Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 17. kapitola

„Neboj sa, urobím všetko pre to, aby som bol s tebou po celý čas, nech sa bude diať čokoľvek. Neopustím ťa.“

Príjemné čítanie. LiviaCullen

17. kapitola

 

Bella

 

Sedela som na posteli a pozorne počúvala Adamovo rozprávanie, doslova som hltala každé jedno jeho slovo. Visela som mu na perách a počúval všetko, čo z nich vyšlo.

Jeho rozprávanie mi nedávalo vôbec žiaden zmysel. Ako by aj mohlo? Všetko mi prišlo neuveriteľné. Aj keď mi to nedávalo zmysel a bolo to neuveriteľné, vedela som, že je to pravda. Všetko v mojom živote bolo neuveriteľné a aj tak som vedela, že je to pravda, aspoň mi to tak tvrdili a ja som nemala inú možnosť ako tomu veriť. Teraz som bola v presne takej istej situácii. Zatvorila som oči, aby som sa už ďalej nemusela hľadieť na tú pravdu v jeho očiach. Bolo to deprimujúce. Nevedela som, čo mám robiť.

Mysľou mi v tú chvíľu preletela myšlienka a z nej sformovalo želanie. Želala som si, aby som sa teraz, keď otvorím oči, zobudila vo svojej izbe vo Forks , v dome môjho otca. Všetko by bolo na svojom mieste. Bol by tam presne taký istý organizovaný neporiadok ako som si ho pamätala. Posteľ by bola nasiaknutá jeho vôňou, keď celé noci trávil so mnou v posteli a držal ma v náruči, spieval mi uspávanky a strážil môj spánok. Bol by 13. september a ja by som mala osemnáste narodeniny. Strávila by som tiché raňajky s mojím otcom a potom sa vybralo do školy mojím miláčikom. Bol by to deň ako každý iný. Škriepila by som sa s tou malou elfkou Alice tak ako vždy, ale tento raz kvôli mojej narodeninovej oslave, o ktorú som nestála, a plne si užívala Edwardove dotyky, bozky a objatia plné lásky aj keď by to neboli ani dve hodiny, čo ma pobozkal a oznámil mi, že sa odchádza prezliecť. Nedovolila by som mu odísť, tento raz nie. Urobila by som všetko pre to, aby som ho udržala pri sebe. Nedala by som mu ani najmenšiu zámienku, aby ma prestal milovať.

Lenže to bolo len prosté želanie. Čas sa nedá vrátiť. Ak teraz otvorím oči, stále budem v tej istej izbe, ktorá sa ani trochu nepodobala na tú moju. Edward je preč a ja som zostala sama s boľavým srdcom, ktoré sa už nikomu, žiadnemu mužovi či už človeku, upírovi, vlkolakovi alebo inej nadprirodzenej bytosti, o ktorej ešte neviem, nepodarí dať dokopy a vyliečiť. Tá bolesť a túžba po ňom ma dostala až sem, do hradu plného upírov, kde ma čaká trest. Trest za to, že som podľahla a zaľúbila som sa a stále milujem jedného z nich, upíra. Jediné, čo mi teraz ostáva urobiť, je zobrať všetko na seba a dúfať, že za moju lásku k Edwardovi nebude trpieť nik iný. Hlavne nie Edward. Milovala som ho tak veľmi, že aj po tom, ako ma opustil a odhodil ako špinavú handru, som mala potrebu ho chrániť a pokojne by som za neho položila aj svoj život pre neho tak bezcenný. Nechcela som, aby trpel, hlavne nie kvôli niekomu ako som ja, kvôli obyčajnému, hlúpemu človeku.

Otvorila som oči a stále som dúfala v zázrak. Presne ako vždy, ani teraz sa však nič nestalo. Bola som stále v tej istej miestnosti, sedela som na tej istej posteli a rukami si objímala kolená. Nič sa v tej miestnosti nezmenilo, až na Adama. Už nestál tam, kde predtým. Sedel na kraji postele, tak ďaleko odo mňa, ako mu to rám postele dovoľoval. Vedela som, že to robí kvôli mne. Keby som otvorila oči a on by sedel v tesnej blízkosti pri mne, dozaista by som sa veľmi vystrašila. Určite mal v živej pamäti moju reakciu, keď vošiel do izby a nechcel, aby sa zopakovala. V určitej miere som mu rozumela. Ja som však už nechcela vyrobiť žiadnu scénu. Nebola by k ničomu prospešné, akurát by som sa viac ukázala ako hysterický človek a znemožnila sa. To by mi príliš nepomohlo. Ďalšie scény preto neboli na programe.

Pozorne som sledovala Adama a premýšľala nad blízkou budúcnosťou. Na tú vzdialenú som si pomyslieť ani nedovolila. Nevedela som, čo ma čaká za päť minút. Vôbec som nevedela, či sa dožijem vzdialenej budúcnosti. Možno na mňa žiadna vzdialené budúcnosť ani nečaká. S krásnou, šťastnou budúcnosťou plnou lásky, šťastia a pochopenia som sa rozlúčila už dávno. Bolo to tesne po Edwardovom odchode, vtedy, keď mi došlo, čo sa stalo a že sa už nevráti. Aj keď som bola vydatá za Jacoba, vedela som, že v mojom živote nikdy nebude toľko šťastia ako keby tam pri mne stál Edward, nebolo by to pravé šťastie. To, čo som cítila k Jacobovi, bola len vďačnosť a bratská láska.

„Čo bude teraz?“ preniesla som otázku tichučkým hláskom tak, aby to počul len on a nik iný, nebolo to hlasnejšie ako výdych, ale vedela som, že on to počuje. Vedela som však, že ak by niekto chcel počuť náš rozhovor, nič by mu nebránilo počuť môj šepot. Taká tichučká zase byť neviem. Nevedela som, kam mám uprieť pohľad a blúdila som ním po miestnosti. Nakoniec som sa pozerala na svoje ruky objímajúce kolená. Na moju otázku zareagoval povzdychom, ale ja som pohľad nezdvihla.

„Keď budeš pripravená, odvediem ťa do trónneho sálu. Postavíš sa pred Ara, Marcusa a Caiusa. Bude tam aj pár vyššie postavených členov gardy, ktorí budú slúžiť ako obecenstvo a svedkovia zároveň. Ich sa však báť nemusíš, dôležití pre teba sú len tí traja.“ Oznámil monotónnym mŕtvym hlasom bez akéhokoľvek výrazu, tónu či aspoň malinkej známky života. Jeho slová mi však stále rezonovali v hlave a snažili sa nájsť ten správny smer a svoj význam. Bohužiaľ bez výsledku. Opäť som ničomu z jeho rozprávania nerozumela. Obecenstvo? Svedkovia čoho? Keď budem pripravená na čo? Čo sa tam so mnou bude diať? Prečo sú pre mňa tí traja takí dôležití? Znie to len mne tak alebo aj iným ako by som išla pred popravšiu čatu? Na pokoji mi to teda nepridalo.

Môj nepokoj sa musel značiť aj na moje tvári alebo v očiach. Adam sa presunul ku mne. Položil mi ruku na koleno a tým pritiahol moju pozornosť. Pozrela som mu do očí. Neviem či to, čo som tam videla, ma malo vystrašiť alebo upokojiť. Vyvolalo to vo mne zvláštne protichodné pocity. V jeho očiach bol pokoj alebo teda aspoň snaha o neho. Bol tam však aj strach a snaha zakryť ho. Nevedela som, čo to má znamenať. Ako si to mám vysvetliť.

Pozrela som na neho a pozorne si ho prezerala. Pohľadom som nakoniec spočinula na jeho ruke na mojom kolene. Bolo to veľmi ľudské, prirodzené gesto, ale nie pre neho, on bol upír a nie človek. Pohľad som stále upierala na jeho ruku a ona náhle zmizla. Bolo to veľmi rýchle a nebadateľné gesto. Žmurkla som a ruka bola preč. Zrejme si myslel, že mi to prekáža, ale opak bol pravdou. Vtom sa vo mne však niečo zlomilo. Neviem, čo to bolo, ani aké následky to pre môj budúci život bude mať. Pozrela som sa mu do tváre. Sedel ublížene na kraji postele, pohľad zabodnutý do podlahy a na tvári chápavý vyraz. Neviem, kde sa to vo mne vzalo a myslím, že sa to ani nikdy nedozviem, bola to však otázka či to vôbec chcem vedieť. Bez toho, aby som o tom vedela, som sa vychumlala spod prikrývky a vrhla sa mu do naručia. Všetko, čo mi v tom bráni, som hodila za hlavu a nechala sa unášať pocitom strachu z okolitého sveta a z toho, čo ma čaká, a potrebou schovať sa aj keď len na pár minút do bezpečia, ktoré jeho náručie poskytovalo.

Schúlila som sa mu na hrudi a rozvzlykala som sa. Potrebovala som to zo seba všetko dostať von. Prekvapila som ho, to som vedela, no prekvapila som aj samu seba. Prekvapene chvíľu sedel a dosť dlho mu trvalo, kým sa spamätal a ovinul okolo mňa svoje paže.

Najprv ma len jemnučko objal, ale moje vzlyky neutíchali, práve naopak, prehlbovali sa. Košeľu už mal na hrudi úplne premočenú od mojich slz, ktoré sa začali kotúľať jedna po druhej po mojich lícach až prešli do obrovského vodopádu v sprievode mohutných vzlykov derúcich sa z môjho vnútra. Keď sa Adam po chvíli spamätal úplne, nadvihol ma, preložil na kolená a viac pritlačil na svoju hruď. Do ucha mi začal potichučky hovoriť upokojujúce frázy. Hovoril mi, že všetko bude v poriadku, že je už pri mne a nikomu nedovolí, aby mi akokoľvek ublížil. Vedela som síce, že to nie je pravda, ale v danej chvíli sa to veľmi dobre počúvalo a príjemne to vplývalo na moje rozdráždené, ubolené vnútro. Vlievalo to do môjho vnútra príjemné teplo, ktoré sa rozlievalo do celého môjho tela, do každučkého kúsočka, až do prstov na nohách.

Neviem, ako dlho sme takto sedeli a objímali sme sa, úplne som stratila pojem o čase. Len sme tam tak sedeli. Po čase mi slzy v očiach došli a ostali len tichučké vzlyky, ktoré nakoniec tiež utíchli. Stále som sedela v jeho lone, opretá o jeho hruď a nechala sa jemne hladiť po chrbte. Tvár som mala položenú na jeho hrudi a počúvala som jeho tiché nádychy, ktoré boli tak príjemne upokojujúce, že ak by sme neboli na tomto mieste, ale kdekoľvek inde na svete, pokojne by som mu zaspala v náručí. V hlave som po celý čas môjho plačlivého výstupu mala úplne prázdno. Teraz však moja hlava začala konečne pracovať a začala som všetko znovu vnímať a premýšľať. Všetky otázky, čo som doteraz mala, sa začali znova vynárať a narážať do stien mojej hlavy. Spolu s nimi sa vynárali aj pocity z toho, čo sa teraz stalo a ja som bola len zmätená. Ako prvá si prihnala hanba. Hanbila som sa za svoj výstup, za to, že som prezradila svoju slabosť. Potom tam však bol aj strach. Nebol to strach o mňa, ale o to, že môj život im nebude stačiť a potrestajú aj Edwarda. Vtedy som si neuvedomovala, že sa bojím aj o Adamov život.

Cez moje pocity sa predieralo podvedomie, našepkávalo mi, že môžem veriť Adamovi, on mi nikdy neublíži. Jeho tvrdenia potvrdzovalo moje srdce, ktoré malo úplne rovnaký názor a ja som vedela, že je to pravda.

„Neboj sa, urobím všetko pre to, aby som bol s tebou po celý čas, nech sa bude diať čokoľvek. Neopustím ťa.“ Jeho hlas znel rozhodne a bol plný odhodlania a ja som nevedela, čo od neho môžem čakať. Jeho slová ma na malinkú chvíľočku potešili a zahriali pri srdiečku, no potom som sa zhrozila. Čo to hovorí? To nemôže urobiť! To by nemuselo skončiť dobre. O seba sa nebojím, ale o neho, čo ako sa to nebude niekomu páčiť? Môžu ho kvôli tomu potrestať a ja by som nezniesla, keby som vedela, že kvôli mne bude musieť trpieť alebo nebodaj prísť o život. To mu nesmiem dovoliť! Nadýchla som sa, že mu budem protirečiť, keď ma jeho ďalšie slová prerušili.

„Budem s tebou a budem sa snažiť, aby si sa všetkému zlému vyhla, ale je tu jedna možnosť...“ slová sa mu zasekli v hrdle. Zodvihla som hlavu z jeho hrude a môj pohľad sa stretol s tým jeho. Privrel viečka a pevne ich tisol k sebe. Na čele sa mu vytvorili vrásky. Vedela som, že jeho slová ma mali upokojiť, ale spôsobili presný opak. Nebola som však jediná, na koho tie slová takto zapôsobili. Aj jeho samého zaboleli. Nemusel ani dokončiť svoju vetu, vedela som, čo chce povedať a len pomyslenie bolo... vedela som, že pred týmto ma nebude môcť ubrániť. Otázka však znie, či chcem aby ma pred tým ubránil.

Vždy som si želala, aby sa to stalo. Predstavovala som si, aké by to bolo, aká by bola bolesť, ktorú by som musela pretrpieť. Predstavovala som si, čo by som potom urobila a ako by sa všetko zmenilo. Všetko, čo som si predstavovala, bolo nádherné a túžila som po tom. Túžila som po tom všetkom a dala by som všetko pre to, aby som mohla mať len tú možnosť. Ale teraz? Teraz, keď to mám na dosah ruky? Prečo po tom už tak nebažím? Prečo by som teraz nevymenila všetko čo mám len za tú možnosť? Čo sa zmenilo? Prečo sa toho bojím?

Toto poznanie mnou prestúpilo ako chlad a usadilo sa vo mne, v každom kúsočku môjho tela. Prebralo ma.

Odtiahla som sa od neho. Potrebovala som sa poriadne nadýchnuť. Chcela som a musela som sa ho na niečo spýtať, na niečo dôležité. Potrebovala som to vedieť ešte skôr ako vyjdeme z tejto miestnosti a budeme čeliť tomu, čo si pre nás osud pripravil. Chcela som pravdu. Dúfala som v to, že to vyvolá pokoj. Nutne som však potrebovala o niečo ho aj poprosiť. Ešte raz som sa zhlboka nadýchla, zdvihla hlavu a uprela na neho svoj pohľad.

„Potrebujem od teba pár odpovedí predtým, než vyjdem tými dverami a postavím sa svojmu osudu.“ Preniesla som hlasom pevným ako skala, bez jedinej známky zaváhania či strachu. Nemám ani šajnu, kde sa to vo mne vzalo a ani len som to nechcela vedieť. Bola so tomu vďačná, nech sa to vzalo kdekoľvek. Bola to sila, ktorú som uvítala s otvorenou náručou a ktorú som teraz nutne potrebovala. Dúfala som, že zostane som mnou po celý čas a nenechá ma ničomu čeliť samu. S hlbokým nádychom som pokračovala: „Veľmi by ma zajímalo, prečo to všetko robíš? Prečo sa aj naďalej o mňa zaujímaš? Čo z toho všetkého máš? Úloha skončila, som tu, kde ma chceli mať. Tento raz chcem počuť len pravdu. Prosím ťa o ňu!“ posledné slová som vyslovila s dôrazom na každú slabiku a chytila som ho za ruky, aby som tomu dodala ešte viac vážnosti.


 Viem, že kapitola je o ničom, ale vynahradím vám to v ďalšej kapitole. Ďakujem vám za to obrovské množstvo komentárov pri predchádzajúcej kapitole. Veľmi ste ma potešili a preto vás prosím, aby ste ani pri tejto kapitole nezaháľali.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 17. kapitola:

7. Domča :)
19.11.2013 [20:16]

pekné, síce trocha suchšia kapitola ale to určite napravíš v dalších ... teším sa tiež na daľšiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

19.11.2013 [18:48]

marketasaky Emoticon Emoticon Emoticon

5. Jana
19.11.2013 [17:03]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. Mischell
19.11.2013 [14:38]

zatím te je pekne ale bude v tom i trocha akce ? Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon samozrejme se teším na další

3. BabčaS
19.11.2013 [13:30]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Denča
19.11.2013 [13:00]

Jee hezky ale takhle to useknout Emoticon pls rychle pokračovani. Emoticon Emoticon Emoticon som zvedava na dalšiu kapitolu Emoticon

19.11.2013 [9:57]

NatalieVolturiNeeeeeee livi ved ty su to usekla v tom najlepšom Emoticon Emoticon som veľmi zvedava čo bude ked Bella nakrača do hl. siene a postavi sa pred Ara Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon pekna kapitolka Livi Emoticon Emoticon moc moc sa tešim na pokračko Emoticon Emoticon Emoticon

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!