Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prečo láska bolí? 8. kapitola

27.02.2010 (12:45) • Lettynka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1097×

8. Maturita a...

O 6 mesiacov neskôr

Pohľad: Bella

Ani neviem ako, ale už prešiel polrok od maminej smrti. Vďaka Edwardovi som sa postavila na nohy nielen v spoločnosti, ale aj v škole. Keby nebolo jeho, tak by som sa asi nedostala k maturite. Tá ma čakala za mesiac a pol.

„Belli, sústreď sa. Ja viem, že to vieš a že to zvládneš,“ hovorieval mi vždy, keď som sa chcela z toho vymotať.

Keď sme boli doma sami, snažila som sa z toho vymotať aj odpútaním jeho pozornosti na moju osobu. Neviem, čo to do mňa vošlo, ale posledné 2 mesiace som sa pokúšala Edwarda zviesť. Lenže on ako keby ani nebol chlap. Proste vždy to uťal skôr, ako sa to mohlo zvrhnúť.

„Ja,... nepáčim sa ti? Prečo ma odmietaš?“ spýtala som sa ho raz so slzami v očiach a sklonenou hlavou.

„Ako si toto môžeš myslieť? Práveže sa mi páčiš a chcem ťa. A to veľmi,“ povedal a zdvihol mi bradu, tým ma prinútil pozrieť sa mu do očí.

„Milujem ťa a strašne by som sa chcel s tebou milovať. Lenže ty si oproti mne krehká ako porcelánová bábika. V zápale vášne by som ťa mohol aj zabiť. A to len kvôli upokojeniu mojej túžby nebudem riskovať. Na to si pre mňa až príliš cenná,“ dokončil a jemne ma pobozkal.

Aj teraz som sa snažila učiť, no rozmýšľala som nad všetkým možným, len nie nad učivom. Edward bol na love. Šiel aj s Emmetom a Jasperom, vraj pánska jazda. Bol preč sotva 3 hodiny a už mi strašne chýbal. Vstala som a zapla si v prehrávači Cd – čko od Eda. Áno Ed. Začala som ho tak volať, ale len niekedy, lebo Edward mi niekedy prišlo také staromódne. Bodaj by aj nie, keď má sto rokov. Najlepšie bolo, že to dovolil len mne.

Boli na ňom piesne hrané na klavíri. Sám ich zložil a nahral. Jedna bola dokonca zložená pre mňa. Dal mi to CD len tak, vraj, keď mi bude chýbať, keď bude na love, mám si ho pustiť. Tak som si ho pustila. Ľahla som si na posteľ a zavrela oči. Prebralo ma až prichádzajúce auto a buchot dverí. Do čerta, Charlie. Úplne som zabudla na jeho večeru.

„Bells? Si doma? Poď dolu,“ zakričal na mňa.

„Oci, prepáč, ale stratila som...“ v polke schodov som sa zasekla, pretože som zbadala, že otec neprišiel sám.

„... pojem o čase,“ dokončila som s obdivným pohľadom na našu návštevu.

„Bells, toto je môj kolega, Nicolas,“ povedal otec a dotyčný mi s úsmevom podával ruku.

„Ahoj, som Nick,“ povedal krásnym hlasom. Bol nádherný. Keď som sa konečne spamätala, tiež som mu podala ruku.

„ A–ahoj, Bella,“ zakoktala som. On sa len poťuteľne usmial.

„Idem pripraviť niečo rýchle pod zub,“ povedala som rýchlo a tým som sa chcela vymaniť z Nickovho pohľadu, no otec ma zastavil.

„Netreba, objednáme si pizzu. Aj ty potrebuješ oddych od každodenného varenia pre mňa.“

Stále som potajomky sledovala otcovho kolegu. Nick. Pekné meno. Aj on bol pekný. Mal dlhšie tmavšie hnedé vlasy, prenikavé zelené oči a vysokú chudú postavu. Síce chudú, ale vypracovanú.

- Hmmm, ten by stál za hriech – pomyslela som si, ale vzápätí som sa v duchu prefackala. Ale možno to moje očarenie bolo tým, že mi trošičku postavou a vlasmi pripomínal Edwarda. A tie oči... aj Ed mal zelené oči, ešte keď bol človek.

