Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 26. kapitola

31.12.2013 (07:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1647×

Potrebovala som niekoľko chvíľ pre seba. Netuším ako, ale skončila som v záhrade, ticho pritom prechádzajúc cez tiché chodby. Na záhrade ma okamžite zasiahol nádherný poryv ľadového vzduchu, ktorý mi pohladil tvár a slúžil na mňa ako znamenie miera a nirvány. Bolo tam ticho a pokoj, o ktorý som posledné dni tak veľmi stála.

Renesmee stále kričala. Počula som to vždy, keď som bola v okolí Alecovej izby, stále, keď som bola v mojej. Mení sa? Bude z nej upír?

Je snáď možná premena z poloupíra na čistokrvného zabijaka?

Cez to všetko ma konečne na chvíľu všetko obchádzalo. Aspoň tých pár sekúnd príjemnej tíšavy.

Stačil však jediný hlboký nádych, aby som si uvedomila, že medzi šerom stromov stojí ďalšia upírka.

„Bella," šepla apatickým tónom na pozdrav, „ako rada ťa tu vidím." 

„Jane," jemne som sklonila hlavu, „ja teba tiež." 

Ironicky sa usmiala a vykročila spopod tieňov. Teraz, keď som nebola v ošiali zúrivosti alebo bolesti, som si odrazu uvedomila, ako zničene vyzerá. Jej decká tvár bola temne strhaná, nádherné obrovské oči zdobili fialové kruhy, poblednuté pery mala ochabnuté a postavu skrčenú ako list papiera.

„Obdivuješ prírodu?" Rečnická otázka.

„Samozrejme." Podišla až ku mne, skúmavo sa na mňa zahľadela, dlaňou sa oprela do zdrsnenej kôry jedného zo stromov a privrela oči.

„Tvoja povaha to nasvedčuje všetkými desiatimi," skonštatovala som. Len sa tomu pousmiala. Jej oči sa zvláštne zaleskli a zachvela sa, akoby som ju udrela.

„Si tak zvláštna, Bella," zhodnotila napokon potichu, „teda..." na niekoľko sekúnd strnula, akoby zvažovala svoje slová, „prečo sa ma nestrániš? Každý to tak urobil. Ubližujem ti," skonštatovala potichu a začala hĺbiť špičkou topánky jamku do hliny.

„Jane, ale prosím ťa! Máš trošku sadistický temperament a v spojení s tým, akú dokonalú masku dokážeš ukázať, je to neprekonateľné. Sama si sa odpojila od hocijakej komunikácie, nerátajúc Aleca. Preto potom každý v tebe vidí len to apatické, večne naštvané dieťa. Máš násilnícku povahu, to je pravda. Ale prečo potom si nedokázala spôsobiť bolesť upírovi, ktorý ti ubližuje, ale ktorého cez to miluješ?" Mlčala. „Ty nie si zlá, Jane. Bohužiaľ, ťa tak môže vidieť len tenký okruh. Si pomstychtivá a sadistické sklony u teba fungujú na sto percent. A u koho odtiaľ nie? Sme upíri, nikto nečaká, že sa zajtra pôjdeš nahlásiť do GreenPeace a budeš nosiť tričká z festivalov. Si jednoducho príliš zložitá na vnímanie tých slabých upírov tam vonku." Smutne sa pousmiala. Ruky sa jej ešte stále slabučko triasli, akoby to mala byť jej súčasť. Vyzerala tak zničene. 

„Čo sa ti stalo?" vyhŕklo zo mňa bez rozmyslu. Podozieravo si ma zmerala.

„Ako to myslíš?" spýtala sa ma s prižmúrenými očami. 

„Vyzeráš... celkom zlomene," zhodnotila som potichu.

„Ja? A prečo by som mala? Pochopiteľne, že sa mi nič nestalo. Voči mne si nikto nedovolí," reptala nervózne, ak sa dá nazvať Jane Volturi nervóznou.

Prešliapla z jednej nohy na druhú. Pri slove „nikto" sa jej však zachveli pery, nie tak viditeľne, aby si to niekto všimol, dosť jasne na to, aby som to videla ja.

„Nikto si k tebe nedovolí, áno... okrem Ara, Aleca, Marcusa a Caiusa... A Demetriho." Prekvapene som sledovala, ako sa jej v očiach odrazu objavili slzy a tvár sa jej zvraštila do plačlivého výrazu. Toto bol celkom neočakávaný obrat.

„Ja... Ja by som... On..." hlas sa jej plačlivo zasekával, ako si snažila udržať ho na rovnakej úrovni. Nepochybne som vedela, o kom je reč.

„Ja... ani neviem, čo sa so mnou deje. Akoby... som nedokázala ustáť pocit, že mu ublížim. Nadávky mu nespravia nič, to len Felix je na toto taký háklivý. Jeho sa dá ale stále vyprovokovať a dovolí si na mňa čokoľvek."

„Všimla som si," podotkla som horko.

„Felix je v tomto tak príšerne primitívny," zamrmrala si sama pre seba a zamračila sa snáď ešte viac.

„Felix je cholerický zmetok," skonštatovala som potichu, „a Demetri násilný parchant," doplnila som zastreto.

„Neuveriteľne sa vyžíva v tom, keď ho žena prosí o pustenie a on si ju zoberie ako... nečistú štetku," vypľuvla jedovato.

„On ťa tiež... uhryzol?" Obe sme vedeli, čo tým myslím. Prikývla.

„Ako je potom možné, že ho ešte miluješ?"

„Niekoľko storočí, neustále a dookola, či už sme boli na misii, alebo tu, každú jednú noc, kedy mohol, sme sa... stretávali. Na to sa nedá zabudnúť lusknutím prstov," zašomrala, evidentne nespokojná s tým, čo mi musí hovoriť.

„Bola to láska alebo vášeň?" Na chvíľu zabodla pohľad do zeme. Každopádne chápala zmysel mojej otázky.

„Ja ho milujem," zašepkala takmer nepočujne. 

„Potom nie si len sadistka, ale aj masochistka. Driapeš si aj chrbát alebo ti Demetri dal už dosť bolesti?" Sklonila hlavu.

„Jane, urobil ti niečo v poslednej dobe?" Žiadna odpoveď. Mlčala rovnako zaryto, ako pred niekoľkými minútami.

„Urobil ti to, čo mne?" kmitla pohľadom smerom ku mne, ako sa jej zľahka zachveli ramená. Potom odrazu pozrela za mňa, smerom k hradu, a jej oči sa rozšírili - hrôzou?

„Renesmee," šepla odrazu a znovu privrela oči, akoby premýšľala. Pocítila som náhly záchvev paniky a tá sa zväčšila, keď Janiné dúhovky sčerneli snáď ešte viac, ako predtým, a rozšírili sa takmer na trištvrtinu pôvodnej veľkosti.

„Čo? Čo je s Renesmee?" spýtala som sa hystericky.

„Ona... Jej srdce prestalo biť." Už mi viac nebolo treba.

Okamžite som vtrhla do hradu, preletela chodby a strelila do Alecovej izby ako tornádo.

Renesmee bez pohnutia ležala. Z jej tela už nesálalo teplo. Jej snehobiela tvár stratila akúkoľvek červeň, vlasy po lopatky boli dlhé takmer k pásu. A najdôležitejšia zmena - jej srdce prestalo biť. Tak ako povedala Jane. Vyzerala, akoby spala, ale mne bolo takmer jasné, čo sa s ňou stalo. Keď niekto umrie, vytratí sa z neho čosi ľudské... duša?

Alec potichu sedel vedľa nej. Jej ruku zvieral vo svojej dlani a druhou jej opatrne prechádzal po vlasoch. Vyzeral napäto.

Niekoľko sekúnd bolo ticho. Žije?

Musí žiť...

Odrazu ruku pevne zovrela v Alecovej dlani. Žije!

Potom sa zhlboka nadýchla, až sa jej zachveli nosné dierky.

Nakoniec sa zľahka zamrvila a otvorila oči... Svoje kompletne čierné oči.

Bez bielka, bez dúhoviek... „Renesmee?" zašepkal Alecov tichý, pokojný hlas. Podozieravo sa posadila - rýchlejšie, než by som čakala - a premerala si ho tými neprirodzenými očami.

„Ty si Alec," zaklipkala niekoľkokrát spopod nádherných, dlhých trsov čiernych rias a znovu mu skúmavo prešla po ruke, „ty si ma uhryzol."

„Pamätáš si," vydýchol s úsmevom. Jane potichu zavrela dvere. Keď však klipol jazýček kľučky, Renesmee ticho zavrčala. Nebolo to však upírie, mačacie pradenie. Toto bol najdesivejší zvuk, aký som kedy počula. Šokovane som na ňu pozrela.

„Uhryzol si ma," zamraučala Renesmee nespokojne a podráždene na neho pozrela.

„Áno, už sme počuli," preniesla ironicky Jane, keď do nej Renesmee zabodla svoje temné dúhovky.

Vzápätí sa vytrhla Alecovi, za stotinu sekundy prekonala miestnosť - mala neuveriteľnú rýchlosť - zdrapila Jane za krk a vytiahla ju pol metra nad zem. Jane zúrivo zavrčala, bol to však len trápny odvar toho, čo robila Renesmee.

„Nessie, pusti ju," prehovoril pokojným, podmanivým šepotom Alec, „nič ti nespravila." Renesmee k nemu kmitla naštvaným pohľadom. Potom sa rozmáchla a hodila jeho sestru priamo jemu k nohám. Janin krk bol odrazu plný malých šrámov a prasklín. Tlmene zachrčala a prehmatala si ho rukami, akoby sa potrebovala uistiť, že je ešte tam.

„Páli ma v hrdle!" vyštekla naštvane Renesmee a o niekoľko rýchlych krokov podišla späť k nám.

„Pokoj. Zavolám Felixa, aby s tebou išiel na lov," ubezpečil ju. Nervózne nakrčila nos, potom sa narovnala a jemne nadvihla kútiky úst.

„Ale, Alec," začala opatrne Jane, načo ju umlčal jediným mávnutím ruky.

„Bude pravdepodobne jediný, kto ju zvládne."

„Ako to myslíš?" zavrčala na neho nepríčetne a znovu vyzerala, akoby chcela niekoho zabiť.

„Máš teraz trochu prudšiu náladu a práve si sa prebrala, nemuselo by z toho výjsť nič dobré..." Podmračene na neho pozrela.

„Ty si ma premenil. Mal by si sa o mňa postarať ty," zašomrala si pre seba. Alec si len povzdychol.

„Som smädná!" vyhŕkla znovu plačlivo a hladne si chytila krk rukami. Jane sa len posadila. Renesmine oči sa na chvíľu zastavili na mne. Znehybnela som.

Zamračene si ma premerala.

„Ma...Mami?"

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 26. kapitola: