„Ty si mi to spravil naschvál," hekla som vykoľajene a snažila sa prikázať môjmu telu, aby sa mi prestalo triasť. Oči som mala stále šokovane rozšírené a zreničky pravdepodobne tiež. Nedokázala som prinútiť svoje telo pohnúť sa.
„Postreh," súhlasil so širokým úsmevom.
31.12.2014 (07:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1751×
Potom sa priblížil tvárou a uprel mi pohľad do očí. Špičkou nosa sa nepatrne dotýkal mojej a perami ostal nehybne na vzdialenosť dvoch centimetrov. Cítila som, ako sa mi v každej časti tela, ktorej sa dotkol, prešlo nepatrné brnenie - ako elektrické napätie, ktoré sa nedá zastaviť. Cítila som, ako sa mi nepatrne trasie telo, no nedalo sa povedať, že by to bolo strachom. Ďalej sa nepohol. Nepotreboval to.
Medzeru medzi nami som totiž prekonala ako prvá.
Zovretie pod krkom sa okamžite uvoľnilo, akoby som mu tú ruku z neho odstrčila. Pocítila som, ako ma inštinktívne chytil okolo pása, pritiahol si ma k nemu, druhou rukou nadvihol moju čeľusť smerom k nemu a prehĺbil bozk. Akoby mi v tele pulzovala horúčava. Sama som sa dlaňami rozklepane dotkla jeho tváre a prešla mu rukou po lícnych kostiach. Tlak na moje pery sa znásobil.
Vo vlasoch ma hladili jeho prsty, na páse som cítila ďalšiu dlaň a v podvedomí som milovala ten pocit, keď sa ma takto dotkol. Hlavu som mala pomotanú ako v alkoholovom opojení. Zhlboka som sa nadýchla a všade okolo mňa predýchavala jeho nasladlú - no stále nádherne mužskú - vôňu.
Z hrdla sa mi vydralo tiché, spokojné zamraučanie, keď klesol perami smerom k čeľusti a chystal sa pokračovať až ku dekoltu. Jemne som zaklonila hlavu a spokojne privrela oči. V celom tele som cítila napätie. Snažila som sa ho pustiť, nakoľko mi bolo jasné, o čo sa pokúša, ale jednoducho som nemohla. Nesústredenosťou a vytržením som ani nedokázala registrovať, že mu kŕčovito zarývam prsty do ramien a snažím sa pritiahnuť si ho bližšie ku mne.
S úsmevom mi prešiel späť k perám a rukou na páse zašiel o niečo nižšie. Minimálne mi teraz úplne vyhovovalo, že nie je z tých, čo sa snažia zistiť, či má upírka dávivý reflex, neponáhľal sa, čisto sa obtieral o moje pery a cítila som, ako sa znovu naširoko usmial, keď si všimol, ako zrýchlene som dýchala.
Pocítila som, ako mi dlaňou na boku zašiel až na vnútornú stranu stehien. Rozklepala som sa snáď ešte viac a silnejšie zaryla nechtami do jeho kože. Potichu a mrmlavo sa zasmial a zovretie presunul smerom do vonkajšej strany. Odrazu - celkom nečakane - ma zdrapil za koleno, nadvihol moju nohu smerom k jeho bedrám a opäť sa ku mne pritlačil na minimálnu vzdialenosť.
Potichu som zastonala do jeho ramena a skĺzla dlaňou smerom k jeho krku. Odtiahol sa pár centimetrov od mojej tváre, aby mi mohol pozrieť do očí a pousmial sa, keď som si ho znovu chcela pritiahnuť smerom k sebe.
„Máš pravdu," šepol potichu a na niekoľko sekúnd ešte znásobil váhu, ktorou si ma pritláčal ku stene, „som len arogantný a bezcitný," zacitoval moje slová, jemne ma pohladil po tvári a stisol stehno na jeho bedrách silnejšie.
Potom sa odrazu odtiahol úplne a s úsmevom sledoval, ako som na neho šokovane vypúlila oči.
„Demetri," vzdychla som zúfalo, keď sa otočil preč a postavil sa zase do smeru miestnosti. Ani som nedokázala stáť pevne na svojich nohách - stále som sa bezmocne triasla a dlaňami, ktoré som predtým zarývala do jeho chrbtu, teraz neveriacky ryla do steny diery.
„Pokračuj v boji," vyzval ma s úškrnom a znovu si ma premeral pohľadom. Zdalo sa mi, akoby som ešte mala pár sekúnd stáť na nohách, od bezmocnosti prasknem.
„Prosím," pípla som potichu a sklonila hlavu, keď sa škodoradostne zaškeril. Nechápala som to. Veď vyhral. Dostal ma, čo viac chcel?
„Možno už teraz nebudeš trpieť takou averziou voči tomu, že sa ťa dotýkam, keď sa ti snažím vysvetliť pravidlá boja," skonštatoval sucho.
„Ty si mi to spravil naschvál," hekla som vykoľajene a snažila sa prikázať môjmu telu, aby sa mi prestalo triasť. Oči som mala stále šokovane rozšírené a zreničky pravdepodobne tiež. Nedokázala som prinútiť svoje telo pohnúť sa.
„Postreh," súhlasil so širokým úsmevom.
V duchu som si začala nadávať. Ako mi mohlo napadnúť, že čosi takéto spraví bez nejakého zlomyseľného plánu? Vyhecoval moje chute na úplné maximum a pripadala som si skôr ako trápná pubertiačka, ktorá sa rozklepe vzrušením s hocijakého pohľadu na pekné telo, než tisícročie stará upírka.
Boj bolo presne to, čo mi prevrhol.
Fyzický kontakt. Obrovská hromada dotykov.
Momentálne som však vedela, že ešte raz by sa ma hocijako jemne dotkol, a zosypala by som sa ako troska.
„Kretén," sykla som potichu a vybehla z tréningovej sály upírskym tempom. Započula som za chrbtom jeho pobavený smiech, no nevenovala som tomu pozornosť. Sústredenie som vkladala do toho, aby sa mi nepodlomili kolená. V sekunde som vbehla do svojej izby a tresla za sebou dverami. Ruky sa mi rozklepali snáď ešte viac a mala som pocit, akoby podlaha pod mojimi nohami zmizla.
V hlave mi stále blikala jeho tvár a nedokázala som tú predstavu vyhnať zo svojej hlavy.
Doriti, veď ma už mal.
Čo po mne ešte chce?!
Správam sa lacno.
Doriti.
„Zabijem ťa, ty parchant," zasyčala som si popod pery a pomaly zavrela oči. Moje ovládanie sa mi pomaly začínalo vymykať z rúk. Zhlboka som sa nadýchla a až tak dokázala pokojne premýšľať.
Parchant.
Klepajúc sa ako osika som sa schúlila na zem ku posteli a privrela oči ako malé dieťa, ktoré sa snaží shovať sa pred svetom. Viem, že ak by som sa pokúsila postaviť sa, moje nohy by ma neudržali. Cítila som sa, akoby sa tie kamene, ktoré boli namiesto kože, odrazu menili na želatínu.
„Nelez mi sem!" zvrieskla som, keď som za dverami začula kroky a veľmi ľahko mi došlo, kto sa ku mne chystá.
„Nelez sem, Demetri," zopakovala som znovu potichu, keď ich otvoril a nezúčastneným pohľadom pozrel na to, v akom stave som.
„Na dievča tu máš celkom bordel," zhodnotil s úsmevom a zavrel za sebou.
„Toto je moja izba. Vypadni z nej!" zavrčala som.
„Mám ísť preč?" spýtal sa naoko sklamane a teatrálne zvraštil tvár do smutnej grimasy.
„Chceš na mňa použiť svoj dar? Sama predsa vieš, že nebude fungovať večne," zapriadol, keď som na neho prižmúrila oči a začala sa dvíhať na nohy.
„Aspoň si skúsim, ako dlho ho dokážem udržať," odpovedala som mu rovnakým tónom.
„Nemáš na to," odrazu sa priblížil na niekoľko milimetrovú vzdialenosť a oblapil ma okolo pásu, aby som mu nemohla ujsť, „miluješ ma tak veľmi, že mi proste nejde ublížiť."
Vedela som, že aj keby to predtým nezachytil, teraz jasne cíti, ako som sa pod jeho zovretím triasla.
Odvrátila som od neho tvár a prebodla ním zem za jeho pravým ramenom. Opäť som vedela, že nad svojou mysľou strácam kontrolu.
Chvíľu to sledoval, akoby sa snažil nabažiť toho pohľadu.
Potom ma odrazu pustil, otočil sa a zmizol za dverami kúpeľne.
Zaskočená som si uvedomila, že pustil prúd vody.
Čo má, dofrasa, v pláne?
„Demetri." Prinútila som svoj hlas neklepať sa, „čo to robíš?" dokončila som stŕpnuto.
Pobavene a mrlmavo sa zasmial.
„Demetri!" vyjakla som naštvane.
„Prečo sa neprídeš pozrieť sama?" navrhol mi naoko neutrálne. V jeho hlase som spoznala náznak zlomyseľnosti.
Podozrievavo som sa priblížila o niekoľko krokov dopredu a opatrne otvorila dvere, akoby boli z porcelánu.
„Na upíra si teda riadne pomalá," skonštatoval s úškrnom.
„Chystáš sa ma utopiť vo vani?" spýtala som sa skepticky a mykla pohľadom za jeho chrbát.
„Nie. Niečo oveľa zaujímavejšie." Spôsob, akým to povedal, sa mi vôbec nepáčil. Podozrievavo som na neho pozrela.
Zavrel za mnou dvere a oprel sa o nich, aby som sa nepokúsila ujsť - hoci stále tu bola šanca úniku cez stenu.
„Fajn," zamrmlal si sám pre seba spokojne.
„Si neznesiteľný a sprostý, ako ďaleko dovidíš," zasyčala som na neho.
Asi som to prepískla. Priestor medzi nami prekonal behom sekundy. Bolestivo zovrel moje plecia, aby som sa mu nevyšmykla a dopálene na mňa zavrčal. Jeho tvár bola od tej mojej vzdialená pár centimetrov a keď zavrčal, pocítila som na hrdle jeho dych. Podvedome mnou prešiel strach, no našla som dosť rozumu na to, aby som to nedala najavo.
„Dávaj si trochu pozor na jazyk," zasipel potichu, „Janie," dodal presladene.
„O čo ti ide tentokrát?" spýtala som sa otrávene. Predchádzajúce rozhodenie úplne vyprchalo.
„Vyzleč sa, Jane."
Šokovane som na neho pozrela.
„To nespravíš," hlesla som bezmocne. Pousmial sa.
„Počula si," odpovedal chladne, „ak máš pocit, že to nezvládneš, pokojne to spravím za teba." Potom, čo som mu venovala vražedný pohľad, pustil moje plecia a poodstúpil odo mňa, akoby mi chcel dať priestor.
„Demetri, ja nie som tvoja hračka." Moje vnútro sa stiahlo od nervozity a opäť som cítila, že z nôh sa mi stávajú dve želatínové kúsky.
„Veď nikoho iného nemáš, tak prečo by som si to o tebe mal myslieť?" Zmeral si ma pobaveným pohľadom, „Ak nechceš sama..." Po kroku ku mne som ho zastavila - môj pohľad mu musel stačiť.
„Ja to spravím sama," šepla som skľúčene takmer nečujne.
Spokojne sa usmial.
„Tak začni." Moja myseľ začala panikáriť. Nevedome som začala zrýchlene dýchať a roztriasla som sa.
So zavretým očami som si zašla na krk, nahmatala gombík plášťa a stuhnuto si ho začala rozopínať. Cítila som, ako sa mi kútiky zaslzili (hoci nikdy nevytečú) a so stiahnutým hrdlom nechala, nech prvá časť spadne na zem.
„Demetri, prosím," šepla som zúfalo, keď som cítila, ako sa usmial.
„Len pokračuj." Pripadala som si príšerne hlúpo a vedela som, že on si zo mňa robí dobrú srandu. Bolo mi do plaču, no pokračovala som. V sekunde som sa vyzula a o niekoľko sekúnd na to už ostala stáť s holými nohami.
„Musím ti vždy prikázať, aby si pokračovala?" zavrčal netrpezlivo.
Behom sekundy som sa vyvliekla z ťažkých šiat a rozochvenou dlaňou ich pustila k zemi. Ostala som pred ním len v spodnej bielizni, no jemu to zrejme nestačilo.
Môj pohľad bol upriamený na podlahu, keď som si trhavým, váhavým pohybom rozopla podprsenku a ešte pomalšie ju nechala skĺznuť z mojich ramien.
„Jane, tie nohavičky ti netreba," upozornil ma posmešne.
„Mám ti ich darovať?" zavrčala som sarkasticky, potom ich trhnutím zosunula z bokov. Oliala ma nervozita a skrížila si paže na hrudi, aby som si zakryla prsia.
„Tváriš sa, akoby som ťa nikdy nevidel nahú," odfrkol si rozmrzene, no stále dosť jasne na to, aby som mala možnosť ešte viac znervóznieť.
Sledovala som ho, ako podišiel ku mne a spokojne sa uškrnul.
„Aj tak neprestaneš," zašomral si, potom chytil moje dlane a silným, no nie bolestivým ťahom ich zložil dolu z hrude. Keď sa dotkol mojej pokožky, striasla som sa šokom. Okomentoval to len ďalším úškľabkom.
„Tak čo mi chceš?!" zvrieskla som na neho spôsobom, akoby som bola na pokraji nervového zrútenia.
Potichu prešliapol a pomalými krokmi ma začal obchádzať.
„Hmm." Zamrmlal si zamyslene, akoby sa rozhodoval, s čím má začať. Od nervozity sa mi v ústach nahromadil jed, ktorý by mal v normálnej situácii pomôcť. Teraz som len kŕčovito prehltla a stuhla.
„Pribrala si," oznámil mi svoj záver s úsmevom a zastavil sa za mojim chrbtom.
„Pre upíra je to nemožné," zavrčala som znechutene a zaťala ruky v päsť.
„Ja viem," šepol potichu, skôr sebe, ako mne, a natiahol sa dlaňou k mojim vlasom. Keď sa dotkol spony, ktorá mi ich spájala, zhlboka sa nadýchol, akoby skúmal moju vôňu.
„Fajn." Zamrmlal si spokojne a pustil sponu na zem. Započula som šuchot, keď si prevliekol tričko cez hlavu. Hlavu som sklopila k zemi a nedvihla ju ani potom, čo sa ku mne jemne pritisol a zašiel mi pažami okolo pásu. Nadýchol sa, zhlboka a pomaly. Keď vydýchol, na ramene ma pošteklil závan vzduchu. Nohy sa mi stále triasli, chcela som sa do neho oprieť, aby som nespadla, no neodvážila som sa k niečomu takému.
Potom zaboril svoju tvár do rozpustených vlasov a pritisol svoje pery k môjmu zátylku. Veľmi dobre vedel, že toto som milovala. Robil mi to naschvál?
„Dokončíme, čo sme začali, Janie." Dal si záležať na tom, aby bol jeho hlas tichý a chrapľavý. Pocítila som jeho pery pri uchu. Jemne sa mi obtrel o ušný lalôčik a opäť som sa musela prinútiť k tomu, aby som nezastonala.
Na chvíľu sa zarazil.
„Milujem ťa," šepol odrazu potichučky do môjho ucha.
« Předchozí díl Následující díl »
Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování
Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 41. kapitola:
Demetri a Janie
Demetri a Janie
Super kapitola :D Jane a Demetri... Ich vzťah sme si už povedali, no :D Teším sa na ďalšiu :)
Vieš čo ma dočista serie ?! Že poriadne nemám ani čas ti tu nechať komentár, proste stále ako čakám na nové kapitoly poviedok a oni stále niesu tak tu potom niesom každý den a ked sa sem konečne dostanem tak som tak deprimovaná tým ako to tu teraz je. Ano tvoje poviedky sú dokonalosť sama, zbožnujem ich, ale neviem si pomôcť. Tento web stále zbožnujem ♥
Tie všetky ff autorov sú skvelé, niektoré lepšie, ale to nieje to o čom som chcela hovoriť. Je vidieť, že tento web už zažil svoje najlepšie obdobie, ale teraz ? No úprimne si povedzme ,už tu nieje toľko nadšencov do ff na twiligt. Kedysi tu boli samé nové kapitoly od všetkého, teraz mi to príde ako keby už nič poriadne nebolo. Nehovorím ,že teraz niesú skvelí autori, ale ked už odišla aj Domcamerci ? Lolalita sa tu už dlho neukázala a mnoho daľších. Prepáč, že sa ti tu rozkecávam ale o tretej ráno mám nejakú bojovú nálada a kľudne by som bojovala aj za to aby tento web znova zažil tu ohromnú slávu. Ked hlasovanie o najlepšieho autora bola naozaj súťaž a nie ako teraz, pomaly ani nebudú nominácie. Ale, dosť mojej dávky kecov. ešte na skok ku tebe a tvojej kapitolovke : Samozrejme úžasne čo si napísala , ale prosím daj viacej pohľadov Belly A jedno mi sľúb ! Nikdy neskonči s písaním! A ked už by si sa aj ty k tomu uchýlila tak aspon nenechaj žiadnu poviedku od teba nedokončenú
Uvidíme sa pri daľšej kapči
Arrivederci Mischell!
PS: Prajem ti oneskorene VŠETKO DOBRÉ DO NOVÉHO ROKU !
je to úžasné teším sa na ďalšiu
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!