Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - Epilóg

12.08.2015 (11:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 2331×

(Jane)

Moja hruď sa nadvihovala a klesala v nepravidelných, striedavých intervaloch. Nadchádzajúci pocit eufórie mi prúdil telom, no časť z nej sa už odčerpala a pomalým tempom som začínala myslieť konštruktívne. Hlavou mi začali prechádzať prvé znaky zlých pocitov - začínala som precitať z krásneho sna. Demetri nevyzeral, že by to bral ako chybu. Ležal vedľa mňa, opretý bokom ku mne. Pery mal vytočené v jemnom úsmeve a bez slova sa pohrával s prstami na mojej ruke. 

Bez slova som sa sama pre seba uškrnula, vymotala si dlaň z jeho zovretia a prešla ku skrini s oblečením. Keď som sa obzrela ponad plece, zistila som, že ma pozorne sleduje. Bohužiaľ nie v tvári. Pohľad mal upretý na moje boky a keď som sa otočila nabok, aby som mohla vysunúť rám skrine, v odraze zrkadla na skrini som si všimla, ako ma opäť celú prešiel upreným pohľadom.

Vybrala som z poličky spodné prádlo a konečne sa zahalila. Potom som spolu s mojim siahla aj po jeho, ktoré tu mal odložené už hrozne dlhú dobu. Hodila som to po ňom a vyslúžila si za to od neho ďalší úsmev. So šokom som pocítila túžbu mu ho opätovať. Potlačila som ju, otočila sa od neho a popri tom, ako som si prevliekala šaty cez hlavu, mi cez tvár preletel jemný, spokojný úškrn.

Po prvýkrát po mnohých rokoch sme vychádzali z mojej izby spoločne. 

O dva roky neskôr:

(Bella)

Mlčky som sledovala, ako Aro drží vo svojich dlaniach jednu moju. Jeho prsty boli ako hady škrtiče, ktoré sa obmotali okolo svojej koristi a odmietali ju pustiť. Jeho tvár žiarila ako vianočný stromček a každou jednou sekundou sa jeho úškrn rozširoval. Nezaujatým pohľadom som čumela na miesto za jeho hlavou a čakala, až sa uráči skončiť. Akonáhle ma pustil, mrštila som svojou rukou smerom k telu, akoby mi ju chcel odtrhnúť, a nevenovala mu ani jediný pohľad. 

„Máš na niektoré veci naozaj zaujímavý pohľad, krásna Bella." S mojim menom sa pomazná, akoby si užíval jeho vyslovenie. Donútila som sa k silenému  úsmevu, na viac som nemala síl.

„Všimol som si, že počas ľudského života si rada čítavala. Po tréningu s Felixom môžeš pokojne zájsť do našej knižnice, bude ti vždy k dispozícii." Mala som v pláne opýtať sa, kde presne tá knižnica je, no nakoniec som tú otázku nechala zase prehltnúť. Keď som prikývla, kývol hlavou k dverám,  postavil sa a odišiel si sadnúť za masívny pracovný stôl. Keď som opúšťala miestnosť, horlivo si čosi zapisoval do čohosi, čo by mohlo byť kronikou, či zoznamom. 

Keď som vošla do svojej izby, aby som sa prezliekla, v miestnosti už svietilo slnko. Stenu medzi mojou a Demetriho izbou ktosi už opravil, no často som ho v jeho izbe aj tak nepočula. Obliekla som si čierne elastické nohavice a dlhé čierne tričko, aby som si svoje bežné oblečenie nezničila.

Potom, čo som ušla z hradu, sa všetky vzťahy v istom zmysle urovnali. Demetri ma ignoroval, a ak už musel, pôsobil čisto profesionálnym dojmom, presne ako vo chvíli, keď som ho videla prýkrát stáť majestátne na lúke spolu s malou gardou. Felix síce neprejavoval priateľstvo, no prestal sa ku mne správať, akoby som bola niečo zlé, čoho sa treba zbaviť. Jane sa nerozprávala pre zmenu takmer s nikým, no Alec sa opäť postavil na nohy. O Renesmee začal rozprávať ako o chvíľkovom pomätaní zmyslov, čo ma v istom zmysle celkom urazilo. S Heidi som sa prekvapivo celkom spriatelila, a s jej "dozorom" som mala povolené chodiť von. A vládci boli ako vždy. Zdalo sa, akoby ma prestali považovať za nedobrovoľného parazita, teraz som bola proste členka gardy, na pozícii, ktorá bola medzi Jane a Demetrim s Felixom. Hoci som bola mocný dar, nemal v pláne sa s ním príliš ukazovať, a tak nečudo, že som bola čosi ako jeho tajná zbraň.

Vošla som do tréningovej miestnosti, kde práve Alec bojoval so Satiagom. Keď ma zbadali, krátkym úsmevom a kývnutím pozdravili. Felix dorazil chvíľu po mne a akonáhle som ho zbadala, pripravila som sa. 

Trhol pohľadom na rozflákané tenisky a uškrnul sa.

„Zaujímavá voľba," prehodil ledabolo a začali sme trénovať. Väčšina boja prebiehala bez slov, hoci raz za čas ma usmernil niekoľkými slovami. Keď sme skončili, nebola som na tom o nič horšie, ako predtým. Vyšla som von a vydala sa za Heidi, ktorá mala čakať na recepcii. Keď som ale prišla na dohodnuté miesto, nebola tam. V krátkosti som sa opýtala recepčnej a tá ma lámanou taliančinou poslala smerom k hlavnému vchodu. Vonku som našla Heidi, ako stojí vo svojich dvadsaťcentimetrových opätkoch, drahých slnečných okuliaroch a značkových šatách a fajčí. 

„Nie si na fajčenie trošku mŕtva?" spýtala som sa jej s úškrnom. Všimla si ma, usmiala sa tým svojim dokonalým úsmevom a pohodila vlasmi. Potom natiahla ruku a ponúkla mi cigaretu. Pokrútila som hlavou

„Bella, na rakovinu pľúc už neumrieš," podpichla ma, cez to som ale dlaň stiahla. 

„Tak aspoň vezmi jeden pakel pre Jane. Trošku rebélie sa jej pri Demetrim hodí." Nevedela som si predstaviť, ako by tým mohla rebelovať, no neriešila som to. Prehodila si cez hlavu šatku, pozrela na moje topánky a pokrútila hlavou.

„Musíš si obliecť poriadné šaty. Hneď," zavelila, akoby ju nezaujímal môj názor, a v tej sekunde už sedela v aute, ktoré bolo zaparkované v tieni pri nej. Mlčky som vliezla za ňou a sledovala, ako vyťahuje z nákupnej tašky Chanel. Hodila mi biele tielko s modrým sakom, a hneď na to mi na nohách pristáli bedrové džínsy a platormové čierne uzavreté opätky.

„Toto si neobujem," zaprotestovala som. Prepichla ma ukrivdeným pohľadom, dala si dolu svoje červené lodičky a vymenila ich s tými, ktoré chcela dať mne. 

„Už žiadne protesty," zadržala ma, akonáhle som chcela otvoriť ústa. Beznádejne som vzdychla a začala sa narýchlo prezliekať. Jej športiak mal tmavé sklá, a tak som sa nebála, že by ma niekto z ulice mohol zahliadnuť. Keď som skončila, podala mi veľké slnečné okuliare s bielym rámom a vzápätí aj veľký klobúk, ktorý mi zakryl pokožku až po kľúčne kosti. 

„Vedela som, že ideš z tréningu," usmiala sa na mňa a potiahla si z tenkej cigarety. Moje pôvodné oblečenie hodila na zadné sedadlá a okamžite dupla na plyn. Intenzita, s akou jazdila, ma už neprekvapila, vždy ma ale šokovala, s akou elegantnosťou všetko vykonáva. Šoférovala jednou rukou, druhou štopkala z cigarety, no cez to si dala pozor, aby jej ani kúsoček nespadol na obtiahnuté červené šaty. Privrela som oči a v duchu počítala sekundy, ktoré uplynuli, kým sme sa dostali do mesta. Zastali sme pred budovou, ktorá tienila našu cestu do nej, a tak si Heidi mohla opäť zložiť šatku, ktorú si prichystala. Vošli sme do malej kaviarne hotelu La Locanda, a popoludnie sme strávili tam. Objednali sme si červené víno, a keď nám ho čašníčka doniesla, Heidi v sekunde vymenila za identickú fľašu, ktorú mala v kabelke. Obsah bol však trošičku iný. Keď mi naliala pohár krvi zmiešaného s vodkou, uškrnula som sa. Nikto z ľudí si nič nevšimol. 

Heidi si všimla, ako mi sčernali oči, a zatvárila sa prísne. Vedela, že ešte stále mám maličké problémy so sebaovládaním. Vedela však aj to, že niečo také, ako napadnúť niekoho v známom Talianskom hotelu by som si nedovolila. Hovorili sme spolu o veľa veciach, hoci sa to na prvý pohľad nezdalo, mali sme toho veľa spoločného. Rozprávali sme sa o tom, ako obé odčlenili od svojich klanov kvôli schopnostiam. Hovorili sme o Victorii, ktorá bola s Heidi v klane predtým, ako stretla Jamesa a pomiatla sa.

„Bola vždy zlaté dievča, vieš?" usmiala sa na mňa smutne. „Jej sestra ju nemala meniť. Taká dobrá duša ako ona si nezaslúžila tento položivot." Keď sme sa dorozprávali, už sa začínalo stmievať. Heidi príjemnej čašníčke dala prepitné asi osemdesiat eur, a mlčky sledovala, aká nadšené to dievča bolo. Postavili sme sa a v tichosti odchádzali. Večer, keď už nesvietilo slnko, sme sa prechádzali vonku a hoci ona sa už vo Volterre vyznala ako každý iný gardista, ja som stále pomaličky spoznávala jej nové krásy. Keď sme vchádzali späť do hradu, bolo takmer šesť hodín večer. Omámená krásou mesta a možno aj trochu litrom krvi a vodky, som prechádzala okolo Jane. Jej pohľad prezrádzal premýšľanie, a keď som okolo nej prechádzala, vtisla som jej do ruky nový balíček cigariet a zapaľovať. Pobavene sa uškrnula.  

„Stáva sa z teba rebel, Bella," prehodila s úsmevom.

„A z teba ho ešte spraviť musíme," odpovedala som jej ponad plece s rovnakým výrazom. Usmiala  sa viac, a potom sa otočila svojou cestou. Spravila som to isté - išla som pohľadať niekoho, kto ma zavedie do knižnice.

A mala som celkom zvlášty pocit, keď som si potom sadla do kresla vedľa Caiusa, ktorý bol zahĺbený v akejsi talianskej knihe s mojimi Búrlivými výšinami.

(Jane)

 Cez otvorené okno mi na kožu príjemne vial teplý svieži ranný vzduch. Rozpustené vlasy sa mi rozviali okolo hlavy a na odhalenej pokožke som vnímala každý záchvev vzduchu. Do nosa mi vnikali letné vône a z Demetriho bielej košele, ktorú som mala oblečenú na nahom tele, prúdila jemná a krásna vôňa. Mlčky som sledovala z leňošky pod otvoreným oknom Volterru a v ruke ledabolo prehadzovala balíček s cigaretami, ktoré mi Bella vsunula do ruky. Potom som jednu vytiahla a podržala si ju medzi prstami. So zaujatím malého dieťaťa som ju pomaličky vsunula medzi pery.

„Takže z teba je teraz fajčiarka?" ozval sa jemný hlas smerom od postele. Demetri vstal z postele a len v nohaviciach si namieril priamo ku mne.

„Ani neviem, ako sa to zapaľuje," priznala som si. S úškrnom chytil do ruky zapaľovač a priblížil mi ho k cigarete. Keď sa od ohienka odrazili tri iskry, jemne som sebou trhla. Vtiahla som horký dym do pľúc a prudko vydýchla. Tá príchuť bola veľmi zvláštna. Ako zmiešanina ohňa, popola a čohosi, čo by som nazvala Eviným jablkom. Druhý vťah som si chvíľu udržala v pľúcach a potom ho s tichým fúknutím vydýchla. 

„Myslíš si, že ti dovolím fajčiť?" spýtal sa ma Demetri tichým, chrapľavým hlasom. 

„Myslíš si, že sa ťa pýtam?" odpovedala som s úškrnom a natruc vdýchla ďalší kúsok, hoci som na tom nevidela nič zaujímavé. Len ma proste bavilo ho hnevať.

Keď som si chcela potiahnuť, cigareta mi rýchlosťou blesku zmizla z ruky. Demetri sa tváril ako neviniatko a zvedavo sa pozeral, ako z nej odpadávajú šupinky popolu.

„Máš s tým problém, len pretože ty sám netušíš, čo je to zač," zasmiala som sa. Pochopil to ako výzvu.

„Viem robiť oveľa viac vecí, než si myslíš." S pohľadom do mojich očí si pomaly, dlho a intenzívne potiahol. Potom sa naklonil ku mne, oprel sa voľnou pažou vedľa môjho boku, jemne otvoril moje pery a pomaly, pomaličky vydýchol. Tá zvláštna vôňa sa teraz zmiešala s nepatrným náznakom jeho vône a jedu, a keď mi potom perami skĺzol k hrdlu a jemne sa obtrel o kožu, z hrdla sa mi dym dostal slastným výdychom. Privrela som oči a nechala ho, nech nedofajčenú cigaretu zahasí a vyhodí ju von z okna. Potom sa usmial.

„Nemyslím si, že máš v pláne začať fajčíť na staré kolená," doberal si ma a ja som ho silou zatlačila do ramien. Spadli sme na zem a ja som si oprela svoje čelo o to jeho.

„Si o tisícosemsto rokov starší. Môj fyzický vek je pätnásť. Tvoj dvadsaťpäť. Teoreticky si pedofil," vrátila som mu poznámku a on sa uškrnul. 

„Na pätnásťročnú si celkom drzá, nemyslíš?" Jeho výraz stvrdol a zatváril sa, akoby sa mi chystal ublížiť. Keď sa ku mne priblížil tvárou, pomaličky som natiahla  ruku a dala mu frčku do pery. Potom som sa postavila a chcela odísť, keď som sa ale postavila a prechádzala okolo neho, stiahol ma za kotník k zemi a zablokoval vlastným telom, aby som nemohla odísť.

„Nemáme čas na hlúposti. O hodinu máme byť v lietadle," upozornila som ho.

„Počkajú na nás," zapriadol a pohladil ma po tvári.

„Aro s Caiom nemajú radi čakanie. Nemusíme ich naštvať, ak s nimi máme sedieť v lietadle desať hodín. Musíme..." Spojenie našich pier mi prerušilo tok myšlienok.

„Počkajú na nás," zopakoval potichu a prstami vkĺzol do mojich vlasov. Prečesával mi ich a ískal, akoby sa snažil, aby som prestala myslieť.

„Nepochopia to. Mali sme kopu času v noci, musíme..."

„Nič nemusíme." Cítila som na krku jeho dych a jemné dotyky na krku, keď mi rozopínal jeho košeľu.

„Došli mi výhovorky," rezignovala som.

„Konečne," pousmial sa víťazne.

(Bella)

Kým do lietadla vošiel Aro, skrátila som si s Alecom dlhú chvíľu šachom, ktorý sme mali rozohratý od poslednej akcie. Felix sedel v kresle vedľa mňa a tváril sa, akoby spal. Mal zavreté oči a keď som sa nad tým uchechtla, zavrčal na mňa, že je vyčerpaný. Caius s Marcom, zahĺbení do rozhovoru, prišli spolu s Arom a posadili sa dopredu, akoby nás nepoznali.

Hoci sme mali o siedmej už všetci sedieť v lietadle, Demetri s Jane dorazili s desaťminútovým meškaním a tvárili sa, akoby sa nič nestalo. Nevinne sa usmievali. Felix otvoril oči a s Demetrim si vymenili významné pohľady. Jane mu dala facku a nechala sa stiahnuť na jeho kolená. Alec prevrátil oči.

„Mat," usmiala som sa spokojne. Kým on nedával pozor, ja som prevzala kontrolu a uväznila mu jeho kráľa. Dvere lietadla sa zavreli a lietadlo začalo stúpať k oblohe. Kým sme prešli hranice Talianska, Demetri začal s Felixom preberať stratégiu. Ostatní sme boli potichu, Jane sa opierala o Demetriho hruď s privretými očami, hrala sa mu s dlaňou prstami a Alec študoval nejakú knižku. Mlčky som sledovala, ako sa pod nami rozlieha more a premýšľala.

V hlave sa mi utkvela predstava, že bez Edwarda nebudem nikdy úplne šťastná. Nedokážem to. Pretože on bol mojim šťastím. Možno preto mi pohľad čoraz častejšie behal k Jane a Demetrimu. Premýšľala som o tom, že sú spolu šťastní. Milujú sa. Po tom všetkom, čo jej spravil, sa naďalej milujú. Edward ma opustil, a nechal trápiť sa nad sebou samou takmer celý rok. Hlúposť. Skrátil rok života, ktorý sme mohli tráviť spolu. Jeden z prvých a posledných. Koľko rokov ešte musí ubehnúť, aby som sa nad tým prestala trápiť? V myšlienkach vidím jeho tvár, a premýšľam, či niekedy bude na svete niekto, kto mi na neho pomôže zabudnúť. A hoci Volturiovci zničili moju jedinú ozajstnú rodinu, uvedomila som si, že teraz sú oni tým najbližším, čo mám. Dvojčatá, ktoré kvôli svojim schopnostiam prišli o detstvo a o všetko ostatné, čo ponúka život. Stali sa bábikami Ara. Dvaja upíri, ktorí mi ublížili všetkými možnými spôsobmi, ktorými sa dalo, a predsa sedím vedľa nich a tvárim sa, akoby nič. Aro, nebezpečný blázon, ktorý si myslí, že si môže podmaniť celý svet jediným lusknutím. Akokoľvek zvláštne a šialene to znelo, tí štyria upíri s krvavými dúhovkami značiacimi o ich nedávnom jedle, sú mi momentálne viac rodinou, ako Alice, ktorá podľa zákona do mojej rodiny naozaj patrí. Premýšľala som, či to už takto bude naveky. Či sa stanem ďalšou Arovou zbraňou, alebo len spočiniem vedľa svojich príbuzných. 

Sama pre seba som sa pousmiala. Aspoň na chvíľu poznať pocit skutočnej rodiny.

Unavene som si oprela hlavu o Felixovo rameno a zavrela oči. Letmým pohľadom som predtým zachytila Aleca, ktorý posmievačne postrapatil Jane vlasy, a Demetriho, ktorý ju stiahol k sebe do ochranného náručia a strelil Alecovi pohlavok, ako malému dieťaťu.

Možno to tak naozaj má byť.

Možno je všetko tak, ako si to niekto naplánoval.

Možno...

A možno nie.

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - Epilóg: