Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 10. kapitola

Edward, Bella a Adam v LA - časť prvá ... ako to asi celé dopadne?

Príjemne čítanie. LiviaCullen

Túto kapitolu venujem jednej slečne, ktorá má už absťák, že jej chýba Edward.

10. kapitola

 

Edward

 

LA.

Tak, a je to tu. Konečne sa po dobe stretnem s mojou milovanou rodinou. Strašne mi chýbali.

Stál som na letisku v Los Angeles a čakal som na svoju batožinu. Stál som tam bez pohnutia ako socha a očami prosil pá,s aby sa začal hýbať a priviezol mi už konečne môj kufor.

Keby som v tom kufri nemal darčeky pre moju rodinu, vykašľal by som sa na to a išiel domov bez neho.

Čakanie som si spríjemňoval spomienkami na nich. Na moju milovanú rodinku.

Nespomínal som len na tie príjemné chvíľky, ale aj na tie menej príjemné. Snažil som sa však vyhýbať spomienkam na moju milovanú.

Spomínal som na svoju adoptívnu matku Esme. Vždy sa na mňa pozerala ako na vlastného, bol som pre ňu jej prvé aj keď nevlastné dieťa, o ktoré sa ako tak mohla starať, keď jej prvé, vlastné dieťa umrelo. Vždy sa o mňa starala. Aj keď sa to snažila zakrývať, vždy keď sa na mňa pozrela, mala v očiach smútok. Bolo jej smutno z toho, ako som bol stále sám. Jej oči sa však raz, skoro po sto rokoch, rozžiarili od šťastia. A to vtedy, keď videla, aký som šťastný, keď som si domov doviedol moju...

Stačilo! Ďalej už takto nemôžem pokračovať.

Prerušil som svoje spomienky a radšej sa vyhol pokračovaniu. Viedlo by to tam, kam nechcem.

Pokračoval som v spomínaní na svoju rodinu. Spomínal som na svojho veľkého brata Emmetta. Na to, ako ma vždy dokázal rozosmiať aj keď som mal náladu pod psa. Spomínal som ako sa ma snažil prosiť, aby som prišiel na jeho baseballový, ale aj futbalový zápas a ako mi potom, keď som neprišiel, nadával, že som bol celý čas u nej a...

Stačilo! Nemôžem sa takto trýzniť. Ona si žije presne taký šťastný život ako som chcel, aby viedla, tak by som mal byť šťastný aj ja. Chcel som to a tak to mám.

Pokračoval som v spomínaní na moju rodinu. Ďalšia v poradí je moja žiarlivá, krásna a niekedy až príliš sebavedomá sestra Rosalie. Spomínal som, ako dokonalo vie opraviť motor auta, tak dokonalo ako si vie vybrať, čo si obliecť a kedy vyjde nová kolekcia dákeho známeho návrhára.

Potom tu bol môj druhý brat. Jasper. Spomínanie na neho nebolo práve najľahšie. Ale to nebolo ani u Esme, ani u Emmetta a ani u Rose. Keď som si v poslednej dobe spomenul na Jaspera, vybavilo sa mi iba to, ako sa vrhá na lásku môjho života a ako som ho prehodil cez celú miestnosť a pri tom ju...

Nie, sľúbil som si to. Povedal som si, že ak chcem opäť žiť so svojou rodinou, nesmiem dávať najavo ako trpím. Bolo by to neznesiteľné. Tie ich myšlienky ako ma ľutujú, tie ich pohľady, to ich chovanie. Priviedlo by ma to do šialenstva. Túto cestu som si vybral ja. Cestu utrpenia. Nechcem, aby som svojou voľbou trýznil svoju rodinu. Oni si to nezaslúžia. Sú to tí najlepší ľudia na svete. Nedá sa o nich povedať ani jedno jediné krivé slovo.

Moja sestra Alice bola ten najmilší, ale aj najtvrdohlavejší človek na svete. Vždy muselo byť po jej. Ale aj tak to nakoniec vždy skončilo dobre. Vždy chcela len to najlepšie pre člena jej rodiny. Nedovolila by, aby sa niekomu z nás niečo stalo. Obetovala by sa za nás. Za každého jedného z nás. Dokonca aj za Bellu. Pre ňu to bol len obyčajný človek, bezvýznamný. Ale ako náhle vedela, že by som bez nej nebol šťastný... Boli ako kamarátky. Najlepšie kamarátky. Neviem popravde, čo Bella videla na Alice a prečo sa s ňou kamarátila a mala ju rada. Je to malý terorista. V jednom kuse jej dohovárala, aby sa obliekala podľa toho, ako to chce ona, ale Bella bola tak isto tvrdohlavá ako ona. Nenechala si skákať po hlave. Stála si za svojím.

Zase som pri Belle. Bože, ja ju tak milujem. Nedokážem na nič myslieť bez toho, aby moje myšlienky zase nezutekali k nej. Nemôžem bez nej existovať. Nedokážem to vydržať ani jediný deň. Nie je dňa, keby som nechcel utekať za ňou. Vziať ju do náručia a už ju nikdy nepustiť, ani keby ma o to prosila. Radšej by som sa na mieste zabil.

Ale niečo mi v tom bránilo. Teda skôr niekto. Ten niekto je teraz s ňou a drží ju vo svojom náručí. A keby len to. Bolo tu aj niečo, čo Bella jemu dala a mne nie. Niekedy mi síce o to nešlo. Jemu sa však oddala celá a na mňa úplne zabudla. Ktovie, možno čaká aj jeho deti.

Nie, nemôžem takto myslieť. Len sa zbytočne týram.

Začal som zase radšej myslieť na svoju rodinu. A začal som tým najlepším z nás. S tým, čo je z nás najstarší a najšľachetnejší. S tým, ktorý je to povestné lepidlo, ktoré drží našu rodinu pokope. Niekto, kto pomáha ľudom aj keď je odsúdený na pravý opak. Ale aj v tom si dokázal vybrať tú správnu cestu a ľuďom len pomáha. Pomohol aj mne a ja som mu za to nikdy nepoďakoval. Dal mi druhú šancu. Dal mi možnosť spoznať svoju spriaznenú dušu. Zažiť lásku akej človek nie je schopný.

Môj stvoriteľ a otec, Carlisle. Je to ten najlepší človek s najväčším srdcom. Človek, ktorý by sa aj rozkrájal pre druhých a hlavne pre svoju rodinu. A jediné, čo za to chce, je mať niekoho, koho môže mať rád a kto bude mať rád jeho. A tým niekým bola jeho žena a životná láska Esme. Miloval ju a ona milovala jeho. Dokonale si rozumejú aj bez slov alebo špeciálnych upírich schopností. Stačí im jediný pohľad do očí toho druhého. Pozoroval som to skoro storočie a nevedel som to pochopiť. Ale potom prišla Bella a už som to nevedel pochopiť vôbec. Ja som sa v Belle nikdy vyznať nevedel a ani sa asi nikdy vyznať nebudem. Nie asi, ale určite.

Pás s batožinou sa konečne pohol a kufre začali prichádzať. Mal som také šťastie, môj bol medzi prvými. Prešiel som k pásu a ignoroval som myšlienky všetkých žien v mojom okolí. Bolo to presne ako vždy. Všetkým záležalo len na mojom vzhľade. Bolo im úplne jedno, či som vo vnútri kretén alebo dáky úbožiak. Všetky si predstavovali len to, ako by si ma vzali a ako by som asi vyzeral a aký by som bol v ich posteli. Vždy je to rovnaké.

Zobral som si kufor z pása a vydal sa von. Prechádzal som cez letiskovú halu až k východu. Môj príchod mal byť prekvapenie. Vedel som však, že neprekvapím všetkých členov mojej rodiny. Tomu strašnému vševediacemu členovi rodiny som však poslal SMS, aby si nechal informáciu o mojom príchode pre seba. Preto som plánoval, že si zoberiem taxi, ale tento nápad padol, keď som vyšiel pred letisko. Pred letiskom totiž stálo moje najmilšie autíčko na svete. Moje strieborné Volvo. Pomaličky som išiel k nemu, ale zastavil ma jeden z ochrankárov. Predstúpi ku mne a z myšlienok som sa dozvedel, že dostal od niekoho poriadne zaplatené a teraz rozmýšľal či sedím na popis toho, komu má odovzdať balík. Nevedel však, čo sa nachádza v tom balíku. Ja však áno. Došlo mi to v tej chvíli, keď som zbadal v jeho myšlienkach tvár toho, kto mu zaplatil. Moja milovaná sestrička. Tá myslela na všetko.

„Pán Cullen? Edward Cullen?“ spýtal sa ma nesmelým, podozrievavým hlasom.

„Áno, to som ja,“ odpovedal som a čakal, čo sa bude diať. Podrobí ma výsluchu alebo mi už konečne dá kľúče od môjho milovaného autíčka?

„Niečo tu pre vás mám. Balíček.“ Jeho výraz bol čím ďalej, tým viac podozrievavý. Z jeho myšlienok som sa dozvedel, že nie je práve nadšený z toho, že som sa naozaj ukázal. Premýšľal totiž nad tým, že by si ten balíček nechal, keby som sa neukázal.

„Áno, ja viem. Sú v ňom kľúče od môjho auta a dala vám ho moja sestra. Tak čo keby ste mi ho už dali, nech tu nestojíme celú večnosť. Ak ste si nevšimli, sme totiž v centre pozornosti,“ povedal som to trochu ostrejšie ako som plánoval, ale už ma dosť vytáčal. Ukázal som mu na ľudí, ktorí sa zastavovali kúsok od nás, ukazovali na nás a potichu sa rozprávali. Čudovali sa, čo sa deje a čo môže taký človek ako ja chcieť od strážnika. Alebo on odo mňa. Začínalo mi to byť dosť nepríjemné.

Poobzeral sa dokola na okolo stojacich ľudí. Usúdil, že nebolo treba takéhoto divadla. Vytiahol z vrecka bundy balíček. Bola to malá škatuľka obalená hnedým baliacim papierom. Podal mi to, ale neodišiel tak, ako som čakal. Z myšlienok som mu prečítal, že chce byť pri tom, ako ho rozbalím. Zobral som ho do rúk a pozrel sa naň. Bol to obyčajný hnedý papier. To sa na Alice nepodobalo. Rozbalil som to. Škatuľka bola taktiež obyčajná, čierna. Bola to taká škatuľka ako z klenotníctva. V takejto škatuľke sa dávajú prstene. Táto však nebola na povrchu zamatová. Bola obyčajná, látková.

Otvoril som ju a presne ako som čakal, boli tam moje kľúče. Neboli tam však samé. Bola tam aj biela kartička. Toto bola Alice. Vybral som kartičku. Poobzeral som sa a všimol som si, že strážnik už odišiel. Nevšimol som si, kedy. Bol som taký zamyslený nad tým balíčkom, že som prestal vnímať všetko naokolo. Čo to som mnou, dokelu, je, veď je to len obyčajná škatuľka.

Zadíval som sa na ten kúsok papiera v mojej ruke. Otočil som ho a pozrel sa na úhľadné písmo. Bolo to Alicino písmo. Na kartičke stálo iba: Vitaj doma, braček.

To som si mohol myslieť. To je celá Alice.

Zobral som kľúče a škatuľku s kartičkou si vložil do vačku. Chytil som rúčku kufra a vybral sa k môjmu milovanému autíčku. Stlačil som kľuč a auto sa otvorilo. Otvoril som kufor a vložil tam svoju batožinu. Bolo ťažké zase po tak dlhej dobe predstierať na chvíľu človeka. Nechytiť ten, pre nich ťažký kufor a nehodiť ho tam. Zobrať ho a tváriť sa, že je to ťažké... No bolo mi to na smiech. Zavrel som kufor a sadol si za volant. Bolo úžasné zase sedieť za tým to volantom, na tomto mieste. Spomenul som si, koľkokrát som Bellu viezol v tomto aute. Nadýchol som sa. Podvedome som dúfal, že tu ešte stále bude prítomná jej vôňa.

Bola tu. Neviem ako je to možné. Sú to už roky, odkedy tu sedela naposledy. Sú to však aj roky, čo tu nikto nesedel.

Tá jej nádherná vôňa, z ktorej sa mi vždy zbiehali slinky a bolelo ma hrdlo. Bola to neskutočne nádherná vôňa, silná kvetinová. Pri tej vôni sa mi vybavila Bellina tvár, tlkot jej srdca, keď som sa jej dotýkal alebo jej dával bozk. Vtedy jej srdce začalo splašene byť a volalo ma k sebe ešte viac. Žiadalo ma, aby som si vzal ju aj jej krv. A Bella nemala ani najmenšie tušenie, že to jej telo, jej srdce a jej krv robí. Musel som si dávať obrovský pozor, aby som tomu volaniu podľahol. Prerušiť naše bozky, odisť z jej objatia. Vždy sa na mňa za to hnevala, aj keď mi to nikdy nepovedala. Vedel som to. Jej krv však nebola len tak obyčajná. Bola zvláštna a nemyslím to, že mi spievala.

Nemohol som však dopustiť, aby som podľahol tomu volaniu. Ak by som Bellu uhryzol, bol by koniec. Aj keby som sa vedel ovládnuť a prestal som, aj tak by...

Nie, Edward, na to nesmieš myslieť. Nevieš či je to pravda. Nemáš žiadne priame dôkazy. To, čo máš, sú len dohady. Nič iné. Musíš zistiť viac dôkazov, dohováralo mi moje podvedomie. A malo pravdu. Nemám nič, čo by moju domnienku potvrdzovalo. Musím zistiť viac.

A preto som tu. Aby som začal pátrať. Musím zistiť či to je naozaj pravda a či Belle kvôli tomu hrozí nebezpečenstvo.

Strčil som kľúč do zapaľovania a otočil. Motor naskočil ihneď a priadol ako mačiatko. Vidieť, že sa oň moja sestrička starala. Musím jej za to potom poďakovať.

Zošliapol som plyn a vyrazil som z letiskového parkoviska. Vydal som sa na západ k našej rodinnej vile. Bola nádherná ako všetky, v bohatej štvrti. Nemal som to tam rád. A myslím, že som nebol jediný. Jediný, kto mal ten dom rád, bola Esme, veľmi sa na ňom nadrela. V Los Angeles bol večer. Slnko už skoro úplne zapadlo a tak som s tým nemal problém. Naplánoval som si prílet priamo geniálne. Prestupoval som dvakrát, aby som sa vyhol slnku a podarilo sa mi to. A vďaka tomu som sa teraz viezol večernými ulicami LA.

Zastavil som pred našim domom. Započúval som sa do myšlienok v dome. Jediný, kto bol v dome, bola Alice. Prečítal som si, že to tak zariadila. Poslala ostatných na lov a ona zostala doma len preto, lebo musela ísť získať jedny záznamy. Čiže vlámať sa do dákeho zariadenia a ukradnúť ich. V poslednej dobe sa snaží zistiť niečo o svojej minulosti.

Vystúpil som z auta a už stála pri mne a objímala ma. Poviem vám, keby som bol človek, neprežil by som jej medvedie zovretie. Rozdrvila by mi kosti na prah.

„Edward, som taká rada, že ťa konečne po takej dobe vidím. Toľko ti chcem a musím povedať. Jedná sa o Bellu, vieš ona...“

„Nie, stačilo, Alice.“ Položil som jej prst na pery, aby som ju umlčal. Nechcel som o Bellinom perfektnom živote počuť nič. A nechcel som, aby sa nikto z nás do jej života miešal. Je to len a len jej život. To bol jeden z dôvodov, prečo som ju opustil. „Alice, ak nechceš, aby som znovu odišiel, nepovieš už o Belle ani slovo. Je to preč, minulosť. Ona je minulosť. Nechcem, aby sa jej do života niekto z nás miešal. A chcem, aby si nesledovala jej budúcnosť, tak ako som ti to povedal pred pár rokmi,“ povedal som pokojným hlasom a snažil som sa, aby sa mi nezlomil. Našťastie ona nemôže zistiť, aké city chovám k Belle. Preto neprehliadne moje klamstvá o mojich citoch k Belle. Ale budem sa musieť porozprávať s jej manželom, aby ma náhodou nenabonzoval svojej drahej polovičke. Viem, že by stačilo jedno sladké slovíčko a jeden božtek a povedal by aj to, čo nevie. A to práve nechcem.

„Ale, Edward. To nemôžeš myslieť vážne. To, čo ti chcem povedať, je vážne dôle...“ už to nestihla dopovedať. Položil som jej ruku na ústa a začal intenzívne myslieť na to, ako ju škrtím. Čudoval som sa, ale naozaj to pomohlo. Nepočul som z jej mysle ani jedno slovíčko, ani jednu myšlienku.

Stále som myslel ako ju škrtím, keď som sa je znovu snažil vysvetliť, že ma s tým nemá otravovať. „Alice. Ešte jedno slovo o Belle a odchádzam. Je ti to jasné?“ Na každé slovo som dal dôraz, aby si to čo najlepšie zapamätala a aby jej bolo jasné, že to už nechcem počuť. Pozeral som sa na ňu a čakal na jej reakciu.

Nebadateľne prikývla. To my stačilo. Dal som jej ruku z úst, keď mi napadlo ešte niečo. „A nezabudni si dávať pozor na myšlienky, áno?“ zdvihol som obočie v tázavom výraze.

„Tak fajn. Som fakt rada, že si sa vrátil, braček!“ Jej hlas bol akoby ste nasrali zvonkohru. Jej výraz bol však komický. Musel som sa nad tým uškrnúť. Otočila sa naštvane, odpochodovala naspäť do domu. Po ceste si popod nos hundrala niečo o tom, ako všetci ignorujú jej rady a potom ľutujú, že ju nepočúvali. To som sa už neudržal a musel som sa zasmiať nahlas.

No čo, domov je skrátka domov.

Vytiahol som z kufra svoj kufor a vydal sa za ňou do domu.

Dom sa veľmi podobal na náš dom vo Forks. Celú južnú stranu mal presklenú. To sklo bolo špeciálne vyrobené na zákazku. Je to vraj sklo, ktoré vrhá slnečné lúče pod nižším uhlom. Nevidel som to ešte v praxi. Neviem ako to funguje. To sklo tu je asi tri roky a odvtedy som v tomto dome nebol.

Tento dom je tak isto ako náš dom vo Forks, ale aj ako skoro všetky ostatné, trojposchodový. Všetky ich navrhovala Esme, bola na ne hrdá. Každý tu mal vlastnú izbu a niektorí aj dve. Napríklad Alice. Tá mala izbu, ktorú zdieľala s Jasperom, ale potom mala ešte jednu miestnosť raz tak veľkú. Šatník. Taký istý, ale menší mala aj Rose. Nám ostatným stačila obyčajná skriňa. Bohužiaľ nám nebola dopriata. V izbách sme mali, pre pokoj v rodine, obrovské vysoké skrine plné oblečenia. Typická Alice.

Chytil som kufor do jednej ruky a vybehol som svojou prirodzenou rýchlosťou po schodoch. Prešiel som cez vchodové dvere a ocitol som sa v obrovskom priestore. Bola tam obrovská biela, kožená a pohodlná pohovka. Pod ňou na drevenej podlahe bol veľký huňatý koberec. Medzi televízorom, ktorý visel na stene, bol sklenený konferenčný stolík.

Vyzeralo to tu veľmi príjemne, pohodlne. Z miestnosti viedla jedna chodba do jedálne a kuchyne. Ďalej tu bolo veľké nádherné majestátne schodisko na vyšije poschodia. Pod schodmi boli dvere, ktoré viedli do garáže. Potom tu boli dvojité dvere, ktoré viedli do miestnosti s mojim pianom. Bola to moja koncertná miestnosť.

Vybral som sa po schodoch hore do svojej izby. Neobťažoval som sa ľudskou rýchlosťou. Stačilo mi to, že som sa musel krotiť na letisku a aj keď som šoféroval.

Vybehol som po schodoch a vošiel do svojej izby. Z druhého poschodia som počul, ako Alice stále nadáva na mňa. Ale slovo dodržala, žiadne slovo ani myšlienka o Belle nepadla. Porozhliadol som sa po svojej izbe. Bývali časy, keď som v tejto miestnosti trávil veľmi veľa času. Keď cez deň svietilo slnko a nemohol som von, trávil som tu alebo pri klavíri, veľmi veľa času.

Všetky svoje veci som mal na svojom mieste, tak ako som bol zvyknutý. Položil som kufor na posteľ a otvoril ho.

Vytiahol som odtiaľ pár balíčkov. Boli to darčeky pre mojich rodičov, pre Alice a Rose. Keď som ich videl, musel som to proste kúpiť. Kvôli tým darčekom som si radšej počkal na kufor, ako by som si ho nechal priniesť. Nechcel som riskovať, že by som o tie darčeky prišiel. Bol som na seba za ten výber pyšný, ale aj to bolo moje prepáč za všetok ten čas, čo som nebo s nimi.

Darčeky pre všetkých som kúpil v jednom brazílskom starožitníctve. Raz, keď som išiel v Riu na lov, prechádzala som cez jednu štvrť. V tej štvrti nebolo veľa obchodov, ale to starožitníctvo vyzeralo veľmi zvláštne, ale na rozdiel od ostatných obchodov tej štvrti nebolo nezanedbané. Sklo vo výklade bolo celé a čisté, dokonca malo na skle napísaný názov. V preklade názov znamenal Poklady Minulosti. Vošiel som dnu a prezeral si všelijaké cennosti. Boli tam rôzne sochy, nábytok, knihy, obrazy a šperky. Všetko bolo veľmi staré, pri niektorých kúskoch som sa čudoval, prečo nie sú v múzeu.

Prezeral som si jednotlivé kúsky a nasával pach, ktorý z nich vychádzal. Pri starých veciach to bolo veľmi intenzívne a zaujímavé. Z pachu sa dá zistiť, koľko majiteľov daná vec vystriedala.

Prezeral som si veci a prechádzal som sa po obchode. Bolo zvláštne, že som ešte nenašiel predavača. Započúval som sa do zvukov v obchode. Nepočul som žiadne myšlienky. Jediné, čo som počul, bol slabý tlkot srdca a pravidelné dýchanie. Viedlo to zozadu obchodu. Nevenoval som tomu pozornosť a pokračoval v prezeraný tovaru.

Vyhliadol som si pár pekných kúskov. Dve staré knižky so starými povesťami, bájami a legendami. Väčšina sa týkala upírov a nočných tvorov. Carlisle z nej bude nadšený. Má rad knihy o starých mýtoch a legendách.

Ďalšia vec, ktorú som vybral, bolo staré, drevené, vyrezávané zrkadlo. Bolo veľké asi ako papier o veľkosti A4, ale bolo precízne urobené. Podľa pachu bolo veľmi staré, ale nevyzeralo nijako poškodené. Predošlí majitelia sa o neho museli riadne starať.

Potom som našiel ešte niečo zaujímavé. Boli to staré španielske šperky, ešte z obdobia kolonizácie Brazílie. Boli to dve súpravy. Jedna červená a druhá ružová. Obidve boli rovnaké. Tenký náhrdelník vykladaný drahokamami a príveskom v tvare slzy. Ďalšou časťou súpravy boli náušnice. Drahokam veľký ako vrchnák od fľašky v tvare slzy zasadený v striebre, z ktorých viseli malé prívesky – malinké drahokamy tiež v tvare slzy. V súprave potom bola brošňa, ale celkom jednoduchá. Drahokam veľký ako minca v tvare slzy zasadený do striebra. Taká istá bola aj druhá súprava. Myslím, že Alice a Rosalie sa to bude páčiť.

Vytiahol som balíčky z kufra a nič moc tam nakoniec ani nebolo. Len pár vecí, aby nebolo ľudom čudné, že cestujem bez batožiny, bez oblečenia.

Zrazu som začul, ako sa otvorila brána a ku garážam prichádzajú autá. Brána sa zatvorila a pri garážach zastavili dve autá. Z nich vystúpili piati ľudia. Moja rodina. Alice už prešla zo svojej izby pred dom. Naše prekvapenie sa mohlo začať.

Alice už odpratala moje auto tak, aby si ho náhodou rodina nevšimla. No s mojím pachom však nemohla urobiť nič. Ja som sa postavil do obývačky. Darčeky som nechal hore v izbe. Bude dosť času neskôr.

Alice už išla za nimi von. Nemohla sa dočkať, kedy konečne uvidí Jaspera. Bol to síce len jeden deň, čo boli odlúčení, ale aj tak jej strašne chýbal. A aj ona jemu. Presne som vedel, aký je to pocit. Nebyť v prítomnosti niekoho, koho milujete. Je to na zbláznenie. Stačí aj hodina a pripadá vám to ako storočie. To viem z vlastnej skúsenosti. Alice a Jasper však majú to šťastie, že oni vedia, že toho druhého za pár hodín uvidia a budú ho mať v náručí, na rozdiel odo mňa. Ja svoju lásku už asi nikdy neuvidím.

„Ahoj, láska!“ Prišla k Jasperovi a objala ho. Stáli tam a objímali sa riadnu dobu. Keď sa od seba konečne odtiahli, venoval Jasper Alice dlhý bozk. Keď skončili, Jasper si všimol Alicinu náladu. Pozrela sa na neho dôležitým sprisahaneckým pohľadom a hneď mu bolo jasné, ktorá bije.

Moja rodinka sa zatiaľ vytrúsila von z áut a blížila sa k vchodu, ale na pol ceste sa zastavili, lebo im tu niečo neštimovalo. Môj pach. Nebol som tu cez osem rokov. Prvý, ktorý na to prišiel, bol Carlisle. Prezradil som ten jeho potlačený úsmev.

Vitaj konečne doma, synček, privítal ma, ale pokračoval v našom divadielku. Ja by som sa zaobišiel aj bez toho, ale nemal som chuť sa s Alice hádať. Tak ako nikto v našej rodinke.

Keď Esme zacítila môj pach, rozbehla sa svojou prirodzenou rýchlosťou a rozrazila vchodové dvere. Poslušne som stál v obývačke a pokrivene sa usmieval na svoju adoptívnu matku.

Zostala prekvapene stáť vo dverách a pozerala na mňa. V hlave jej to len tak šrotovalo ako sa snažila som svojím upírim mozgom všetko spracovať.

„Ehm... ahoj, mami!“ pozdravil som neisto. Nevedel som ako bude reagovať.

Prebrala sa z tranzu a schytila ma do náručia. Objala ma tak pevne, že by ma mohla pokojne rozpučiť, keby to chcela a veľmi som rozmýšľal či to náhodou nezamýšľala.

Keď sa po veľmi dlhej chvíli odtiahla a pozrela sa mi do očí, videl som v nich všetok ten strach o mňa. Nemusel som ani čítať myšlienky, aby som na to prišiel. Bola to proste moja mama a ako každá mama sa o mňa aj tak bála. Zrazu sa jej výraz zmenil z milého, usmievavého na nahnevaný . Ajaj, to nebolo dobré. Pomaličky som začal ustupovať ku schodisku, pretože som presne vedel, čo bude nasledovať a netúžil som byť pri tom.

„Ahoj, mami ?! To je všetko, čo mi po toľkých rokoch odlúčenia povieš? Nevieš si predstaviť ako som sa o teba bála. To som ťa vychovala tak zle,“ kričala po mne a mlátila ma po hlave. Našťastie sa všetok nábytok v jej dosahu zázračne vytratil. Našťastie pre ten nábytok, bol by totiž jediný, ktorý by prišiel k ujme. Neskôr by jej to prišlo ľúto.

„Ja... mrzí ma to, mami. Nechcel som, ale...“ nevedel som ako to mám dokončiť. Moc mi vo vyjadrovaní nepomáhalo ako ma neustále tĺkla po hlave. „Mami, ja viem, že si to zaslúžim, ale mohla by si s tým, prosím, prestať?“ skúsil som to po dobrom.

Ani neviem prečo, ale poslúchla ma. Rana prestali. Bol som za to úprimne vďačný. Nie že by to bolelo alebo niečo podobné, bolo to len nepríjemne.

„Tak dobre. Ale nemysli si, že na to len tak zabudnem. A ani ostatní nie,“ povedala a pohrozila mi prstom. Bola pekne napálená. Nikdy som ju takú nevidel. Obišla ma a zamierila hore na schodmi. Celý čas na nič nemyslela, strážila si myšlienky. Niečo sa predo mnou snažila utajiť.

Stál som tam a pozeral sa za ňou, keď ku mne pristúpil môj otec. Položil mi ruku okolo pliec. „Netráp sa pre ňu. Veľmi si jej chýbal. Neboj sa, ona je len veľmi rozrušená. Musí sa upokojiť.“ Vedel som, že ma to bude doma čakať, ale... Nevedel som, že to bude takto bolieť. Čakal som takúto reakciu presne od nej.

„Ja som to čakal. Vedel som, že bude na mňa nahnevaná... ale nečakal som toto.“ Priznal som sa.

Medzi tým do domu vošli všetci moji súrodenci. Rose prišla ku mne. Jej myseľ nič neprezradzovala. Jej výraz však naznačoval, že by sa najradšej riadila Esmeninho príkladu a začala ma mlátiť. Ona však urobila niečo, čo by som od nej nikdy nečakal. Pristúpila ku mne a objala ma.

Bolo to také nečakané a... zvláštne. Takto sa ku mne Rose nikdy nechovala. A pokiaľ viem, tak sa tak chovala len ku Emmettovi. Nikdy som nevidel, že by niekoho z nás objala. A nie to mňa.

Než som sa stačil spamätať a objatie jej vrátiť, odtiahla sa odo mňa. So slovami: „Vitaj späť, braček,“ odišla hore za Esme. Zostal som tam stáť ako soľný stĺp a pozeral za ňou.

Pomaly som sa zvítal so zvyškom svojej rodiny. Žiadne z nich nebolo také búrlivé a ani pozoruhodné ako tie dve predchádzajúce. Posadili sme sa na pohovku a Emmett a Jasper zo mňa začali vyťahovať jednotlivé zaujímavosti o mojom pobyte v Brazílii. Veľmi sa snažili, aby sa vyhli témam ako je Bella, bolesť či niečo tikajúce sa tohto. Rozhodol som, sa že nastal vhodný čas, aby som im dal moje darčeky.

Vybehol som po ne. Vzal som všetko. Carlisleove knihy, zrkadlo pre Esme a aj šperky pre Alice a Rosalie. Vrátil som sa naspäť do obývačky. Za ten čas, čo som bol hore, sa Rose a Esme vrátili. Sedeli vedľa svojich polovičiek.

Ako prvé som dal Carlisleovi knihy. Najprv nerozumel, ale keď si prečítal názov, okamžite to pochopil. Vedel som, že nič len tak od nich neodtrhne. Keď som videl to nadšenie v jeho očiach... bolo to na nezaplatenie. Nedokázal mi ani poriadne poďakovať. On miloval knihy. Bolo to kvôli tomu, že za mlada mal prístup len k jednej knihe. K Biblii. Bola to jediná kniha, ktorú jeho otec uznával a ktorú musel stále dookola čítať. Poznal ju naspamäť už ako človek. Preto si vážil každú jednu knihu. Bolo to pre neho niečo neopísateľné.

Ďalší, komu som dal svoj darček, bola Esme. Podal som jej to zrkadlo. Dúfal som, že si ju týmto aspoň trochu udobrím. A nemýlil som sa. Esme totižto milovala starožitnosti. Odborne si prezrela zrkadlo ako pravý odborník na starožitnosti. A to aj bola. Keď po hodnom čase zdvihla pohľad od zrkadla, jej pohľad padol rovno na mňa. Bol láskavý a vďačný. A jej myšlienky tiež. Vedel som, že všetko je odpustené, ale nielen kvôli tomu daru, ale bola už raz taká. Vedel som, že mi to raz odpustí.

Ďalšie dve obdarované osoby boli Alice a Rose. U nich bolo nadšenie oveľa viac viditeľné ako u Carlislea a Esme. Keď som im podal tie šperkovnice, v ktorých boli šperky, najprv nechápali. Keď ich otvorili, bolo to ako by ste otvorili Pandorinu nádobu. Začali výskať a objímať ma. Dostal som aj niekoľko bozkov na líce. Dnes to už bolo po druhýkrát, čo ma Rose objala. Ale myslím, že to ani moc neriešila. Okamžite si išli tie šperky vyskúšať. Nečakal som až také veľké nadšenie.

Všetko by zostalo perfektné, keby sa nestalo niečo hrozné. To niečo bola Alicina vízia.

Chystala sa k nám návšteva. Významná návšteva. Posol z Volterry.

 

 


 

Moc ďakujem všetkým za komentáre. Potešili ma. Každý komentár, aj keď je tam čo i len jeden smajlík, ma poteší. To myslím vážne. Je to pre mňa niečo neopísateľné. Zahreje ma to na srdiečku.

Mám tu tiež odkaz pre jednu nenávistnú slečnu alebo pani. Neviem presne kto to je. Ak sa ti moje poviedky nepáčia, tak ich nečítaj. Čítaj si niečo iné, napríklad tie tvoje knižky. Veľmi rada by som si ich prečítala aj ja. Veľmi ťa prosím, daj mi už pokoj. Naozaj ma to už nebaví.

Ako som spomínala v perexe. Tato kapitola bola venovaná jednej slečne, ktorá sa tejto kapitoly nemohla dočkať. Mám pre ňu aj jedno prekvapenie. V ďalšej kapitole budeme mať tiež Edwarda, tak teda dúfam, že dostaneš riadnu dávku svojej drogy. Lebo sa ho do 15. kapitoly nedočkáš.

Mám vás všetkých moc rada. Užite si túto dlhú kapitolu. Zase okolo 4700 slov.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 10. kapitola:

 1 2   Další »
20.04.2013 [16:25]

VictoriaJamesLaurentTákže...
Túto kapitolovku som sa konečne dokopala prečítať celú, pretože tá časť názvu "Volturi" ma zaujala. K tvojmu štýlu sa vyjadrím: je to prehľadné, jednoduché a číta sa to dobre. Uff, takže 5 kapitol s Edíkom? No, osobne toho arogantného zmetka nemusím, ale to je len môj názor a keďže sa objaví iba v 5 kapčách, som s týmto spokojná. Emoticon
Posol z Volterry: žeby Adam? Emoticon Neviem, každopádne ti držím palce v ďalšej kapči Emoticon
A, nehnevaj sa, ale nejde sa mi nevyjadriť sa: najviac ma osobne pobavila tá časť, ako Adam poslal na email obnažené fotky. Demetrimu? Uff, miujem ho, ale Demetri vychutnávajúci si nahú fotku Jane? Emoticon
Držím palce ešte raz a teším sa na ďalšiu kapču Emoticon

19.04.2013 [13:16]

Super ... a komu patrilo to tvoje venovanie ?

neviem čo na to povedať ale tieto smailíky to povedia za mňa :
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

18.04.2013 [21:19]

Zlatino,

tak táto kapitola bola fenomenálna ... prosím ťa píš rýchlejšie lebo sa nikdy neviem dočkať ďalšej kapitoly ...

strašne sa mi páčia darčeky .. aj ja by som chcelá takeho brata ale som jedináčik

tak len píš a píš lebo umrem Emoticon Emoticon

16.04.2013 [17:33]

Rena16 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

7. lala19941
16.04.2013 [15:16]

Skvela kapitola som velmi zvedava na pokracovanie dufam ze bude co najskor a ja budem poctivo cakat Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

6. carmilla
16.04.2013 [15:01]

pekna cast,..ale uz by mohlo nastat nejake vzruso...stale ej to take monotonne...ale inac ok :)

16.04.2013 [14:41]

LiviaCullenAce,

Je mi to luto ale nerozumiem

4. Ace
16.04.2013 [14:29]

AceAhoj, takže příště Bella? Adam je posel a bude s ním Bella? Prosím?!

3. victoria
16.04.2013 [13:37]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Jana
16.04.2013 [10:42]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!