„Bella, hej, haló,“ počula som otca, ako na mňa volá.

„Ehmm, čo?“ spýtala som sa celá v rozpakoch a určite som sa aj červenala, cítila som, ako mi horia líca.

„Vravím ti, že asi za mesiac odchádzam do Seattlu na služobnú cestu a je to na celý víkend. A možno aj dlhšie. Vraj majú dosť problémy s výtržníctvom. Budeš musieť ísť so mnou.“

„Čože? Pred maturitou?" Spýtala som sa mierne podráždene.

„Ešte to presne neviem, ale nemôžem ťa tu nechať samú!“ ukončil Charlie rázne našu debatu.

Nahnevane som sa postavila a šla do izby učiť sa.

„Ospravedlňte ma.“

„Už nie si hladná?“ spýtal sa starostlivo otec.

„Nejak ma prešla chuť,“ odpovedala som ticho.

Večer som šla pod sprchu extrémne unavená. Ani neviem z čoho. Chcela som počkať, kým príde Ed, ale hneď ako som padla do postele, tak som zaspala. Túto noc som mala celkom pokojný spánok. Teda až na tie sny, čo som mala. Nedávali síce veľmi logiku, ale aj tak ma vedeli vyviesť dokonale z rovnováhy.

Neviem ani kde som to bola, ale zrazu sa predo mnou objavil Nick. Len v trenkách. Krásne sa na mňa usmieval, aj ja na neho a srdce mi tĺklo veľkou rýchlosťou. Nick sa ku mne pomaličky približoval. Vlastne, sedela som na posteli v čipkovom negližé. Keď sa ku mne konečne dostal, začal ma vášnivo bozkávať. Pod návalom jeho dotykov a emócií z nich som prerývane dýchala. Bol to fantastický pocit, cítiť jeho dlane na celom svojom tele, jeho bozky. Pomaly mi vyzliekal negližé. Trošku som sa od neho odtiahla, aby som sa mu mohla pozrieť do očí. No v tej chvíli to už nebol Nick, ale Edward. Zalapala som po dychu. Chcela som ho pobozkať, no on sa odtiahol a odišiel. Posadila som sa na posteli celá spotená. Toto čo malo byť? Ako to, že ma ten otcov kolega takto vyviedol z miery? Pred dvoma dňami by ma ani nenapadla myšlienka na iného chlapa, ako na Eda. Tie nevybúrené hormóny mi už asi lezú na mozog.

Ani som sa poriadne nespamätala z toho dosť divokého sna a príšerne som sa nalakala. Objímali ma chladné paže a do nosa mi udrela nádherná sladkastá vôňa, ktorú by som spoznala všade na svete.

„Láska, kedy si sa vrátil?“ objala som a pobozkala ho trochu vášnivejšie ako obyčajne. Asi som bola ešte vzrušená z toho sna.

- Ach keby to dokončil aspoň tam. Sakra - z uvažovania ma prebralo jemné potrasenie.

„Bells, si v poriadku?“ spýtal sa s istou panikou v hlase.

„Hej, jasné, som,“ odpovedala som mu trochu zmätene.

„Prečo si tak prudko vstala? Snívalo sa ti niečo zlé?“

- Och, radšej, keby to bolo zlé - pomyslela som si.

„Nie, nič, len som mala taký divný pocit,“ – ani nevieš, aký divný - dodala som si v duchu a usmiala som sa na neho.

„Poď ku mne,“ pokynula som mu, keď som si ľahla. Samozrejme si šiel ku mne ľahnúť, ale najprv ma poriadne zabalil do paplóna. V jeho náručí sa mi zaspávalo hneď lepšie. A ani žiadne erotické sny ma už našťastie nemátali.

Týždeň pred maturitou som už pomaly šalela. A najlepšie bolo, že keď nebol Ed doma, s učením mi pomáhal Nick. Ale dalo sa pri ňom učiť? Tak isto, ako pri Edwardovi, nie, nedalo. Dosť sme sa spriatelili.

„No tak, Bella, sústreď sa,“ napomenul ma Nick už po niekoľkýkrát. Tak ale čo narobím, keď si neviem pomôcť?

„Prepáč,“ odpovedala som mu zahanbene.

Edward proti nemu nemal síce nič, ale niekedy sa tváril dosť smutne, keď som ho spomínala.

