzujeme ich, ale je nám ľúto, že nám to aspoň nepovedali do očí,“ povedal smutne a chytil Esme za ruku.

„Bolo ťažké prísť v šiestich mesiacoch o polovicu rodiny, ale našťastie nám ostali Rosalie a Emmett a ďalší dvaja sa nám vrátili.“ Esme sa na mňa s úsmevom pozrela. Ja som len jej ho len ťažko opätoval, pretože to druhé nebola pravda.

Bella:

Už som tu prešla všetky obchody, čo mi trvalo vážne dlho, keď vezmem do úvahy počet obchodov a moju rýchlosť. Mala som ruky plné tašiek, ktoré som nemala kde dať, pretože my nikde nebývame, ale možno na chvíľu budeme bývať u Edwardovej rodiny, keď sa raz rozhodne ma im predstaviť. Bola som vážne zvedavá, ako vyzerajú. Vedela som, že sa nebudú podobať, pretože nie sú pokrvnou rodinou, ale aj tak...

Sadla som si na najbližšiu lavičku s výhľadom na tých pár obchodíkov. Síce ich tu nebolo veľa, ale výber mali pekný, keď som si vybrala aj ja. Porozhliadla som sa či náhodou neuvidím Edwarda, ale on nikde. Predstavovala som si, ako sa stretli. Určite sa musel so všetkými objať, alebo vybozkávať svoje sestry a mamu. Tuším mi aj cestou sem vravel, že má aj bratov a možno to budú fešáci. Nechám sa prekvapiť. Edward mi toho nestihol povedať veľa, ale stačilo mi to aspoň na vytvorenie nejakého obrazu o jeho rodine.

Znovu som sa porozhliadla, ale namiesto Edwarda som pri jednom z obchodov zbadala dvoch upírov s karamelovými očami ako na mňa zízajú. Bola to nejaká blondína a svalovec, ktorí jej pravdepodobne nosil tašky. Pozerali na mňa ako na mŕtvolu. Postavila som sa chcela ísť čo najďalej od nich, ale počula som, ako pomalým krokom vykročili za mnou.  

Je mi vážne ľúto, že je to tak neskoro, ale mám toho teraz strašne veľa a som vôbec šťastná, že som sa dokopala k napísaniu tejto kapitolky. Sľubujem vám, že odteraz sa budem snažiť to pridávať minimálne raz za mesiac. :)

Autor: Emma02 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Srdce a myseľ - 9. kapitola: