Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 16. kapitola

27.09.2013 (09:30) • LiviaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2063×

16. kapitola

Bella

Otvorila som oči do nového dňa. Miestnosť bola zaliata svetlom, ktoré do miestnosti vchádzalo cez okná na stene za mnou. V slnečných lúčoch sa ligotali miniatúrne čiastočky prachu ako malinké diamanty.

Ležala som v mäkkej posteli. Pod rukou mi zašuchotali saténové prikrývky. Posadila som sa a poobzerala sa okolo seba. Keď som to všetko videla, išla som si oči vyočiť a myslela som, že ich za chvíľu budem hľadať po štvornožky na zemi. Ležala som na obrovskej mäkkej posteli s nebesami. Okolo nej boli štyri vyrezávané stĺpiky, ktoré siahali až ku stropu. Posteľ bola celá z tmavého dreva a o stĺpiky boli veľkými mašľami priviazane nebesá. Na bokoch postele, a tak isto aj na čele a stĺpikoch, boli vyrezane nádherné kvety. Preliezla som k najbližšiemu stĺpiku a dotkla som sa ich končekmi prstov. Keď som prechádzala po dreve, dotkla som sa aj nebies, aby som zistila, či zdanie neklame. Vyzerali, že sa pri dotyku rozplynú, ale nestalo sa. Látka bola na dotyk jemnučká ako pavučinka. Toto však nebola jediná nádhera.

Z miestnosti viedli dvoje dvere. Steny izby boli tvorené z veľkých kameňov, z akých sa stavajú hrady, teda stavali. Dodávali miestnosti nádhernú, tajomnú a starodávnu atmosféru. K dotvorení tejto atmosféry prispievali obrazy visiace na stenách a nábytok, ktorý ladil s prostredím. V celej miestnosti bola hromada kníh. Na písacom stole, ktorý bol napravo od dvier oproti posteli, na poličkách, ktoré viseli na stenách. Na nich sa nachádzali staré knihy, ale ich názov som odtiaľto nevedela prečítať. Prepadla ma nesmierna zvedavosť a tak som sa odkryla a prehodila nohy cez rám postele. Posteľ bola vyššia, než som si myslela. Bola som bosá a podlaha bola veľmi studená.

Len čo sa moje nohy dotkli podlahy, dvere do izby sa otvorili. V nich stál niekto, o kom som dúfala, že ho už nikdy vo svojom živote neuvidím.

Zrazu sa mi v hlave vybavilo všetko, čo sa za posledné dni udialo, ale bolo to všetko zahalené akousi hmlou. Nevedela som si vybaviť všetko do posledného detailu. Vyzeralo to však tak, že mi niečo uniká, ale ja som nevedela čo. Niečo mi zrazu začalo dávať zmysel, až na pár drobností. Keď som nad tým viac popremýšľala, zistila som, že to nie sú drobnosti, ale zásadné detaily, teda aspoň pre mňa. Prečo, práve ja?! Prečo som sa ja musela zapliesť do tohto desivého sveta plného nadprirodzených bytostí?! Myslela som, že jeho odchodom to všetko skončí a ja sa už nebudem musieť báť upírov ani ničoho iného. No potom som zistila pravdu o Jacobovi a vzdala som sa predstavy a nádeje na pokojný život. Veď ako inak. Všetci si o mne mysleli, že sa stanem vlkolačou mamou a budem rodiť jedného vlkolaka za druhým. To sa však mýlili, mám dvadsať jeden, som rozvedená a panna. A teraz som stretla Adama. Čo som komu urobila?! Nezaslúžim si pokojný život medzi obyčajnými ľuďmi, ktorí neskrývajú žiadne veľké tajomstvo, kvôli ktorému by ma mohli zavrieť do blázinca?

To však nebolo jediné, čo ma trápilo. Čo robím tu? Prečo ma sem priniesli? Čo odo mňa chcú? A kto to vlastne je? Jediné, čo som vedela, je, že ak by si ma chceli dať na večeru, tak by sa neobťažovali robiť okolo toho taký cirkus ako to, čo robil Adam. Prečo by ma vláčili cez pol krajiny? Nič z toho mi nedávalo zmysel.

Celý čas čo som úporne rozmýšľala, stál vo dverách a pozoroval ma. Ani len sa nepohol. Všetko, čo som cítila od chvíle čo som sa v tejto izbe zobudila, sa vyparilo a vystriedal to strach. Strach z toho miesta, z chlapa predo mnou a z toho neblahého tušenia, čo ma len čaká.

Počas môjho myšlienkového pochodu som sa posúvala po posteli, až som narazila chrbtom o čelo postele. Adam to pochopil tak, že som z neho mala strach a popravde som aj mala. Zdvihol ruky pred seba akoby sa ma snažil upokojiť a povedať, že mi nechce ublížiť. K zdvihnutým rukám pripojil aj prosebný výraz tváre.

„Bella, neboj sa. Ja ti nič nespravím. Som tu, lebo ti chcem všetko ešte raz vysvetliť. Myslím, že si ma minule príliš nepočúvala a naozaj ti to nemám za zlé. Neviem si ani predstaviť, ako si musela a aj stále musíš byť vystrašená. Dovoľ mi to vysvetliť.“ Stále stál s rukami zdvihnutými pred sebou. Keď dokončil svoj monológ, uprel mi pohľad do očí a urobil krok ku mne. Ja som ešte viac pritisla k čelu postele a jednou rukou som si objala kolená a druhou som sa natiahla za vzdialeným stĺpikom. 

„Dobre, ak si neželáš, aby som sa k tebe priblížil, stačí povedať... alebo prikývnuť.“ Dodal, keď pochopil, že nie som v stave vydať zo seba ani hlásku. Jemne som prikývla a on pomaly spustil ruku pozdĺž tela. Jeho pohľad bol však stále zaseknutý v tom mojom. Stále som naťahovala ruku k stĺpiku až sa nakoniec končekmi prstov dotkla. Prisunula som sa a tesne natlačia naňho. Jednou rukou som si stále objímala kolená a držala ich pri tele. 

„Nemusíš sa ma báť. Ja by som ti nikdy neublížil, Bella.“ Dávala som pozor a uprene mu hľadela do očí. V jeho očiach nebolo ani stopy po klamstve, ale to som predsa vedela, niekde hlboko, hlboko vo vnútri som to vedela, no stále som sa nepohla zo svojho sedu a nepovolila zovretie prstov okolo stĺpika. On mi pohľad opätoval, aj keď som presne vedela, čo v ňom môže vidieť: strach, nenávisť, bolesť... Presne to som aj cítila.

Pohľad sme si vymieňali ešte pár minút, keď z ničoho nič sklamane sklonil hlavu a zvesil ramená. Prešiel ku stolíku a oprel sa oň. Hlavu mal stále sklonenú a pohľad nezdvíhal od podlahy. Niekde vo mne zrazu skrsla ohromná potreba ísť ho utešiť. Objať ho, pohladiť po chrbte a zašepkať, že už všetko bude v poriadku. Potriasla som hlavou a zahnala ten pocit. Aby som nezabudla, čo je zač, znovu som si vybavila tú scénu z hotelovej izby. Poriadne som sa snažila a veci začínali byť pomaličky jasnejšie, ale na moje otázky to stále neodpovedalo. Vyvolalo to vo mne zvedavosť.

Keď sa aj po ďalších minútach, ktoré ubehli, Adam nemal k vysvetľovaniu, moja zvedavosť stále narastala. Dosiahla až takých výšin, že som sa rozhodla prehovoriť a získať odpovede na otázky, čo ma tak trápili. Rozhodla som sa začať tou najjednoduchšou.

„Kde to som?“ šepla som do ticha miestnosti, ale vedela som, že on to bude počuť. Pre istotu som hlavu odvrátila a zadívala na prikrývku na posteli. Periférnym videním som ho sledovala a čakala na jeho reakciu a následnú odpoveď.

Zdvihol hlavu a prekvapene na mňa pozrel. Prezrel ma pohľadom a zastavil sa na mojich rukách kŕčovite zvierajúcich ten prekliaty stĺpik. Vzdychol si. „Koľko si toho pamätáš?“ šepol smerom ku mne. Pokrčila som ramená. Rozhodla som sa, že budem hovoriť čo najmenej a len v najnevyhnutnejších prípadoch.

Adam

Stál som opretý o písací stôl v Arovej spálni a pozorne ju sledoval. Tie city v jej očiach hovorili za všetko. Mala strach, zlosť, úzkosť a bolesť, obrovskú bolesť. Táto žena predo mnou nebola tá istá ako tá, čo som stretol pred pár týždňami na autobusovej zastávke v Post Angeles. Vtedy bola taká odvážna, keď sa rozhodla nasťahovať ku mne. Obdivoval som ju, obľúbil som si ju, zamiloval som sa do nej.

Táto osoba predo mnou bola úplne iná. Vyzerala síce rovnako, ale to len na prvý pohľad. Keď sa jej človek pozrie do očí, uvidí, ako veľmi sa zmenila. Iskra, ktorú mala v očiach, sa stratila. Za to všetko som mohol len ja. Bola to moja vina. Keby som sa držal do bodky svojich rozkazov, nič by sa nestalo. Nikdy som si ju nemal pustiť tak pod kožu. Zranil by som ju, ale netrápilo by ma to.

Po celý čas, čo som jej znovu vysvetľoval, čo sa stalo a prečo sa to stalo, som ju pozorne sledoval. Nepohla sa ani o milimeter a zovretie svojich prstov neuvoľnila. Muselo jej to byť nepríjemné, musela byť celá stuhnutá. Rozprával som celú hodinu. Nedívala sa na mňa, ale pohľad mala zapichnutý do prikrývky na posteli.

Niektoré veci som vynechal. Neodvážil som jej znovu povedať, čo k nej cítim. Ešte stále ma bolelo jej minulé odmietnutie a nepotreboval som to zažiť znova a hlavne som ju nechcel ešte viac rozrušiť. Neviem, ako by zareagovala, keby som jej to povedal znova. Nespomenul som ani žiadne podrobnosti ohľadne cesty. Dlhý čas som rozmýšľal, či jej mám povedať pravdu o tom, koho je táto izba.

Spomenul som si na celú scénu, ktorá sa udiala odkedy sme autom prešli cez brány hradu.

Sedel som na zadnom sedadle a držal ju v náruči. Félix šoféroval a na sedadle spolujazdca sedel Demetri. Celú cestu a aj v lietadle sa čudovali a zabávali na pohľade na nás dvoch. Našťastie sme leteli súkromným lietadlom a nemuseli riešiť to, že Isabella nebola celú cestu pri vedomí. Začínal som sa ja báť, či sa jej niečo nestalo, ale srdcový rytmus mala pravidelný a dych vyrovnaný, po fyzickej stránke bola v poriadku, nevedel som však či to isté môžem povedať aj o jej psychickej stránke.

Držal som ju v náruči a premýšľal, čo sa stane, keď sa zobudí. Dúfal som, že sa to stane až v hrade. Nevedel som, ako by som vysvetlil pilotom jej reakciu, ktorú som od nej čakal. Čakal som totižto výbuch atómovej bomby. To by sa veru ťažko vysvetľovalo. Preto som si potichu užíval jej blízkosť a bál sa okamihu, kedy sa preberie.

Okrem pár posmeškov zo strany Félixa prebehla cesta v tichosti. O dôležitejších veciach sme sa nerozprávali. Nemal som na to náladu a to oni veľmi dobre vedeli. Možno si o nich všetci mysleli, že sú zaostalí (hlavne o Félixovi), ale neboli až takí neciteľní. Všimli si, že mi na nej záleží a myslím, že sa obávali tak isto ako ja, čo sa stane, keď prídeme domov.

Na letisku nás čakalo auto. Nastúpili sme a vydali sa smerom Volterra. Keby sme išli podľa nadriadených predpisov, trvalo by nám to trikrát pomalšie. Keď sme vchádzali do mesta, Bella prvýkrát prejavila známky života. Začala sa mrviť a prebúdzať. Nechcel som, aby sa zobudila v aute a hlavne nie v mojom náruči, nedopadlo by to dobre. Pokúsil som sa ju znovu uspať a našťastie sa mi to podarilo. Pretočila sa a pritlačila sa mi tesnejšie k ľadovej, kamennej hrudi. V spätnom zrkadle som zazrel Félixov pobavený úškrn a pretočil som oči.

Prešli sme veľkými dverami, ktoré sa za nami hneď zavreli. Félix zaparkoval v dlhom rade áut. Ako auto zastalo, Demetri už otváral zadné dvere a pomáhal mi von z auta. Zobral Isabellu na ruky, kým som ja vystúpil. Potom mi ju rýchlo vrátil späť a ja som mal srdce zase naspäť. Keď som si ju znovu pritlačil k hrudi a uistil sa, že výmenu z jedného náručia do druhého nezaznamenala, do miestnosti vošiel Aro aj so svojimi neodmysliteľnými náladami. Ja som bol, našťastie, otočený chrbtom k nemu, takže som mal čas upraviť si výraz tváre. Otočil som sa pozrel sa Arovi do očí. Šťastie sa na mňa konečne aj rozhodlo usmiať. Aro bol sám bez svojich bratov a mal so sebou iba Renatu a dvojčatá. Silu môjho citu k nej sa teda Aro nedozvie skôr, ako si všetko nepremyslím. Vďaka Belle na rukách sa môžem vyhnúť zdvorilostnému podaniu rúk.

Aro si pozorne prezeral Bellu. Som naozaj rád, že sa mi ju podarilo obliecť, kým sme z hotelovej izby odišli. Nevedel som, ako by asi reagoval, keby zostala v tom svojom pyžamku.

„Čo sa jej prihodilo?“ spýtal sa a strelil pohľadom naspäť ku mne. Potom pohľadom spražil aj Demetriho a Félixa za mojím chrbtom. Tí dvaja zradcovia sa pozreli na mňa a nechali všetko to vysvetľovanie na mňa, presne tak ako vždy. Pozrel som sa na spiaceho anjela v mojom náručí. Bola taká prekrásna.

„Nič sa jej nestalo. Hentie dve indivíduá ju vystrašili a ona skolabovala.“ Kývol som hlavou na dotyčných za mnou. „Za malú chvíľku sa ale preberie. Už v aute sa začala budiť, ale myslel som, že by bolo vhodnejšie, ak sa prebudí v hrade, ako v rozbehnutom aute.“ Pokojným a rozvážnym hlasom som sa pokúsil objasniť jej stav. Arou pohľad zas skĺzol na Isabellu, znova si ju celú premeriaval.

„Dobre,“ šepol na oko utrápeným hlasom a vo veľmi ľudskom geste si povzdychol. Prešiel pohľadom všetkých prítomných. Zastavil sa na svojom sprevádzajúcom hlúčiku a kývol im, aby sa rozpŕchli. Bez reptania sa otočili a vyparili sa z miestnosti. V garáži sme teda zostali iba ja s Isabellou v náručí, Aro a Félix s Demetrim, ktorí sa zrazu chceli nenápadne vytratiť. Pravdepodobne im už došlo, že Aro chce riešiť niečo, čo nepotrebuje svedkov. Za pol minúty po nich v miestnosti zostal len smrad. Ja a Aro sme si vymieňali pohľady. Medzi nami sa rozhostilo ticho a napätie, ktoré bolo medzi nami, sa dalo doslova krájať. Čakal som až to ticho prelomí, nechcel som byť prvý, čo prehovorí.

Dlho to netrvalo a Aro prelomil ticho. Pristúpil ku mne a natiahol ruky k spiacemu anjelovi. Pevnejšie som si ju pritisol k sebe, ale vedel som, že mu ju musím odovzdať, bol to môj vládca, môj pán. Má nado mnou ohromnú moc.

Aro, ako by si nevšimol a ak si aj všimol môj pohyb, tak ho ignoroval alebo mu nepripisoval nijakú vážnosť, k nám pristúpil ešte bližšie.

„Zoberiem ju teraz do izby a počkáme, kým nepríde k sebe.“ Po celý čas mi pozeral uprene do očí a mne došlo, že toto je test. Vedel som presne, aká je správna odpoveď a aj aká je nesprávna. Mne však ale pripadali ako nesprávne obe. Buď som mohol Isabellu Arovi dať a riskovať, že už nebude v bezpečí pod ochranou môjho náručia, alebo som si ju mohol pritlačiť k hrudi ešte viac a tým odhaliť svoju slabinu a podpísať si zároveň rozsudok smrti. Ako hovorím, obidve možnosti neboli pozitívne.

V tom mi na hlavou zablikala pomyselná žiarovka a ja som dostal geniálny nápad ako z tejto situácie vykorčuľovať. Nebolo síce jasné či sa mi to podarí a Aro na to pristúpi, ale nádej predsa umiera ako posledná.

„Ak to nebude prekážať, mohol by som ju tam vziať ja. Jej telo už ako-tak vyhrialo moju pokožku a keby som ju teraz odovzdal vám, mohla by sa pre tú rýchlu zmenu teploty prostredia zobudiť.“ Pozrel som sa mu do očí a pozorne sledoval ako to spracováva. V očiach som zazrel pochopenie a ustúpil. Ruky pripažil k telu. Ešte raz prešiel pohľadom po spiacej Belle, ktorá teraz v rukách zvierala moju košeľu a vyšiel von z garáže. Prešiel ku dverám, otvoril ich a vyšiel von na chodbu. Počkal, kým vyjdem von a zavrel za nami dvere. Otočil som sa smerom k západnému krídlu hradu, kde som mal izbu aj s pohodlnou posteľou, keď som na ramene pocítil silné zovretie. Nebolelo to, cítil som len tlak.

„Kam to ideš?“ na odpoveď nečakal a naznačil mi, aby som ho nasledoval. Nevedel som, čo má za lubom a začal som pociťovať strach. Strach o toho anjela, ktorý nemal v živote toľko šťastia a skončil v mojom náručí, upírovom náručí, v hrade plnom upírov.

Išli sme pomalou ľudskou chôdzou a dával som si pozor, aby Bella necítila otrasy pri chôdzi. Oči som neodtrhol od Arovho chrbta. Lámal som si hlavu nad čudným, neobvyklým a nanajvýš pozoruhodným chovaným nášho vládcu. Nikdy predtým som ho nevidel dotknúť sa človeka inak ako pri kŕmení. S ľudskými zamestnancami si ani nepodával ruku, aby zistil ich myšlienky. Nevedel som, čo to vyvádza a hlavne prečo. Keď sme zastali pred jeho izbou, bol som zarazený ešte viac. Otvoril dvere a vošiel dnu. Ja som zostal aj s Isabellou v náruči stáť vo dverách a čakal som, až budeme môcť pokračovať v ceste. Nebol som rád tomuto zdržaniu, mohla sa každú chvíľu prebudiť a toto teda nie je najvhodnejšia situácia na to, aby sa prebudila.

Myslel som, že si len niečo potrebuje vziať, napríklad kľúče od niektorej izby aj keď v hrade sa nezamykalo, načo aj, keby sme sa niekam chceli naozaj dostať, zamknuté dvere by nám v tom nemohli zabrániť, a hneď budeme pokračovať v ceste do miestnosti, ktorú Aro uzná za vhodnú pre to, aby som ju tam mohol zložiť, no mýlil som sa. Aro vošiel do svojej izby a zastavil sa pri veľkej, honosnej posteli. Zobral odial pár kníh, ktoré boli otvorené a položené na nej a položil ich na pracovný stôl naproti posteli. Pohľadom zavadil o mňa, ako stále stojím na prahu a pozerám do izby.

„Budeš tam stáť, kým sa nezobudí? Na čo stále čakáš?“ vyštekol mojím smerom.

S drobným zaváhaním na prahu dverí a zmäteným výrazom v tvári som vkročil do vládcovej spálne. Prešiel som až k posteli a veľmi jemne, aby som jej náhodou neublížil alebo nebodaj nezobudil, som jej krehké, jemné prsty roztvoril a vytiahol svoju košeľu, po celý čas som ju držal len jednou rukou. Opatrne som jej krehučké, nádherné telo položil na posteľ. Dala si ruky pod hlavu a schúlila sa do klbka, bola jej zima. Bola ale taká rozkošná ako malé bábätko. Mal som neodolateľnú chuť pritlačiť jej pery na čelo a dať jej bozk na dobrú noc, tak ako som si to zvykol robievať vždy, keď zaspala, bohužiaľ, Aro bol stále v miestnosti a uprene sledoval každý môj pohyb. Natiahol som sa za prikrývkou a poriadne ju prikryl. Nebadateľne som ju pri tom pohladil po ruke. Aj keď sme boli v Taliansku, tento kamenný hrad bol ako chladnička, pre ľudí tu musela byť strašné zima. Nikdy som sa nad tým nezamýšľal, ale za tých pár chvíľ, čo som s ňou strávil, som sa zmenil.

Zodvihol som hlavu a stretol sa s Arovým arogantným pohľadom. Obočie mal zdvihnuté vysoko a ja som mal čo robiť, aby som sa nezasmial alebo aspoň neuškrnul. Len málokedy Arova tvár mala iný výraz ako neprístupnú, kamennú masku, nehovoriac o úsmeve, ktorý ma na perách vždy, keď vydáva rozkaz smrti alebo sám zabíja, na to sa nemyslí. Ak sa na jeho tvári aj objavil normálny výraz, bolo to vždy veľmi komické.

Aro si zase nasadil svoju kamennú masku a pohľad sklonil k spiacej dievčine. V jeho očiach sa niečo zalesklo, ale nedokázal som určiť, čo to bolo, na to bol až príliš krátky okamih. S pohľadom upreným do jej krásnej tváre mi rukou naznačil, aby som opustil miestnosť. Všetko sa vo mne priečilo, že som ju musel opustiť a nechať ju v jeho rukách, ale musel som. Otočil som sa chrbtom aj jej a vyšiel som z Arovej izby. Nebolo pre mňa prirodzené otočiť sa chrbtom inému upírovi, ale ja som sa už ako-tak za ten čas, čo som vo Volterre, naučil ignorovať tento pocit. Hlavne som vedel, že od tej osoby za mnou mi nehrozí veľké fyzické nebezpečenstvo. Bol síce omnoho starší ako ja, tým pádom mal viacej času zdokonaliť sa v boji, no opak bol pravdou. V boji veľmi nevynikal, na to mal nás, gardu, my sme tu na to, aby sme bojovali.

Vyšiel som von pred dvere izby a rozhliadol sa po dlhočiznej, tmavej chodbe s kamennými stenami a podlahami. Z chodby viedlo mnoho dverí vedúcich do iných častí tohto kamenného hradu skrytého do budov tak, aby o ňom nikto z ľudských obyvateľov mesta pri pohľade na budovy nevedel, alebo do izieb obyvateľov tejto pevnosti plnej temna a príšer z mýtov a desivých legiend.

Jedna z tých temných príšer som bol aj ja a za posledných pár týždňov, ktoré boli tie najkrajšie a najcennejšie týždne mojej nekonečnej existencie, som sa za to nenávidel tak ako ešte nikto nikdy. Nenávidel som sa za to, čo som, za to, že som tú krehkú, nádhernú a smrteľnú dievčinu tak neskutočne podobnú víle, bez najmenšieho boja musel predať do rúk tej oblude za mnou. Nenávidel som ten pocit bezmocnosti, ktorý som v jeho prítomnosti pociťoval. Nemohol som robiť nič, jeho priamy rozkaz musel byť do bodky splnený a mohol som sa búriť, ako som len chcel, jediné, čo som tým dosiahol, bola iba nevydržateľná bolesť vychádzajúca z môjho vnútra, ktorá sa pokojne mohla vyrovnať bolesti pri premene. Teraz to však bolo iné, nevzpieral som sa a aj tak som cítil ohromnú bolesť. Lenže aj tá bolesť bola iná. Táto bolesť bola ešte intenzívnejšia a vychádzala z môjho srdca, môjho ľadového, mŕtveho, kamenného srdca.

Dvere za mnou sa zabuchli a ja som sa prekvapený obzrel. Moje myšlienkové pochody mi zatemnili vnímanie zmyslov a tak som bol k okolitému svetu hluchý a slepý. Na chodbe bol okrem mňa aj Aro, ktorý stál chrbtom ku zavretým dverám do jeho izby a čelom ku mne. So záujmom si ma prezeral. Bellino bijúce srdce bol jediný zvuk z miestnosti. Bilo pravidelne a nahlas. Sprievod mu robilo jej pravidelné oddychovanie. Bol to balzam pre moje uši. Mal som chuť pôžitkársky zavrieť oči a vychutnať si to.

Aro pristúpil ku mne. Bol až nezvyčajne blízko. Bolo mi nepríjemné a musel som sa veľmi premáhať, aby mi neušlo zavrčanie. Zaťal som ruky do pästí. Táto noc začínala byť tá najzvláštnejšia v mojej existencii. Všetko sa akoby vymklo kontrole. Divná noc.

„O tomto a o nej sa nikto nedozvie, pokiaľ to ja nedovolím!“ povedal tak, aby som ho počul len ja. Hlas, akým Aro prehovoril, mi nahnal husiu kožu a ja som zbystril pozornosť.

Aro na mňa použil svoj tajný, jedinečný dar. Vedel som o ňom len ja, Aro a jeho dvaja bratia. Pokiaľ však viem, tak ho vie zatiaľ použiť iba na mňa. Ja som totiž jediný, koho stvoril Aro.

Všetci si možno myslia, že Aro stvoril viacerých upírov, ale to nie je pravda. Všetkých stvoril Marcus a Caius, počul som však, že aj Sulpicia. Aro sa nevie veľmi dobre ovládať a nechce prísť o svoje vzácne dary. Jediná Arova moc spočívala v tom, že sa ho všetci boja a to je veľmi veľký tromf. Jeho bratia to hrajú s ním a len upevňujú myšlienku o tom, ako to tu všetko ovláda.

Nikdy som sa nedozvedel, prečo som bol práve ja výnimka a prečo ma premenil on. A myslím, že sa to ani nikdy nedozviem. V hrade bolo prísne zakázané rozprávať sa o svojich stvoriteľoch a spomínať na premenu a na život pred ňou. Bolo to zakázané a hlavne nepríjemné pre nás všetkých. Nikto si nechcel spomínať, akí sme boli šťastní, čo všetko sme mali a o čo sme prišli. Bolo to skrátka tabu.

„Áno, pane. Nikto sa o tom nedozvie.“ Povedalo moje telo reagujúc na jeho rozkaz, moju myseľ z toho úplne vynechalo. Bolo to automatické, nedalo sa tomu vzdorovať. Aro len prikývol, otočil sa na päte a vydal sa smerom do trónneho sálu. Ja som tam zostal stáť a pozeral na zavreté dvere. Pomaličky som pristúpil ku dverám a položil na ne rozprestretú dlaň. Započúval som sa do tej nádhernej symfónie za dverami.

„Prepáč mi to, kráska,“ šepol som smerom k spiacemu anjelovi za dverami. Odstúpil som od dverí a zadíval sa na vzďaľujúci sa chrbát vládcu. V tom mi v hlave skrsla myšlienka.

Dobehol som Ara a položil mu ruku na rameno, aby som ho donútil zastaviť a otočiť sa ku mne. Na tvári mal stále prítomnú kamennú masku. Nadýchol som sa, aj keď som to nepotreboval, ale bolo to gesto, ktoré mi zostalo z ľudských čias.

„Chcem vás požiadať o láskavosť. Mohol by som byť pri tom, keď sa preberie? Nechcel by som... teda nebolo by najlepšie riešenie, keby bola sama, keď sa zobudí a bude sa sama premávať po hrade.“ Vydýchol som naraz, ale videl som, že ma veľmi dobre počuje. Nebol som na seba hrdý, že som sa preriekol, ale čo už, nerozmyslel som si dopredu, čo chcem povedať. Zahľadel som sa mu teda priamo do očí a čakal na jeho rozhodnutie.

„Nie, to nie je dobrý nápad. Rozmyslím si ešte koho tam pošlem,“ vyhlásil, znovu sa otočil a pokračoval v ceste. Nebol som spokojný s jeho odpoveďou. Obehol som ho a postavil sa mu do cesty. Na tvári sa mu objavil naštvaný výraz, čo nebolo dobré znamenie. Za normálnych okolností by som teraz už utiekol, ale ako som už spomínal, toto nie je normálna noc.

„Mohol by som jej aspoň vysvetliť, čo sa stalo a kde je? Potom by som ju mohol priviesť do trónneho sálu. Nikto sa nemusí dozvedieť nič, pokiaľ nebude v sále. Ak však ju dáte strážiť niekomu inému, nemáte záruku, že sa to nerozkríkne.“ Skúsil som to ešte raz. Uprene som sledoval jeho mimiku. Moja predchádzajúca snaha o skrytie citu, ktorý chovám k nej, vyšla navnivoč, všetko som teraz prezradil.

Aro sa na mňa dlho zadíval a medzi nami zavládlo napäté ticho. Pozorne sa na mňa pozeral a jeho výraz bol nečitateľný. Vôbec som nevedel, čo sa bude diať a o čom premýšľa. Nevedel som, na čom som.

„Dobre, máš pravdu.“ To bolo všetko a hneď pokračoval v ceste.

Po dlhšej dobe zase dlhšia kapitola. Má cez 4 100 slov. Vôbec si to ale nezaslúžite. Komentáre rapídne ubudli a ja som značne nemotivovaná a to je aj dôvod, prečo kapitoly pribúdajú tak pomaly. Dúfam, že sa teraz polepšíte a komentáre zase pribudnú.

Tým trom zlatým slečnám, čo ma pri minulej kapitole potešili komentárom, ďakujem.

Jedno veľké ďakujem patrí aj osôbke, bez ktorej by som sa na toto vykašlala. Je to moja milovaná Jessy. To jej môžete ďakovať, že to nemusíte čítať tak, ako som to napísala a ste ušetrení tých hrozných hrubiek.

Takže ešte raz, škemrám o komentáre, aby ste ma trošku nakopli. Mimochodom, ako ste spokojní s vývojom deja?

Autor: LiviaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 16. kapitola: