Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prečo láska bolí? 7. kapitola

21.02.2010 (10:30) • Lettynka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1113×

7. kapitola

Pohľad Edward:

Keď Bella zhliadla lúku, bola naprosto unesená. Až tak, že zrejme aj zabudla, že som s ňou, ale mne to nevadilo. Ostal som stáť v tieni stromov. Až po hodnej chvíli sa začala obzerať, kde som. Bola taká nádherná v slnečných lúčoch. A ešte s tým výrazom panika – stres, bola úplne na zjedenie. No dosť blbé prirovnanie. Zasmial som sa v duchu.

„Edward, kde si?“

„Prečo nejdeš ku mne láska?“ spýtala sa, keď ma našla pohľadom.

„Neviem, bojím sa,  že sa zľakneš, keď ma uvidíš na slnku.“ Skutočne som sa bál ako zareaguje. Ešte pred žiadnym človekom sme sa takto neukázali.

„Láska, keď som neušla vtedy, keď som sa dozvedela, že si upír, myslím, že toto prežijem. Teda, ak sa z teba na slnku nestáva obrovská obluda s ostrými tesákmi a chlpmi aj tam, kde nepatria,“ povedala s úsmevom, akoby nič. Tak som to teda skúsil. Rozopol som si košeľu a pomaly som sa vybral smerom k slnečným lúčom. Hneď ako dopadli na moju pokožku, tá začala žiariť a hrať všetkými farbami dúhy. Bella ku mne podišla s ohromeným výrazom na tvári. Vztiahla ku mne ruku a pohladila ma po trblietajúcej sa hrudi. Vzal som jej ruku do svojej a pobozkal som ju. Ešte stále na mňa hľadela s vypúlenými očami.

„Edward, si prekrásny,“ hlesla.

„Tak, nebojíš sa?“

„Zbláznil si sa? Ako by som mohla?“ vybafla na mňa. Usmial som sa tomu.

„Veď si nádherne nádherný.“

Zrazu bol jej pohľad bolestný, akoby si niečo uvedomila, ale o sekundu znovu normálny.

Ležali sme na mojej, vlastne teraz už na našej lúke a hľadeli na seba. Po hodnej chvíli sa ma Bella spýtala otázku, ktorá mňa nikdy nenapadla.

„Ako sa stanem takou, ako si ty?“

Z tejto otázky sa mi normálne zatočila hlava. Vyskočil som upírou rýchlosťou na nohy.

„Bella zbláznila si sa? Ako ťa to mohlo napadnúť?! Nikdy sa nesmieš stať tým, čo som ja.“ Kričal som rozčúlene. To sa nesmie nikdy stať. Bella namietala, stále sa pýtala prečo. Nechápala prečo ma to rozčuľuje.

„Nesmieš, jednoducho nesmieš, sa stať takým netvorom ako som ja.“

„Ale Edward...“

„Žiadne ale, Bella,“ povedal som rázne, objal ju a začal hladiť.

„Ale prečo?“ opýtala sa bojazlivo. Potichu som zaúpel.

„Jednoducho nie.“ Snažil som sa, aby to bolo čo najkľudnejšie. Potom už prestala. Ale vedel som, že ona sa len tak ľahko nevzdá.

Po tom, ako ma odhalila, že k nej tajne v noci chodím mi navrhla, nech ostanem u nej.

„Keď Charlie zaspí, tak prídem k tebe. Zatiaľ ahoj, milujem ťa,“ povedal som jej vo dverách a pobozkal ju.

Čakal som v prítmí lesa, kým som nezačul Charlieho pokojné, tiché chrápanie. Išiel som, ako inak cez okno.

„Už som tu láska.“ Ležala schúlená v posteli. Vždy, keď som sa na ňu pozrel, cítil som nesmiernu lásku. Ľahol som si k nej, zabalil ju do deky a jemne objal. Bella sa ku mne pritisla, ako najviac mohla.

„Je pekné zaspávať pri tebe,“ povedala mi potichu.

„Kiež by som mohol povedať to isté.“

„Chceš povedať, že nie si rád so mnou?“ zobrala to z toho najhoršieho konca. Tak som jej teda vysvetlil, ako to myslím. Potom sa ukľudnila, ale znovu začala s témou jej premeny.

„Nepovieš mi prečo nechceš, aby som sa stala upírkou?“

„Bella ty s tým neprestaneš?“

„Je to preto, že nevieš, či chceš byť so mnou celú svoju večnosť, však?“ samozrejme Bella si z toho vzala zase len to najhoršie. Toto jej počínanie nikdy nepochopím. Bolelo ma, že si myslela práve toto. Veľmi by som chcel, aby bola so mnou navždy, ale nesmiem byť sebecký. Alice videla, že bude jednou z nás, ale ja to nesmiem dopustiť.

Tak som sa prehupol nad ňu. Začal som jej rozprávať, čo pre mňa znamená, a že jediný dôvod prečo nechcem, aby sa stala upírkou je, že nechcem, aby prišla o dušu a aby prišla o svoj ľudský život. Nechcem ju obrať o krásy tohto života.

Po tvári jej začali stekať slzy.

„Láska moja, prečo plačeš?“ bolelo ma, vidieť ju takto. Najmä, ak sú tieto slzy spôsobené mnou.

„Plačem, pretože... ani neviem. Tvoje slová ma dojali. Ale láska, stať sa upírkou je moje rozhodnutie. A som rozhodnutá pevne. Nezmeníš to a ja si nájdem spôsob, ako sa ňou stať. A navyše, nebolo by to jednoduchšie aj pre teba? Nemusieť ma chcieť každú chvíľu vysať a podobne.“

„Určite by to bolo jednoduchšie, ale nechcem prísť o to ako sa červenáš, nechcem prísť o tlkot tvojho srdca. Bella nechci odo mňa, aby som ti dovolil stať sa  upírkou.“  Jej slová ma strašne boleli. No ona stále neprestávala. Pýtala sa stále dokola na veci spojené s premenou, vravela, že stárne a každým dňom umiera. Vraj čo spravím, keď umrie. Pravda je, že už som nad tým premýšľal. Tak som jej povedal o Volturiovcoch. Mala stále nové otázky a tak sa dozvedela aj o vlkolakoch. Jej zvedavosť ma neustále prekvapovala.

Keď konečne zaspala, až som si vydýchol. No jej spánok nebol vôbec pokojný. Celú noc sa prevaľovala, metala so sebou, až sa prudko posadila s krikom. Objal som ju a upokojil. Našťastie sa mi to podarilo. Spala ďalej, už kľudne.

Ďalšie ráno ma už Bella musela prinútiť ísť na lov. Nechcel som ju po tej noci nechať samú. Ani Charlie nebol doma.

„Edward, pre Boha, nie som malé decko. Ja to zvládnem, Pozri sa na seba. Si smädný, máš už úplne čierne oči a kruhy pod nimi. Až sa bojím, že skočíš po mne.“ Zasmiala sa sama sebe, lenže mne to veľmi vtipné nepripadalo, tak som ju poslúchol.

„Budem len tu neďaleko a nebudem dlho. Milujem ťa,“ s týmito slovami som sa rozbehol do lesa.

Keď som sa vrátil, čakalo ma dosť nepríjemné prekvapenie. Z domu som počul tiché vzlyky tak som vtrhol dnu a našiel Bellu na zemi, ako plače.

„Láska moja čo sa deje? Čo sa stalo?“ spýtal som jej s panikou v hlase. Ona na mňa pozrela, ale akoby ma vôbec nevnímala. Zrazu odpadla. Hneď som ju vzal ku Carlislolvi do nemocnice. Nemohol som kontaktovať ani Charlieho, bol na rybách a nemal so sebou telefón.

„Edward čo sa stalo?“ pýtal sa vystrašený Carlisle, keď videl ako nesiem Bellu v náručí.

„Ja... ja neviem oci. Našiel som ju takto ležať na zemi v kuchyni. Pomôž jej.“ Keby som mohol tak plačem. Veľmi som sa o ňu bál. Keby sa jej niečo stane, tak v tej chvíli nemá moja večnosť zmysel.

Po pár minútach ku mne prišiel Carlisle.

„Je v poriadku, len odpadla z presilenia.“ Z presilenia? Ale čo robila? Čo sa vlastne stalo. Teraz bolo ale hlavné , že to nie je nič vážne a moja Bella bude v poriadku. Šiel som za ňou. Sedel som pri nej celý čas a držal ju za ruku.

„Neboj láska, budeš v poriadku,“ šepkal som jej, bozkával ju a hladil po vlasoch. Ale vlastne som ukľudňoval aj seba.

Po pol hodine prišiel aj Charlie, ktorému som nechal odkaz, že sme v nemocnici.

„Edward čo sa stalo?“ jeho vystrašený hlas bol znateľný, aj keď sa snažil byť pokojný.

„Neviem, našiel som ju ležať na dlážke. Carlisle povedal, že je to z presilenia, ale neviem čo ju presililo,“ vysvetlil som v skratke, čo som vedel. Nechal som Charlieho s Bellou a šiel za Carlislom. Už u neho bola aj Alice.

„Edward, ešte nevstala?“ spýtala sa Alice s obavou v hlase.

„Nie.“ Sedeli sme v otcovej kancelárii, obaja ticho, keď ku mne doľahli Carlislove myšlienky:

- Edward už je hore, pýta sa ne teba, potrebuje ťa -.

„Už vstala.“  Spolu s Alice sme sa rozbehli k jej izbe. Samozrejme len ľudskou rýchlosťou. Teraz bola pre mňa ešte pomalšia, ako inokedy. Vtrhli sme do izby ako dva hurikány.

„Bella, si v poriadku? Čo sa stalo? Všetkých si strašne vyľakala,“ pýtala sa Alice.

„Láska moja, už mi povedz čo sa stalo, prosím.“ Už som sedel pri nej a hladil ju.

„Dobre deti, nechám vás, idem za Carlislom vybaviť všetko čo treba,“ povedal uplakane Charlie a šiel preč.

Keď z Belly konečne vypadlo, že jej matka je mŕtva, že sa zabila, ostali sme aj s Alice úplne šoknutí. Vírilo mi v hlave toľko otázok. Aj Bella mi kládla tie isté otázky. Ako sa to mohlo stať? Ako to tí lekári mohli dopustiť? No odpovede som nepoznal.

Carlisle s Esme pomohli Charliemu vybaviť všetko ohľadne pohrebu. Bella bola celý čas totálne mimo. Nedokázala spávať, ani plakať. Nedokázal som jej nijako pomôcť, pretože v takejto situácii sa to nedá. So smrťou sa jednoducho treba len vyrovnať.

V deň pohrebu som bol pri Belle. Vo chvíli, ako sme pristúpili k otvorenej rakve, Belle sa spustil potok sĺz. Začala sa triasť, prihovárala sa mŕtvej matke. No zrazu to prešlo do srdcervúceho vzlykania a začala kričať na Renee, aby sa vrátila, ako jej to mohla spraviť. Potom znovu odpadla.

„Bells, Belli, zlatko,“ začal som ju kriesiť, no neprebrala sa.

„Vezmem ju domou,“ oznámil som Charliemu, ktorý mi bol vďačný.

Doma som ju položil do postele a čakal kým sa preberie. Chladil som ju rukami. Po chvíli to zabralo a Bella otvorila oči.

„Bells, láska, si v poriadku?“ neodpovedala, tak som to skúsil znovu.

„Miláčik odpovedz,“ konečne sa spamätala a zmätene sa pýtala čo sa stalo. Pýtala sa aj na Charlieho.

Po chvíli ma oslovila.

„Edward?“

„Áno?“

„Prosím obíjmi ma, potrebujem ťa,“ povedala mi a ja som to spravil s najväčšou radosťou. Bella sa ku mne pritisla čo najviac a potichu vzlykala. Začal som jej hmkať jemnú melódiu uspávanky, ktorú som zložil pre ňu a zabralo to. Upokojila sa a zaspala.

Zhrnutie

8. kapitola

Autor: Lettynka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prečo láska bolí? 7. kapitola: