Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 29. kapitola

Spútané Volterrou - 29. kapitola„Na to ani nemysli," zasyčala som potichu a výhražne smerom k obidvom. Som na nejakom krásnom mieste...
Je to Zenvo... Lúka.
Zenvo.
Lúka, doriti! Lúka plná bodliakov.
„A ak ju po príchode domov ošukáš, dostaneš minimálne dvadsať."

 

„Bell?"

Moja myseľ znovu a znovu upadala do tej temnoty. Uvítala som ju. Oslobodila ma od agónie. Najprv bolesť a potom čierňava.

Čierny ľad. Veľa čierného ľadu. A bolesť. A plač.

„Vstávaj!" Ktosi mi znovu a znovu udieral do ramena. Nechcela som vstať. Tá bolesť bola tak zložitá.

„Bella!" zvýskol znovu ten tenký, otravný hlas nadutého dievčatka. Chcela som sa ešte raz aspoň na chvíľu odpojiť z tohoto bolestivého sveta reality. Vytvoriť si vlastný súkromný svet Isabelly. Svet podľa Swanovej.

S námahou som otvorila oči, ktorých okraje ostali namáhavo dopukané. Akoby ma ktosi jednoducho rozdrvil na prach. Nemala som ďaleko od pravdy. Myslím.

Kurva," zasyčala som si sama pre seba potichu.

„Skús sa aspoň trochu ovládať," zašveholil chlapčenský hlas - Alec?, „sú tu deti."

Jane na neho podmračene zagánila a vyplazila jazyk.

„Bella, prečo si vždy vyberieš tú najnevhodnejšiu osobu, s ktorou sa snažíš naviazať konlikt? Preboha, Felix a Caius sú najagresívnejší upíri, ktorých som mala šancu spoznať," šepla provokatívne a znovu do mňa jemne ďobla prstom.

Pokúsila som sa postaviť... Pokúsila.

Do celého tela mi udrela prudká bolesť, až som v agónii zasyčala a zložila sa späť do ľahu. 

„Čo si vlastne spravila? Caius vyzeral, že od hnevu vybuchne," zhodnotila Jane a prisadla si ku mne na posteľ. Potom sa na mňa spýtavo zahľadela.

„Zrejme som predtým nechcene vystrašila jeho drahú princeznú," zašomrala som si popod nos sarkasticky. Alec na mňa neveriacky pozrel. 

„Ty si bola v styku so Scarlett?" Prikývla som.

„Má ma rada," vydýchla som ironicky, načo sa obaja neznesiteľne zaškerili.

„Ona nemá rada nikoho. Má rada samú seba. Je to osoba svojej existencie," prehodila Jane znudene a sarkasticky.

„To mi je jasné."

„Aro nás posiela na misiu. Nejakí stúpenci Vladimira a Stefana začali devastovať Taliansko. Pôjdeš tiež?" navrhol mi neutrálne. 

Bez premýšľania som prikývla.

***

To som samozrejme netušila, ako veľmi som si to pohnojila. Od cesty tam, cez priebeh, a cestu späť...

Spolu s Jane a Alecom sme vošli do podzemných garáží.

„Keď ste vraveli, že posiela vás..."

„Myslel som tý nás dvoch a Felixa s Demetrim," upresnil mi Alec sucho, keď otvoril malými kľúčikmi "skromné" auto Bugatti Veyron. Marilo sa mi, že patrí medzi najrýchlejšie autá sveta.

Okamžite som ju chcela následovať, keď...

„Poď ku nám, zlatko," ozval sa mi za chrbtom tichý, vtieravý hlas.

„Ani ma nenapadne," odvetila som proste a natiahla sa po kľučku auta, keď mi zápästie zovrela cudzia ruka.

„Hennessey alebo Zenvo?" ozval sa kdesi zozadu Felixov hlas.

„Zenvo," odpovedal Demetri ľadovým tónom, bez toho, aby odo mňa odvracal zrak.

„Nechaj ma. Ja idem s Jane a Alecom," opáčila som sa proti nemu a chytila sa pevne kľučky. V istom zmysle som sa snažila trucovať.

„Ak Alecovi odtrhneš kľučku z jeho milovaného auta, zabije ťa. Nepýtam sa ťa. Ideš s nami," odvetiľ mi chladne, potom mi druhú ruku zovrel tak silno, až som povolila zovretie, a tiahol ma za lakeť smerom k ďalšiemu z nerozpoznateľných, luxusných áut.

Potom som len chtiac nechtiac sadla na predné sedadlo vedľa spokojne sa uškŕňajúceho Felixa. Prekrižovať sa?

„Ale no tak Bella," šepol mi za hlavou Demetriho hlas, „veď ťa nezabijeme," uškrnul sa, „teoreticky." 

Bez slova som si založila ruky okolo ramien, potichu sa odvrátila k oknu a trucovito zovrela pery.

„Juh Neapolu," informoval Felix potichu a vytúroval motor.

„No doriti," zašomral si Demetri sám pre seba.

Auto sa pomaly začalo pohybovať. Pomaly sme prechádzali okolo desiatok športových, drahých áut. Medzi nimi som dokázala rozpoznať jedine čosi, čo sa nápadne podobalo Alicinému Porche v čiernej podobe. Je to snáď jej auto?

„Načo si ju sem dovliekol?" prerušil po chvíli ticho Felix podráždene a kmitol pohľadom smerom ku mne, akoby ma najradšej bol vyhodil z okna. Po chvíli mu zrejme došlo, že to by nebol najlepší nápad.

„Poslúži nám ako predmet na stávky." Demetriho náhly úsmev v spätnom zrkadielku ma vydesil. Ešte viac ma však vystrašilo, keď si ma znovu Felix - tentoraz pobavene - premeral. 

„Aké stávky?" Každým slovom mi hlasivky stúpili o oktávu vyššie.

„Upokoj sa, zlato," Demetri mi zozadu prešiel po pleci, akoby ma chcel upokojiť, „čoskoro sa to dozvieš, neboj."

Úškrn mu z tváre nezmizol.

Prvú polovicu cesty som sa snažila ignorovať dianie okolo.

Prvé slová počas cesty som prepočula.

„Keď výjdeme z auta, pôjdeš otvoriť dvere Jane," zašveholil Felix odrazu. Prekvapene som na neho vzhliadla, no on nepozeral mojim smerom.

„Za koľko?" Demetriho hlas bol až neprirodzene blízko pri mojom uchu. Keď som sa podráždene otočila, takmer som mu vrazila do brady. Mal ju totiž položenú na operadle tesne vedľa môjho ľavého ucha a opieral sa o neho pravou rukou.

„Päť, ale keď výjde, objímeš ju," prehlásil nezúčastnene.

„Fajn." Šokovane som na neho vyvalila doposiaľ nezúčasntené oči.

„To... To myslíš vážne?" vykoktala som zo seba. Felix na mňa vražedne zazrel, no neodpovedal.

„Bella, Bella..." povzdychol si Demetri teatrálne. Jeho tichý hlas pri uchu ma iritoval. Potichu som sa odtiahla, keď ma chytil za pravé rameno a posunul späť.

„Ty to budeš mať ťažké." Odvrátila som od neho hlavu, ruky znovu trucovito založila na hrudi bez akéhokoľvek kontaktu.

„Ja som sa sem nedotiahla," popotiahla som naštvane.

„Že to bol úžasný nápad?" ozval sa zvesela.

Ticho som uprela túžobný pohľad smerom k autu pred nami, uháňajúcom minimálne dvestokilometrovou rýchlosťou po diaľnici. Felix tú rýchlosť ovládal, akoby sme išli dvaciatkou v meste.

„Dorazím ich viac, ako ty," zahundral Demetri presvedčene.

„To si nemyslím," odpovedal mu Felix proste.

Pokús sa myslieť na niečo iné, proste... 

„Dostanem minimálne polovicu."

Vypni svet, zapoj slúchatká a...

„Vytrhnem ti ich torzá spopod rúk."

Potichu sa oddaj pokoju, harmónii, na nič nemysli...

„Niečo sa ti nepáči, zlatko?" Zamračene som pozrela na mierne uškŕňajúceho sa Demetriho, keď som slabo zavrčala a zaborila hlavu ešte hlbšie do operadla stoličky.

A skús sa preniesť niekde inde... Na nejaké krásne miesto, kde nie je bolesť, kde sa nič zlé nedeje...

„Tak mi vymysli niečo s ňou. Celkom rád ju znovu roztrhám na menšie a menšie časti..." Predmetom diskusie som ja?

„Ak ju pobozkáš, dostaneš odo mňa štyri." Ja?

Nie!

„Na to ani nemysli," zasyčala som potichu a výhražne smerom k obidvom. Som na nejakom krásnom mieste...

Je to Zenvo... Lúka.

Zenvo.

Lúka, doriti!

„A ak ju po príchode domov ošukáš, dostaneš minimálne dvadsať."

Som na krásnej lúke, kde je dobre...

„Nech ťa to... ani... nenapadne." Tentokrát som zavrčala.

„Platí." Nie! Nič neplatí! Nie!

Od náhlej rozčúlenosti som sa naštvane rozmáchla so snahou otvoriť dvere a vybehnúť von, alebo snáď zaliezť do kufru, čokoľvek... Ja tu s nimi nebudem!

„Čo si myslíš, že robíš?" Demetri sa zo zadu natiahol, chytil mi obidvé ruky a stiahol mi ich za sedačku. 

„Pobozkať ju mám teraz?" Začala som sa na mieste mykať ešte zúrivejšie. Nie! Nie!

„Veď nabúrame!" zvrieskla som hystericky, keď sa ku mne otočil a pustil volant.

„Sme na diaľnici," pretočil oči, akoby som bola blbá ja.

„Prosím, nie!" Prudko som sebou mykala zo strany na stranu, keď ma Demetri chytil pod krkom a pritlačil na sedadlo. Nie!

„Pusť ma, Demetri!" zvrieskla som, keď Felix pustil sedadlo a ešte raz si ma váhavo prezrel. Potom sa začal ku mne nakláňať.

„Preboha, o nič nejde," prehodil sarkasticky a pevne ma chytil z obidvoch strán za hlavu, aby som sa nemykala.

Oči sa mi šokom otvorili, ja som prekvapene znehybnela a tak som sa ani nebránila tomu, aby sa mi zľahka prisal na pery.

Vnútornosti mi náhle od nervozity, strachu, bolesti a totálneho znechutenia náhle zkrútilo. Do očí sa mi nahrnuli slzy, a ja som pridusene zakňučala. Chytil mi tvár ešte pevnejšie a náruživejšie mi pritisol ústa na tie moje, keď Demetri trochu popustil. Okamžite som sa mu vytrhla, zadrapila sa Felixovi oproti hrudi a pokúsila sa ho od seba odtlačiť.

„Ja vás tak nenávidím," vzdychla som plačlivo, keď ma konečne pustil a spokojne sa odvrátil späť ku volantu.

„Ju týmto naštveš snáď viac, ako keby si ju skutočne zmlátil," prehovoril nechápavo Demetri. Zvyšok cesty som sa snažila udržovať slzy a nevzlykať.

Prebralo ma až to, keď na benzínovej zastávke Demetri vyšiel z auta a pokojným tempom prešiel k dverám na strane, kde sedela Jane.

To, keď jej otvoril, vytiahol z auta, s podmračeným úškrnom objal, a potom bez slova odišiel späť k našemu autu.

Jej šokovaný pohľad. 

Lúka plná bodliakov. 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 29. kapitola:

 1
30.03.2014 [18:33]

NatalieVolturiVed nech si tí čo to aj čítajú uvedomia ako ja teraz že aj keď si to prečítame a páči sa nám to tak prečo nenecháme nejaký komentár ?! Ved aj autorke sa určite lepšie píše , keď vie že sa to čitateľom páči Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon + milujem tvoje poviedky a SV už čítam asi 4. krát Emoticon Emoticona stále ma to neomrzí Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon teším sa na Ďaľšie kapitolky a dúfam že budú skoro Emoticon Emoticon sorry že ti toho viacej nenapíšem ale ja nie som na písanie komentov i keď by som mala Emoticon
S pozdravom NatalieVolturi (večne hladujuca čitatelka po tvojich poviedkach)

5. Lilith
30.03.2014 [18:19]

Ako je kurna možne že s tvojím talentom na písanie máš tak málo komentárov ?! Emoticon Emoticon Emoticon

4. Lilith
30.03.2014 [18:18]

Wau Emoticon Emoticon Uplne top poviedka !!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticonpls pls pls daj pokračovanie lebo sa asi zbláznim Emoticon Emoticon Emoticon

26.03.2014 [15:19]

NicoleVVVSkvělá povídka, moc se mi líbí tvůj styl psaní. Doufám, že brzo bude další. Emoticon

04.03.2014 [21:42]

IrtemedBože, to bylo D O K O N A L Ý ! Chtěla bych napsat nejakej smsmysluplnější koment, ale mozek mi zamrzl úžasem... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. BabčaS
04.03.2014 [21:40]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!