„Veľmi sa ti páči?“ spýtal sa ma raz dosť smutne, keď sme len ležali na posteli. Ostala som dosť šokovaná, ale rozhodla som sa, že mu poviem pravdu. Aj tak to na mne bolo vidieť.

„Edy, láska moja. No, áno páči, ale to je tak všetko. Je to pekný chlap, ale na teba nemá nikto,“ odpovedala som mu a prevalila sa na neho. Začala som ho bozkávať.

„Milujem len a len teba a to sa nikdy nezmení,“ vravela som mu medzi bozkami.

„Ja by som bol možno aj radšej.“ Prudko som sa od neho odtiahla.

„Čo to vravíš, ako radšej? Ty ma už nechceš?“ spýtala som sa a cítila, ako ma pália slzy v očiach, no snažila som sa ich potlačiť.

„Samozrejme, že ťa chcem,“ objal ma a pobozkal: „no takto by si mohla aspoň žiť normálny život pri normálnom mužovi. Mohli by ste mať deti, zostarnúť spolu...“

„Lenže ja chcem byť s tebou. A najradšej by som bola, keby si prehodnotil aj to moje starnutie. Aj tak som už od teba v podstate o rok staršia.“

„To v žiadnom prípade. Na túto tému sa už nemienim baviť,“ uťal rázne tento rozhovor a vedela som, že keď sa s ním nechcem hádať, tak musím s týmto prestať. No čo mám robiť, keď som s ním chcela byť už navždy. No to nebude možné, ak ostanem človekom. Veď predsa, ako to bude vyzerať tak o 10 rokov? Ja už budem mať mierne povráskavenú tvár a on stále ako 17 ročný. Nebudem sa cítiť dobre ani ja, ani on. Ale vysvetlite to bláznivému a tvrdohlavému upírovi.

V deň maturity som bola nervózna ako nikdy. Charlieho služobka sa preložila až po mojej maturite. Vraj chce byť pritom.

Najprv ma čakala angličtina, potom matika a biológia. Samozrejme Edward a Alice to zvládli ľavou zadnou. Veď ako inak. Už to niekoľkokrát zažili.

Anglinu som zládla v pohode. Horšie to bolo s matikou. Tá mi nikdy bohvieako nešla. S odretými ušami som to zvládla a biológia bola pre mňa hračka. Keď som konečne vyšla von s tým, že už to mám za sebou a zvládla som to, padol mi zo srdca obrovský kameň.

Cullenovci ma čakali na parkovisku. Ale nielen tí. Stál tam aj Nick s ružou v ruke.

- Do prdele, čo teraz? - pomyslela som si. Aj keď som nechápala, čo to bolo za reakciu. Podišla som ku Cullenom. Tam ma Emmett vzal do náručia a začal mnou točiť.

„Vidíš ségra? Ja som vedel, že nie si až taká tupá, ako o sebe tvrdíš,“ poznamenal so smiechom.

„Jasné, jasné, Em. Ale keď nechceš, aby som ťa ovracala, daj ma konečne dolu.“ Keď som sa z neho úspešne dostala prešla som k Edwardovi.

„Blahoželám, láska,“ pobozkal ma a dal mi kyticu červených ruží.

- Tý jo, takže Nicka s jednou ružou si všimnem, ale môjho Eda s obrovskou kyticou nie, mne už asi fakt hrabe - pomyslela som si a na svoje ospravedlnenie som Edwardovi venovala mierne nárúživý bozk.

„Ehm, Ehm,“ odkašľala si Alice decentne, „mohli by sme ti zagratulovať aj my ostatní?“ spýtala sa. A tak ma Edward dosť neochotne pustil a vyobjímali ma aj všetci ostatní. Potom som prešla k Nickovi.

„Blahoželám,“ povedal, jemne ma objal a dal mi ružu.

„Aj ja,“ slušne som poďakovala s úsmevom na perách.

Samozrejme Alice prichystala „menšiu“ párty. Boli sme tam všetci. Aj môj otec. Dosť dobre sme sa všetci bavili. Keď som prišla nad ránom domov, tak som sa akurát tak hodila do postele a zaspala.

Zhrnutie

9. kapitola

Autor: Lettynka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prečo láska bolí? 8. kapitola: