Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 40. kapitola

Bella v lese


Spútané Volterrou - 40. kapitolaNezavrčal. Nezačal byť agresívny. Nezačal sa ničoho domáhať. Len stál na tom istom mieste, kde som ho odstrčila, a tak zvláštne sa usmieval.
„No čo zase?" ozvala som sa po niekoľkých sekundách ako prvá a uprela pohľad do jeho tváre. Jeho úsmev sa ešte rozšíril.

(Jane)

Demetri ma sledoval, ako som dopila, a čakal na to, kým som odpratávala mŕtve telo. Chrbátom ruky som si utrela pery a otočila sa smerom k nemu.

„Čo je?" vybehla som na neho, keď si ma bez slova prezeral od hlavy po päty. Nemala som náladu na dlhšie rozhovory. Nepotrebovala som, aby ma očumoval. Ešte stále mi v tele prúdil hnev z toho, čo mi spravil a neplánovala som sa tak rýchlo upokojiť.

„Premýšľam," odpovedal mi so značným pokojom.

„Tak to je fascinujúce," sykla som sarkasticky a otočila sa smerom k ceste, aby som sa s ním už ďalej nemusela baviť.

„Prestaň s tým." Stuhla som. V hlave sa mi jeho slová zopakovali ešte niekoľkokrát, kým som mu zvládla pozrieť priamo do očí.

„S čím?" Teraz prestal blúdiť zrakom po mojom tele. Hľadel mi spriama do očí, akoby čakal, že uhnem pohľadom ako prvá.

„Snahe vyhnúť sa nevyhnutnému. Veľmi dobre vieš, že sa mi nemôžeš vyhýbať večne. Nesnaž sa o to." Mierne som sa zamračila.

„Ja sa s tebou nemám o čom baviť, Demetri." Jeho oči nepatrne stmavli. Jeho sebaovládanie je pekne nahovno, napadlo mi v mysli a sama pre seba som sa na tom uchechtla.

Nechápavo prižmúril oči, keď som nečakane vyprskla smiechom.

„Ty sa na tom smeješ?" spýtal sa skepticky. Rozosmiala som sa ešte viac, keď som zbadala jeho výraz. Po chvíli sa narovnal s prikrčenej, obrannej pozície, narovnal sa, so zdvihnutým obočím sa arogantne pousmial a čakal, kým skončím.

„Ty si prípad, vieš to?" Znovu som sa začala prihlúplo uškŕňať.

„Asi to tak bude."

Usmial sa ešte viac, na tvári sa mu prehĺbili jamky v lícach a lícne kosti mu vystúpili ešte viac. 

Je tak krásny, keď sa smeje, prebeho mi mysľou.

Toto bola celkom nečakaná myšlienka.

Nemôžem tak uvažovať, musím si zachovať chladnú myseľ.

„Takže čo navrhuješ?" spýtal sa ma napokon a podišiel smerom ku mne. 

„Páni, niekto tu má zhovorčivú náladu," vyletelo zo mňa znovu otrávene. Opäť prekvapene nadvihol obočie.

„Počúvaš sa, Jane?" Zarazene na mňa hľadel a vyzeral byť z mojich slovných útokov ešte viac šokovaný, ako ja sama.

„Asi nie," zamrmlala som polohlasom a sklopila zrak k zemi.

„To vidím." Jeho úškrn sa nedal prehliadnuť.

Po jeho slovách sme ostali potichu. Nikto z nás neprehovoril, akoby sa príjemná atmosféra už minula a bolo určené trápne ticho. Nehýbali sme sa, nedýchali sme. Vedela som, že takto môžeme stáť celé dni, kým nebudeme znovu smädní, ale momentálne som po tom nejako veľmi netúžila.

„Ja nič nenavrhujem. Je mi jedno, čo chceš robiť ty. Ja som skončila," prehovorila som napokon potichu.

„Ale to predsa nemyslíš vážne. Cítiť to z teba," povedal vážnym tónom a zase sa o niekoľko metrov priblížil.

Opäť som sa začala prihlúplo chichotať a zakryla si ústa rukou, aby to tak nebolo počuť. To, ako zaskočene sa zase zatváril, ma znovu rozosmialo nahlas.

„Preskočilo ti?" spýtal sa ma šokovane, keď som sa zachytila jeho paže, aby som nespadla. Začala som sa na jeho výraze chichotať ešte viac.

„Prepáč," dostala som zo seba pomedzi nadýchnutia, pustila ho a chytila si pery, aby som sa tak aspoň trochu zmiernila.

Asi som sa ho nemala púšťať. Nohy ma neudržali.

Zosunula som sa na zem a ďalej sa rehotala, akoby som sa naozaj zbláznila.

Chvíľu ma zarazene sledoval, potom prevrátil oči, sadol si na zem a čakal, kým prestanem. Vyzeralo to skôr tak, akoby ho vyslovene bavil pohľad na mňa. S úsmevom ma sledoval a nejako sa nesnažil o to, aby som stíchla.

Trvalo mi niekoľko minút, kým som sa upokojila.

Napokon som len ostala potichu ležať s otvorenými očami a pozerala mu do tváre.

Chvíľu mi to oplácal, akoby premýšľal o tom, čo má spraviť. Naklonil sa pritom dopredu a začal sa smerom ku mne po milimetroch skláňať. Chcela som sa postaviť, ale na to bolo už neskoro. Rukami sa oprel vedľa obojich mojich ramien a znemožnil mi tak cestu hore. Zneistela som.

„Nekaz to, Demetri," šepla som, keď ostal pažami opretý o zem, asi dvadsať centimetrov od mojej tváre.

„A čo?" spýtal sa rovnako nahlas, oprel sa o lakte a klesol na nejakých desať centimetrov. Voľnou dlaňou mi zhrnul vlasy z tváre nabok, akoby to bola úplná samozrejmosť. 

Mohol sa snažiť akokoľvek, v jeho tvári som mala ale stále zafixovaný ten nečítateľný výraz, keď mi nedovolil sa brániť, nútil Aleca ubližovať mi, alebo ako ma mlátil. Hovorí sa, že ak muž niečo robí, kvôli žene sa nezmení. Ak je niekto alkoholik, manželstvo to nezmení. Žiadneho muža nezmení láska. Nič to nezmení.

To sú ale ľudské parametre.

Nikdy som ku nemu neprestala niečo cítiť, len som sa to rokmi naučila skrývať a on to vedel. Stále som mala v pamäti toho dobrého Demetriho, ktorý ma miluje aj cez to, kto som bola a ako som sa správala. Ešte stále som si pamätala, že okrem Ara a Aleca bol jediný, kto sa ma zozačiatku nestránil, pretože by sa bál môjho daru a nevyspytateľnosti.

Ten Demetri z mojej mysle nikdy celkom nezmizol.

„Prosím, nekazme to," zopakovala som znovu a jemne mu zatlačila do ramien, aby pochopil, že sa má odsunúť. Namiesto toho si uvoľnil jeden lakeť a zvalil sa vedľa mňa na bok. Pár sekúnd zrakom zamračene behal po okolí a vyzeral, akoby sa k niečomu chystal.

„Potrebuješ sa naučiť bojovať," povedal odrazu a začal sa dvíhať zo zeme. Nechápavo som na neho pozrela.

„Ja viem bojovať," bránila som sa. Chvíľu hľadel pred seba, akoby opäť premýšľal, potom mi ponúkol dlaň a očami sa spýtavo zahľadel do mojej tváre. Váhavo som mu ju chytila.

Okamžite mi prudko zovrel zápästie, násilým ma prudko vytiahol do stoja a pretočil ruku okolo mňa, akoby ma chcel objať. Druhou rukou zdrapil moju druhú ruku, skrútil mi ju za chrbát a znemožnil mi tak akýmkoľvek spôsobom sa brániť.

Všetko zbehlo tak rýchlo, že som ani nedokázala zaregistrovať, v ktorej sekunde som bola odtrhnutá od možnosti odraziť jeho útok.

„To si nemyslím," sykol mi do ucha víťazoslávne a pustil ma. „Keby som chcel, bola by si už mŕtva," skonštatoval sucho.

Nahnevane som na neho pozrela a odstúpila od neho niekoľko krokov ďalej.

„To nebolo veľmi fér. Nebola som pripravená." Chvíľu na mňa hľadel, potom sa rozosmial.

„Myslíš si, že sa ťa bude niekto pýtať? Keď sa dostaneš do boju, nikto nebude čakať, kým sa pripravíš." 

„Prečo ma chceš učiť ty?" pozrela som na neho podmračene.

„Som najlepší," uškrnul sa namyslene.

Alebo najnamyslenejší," dodala som potichu a vyrazila smerom k autu.

 

(Bella)

Sleduješ, ako sa kroky ostatných vzďaľujú stále viac a viac.

A ty si želáš, aby si mohla ísť s nimi.

Snažíš sa pochopiť, prečo to nešlo.

Prečo si nemohla umrieť s niekým, komu na tebe záležalo.

Snažíš sa s tým zmieriť.

Myšlienka na to, že by si mala ostať bolí viac a viac.

Nedokážeš to.

Už nie je úniku.

 

(Bella)

Všetky moje myšlienky prúdili do Arovej mysli. Vedela som, ako sa musí cítiť. Vedela som, že ho teší, že ma Felix s Demetrim dostali. Mal späť svoj štít. Už nič nebránilo jeho absolútnemu utvrdeniu vo vládu v upírom svete. V tejto chvíli už mohol vziať do gardy kohokoľvek, nakoľko vedel, že vďaka jeho daru, mne, Renate, Jane, Alecovi, Chelsea, Demetrimu a Terrymu sa stal prakticky neporaziteľným. Chelsea, Jane a Alec utvorili základ jeho obrany. V ďalšej vrstve som sa nachádzala, ja, Terry, Scarlett a Alice - vedeli sme zavrátiť nepriateľa a ochromiť jeho vlastný dar. V tej poslednej ostávali bojovníci ako Demetri, Felix, Santiago. Ochranná kupola.

„Páči sa mi tvoja teória, Isabella," usmial sa na mňa nadšene, akoby sme boli najlepší priatelia. Mlčala som. Nepotrebovala som viac problémov, ako som mala.

„Myslím si, že keďže Jane je už na hrade, nepotrebuješ tak drastický trest, aký dostala ona..."

„Trestom pre mňa je už len vynútená prítomnosť tu," neodpustila som si a zľahka vytrhla jeho ruku z jeho zovretia.

„Ale aj tak si to môžeme ešte premyslieť, ak sa nebudeš správať slušne," sykol Caius spoza jeho chrbta už menej príjemne a naštvane skrčil nos. Trhla som očami smerom k jeho tvári a mlčky prikývla.

„Nebojte sa, pane," odverklíkovala som ako strojček a kmitla zrakom späť k Arovi, „budem sa snažiť prekážať čo najmenej."

„Usiluj sa skôr o to, aby si sa konečne prestala správať ako malá." Opäť poznámka od Arovej pravice.

„Budem." Prekvapilo ma, aký bol môj hlas pevný. Bez štipky nervozity.

„Tak potom nie je čo riešiť, Caius," usmial sa Aro ešte viac, „dokonca sa zdá, že sa mala pokúsiť utiecť skôr, aby s ňou skončili tie problémy včasnejšie," na malú chvíľu sa obzrel k nemu, ale hneď nato opäť prebodával moje oči.

„Ja si myslím, že je úplne v poriadku."

„Pokúsi sa utiecť zase," zasyčal naštvane ako kobra.

„To si nemyslím." Po tejto vete si Caius otrávene odfrkol a vybehol von rýchlosťou blesku.

Aro sa za ním vrhol blazeovaný pohľad, akoby už bol znechutený z jeho excesov a odchodov. Potom kývol dlaňou smerom k dverám a pozrel mi do očí. „Môžeš ísť, Isabella." Mlčky som prikývla a vyparila sa z miestnosti.

 

(Jane)

„Už si vôbec niekedy vo svojej existencii bojovala?" spýtal sa ma Demetri pochybovačne, keď som sa neobratne postavila do bojovej pozície a roztrasene sa prikrčila. 

„Nechcem trénovať," zafŕkala som na neho rozmrzene.

„Aro s tým súhlasil," usmial sa provokatívne a naučeným spôsobom sa prikrčil.

„Toho by niekto tiež mohol kopnúť do hlavy," zahundrala som s dôrazom na posledné slovo a obzrela sa smerom ku dverám. 

„Ak neprestaneš, zavolám ti Felixa. On nešetrí nikoho." Po týchto slovách som sa na neho konečne začala sústrediť.

Jeho postoj ostal rovnaký, nepohol sa smerom ku mne a nezaútočil.

„Nohy nemôžeš mať vyrovnané. Zohni sa, ale chrbát nech ti ostane v esku - neprehýbaj sa. Ramená rozpažené. Ruky mierne zohnuté, aby si sa mohla okamžite brániť. Sleduj protivníka." Zmeral si ma pohľadom a prevrátil oči. „ak budeš tlačiť kolená k sebe, súper ťa dostane na zem jediným ťahom." Keď som svoj postoj napravila, zaútočil.

Prekvapením bolo, že sa nesnažil dostať ma čím skôr k zemi. Naschvál spomalil prvú ranu a dal mi priestor na to, aby som sa to pokúsila odraziť. 

Inštiktívne som vystrelila rukou k jeho zovretej pästi a pokúsila sa ju odsunúť od môjho brucha. 

Do rebier ma zasiahol slabý úder - zakolísala som sa smerom na stranu.

„Keď ti niekto mieri na brucho, nemôžeš sa brániť dlaňou," povedal pokojne.

„Prečo?" S úsmevom na mňa pozrel.

„Tak to skús." Nečakal na moju odpoveď a opäť - tentoraz už prirodzeným tempom - spravil rovnakú ranu. Keď som sa pokúsila odsunúť jeho päsť stranou ruky, schytil päsťou moju dlaň a jediným ťahom ju skrútil tak, že som stratila rovnováhu a doluznačky dopadla na zem. Ruku som mala skrútenú za chrbtom. Jediným pohybom som mohla prísť o hlavu.

Demetri ma pustil a v sekunde vytiahol späť na nohy.

„Keď na teba niekto mieri," začal potichu a dlaň z môjho ramena posunul smerom ku predlaktiu, „ustúpiš o malý kúsok, tak aby ťa netrafil," stiahol ma za látku na chrbte o pol metra dozadu a zabalil moju dlaň do päste, „až potom smieš začať rany oplácať, inak ťa dostane už po prvom údere." Jeho hlas bol tak pomalý a trpezlivý, akoby to vysvetľoval novorodenému. Moju ruku stále držal vo svojom zovretí a druhou na lopatke ma posunul tak, aby som nebola tak prikrčená. 

„Prestaň sa ma dotýkať," sykla som a vytrhla sa mu. 

Nezavrčal. Nezačal byť agresívny. Nezačal sa ničoho domáhať. Len stál na tom istom mieste, kde som ho odstrčila, a tak zvláštne sa usmieval.

„No čo zase?" ozvala som sa po niekoľkých sekundách ako prvá a uprela pohľad do jeho tváre. Jeho úsmev sa ešte rozšíril.

Nevedela som, či práve to, v akom postoji ostal, nie je najnebezpečnejšie z tých jeho všetkých póz a masiek. Pod túto som nevidela a netušila som, čo sa chystá spraviť.

„Vieš, čo je takomto výcviku - a to s dôrazom na práve ten náš - najlepšie?" spýtal sa ma s úsmevom a prižmúrenými očami.

Moja intuícia sa naplnila - odrazu sa vrhol dopredu a jediným ťahom pritlačil predlaktie na moje hrdlo - náraz nás odhodil do steny a zovretím hrdla z oboch strán ma donútilo prestať dýchať.

Demetri ostal pritlačený na mojom tele tak, že to momentálne snáď ani viac nešlo, a s potešením sa pozeral, ako som sa začala trhať smerom do boku len kvôli tomu, aby som sa z toho zovretia dostala.

„Fyzický kontakt," odpovedal si sám na svoju otázku a naširoko sa usmial. Cítila som, ako mi bokmi tlačí na bedrá a hruďou sa opiera o moje ramená.

Úplne bezdôvodne som kvôli nedostatku kyslíka začala zrýchlene predýchavať a snažila som sa o to, aby som sa rukami dostala k jeho zápästiu. Jeho zovretie bolo až príliš silné.

„Demetri, použijem na teba svoj dar," pohrozila som mu potichu.

„Už by si to spravila," zapriadol rafinovane a natisol sa na mňa snáď ešte viac.

Potom voľnou rukou odhrnul vlasy z mojej tváre a priblížil sa ku nej na vzdialenosť piatich centimetrov. „Veľa fyzického kontaktu," vydýchol spokojne a spustil ruku smerom k môjmu ramenu. 

„Tak to ti gratulujem," preniesla som sarkasticky, „už znovu si to typický ty. Arogantný a bezcitný."

Rysy na jeho tvári nepatrne stvrdli. 

Potom sa priblížil ma minimálnu vzdialenosť a uprel mi pohľad do očí. Špičkou nosa sa nepatrne dotýkal mojej a perami ostal nehybne na vzdialenosť dvoch centimetrov. Cítila som, ako sa mi v každej časti tela, ktorej sa dotkol, prešlo nepatrné brnenie - ako elektrické napätie, ktoré sa nedá zastaviť. Cítila som, ako sa mi nepatrne trasie telo, no nedalo sa povedať, že by to bolo strachom. Ďalej sa nepohol. Nepotreboval to.

Medzeru medzi nami som totiž prekonala ako prvá.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 40. kapitola:

 1
6. Lilith
30.12.2014 [16:32]

Dokonalé ? Krásné ? Pefektné ? Ja už ani neviem aké prídavné mená mam použiť. Emoticon Emoticon Emoticon Proste to ani neviem okomentovať poriadne, na konci každej kapitoly vyzeram ako uplný idiot Emoticon, pretože pusu mám od úžasu otvorenú dokorán a priblo sa usmievam ale za to možeš ty a tvje fantastické poviedky Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

5. BellaVolturi
13.12.2014 [11:05]

Wowwowwooooow Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. bara
12.12.2014 [16:40]

super uz se moc tesim na poracovani Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. BellaDemetri
12.12.2014 [16:30]

Stará klasika :D Demetri... Je Demetri :D Teším sa na ďalšiu :D

2. dominika
12.12.2014 [14:36]

nádhera ako vždy. úžasná poviedka krásne píšeš :) krása Emoticon Emoticon

1. BabčaS.
12.12.2014 [11:59]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!