Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 25. kapitola

20.12.2013 (17:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1823×

„Hej, Bella, zober si svoj plášť!" zavrčal kohosi hlas po niekoľkých hodinách bez jediného pohybu.

Pocítila som, ako mi Demetri chytil čosi vedľa boku, na ktoro som ležala, a potom prudko trhol. Čierna látka, na ktorej som ležala, sa uvoľnila spod môjho tela.

„Nenávidím ťa," zaskučala som ublížene. Samozrejme, toľko drzosti by som si ešte pred pár dňami nedovolila.

Ale odvtedy sa toho veľa zmenilo.

„Viac si sa mi páčila, keď si prosila o pustenie," skonštatoval sucho, „pusť ma, prosím, Demetri, pusť ma!" zaparodoval môj hlas s úškrnom. Pocítila som, ako si sadol vedľa mňa.

„Upíri by predsa nemali spať, zlatko," šepol mi do ucha ticho.

„Scarlett. Ja ju tak neznášam," šepla som spopod ruky. „Nevolaj ma zlatko. Je to odporné," otriasla som sa nechuťou. Chytil mi ruku pevne do svojich dlaní a stiahol ju dolu.

„Samozrejme, zlatko," zapriadol sladko. „Felix ťa tak volá stále," skonštatoval. 

„Felix by so mnou pri upozornení, že to nenávidím, vyrobil novú fasádu hradu."

„A ako vieš, že z teba nespravím to isté?" zašepkal hrozivo, potom mi automaticky chytil vlasy a škubol smerom ku stene, až som musela zavrátiť hlavu. 

„Hádaj, z čoho sú vyrobené cely. Máš tri šance," informoval ma potichu. Šokovane som na neho vzhliadla.

„Nechci mi tvrdiť, že som skoro mesiac sedela medzi stenami z upírich tiel," šepla som. Môj hlas znel pod tou škrupinou strachu zdrsnalý.

„Nie, urobili sme ti to z drevených paličiek, pretože bambus statiku hradu a upírov vo vezení fakt udrží," preniesol ironicky.

„Chcem odísť," zavrčala som, keď mi rukou zabránil posadiť sa. Šialene sa usmial.

„To ti nedovolím," odvetil proste.

„Keď si myslíš, že tu teraz nastane systém, akože: chceš ma buchnúť, buchni si, chceš ma ošukať, ošukaj ma - si na riadnom omyle," zavrčala som hlasom o pár oktáv vyšším. Jednou rukou mi chytil krk a priblížil sa tvárou k mojej.

„Si v poslednej dobe nejako príliš drzá, nemyslíš?" šepol mi znovu hrozivo do tváre. Ruky mi vystrelili ku jeho dlaniam, keď ma voľnou rukou pevne chytil za zápästia a pritlačil ich späť na posteľ.

„Nechaj ma na pokoji, Demetri!" sypla som spopod zovretia jeho dlane pridusene. Sadista vo všetkých smeroch...

„Tak ma napadá, už si sa dlho neukázala v telocvični. Stropu chýba tvoja starostlivosť," šepol s diabolským podtónom. Zmeravela som.

„Ešte to tam nejaký čas bezo mňa vydržia," zavrčala som na oplátku.

„Ale no tak. Felix sa priamo teší na to, keď dorazíš," zašveholil sarkasticky, potom mi prudko zatlačil do krku a vytiahol ma na nohy.

„Nie. Tam nepôjdem," povedala som rozhodne, vytrhla som sa mu a otočila sa chrbtom - chyba. V sekunde mi obtočil jednu z rúk okolo pásu a nadvihol ma nad zem.

„Okamžite ma zlož na zem!" zavrčala som na neho potichu, keď sa napäl a rozbehol sa cestou, ktorá mi bola posledné dni odňatá.

A je to tu. Ich revírom je Volterra, ich tempo je zabijácke. Aroví gardisti.

„Prečo tam musím chodiť?" zakňučala som dotknuto.

„Nudím sa," odpovedal mi nezaujato, otvoril dvere a vtiahol ma dnu. Tak to teda ďakujem pekne.

Felix nemá nič iného na práci? Postával opodiaľ, znudene stál pri stene a sledoval zápas dvoch upírov. V okolí sa niesli zvuky tichého boja a nárazy zakaždým, keď sa niekto z alternatívnych členov gardy pošmykol.

„Načo máš dar, Anette?" zvrieskol po mladej upírke, keď ju jej protivník zložil k zemi. Pri jeho hlase sa prikrčila.

„Na uplatnenie sa v garde, pane," šepla potichu.

Vzápätí jej ruka vzplanula. Sledovala som to s neskrvaným zdeseným, keď sa však rozmáchla a hodila tým plameňom po druhému upírovi. Jej ruka bola stále rovnaká, bledá a neporušená.

To druhý upír vzplanul. Zvrieskol - čistá zmes bolesti a strachu - a začal si dlaňami sápať po chytenom oblečení. Jeho dlane sa okamžite chytili.

„Kázal som ti ho zabiť?" spýtal sa Felix tichým, zvedavým polohlasom, keď sa novorodený zvalil na zem pod návalom agónie a mykal sa, ako mu plamene ošľahávali telo. Je Felix desivejší, keď kričí, rozpráva, alebo šepká? Anette sa vystrašene otriasla.

„Nie, pane," šepla s neochvejnou bázňou. Vie hádam o tom, že ju je teraz schopný zabiť?

„A čo to znamená?" Pozrela na neho zdesene.

„Už sa to nezopakuje, prisahám!" zvrieskla hystericky.

„Ale ja ti neverím." V jeho hlase bol náznak pobavenia. 

„Felix, Aro ju chce živú," upozornil Demetri svojho priateľa. Rodinné roztržky - kauza ukončená.

„To ma nemusí zaujímať. Kto potvrdí to, že voči mne nezaútočila?" spýtal sa tichým tónom a na okamžik na mňa mrkol. Jeho tvár mi prezrádzala jediné: nie je práve nadšený z toho, že sa nachádzam v miestnosti. „Sľubujem, že to už nespravím," zašepkala trasľavo. Vyzerám aj ja takto, keď sa snažím dostať ho z mojej blízkosti?Všimla som si, ako sa jej trasú ruky. Akoby okolo nich naraztala istý ukrytá expilácia daru. Upozorním ich?

Nie.

„Chystáš sa to urobiť znovu," prehovoril mŕtvolným hlasom Demetri, „pričom je nutné dodať, že práve na Felixa," doplnil sucho. Zmetene zakrútila hlavou. Bola počas svojho života herečkou? 

„Ja by som nikdy -," začala ticho, no Felix ju umlčal jediným pohľadom. Ruky si schovala za chrbát - ľudské by bolo to správne adjektívum.

Pohľad na nasledujúcu situáciu bol pre moju dušu ako liek. Anette meravo hľadela, ako sa k nej blíži upír o trištvrte metra vyšší ako ona. V jednej chvíli sa napriamila, vystrčila ruku a udrela Felixa do jeho mohutnej hrude. Zapotácal sa dozadu, to bolo však pravdepodobne všetko. Teda zčasti. Potom sa odrazu šokovane pozrel na miesto úderu. Plášť mu totiž vzplanul.

A on sebou odrazu tresol o stenu, sápajúc si po hrudi rukami.

Nevyzeral vystrašený. Nebola som si istá, či vôbec dokáže jeho tvár dostať takýto výraz. Namiesto toho naštvane vrčal a začal si škrtiť plášť v mieste horenia.

Anette, neviem, aký máš dar - za toto ti ale budem vďačná do konca života.

Pri tom obraze, pri pocite, že by mohol Felix zomrieť, som sa odrazu začala vznášať kdesi v mimóze, neschopná normálne premýšľať.

Felix si rukou prešiel po posledných zvyškoch ohňa. Potom naštvaným, blčiacim pohľadom kmitol smerom k tichej upírke pri stene. Potom, čo zaregistrovala jeho pohľad, sa dala na rýchly ústup.

V sekunde stál pri nej. Teraz, keď ju už mal za čo potrestať, sa jeho pery stočili do krutého úsmevu. V okamžiku sa jej dostal za chrbát, prudko zdrapil za vlasy, škubol nimi smerom k nemu a na sekundu sa jej zahryzol do krku.

Bolesťou vykríkla a prudko sebou škubla, keď ju prudko pustil a ona sa znovu zosypala na zem.

„Budeš počúvať?" spýtal sa jej zvedavo. Od agónie zaťala zuby a prikývla.

Bolo neuveriteľné, ako to všetko vyzeralo. Akoby som videla seba, s čiernymi vlasmi, jasne-červenými očami a nízučkou postavou. Je to upírka. Je to žena a nevie sa brániť. Ako ja ho len nenávidím.

„Felix, skončil si?" spýtal sa ho znudene Demetri, zatiaľ čo sa upírka na neho pozrela zmučenými, temnými očami. Letargicky prikývol.

„Takže sa nám dievčatko rozhodlo znovu ukázať sa v telocvični?" Zaujato si ma prezrel obozretnými očami. Odrazu ostatných úplne ignorovali. Pohľad som mu zamračene oplatila, sledujúc pritom zmenu v jeho správaní. 

„Ukázala som sa len preto, aby som ti mohla znovu nakopať zadok," informovala som ho so suchým úsmevom.

Horko sa uškrnul. „Ale predpokladám, že svoj upíri život by si na to nevsadila, čo?" pretiahol letmo, potom sa nakrčil do bojovej pozície, ohol dva prsty smerom ku stropu a niekoľko krát ich zohol. Volal ma k sebe.

„Tak sa predveď, krehuľka," oslovil ma arogantne. Ešte raz som si ho potichu premerala. Potom som ticho zavrčala a tozbehla sa k nemu.

Tesne pred tým, než sa mi chystal uštedriť úder, som sa pripravila k výskoku a preskočila ho. Potom som mu vyskočila na nechránený chrbát a so snahou zovrieť mu krk sa mu zavesila okolo ramien. Pocítila som, ako ma schytil za vlasy a strhol na zem, čo bolo pre neho evidentne žiadny problém. Ozval sa celkom škaredý pukavý zvuk, ako som narazila lebkou na podlahu.

Pri prvom pokuse sa mu vytrhnúť sa namyslene uškrnul. Pätou mi pristúpil zátylok ako zvieraťu a prudko trhol mojou hlavou dozadu, akoby sa snažil mi zlomiť väz. Skutočne sa ozvalo krupnutie a môj krk bol odrazu v nechutnom uhle dozadu. Cez to by som sa dokázala brániť. Jediné, čo som potrebovala, bolo, aby štít v mojej hlave zafungoval.

Nedalo sa to. Scarlett odviedla príliš dobrú prácu. Moja energia zo mňa vystrelila spolu so štítom, ktorý sa len nevinne obkrútil okolo Felixa a prenikol ním, akoby tam ani nestál. Nemohla som spraviť nič.

Keď si Felix všimol, čo sa stalo, po perách sa mu rozlial víťazný úškrn.

„S darom je každý hrdina," zamrmlal si a zaprel sa kolenom do mojich lopatiek, akoby sa mi chystal opäť odtrhnúť hlavu, „stačí však, keď ťa niekto zablokuje a v reálnom boji si totálna prepadavka," doplnil a pustil. Nečakala som to. Moje nohy sa podlomili a skôr, než som sa stihla upokojiť, som už ležala na zemi a cítila bolesť, ktorá sa mi rozlievala od krku.

Potrebovala som chvíľu pre seba... 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 25. kapitola: