Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 11. kapitola

Edward, Bella a Adam v LA - časť druhá... ako to asi celé dopadne?

Príjemne čítanie. LiviaCullen

11. kapitola

 

Edward

Mali sme pol hodiny. Pol hodiny na to, aby sme sa pripravili.

„Alice, čo chce? Prečo príde?“ To bola tá najhlavnejšia otázka. Všetci sme sa totiž báli jedného. Čo keď nás niekto udal? Možno si to prišli overiť. Prišli sa vyhrážať alebo nám rovno oznámiť a vykonať rozsudok.

Bolo proti pravidlám povedať človeku o našom svete. Bol to ten najvyšší zákon, ktorý sme mali. Ktorý oni určili.

„Ja neviem, Edward. Veľmi dobre to vieš. Videla som, len ako sem ide, nie to, čo tu bude robiť. Celé to je divné. Nevidela som, kto vydal ten rozkaz.“ Bola celá napätá. Nemala rada, keď niečo nevie. Pochodovala po celom dome a nevedela sa zastaviť. Pobiehala sem a tam a niečo stále upratovala. Bola na tom rovnako ako ja, tiež sa bála o Bellu. Vedela, že by tu mohli byť kvôli tomu.

„Ja viem Alice, ja viem.“ Stále som sedel na pohovke a hlavu som mal v dlaniach.  Stále som si v mysli prehrával Alicinu víziu. Niečo ma teraz napadlo.

„Alice, kto to je? Nevidela si tvár?“ zdvihol som hlavu a pozrel sa na ňu.

Zastavila sa. „Ja... nie, nevidela. Ale ani postava mi nebola známa. Teda pokiaľ viem, vo Volterre som bola iba raz.“  Dokončila neisto a znovu začala pochodovať sem a tam. Ja som si vložil hlavu naspäť do dlaní a premýšľal. Kde sme urobili chybu? Nikto nevedel o Belle. Prečo by tu inak boli, ak nie kvôli Belle. Lautner a aj Victoria boli mŕtvi a Tanya ani nikto z nich by to neurobil. Boli ako naša rodina, verili sme im.

Zrazu sme sa všetci napäli a postavili sa, pripravení okamžite položiť život za jedného z nás. Počuli sme, ako sa pred naším domom zastavilo auto, buchli dvere a niekto pomalým krokom prechádzal k vchodovým dverám. Carlisle sa zatiaľ premiestnil ku dverám, aby toho dotyčného privítal. Otvoril dvere skôr ako dotyčný stihol zaklopať.

Carlisle sa zahľadel na toho návštevníka a stuhol, ten druhý urobil to isté. V Carlisleovej mysli sa nezobrazovalo nič, len prekvapenie. Myseľ návštevníka bola prázdna. Bolo to iné ako u Belly, u nej som nedokázal zaznamenať jej myseľ, akoby na tom mieste ani nestála, ale jeho myseľ som vedel identifikovať, ale bola prázdna - jednoducho na nič nemyslel. Málokto to dokázal, ani moja rodina sa za tých pár desaťročí, čo spolu žijeme, toto nenaučila. Nedokázali proste nemyslieť na nič, vyprázdniť si myseľ. Museli sa niečím zaoberať, to bolo ich preklatie, nedokázali vypnúť. Za to mohla ich upíria myseľ. Preto im tak chýbal spánok.

Prvý, kto prehovoril, bol Carlisle.

„Adam? Si to ty? Myslel som si, že si umrel, Aro povedal, že ťa zabili.“

„Som to ja. Nakoniec si to Aro rozmyslel a nechal ma žiť, myslím ale, že chcel mať tajného služobníka, a preto oznámil, že ma zabili.“

Rozprávali sa ako dvaja starí priatelia. Vtom sa jeden druhému vrhli do náručia a objali sa. Navzájom sa potľapkali po chvíli po chrbte a odstúpili od seba.

„Poď dnu, zoznámim ťa so svojou rodinou.“ Carlisle ukázal rukou dnu a ustúpil, aby mohol vojsť. Adam prešiel cez dvere dnu a zastal v predsieni. Carlisle za ním zavrel dvere a ešte raz ho vyzval, nech ide za ním.

Ako tak spomínam na všetko, čo nám Carlisle hovoril o Volturiovcoch, nikdy som si nepamätal, že by nám niečo hovoril o dákom Adamovi. Jeho myseľ teraz bola šťastná a plná nezrozumiteľných zábleskov. Predpokladám, že to sú jeho spomienky na časy strávené spolu.

Adam a Carlisle sa dostali do obývačky. Carlisleovi na tvári hral úsmev a po predchádzajúcej nervozite nebolo ani stopy. Ja som na rozdiel od neho nebol tak pokojný, stále sme nevedeli, čo tu chce. Podľa jeho mysle to ale nebude len tak dáka zdvorilostná návšteva starého kamaráta.

„Tak, Adam toto je moja rodina. Toto je moja manželka Esme.“ Ukázal na Esme a tá podišla bližšie. Ako mala vo zvyku ešte z ľudských čias, podala mu ruku. On jej ju podal a jemne potriasol.

„Veľmi ma teší, pani Cullenová.“ Pustil jej ruku.

Esme ho obdarila jedným zo svojich milých úsmevov. Ani ona už nebola nervózna. Verila, že Carlisleov priateľ je aj jej priateľ a nič by jej rodine nespravil.

„Aj mňa, pán Adam.“ Pustil jej ruku, ale úsmev jej opätoval.

„Prosím, tykajte mi.“

„Samozrejme, Carlisleoví priatelia sú aj mojimi priateľmi.“ Usmiala sa na neho ešte viac a postavila sa z druhej strany ku Carlisleovi a on pokračoval v predstavovaní.

„Ten svalnatý, hnedovlasý je Emmett. Tá krásna blondína vedľa neho je jeho polovička Rosalie.“ Ukázal na nich dvoch. Obidvaja sa mierne usmiali. Z ich myšlienok som spoznal, že nie sú veľmi v pohode. Dôverovali mu, ale stále nevedeli, prečo tu je a preto boli ostražití.

„Potom tu je Alice a Jasper,“ ukázal na Alice a potom na Jaspera. Oni sa ani neusmiali, nedôverovali mu takisto ako ja. Jasper preto, lebo zacítil ako je Adam nervózny a nevedel si vysvetliť prečo. Alice zase hľadela do budúcnosti, ale nič nevidela. Myslela si, že to je kvôli nemu.

Carlisle sa na nich zamračil, ale nechal to tak. Otočil sa na mňa a usmial sa. V myšlienkach ma poprosil, aby som sa aspoň trochu milo zatváril, že je to jeho priateľ.

Aj keď ma o to prosil, nemohol som, nedokážem sa usmiať na niekoho, komu nedôverujem.

„A toto je môj syn Edward,“ povedal a úsmev mu z tváre zmizol.

„Á, o tebe som už počul. Rozprával mi o tebe Aro. Veľmi ťa chce do svojej zbierky, ale ani keby si ho mučil, tak by to pred nikým nepriznal,“ povedal akoby nič a začal si ma prezerať. Jeho pohľad sa mi nepáčil, ale to bolo to najmenšie oproti tomu, čo povedal. Aro ma chce? A prečo? Veď myšlienky vie čítať aj on, tak prečo...

„No, Adam, aby som bol úprimný, všetkých nás veľmi zaujíma, prečo si tu.“ Carlisle to povedal veľmi diplomaticky.

Adam sa otočil na Carlislea a vtedy mi jeho myseľ niečo ukázala. Neviem či to bolo dobrovoľné alebo spravil chybu. To, čo som uvidel, by mi spôsobilo infarkt, keby som toho bol schopný. Celý som stuhol.

V jeho mysli sa bleskol obraz Belly. Mojej Belly. Sedela vedľa neho na posteli a usmievala sa.

Ten obraz sa stratil tak rýchlo ako aj prišiel. Kým som sa s toho prekvapenia stihol spamätať, už bola jeho myseľ zase prázdna. Ja som nebol schopný ničoho. Ten bastard vie, kde je Bella, ale to nie je to najhoršie, on bol s ňou a ona mu dôverovala. Zbláznila sa? To tak strašne túži byť v prítomnosti iného upíra, že pôjde s prvým, ktorého zbadá? Alebo jej ide o nesmrteľnosť? A čo, dopekla, robí s ním, prečo nie je s tým psom? Čo sa stalo? Bol som úplne zmätený, toľko otázok sa zrazu vynorilo a ja som nevedel ani na jednu odpoveď.

Adam uprel svoj pohľad na mňa a asi čakal reakciu. Ja som nebol schopný ničoho, len tam stáť a upierať na neho prekvapený pohľad.

Prvý, kto si všimol moje zmätenie, bol Jasper. Zacítil zmenu mojej nálady a chcel vedieť prečo. Edward, čo sa stalo?

Nevedel som mu na to odpovedať a už vôbec nie pred ním.

„Vidím, že sa všetci bojíte či ste neporučili pravidlá. Ale musím vás upokojiť, všetko je v poriadku, nič ste nespáchali. Prišiel som kvôli poslaniu, ktoré mi dal Aro. Je to celkom smiešne.“ Zasmial sa sám pre seba a pohľadom prešiel po miestnosti až sa zastavil na Carlisleovi. „Prosím, nesmej sa, ale Aro ma poslal, aby som urobil „sčítanie ľudu“,“ povedal a sám sa začal smiať. Carlisle sa pridal.

Toto bolo po prvý raz, čo som videl, žeby sa Carlisle, hlava našej rodiny, ten, čo je vždy vážny, takto smial. Bolo zvláštne vidieť ho takéhoto. A ako som tak počúval myšlienky, nebol som jediný, koho to prekvapilo. Najviac prekvapená bola Esme, nerád to hovorím, ale bola aj mierne dotknutá, ale to si priznať nechcela.

Keď sa tí dvaja prestali smiať, Adam nám vysvetlil, čo od nás chce. Potrebuje, aby sme mu povedali, kto je náš stvoriteľ, či ešte žije, koľko máme rokov, koľko upírov sme premenili, akým spôsobom života žijeme a koľko upírov a ako sa volali sme zabili a o ktorých vieme, že sú určite mŕtvi. Nikto s tým nemal problém okrem Alice a Jaspera.

Alice nevedela, kto ju premenil, mohla iba hádať podľa toho, čo sa dozvedela od Jamesa. James kedysi povedal Belle, predtým ako sme ho zabili, že to bol on, kto ju premenil, ale Alice tomu nechcela veriť. Nedalo sa to nijako overiť a pokojne to mohol povedať len preto, aby ma naštval a vyprovokoval k bitke, ku ktorej nakoniec aj tak došlo.

Jasper nestvoril nikoho, ale zabil veľmi veľa upírov. Veľmi mladých upírov. Boli to nepotrební členovia jeho armády. Urobil to na príkaz svojej stvoriteľky Marii. Veľmi presne si pamätal všetky ich mená, ktoré ho spolu s ostatnými zlými vecami v jeho minulosti prenasledovali. Tí však Adama nezaujímali. Takých je strašne veľa. Keďže boli stvorení len na jeden účel a keď ho splnili, tak boli zničený. Chcel vedieť iba počet. A ten bol strašný.

Celý ten čas som na Adamovi visel očami a dával pozor na každý jeden jeho krok.  V mysli som si stále prehrával ten obraz, ktorý mi pravdepodobne nedobrovoľne ukázal. Zvyšný čas mal v mysli iba jednotlivé údaje, ktoré mu moja rodina zdeľovala. 

Keď  skončil, Carlisle sa ho rozhodol vyprevadiť a to hlavne aby sa mu ospravedlnil za naše správanie. Sklamali sme ho a bol za to na nás veľmi nahnevaný, ale najviac na mňa. Sklamal som ho na celej čiare.

Mne to však bolo v danej chvíli celkom jedno. Jediné, čo som mal na mysli a čo mi nedá pokoj, kým to nevyriešim, bolo to, odkiaľ Adam pozná Bellu.

Carlisle sa lúčil so starým priateľom vonku, ale ešte stále sme boli v dosahu ich uší a mohli by nás počuť, keby som chcel niečo povedať Alice. Nechcel som, aby sa vystrašil a utiekol aj so svojím tajomstvom. A ak je moja domnienka pravdivá, tak by som veľmi oľutoval, ak by hneď teraz odišiel.

„A vraciaš sa hneď do Volterry alebo si ešte neskončil?“ spýtal sa Carlisle presne na to, na čo som potreboval počuť jeho odpoveď. Stál som úplne bez pohnutia a snažil som sa, aby mi neušlo čo i len jedno slovo alebo výraz jeho tváre v Carlisleových myšlienkach. Premenil som sa na dokonalú sochu a dianie v dome som úplne odignoroval.

„Nie, musím ešte ísť do pár miest. No, teda do veľa miest. Zatiaľ som spravil len západné pobrežie. Aj keď nemusím odpočívať, bude mi to trvať strašne dlho, som na to úplne sám,“ povzdychol si a vyzeralo to naozaj úprimne, ale ja som mu nemohol uveriť ani nos medzi očami. Nie po tom, čo som videl.

„Musím sa ti ospravedlniť za chovanie mojej rodiny. Ja... neviem, čo to do nich vošlo. Asi to bude tým, že nemajú nikoho z Volterry príliš v láske. Kolujú o vás nepekné povery.“ Carlislea to veľmi trápilo. Vedel som, že keď sa vráti naspäť do domu, tak si všetci vypočujeme prednášku a budeme sa musieť veľmi dlho pozerať na jeho nahnevanú a sklamanú tvár. Teda ja určite. Odo mňa toto nečakal. Preňho bola úľava, že nás neprišli potrestať za Bellu.

„Ja viem, čo sa o nás  hovorí a som za to veľmi nerád. Musím povedať, že sme si tú povesť zaslúžili. Nemusíš sa ospravedlňovať, Carlisle, ja rozumiem, ja by som sa na vašom mieste správal rovnako,“ povedal a položil Carlisleovi ruku na ramená. „Musím už ísť. Za pár hodín mi letí lietadlo a ja mám veľa práce. Rád som ťa zasa videl, starý priateľ.“ Otočil sa a odišiel. Carlisle tam zostal stáť a sledoval odchádzajúce auto. Stál tam ešte dlho po tom, ako auto zmizlo z dohľadu a premýšľal. Ja som mu však nevenoval pozornosť.

„Alice!“ zavolal som ju. V mihu stála vedľa mňa.

„Čo potrebuješ?“ spýtala sa, na tvári mala výraz ako by už všetko tušila. Nevedela však ani polovicu.

„V jeho mysli som videl niečo zvláštne. Videl som Bellu. Alice, prosím, potrebujem, aby si ho sledovala. Ale dávaj pozor, aby ťa neuvidel. Je to veľmi dôležité. Urobil by som to aj sám, ale potrebujem si zistiť niečo ešte dôležitejšie.“ Pozrel som sa na Alice a vedel som, že sa nebude pýtať na nič a počká si, až jej to poviem sám.

„Samozrejme, aj mne na ňom niečo nesedelo,“ povedala a už sa otočila, aby sa prezliekla do niečoho menej nápadnejšieho.

„Alice, a...“

Neboj sa! Carlisleovi nepoviem ani slovo. Nikto z nás, povedala a už sa venovala tomu, čo si zoberie na seba a ako to všetko urobí. Neviem, či som jej to niekedy povedal, ale ja ju milujem a ak som jej to nikdy nepovedal, tak to ani nikdy nepoviem.

 

Adam

Ako som mohol byť taký sprostý?! Celý čas som si dával obrovský pozor na to, aby som niečo o Belle neprezradil, a potom to takto pohnojím. Ja som ale idiot!

Ale stálo to zato. Pozerať sa do tej jeho odpornej tváre, ktorá zlomila nejedno ženské srdce a sledovať ten jeho zmätený výraz. Keď som si spomenul, že jedno z tých sŕdc bolo aj Belliné, bolo mi z toho hajzla na nič. Nevedel som, prečo ju mohol opustiť. Celý čas potom zo mňa nespustil pohľad, ale ja som sa choval akoby som si to ani nevšimol.

Tá jeho rodina je ale kúsok. Hlavne ten Jasper. Ešte som sa nestretol s niekým, kto bol stvorený na boje a prežil to. Nepotrestali ho Volturiovci a nezabili ho keď dovŕšil jeden rok od premeny. Strašne som sa ho chcel spýtať, ako to je možné, ale bolo by to... Nemuselo by to vystreliť dobre.

Veľmi rád som sa stretol so svojím priateľom. Carlisle je, alebo bol, veľmi milý upír, keď som ho spoznal, dokonca s ním bola zábava, ale teraz sa zmenil. Neveril som, že to je možné, ale odkedy som spoznal Bellu, veril som, že všetko je možné. Aj ja som sa zmenil. Nedávno neďaleko Sacramenta som bol na love a pristihol som sa, že mi tá žbrnda začala chutiť. Myslím však, že to bolo preto, lebo som pri tom myslel na Bellu, aká je dôverčivá, keď je so mnou a viem, že to je sčasti vďaka tejto diéte.

Za posledné dni sme spolu strávili veľmi veľa času a strašne sme sa zblížili. Nevedel som, že to je možné, ale zamiloval som sa do nej ešte viac. Ak som nemal čo v danej oblasti už robiť, presedel som zvyšok noci pri jej posteli a sledoval ako nádherne spinká. Bolo mi až ľúto ju ráno zobudiť, lebo sme museli znovu vyraziť. Ráno bola úplne roztomilá ako bola zmätená. Niečo však bolo strašne zvláštne. Každé ráno mi však položila jednu a stále tu istú otázku. Či v noci niečo rozprávala a ak áno, tak čo. Vždy som jej odpovedal po pravde. Nikdy nič nepovedala. Však túto noc áno. A kvôli tomu som bol na toho hajzla ešte viac nahnevaný ako predtým. V noci totiž povedala jeho meno. Jeho meno. On ju opustil. Nechal ju samú v otrasnom stave. Krvácajúcu a zranenú. A ona ho stále miluje. Aj po tom všetkom, čo jej urobil. Čomu ju vystavil.

Moja nálada klesla ešte nižšie ako bola predtým. Ale bola to len moja chyba. Nemal som myslieť na jej rozprávanie zo sna. Boli to len nezmyselné slová, ani som nevedel, v akom kontexte zazneli, či to bol dobrý, prekrásny sen alebo nočná mora.

Bol som už pred hotelom. Zastavil som a kľúče podal poslíčkovi. Vošiel som do vnútra vstupnej haly a prešiel až k pultu na recepcii. Aj na neskorú nočnú hodinu tu stála vysmiata blondína a usmievala sa na každého hosťa, ktorý prešiel okolo. Pristúpil som k pultu a ona okamžite pricupkala ku mne.

„Je slečna Swanová v izbe?“ povedal som bez akéhokoľvek pozdravu. Nemal som náladu na zdvorilosti. Recepčná si to nevšimla a okamžite mi podala požadovanú informáciu, bola na to perfektne vyškolená.

„Áno, pane. Vrátila sa približne pred dvomi hodinami,“ odpovedala a z hlasu jej odkvapával med. Neviem, či za to mohol môj upírí vzhľad alebo moje konto, alebo dokonca obidvoje.

Zase som bez pozdravu alebo len poďakovania a odišiel od pultu. Namieril som si to k výťahom.  Všetky hotely vyzerali rovnako. Už som aj prestal vnímať v koľkátom hotey sme. Ak by som bol bez Belly, tak by som sa nemusel takto zdržovať. Nepotreboval by som hotely.

Vstúpil som do výťahu a stlačil tlačidlo dvanásteho poschodia. Vo výťahu hrala príjemná klavírna  skladba, zatiaľ čo som sa pomaly blížil k Belle. Ani ma neprekvapilo, keď mi recepčná povedala len pred dvomi hodinami. Snažila sa vychutnať si každé mesto, zatiaľ čo mala čas. Vždy sa vrátila veľmi neskoro.

Ale teraz mi je úplne jedno či bude spať alebo bude hore, ja si potrebujem overiť jednu pre mňa smrteľne dôležitú vec a ona sa konečne potrebuje dozvedieť pravdu. Ja to už nemôžem zatajovať. Nedokážem jej už klamať. Ak sa dozvie pravdu neskôr, bude na mňa oveľa viacej nahnevaná ako teraz. To nemôžem riskovať. Neprežil by som to.

Všetko bude záležať na tom, ako bude teraz reagovať.

Výťah cinkol a otvorili sa dvere. Vystúpil som a vydal sa doprava do našej spoločnej izby. Asi pred troma hotelmi mi Bella navrhla, aby sme si zobrali len jednu izbu. Zdôvodnila to tak, že ju aj tak využíva len ona a ja som stále preč, ale ja som v tom videl aj niečo iné. Tým niečím bola jej dôvera.  Dôverovala mi natoľko, že dovolila, aby som bol s ňou hocikedy cez noc.

Vošiel som do izby a ona sedela na posteli. V lone mala položenú knihu a čítala. Už bola v tom jej pyžamku. Šedé kraťasky a šedé voľné tričko s kratučkými rukávmi. To bolo podľa nej pyžamko. Mňa to akurát tak vzrušovalo a to ma vytáčalo až do nepríčetnosti.

Ako som vošiel do izby, zdvihla hlavu a venovala mi prijemný, hrejivý úsmev, pre ktorý by som zabíjal a deň sa mi hneď zdal krajší, ale potom som si spomenul, koho predo mnou obdarovávala takýmito úsmevmi a nálada sa mi opäť vrátila na bod mrazu. 

„Ahoj! Myslela som si, že sa dnes večer už nevrátiš. Ako sa máš? Stihol si dnes všetko?“ začala sa ma vypytovať na úplne banality. Ja som jej neodpovedal a otočil sa radšej ku dverám a tváril som sa, že venujem pozornosť ich zatváraniu. V skutočnosti som potreboval nazbierať odvahu na to, čo som sa chystal urobiť. Nemal som ani najmenšiu predstavu ako to dopadne. Jediné, čo som vedel, bolo, že zajtra budeme musieť odísť. Nie do ďalšieho mesta, ale do inej krajiny. Do Volttery. Nemôžeme tu ostať. Nie po tej kolosálnej chybe, ktorej som sa dopustil v tom sprostom dome.

Keď som sa už ďalej nemohol tváriť, že zatváram dvere, otočil som sa na ňu. Na tvári som mal vážny výraz. Akonáhle pochopila podľa neho, že niečo nie je v poriadku, a to jej trvalo kratulinký čas, jej výraz na tvári skamenel a knihu, ktorú práve mala rozčítanú, keď som prišiel, zaklapla a položila vedľa seba na posteľ. Posunula sa a posadila sa na kraj postele.

„Čo sa stalo?“ sledovala ma očami. Nie je dôležité, však čo sa stalo, ale čo sa stane práve teraz.

„Potrebujem sa s tebou porozprávať,“ povedal som a šiel si sadnúť vedľa nej na posteľ. Počas cesty som si zatiaľ v rýchlosti vymýšľal ako začať.

„Isabella,“ vyslovil som jej celé meno aj keď som vedel, že to nemá rada, „musím ti povedať niečo, čo som pred tebou tajil veľmi dlho. Chcem však, aby si ma vypočula a neprerušovala. Je to nesmierne dôležité. Ale najprv...“ Naklonil som sa k nej a spravil to, na čo som doteraz zbieral odvahu.

Spojil som naše pery v bozku. Tie jej boli také mäkké, teplé, poddajné a sladké. Tie moje zase studené a tvrdé ako z kameňa. Ale aj tak to bolo to najkrajšie, čo som kedy zažil. Po tomto som sníval neskutočne dlho, túžil som po tom, aby som ich mohol ochutnať.

Mal to byť len ľahučký bozk na pery, ale keď som pocítil chuť jej pier, dostal som chuť na viac. Pohrúžil som sa do boku ešte viac a jazykom pootvoril Belline pery. Rukami som začal blúdiť po jej tele. Po jej dokonalom tele. Odtrhol som sa od jej pier a pokračoval cez líce a bradu až na jej krk. Jemne som jej prešiel zubami po krku. Zachvela sa, ale ja som sa dokonale ovládal. Nehrozilo jej žiadne nebezpečenstvo.

V tom som na hrudníku pocítil tlak. Jej ruky ma od seba odtláčali ja som však pokračoval ďalej. Bol by som pokračoval ďalej, keby nevyslovila tie slová.

„Prosím, nie! Prosím! Dosť!“


 Ja viem, že táto kapitola nestojí ani za zlámaný groš, ale tak myslím, že stále lepšie ako nič. Strašne sa vám ospravedlňujem za to dlhé čakanie, ale tá nezbednica múza ma nie a nie kopnúť. A k tomu som bola chorá a nemala som najmenšiu chuť a ani časť mozgu na písanie. A verte, že som to skúšala, ale vyšlo z toho niečo nezmyselné.

Ďakujem všetkým za komentáre pri predchádzajúcej kapitole. Neviete si ani predstaviť, aký je to pocit, že sa to niekomu naozaj páči. Každý komentár ma zahreje pri srdiečku a každý jeden si neskutočne vážim.

 


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 11. kapitola:

 1
09.06.2013 [18:43]

LiviaCullenďalšia časť bude ale nie tak skoro ako som si myslela ... prepáčte ale nestíham ... ale zato vám môžem sľúbiť že to bude stáť za to

7. kika
05.06.2013 [21:26]

výborné Emoticon Emoticon a dalšia časť??? už čakám mesiac a nezvládam to Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

6. Jsim
09.05.2013 [16:46]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

08.05.2013 [18:35]

jesikatauzasne Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. Jana
08.05.2013 [15:43]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

08.05.2013 [15:00]

zlatino ... klobúk dolu ... prehrala som stávku ... dlžím ti jeden bozk spolužiakovy ... samozrejme čo som mohla čakať ... že sa tak rýchlo vzdáš a necháš to? ja ťa asi vôbec nepoznám ... no tak dúfam že si to v pondelok v škole aspoň užiješ zatial čo ja si budem na zachode vyplachovať ústa a drhnúť si ich mydlom ...

čo povedať ku kapitole ... bola nádherná ... naozaj si super autorka ... nechápem ako som tomu nemohla uveriť keď mi spolužiaci vraveli aká si super aké perfektné su tvoje poviedky ...

no budem čakať na ďalšiu kedy ju vydáš keď si také zlá na mňa a nechceš mi ju dať prečítať skôr ako to uverejníš Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon šak počkaj ja si to s tebou v pondelok vyjasním

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

08.05.2013 [14:54]

paráda .. už som si myslela že sa medzi nimi nič nestane ale prekvapila si ma .... strašne sa teším, zlato moje, kedy nas zase prekvapíš ďalšou kapitolou...

nevieš si predstaviť ako dlho som chodila na tvoje zhrnutie kedy ho konečne obnovíš a dnes cez sviatok si ma a mnoho dalších určite tiež prekvapila a potešila ďalším skvostom ... len mohla byť trošku dlhšia

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. BabčaS
08.05.2013 [14:48]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!