Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prečo láska bolí? 31. kapitola

09.02.2012 (12:30) • Lettynka • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1139×

31. kapitola

Edward

Bellu sa mi stále nepodarilo presvedčiť, aby privolila premenu Nicka.

„Ty určite chceš, aby zomrel!“ obvinila ma naposledy. „Myslíš, že potom budeš mať voľnú cestu ku mne? Edward, zobuď sa. Ty si ma opustil, nechal si ma samú! A teraz chceš z cesty odpratať môjho manžela?“

„Bella ty si sa zbláznila!“ Nevedel som, čo iné na to povedať. Tie ženy si niekedy vymyslia také fantazmagórie, až z toho rozum postáva. Pripúšťam, že ma napadlo, že čo by bolo, keby to Nick neprežije, ale to len na chvíľočku. Cielene by som nič také nechcel. Navyše, snažím sa pomôcť jemu. Požiadal ma o to. V takýchto chvíľach som mal sto chutí ňou zatriasť a povedať jej, že Nicka počujem a je to jeho prianie. No to som nemohol. Za prvé, sľúbil som mu to. A za druhé, určite by mi neverila a pokladala by to za ďalšiu lož, aby som dosiahol svoje.

„Nick, je mi to ľúto, ale Bella nie a nie ustúpiť. Vieš aká je tvrdohlavá!“

Edward, pokús sa ešte o to, prosím.

„Pokúsim, ale neručím ti za to, že to vyjde,“ vravel som a potom som bol už ticho, pretože som počul prichádzať Bellu.

„Čo tu ty robíš?“

„Prišiel som sa pozrieť, ako sa má tvoj manžel. Aj to mám zakázané?“

Naposledy mi povedala, nech sa k jej dcére nepribližujem, pretože ju straším. Čo bolo úplná hlúposť, pretože sme sa s Abby vždy dobre bavili. Aj tak som ju neposlúchol a vždy, keď bola Abby s Alice, tak som bol pri nich. Neviem prečo, ale niečo ma k tej malej prefíkanej potvorke ťahalo. Možno to bolo kvôli tomu, že zdedila po svojej matke tú úžasnú schopnosť, že som nepočul jej myšlienky, čo bolo fajn, lebo som si pri nej mohol oddýchnuť. Hoci jej húževnatosť a vytrvalosť... mohol som si oddýchnuť aspoň od myšlienok. Jediné šťastie v tomto prípade bolo, že som upír. Inak by ma uhnala. No Belle sme v tejto chvíli s ňou pomáhali, pretože už nemala ďaleko do pôrodu a potrebovala oddychovať. Hoci, keď bola Abby s ňou, tak bola pokojná. Tá malá bola veľmi múdra, až príliš na svoj vek. Všimol som si, že spí strašne málo. Carlisle ju chcel vyšetriť, no Bella to nedovolila.

„Veď je v poriadku, čo chceš stále vyšetrovať, Carlisle?“

Samozrejme, nedala sa presvedčiť.

Nick sa nakoniec rozhodol, že ho mám premeniť aj bez toho, aby o tom Bella vedela. Vôbec sa mi to nepáčilo.

„Nick, podľa mňa to vôbec nie je dobrý nápad,“ skúšal som ho presvedčiť, no nedal sa. Zdalo sa mi, že je rovnako tvrdohlavý ako Bella.

Edward, ja už takto nedokážem prežívať jeden deň za druhým. Je to strašné utrpenie. Buď to vyjde alebo budem mať konečne navždy pokoj.

„Nehovor tak. Uvedomuješ si, že tým strašne Belle ublížiš? A Abby, myslel si na ňu? Chceš, aby tvoje ešte nenarodené dieťa prišlo o otca?!“

Edward, uvedomujem si to všetko. Lenže myslíš, že takto to bude lepšie? Keď ma Abby bude chodiť pozerať, ako nehybne ležím na posteli, nepoviem jej ani slovo, Bella sa bude trápiť, že sa mi stav nemení a s mojím nenarodeným dieťaťom neprehovorím ani slovo? Myslíš, že to bude lepšie? Ja si myslím, že nie. Pretože Bella k tebe ešte stále niečo cíti, Abby ťa má rada a môj syn ťa bude môcť brať za otca. Tvoja rodina Bellu miluje a ja viem, že Bells aj deti ostanú v tých najlepších rukách, v prípade, že to nevyjde a ja odídem do večných lovíšť. A samozrejme v prípade, že sa na ňu znova nevykašlete.

„Toho sa nemusíš báť. Už znovu takú chybu nespravím! A čo keby sme Belle povedali pravdu, že s tebou dokážem komunikovať cez myšlienky? Skúsil by si ju presvedčiť ty, že tá premena je dobrý nápad, a že to chceš.“

Nemyslím, že by ti uverila. Ani nechcem, aby to vedela. Porozprávala mi tu sem - tam aj veci, ktoré možno nechcela, aby som vedel a nechcem, aby sa cítila zle.

Pomaly som sa na ten čin pripravoval. Fyzicky aj psychicky. V prvom rade musím dostať Nicka z nemocnice. Nemôžem ho pohrýzť tam. Modlil som sa za to, aby to vyšlo, pretože viem, že keď to nevyjde, Bella ma znenávidí. Chodil som na lov tak často, ako sa to len dalo. Keďže som v poslednom čase žil na ľudskej krvi, bojím sa, že to nezvládnem. Nick mi verí, no ja nie.

Edward, predtým, než sa do toho pustíme, chcem ti niečo povedať. Si celkom fajn. Postaraj sa o Bellu, už ju nikdy v živote neopusť! A postaraj sa o môjho syna tak dobre, ako som sa ja staral o tvoju dcéru, keby sa niečo pokazí a ja to neprežijem. Ber ho za svojho tak, ako som ja bral za svoju tvoju dcéru.

„Čo to vravíš?! Akože moju dcéru?“

Vravím, že Abby je tvoja dcéra.

„Ale ako? To nie je možné! Ja predsa nemôžem mať deti. To je v mojom prípade nemožné!“

Bella otehotnela a ani to nevedela. Zistila to až v nejakom treťom mesiaci. Najprv to dieťa nechcela, lenže už bolo na potrat neskoro. Vtedy mi povedala všetko o vás, aby mi vysvetlila, prečo nechce to dieťa. Ja som sa rozhodol, že jej pomôžem. Navrhol som jej manželstvo. Veľmi sa bála. Bála sa, že ho nezvládne. Bála sa, že v tom dieťati bude viac z upíra, ako z človeka a nezvládne ho držať na uzde. Ale ako vieš, tak je to v poriadku. Abby je viac človek ako upír. Aj keď výdrž má tak za päť detí a je vyspelejšia ako ostatné.

Bol som úplne v šoku z toho, že je Abby moja dcéra. Hneď som šiel za Carlisleom, aby som mu to povedal.

„Ja som to pravdupovediac tušil, len som nevedel prísť na to, ako by to mohlo byť možné. Ale v podstate muži sú produktívny celý život, čiže my fungujeme normálne, aj keď sme upíri, kdežto ženy ustrnú v podobe, v akej sú, a preto nikdy nemôžu mať už deti.“

Carlisleovo vysvetlenie dávalo celkom zmysel. Nikomu inému som to nepovedal. A nepovedal som mu ani o tom, že sme sa s Nickom dohodli na premene za Belliným chrbtom. Viem, že by s tým v žiadnom prípade nesúhlasil.

Chcel by som od teba ešte jednu láskavosť. Mohol by si v mojom mene napísať Belle list? Chcem, aby vedela, ako sa toto všetko stalo, keby náš plán nevyjde celkom podľa predstáv.

„Prosím ťa, Nick, nevrav tak. Ja sa budem snažiť, aby sa to skončilo čo najlepšie pre oboch. Teda v rámci možností. Si si vedomí toho, že nech toto dopadne hocijako, Bella nám to nikdy neodpustí?“

Samozrejme.

Odpovedal mi Nick a obaja sme sa zasmiali. Ja nahlas a Nick v myšlienkach.

„Na čom sa, prosím ťa, tak dobre bavíš?

Bol som tak zaujatý rozhovorom s Nickom, že som vôbec nepočul, že prichádza Bella.

„Na ničom konkrétnom.“

„Tebe je asi vtipné, keď vidíš takto môjho manžela!“

„Ale prosím ťa, Bella! Ako ťa už len toto mohlo napadnúť?“ opýtal som sa jej a vydal som sa radšej preč z izby. Bella je v poslednom čase strašne divná. Asi ňou zmietajú  tehotenské hormóny, pretože s takýmito čudnými názormi ju vôbec nespoznávam. Ani nepochopím, ako ju niečo také absurdné môže napadnúť.

„Myslíš si, že teraz len tak odídeš? Povedz mi na čom si sa smial!“ Tá ženská je nenormálna! Ona za mnou uteká! Už som to celkom nezvládal. Ona ma normálne dovádza k šialenstvu.

„Bella, spamätaj sa, prosím ťa! Prečo by som sa mal smiať na tom, čo je s Nickom? Prečo by som chcel, aby sa mu niečo zlé stalo? Práve naopak. Snažím mu pomôcť, pretože chcem aby si bola šťastná a je mi jedno s kým. On ti pomohol, keď som ťa ja zničil, som mu za to vďačný do konca svojej večnosti, tak sa prosím ťa spamätaj!“ triasol som ňou, pretože som to už nevydržal. Nezvládal som jej podozrievanie.

„Ako sa mu snažíš pomôcť?“

„To ti nesmiem povedať, prepáč.“

„No tak, Edward. Ako to, že mi to nesmieš povedať?“ nedala sa len tak odbiť.

„Bella, ja ti to skutočne nesmiem povedať. Sľúbil som to. Prepáč.“ Pustil som ju a odišiel čo najrýchlejšie.

Bella

Neviem, čo sa to so mnou dialo, ale mala som divné podozrenie, že Edward chce niečo spraviť Nickovi. Stále som ho podozrievala. Nechápala som vlastným pocitom ani reakciám. Nechápala som ani, keď som vošla do Nickovej izby a Edward sa smial. Nechcel mi odpovedať na čom, keď som sa ho pýtala a vtedy na mňa vyletel. V podstate sa mu ani nečudujem. Hormóny zo mňa robia divného človeka. Ale hádam to prejde po pôrode. Už každú chvíľu budem znovu matkou. Na jednej strane sa teším, no na druhej som smutná. Som smutná, pretože pri tom nebude Nick, ak to pôjde takto ďalej. Jeho stav sa vôbec nemení.  Som z toho dosť zúfalá. Aj Abby chýba. Neustále sa ma vypytuje, kedy bude ocko v poriadku. A ja jej nedokážem odpovedať. Už sa mi prehnala hlavou aj Carlisleova ponuka, že ho premení, ale bojím sa, že to nevyjde. A bojím sa aj toho, že keď bude Nick upír, skončí to rovnako ako s Edwardom. Čo ak Nick ublíži naším deťom alebo mne? Čo ak od nás odíde a nechá nás samých, ako to urobil Edward? Na tieto otázky nedokážem nájsť odpoveď. A potom je tu ešte jedna pochybnosť. Chcem vôbec mať z môjho muža upíra aj za cenu, keby ho to zachránilo? Kvôli tejto pochybnosti som zhnusená sama zo seba. Ale ja už nechcem prežívať znovu tú opatrnosť a všetky veci, ktoré mi liezli na nervy pri Edwardovi.

Šla so zamyslená do Nickovej izby a zo zamyslenia ma dostalo až to, keď som tam Nicka nenašla. Moja prvá myšlienka bola, že Nick je v poriadku a vzápätí druhá myšlienka, či je v poriadku. Ihneď som utekala za Carlisleom do kancelárie. Bez zaklopania som rozrazila dvere.

„Čo je s Nickom?“ Carlisle na mňa pozrel ako na blázna.

„Akože čo je s Nickom. Deje sa s ním niečo?“

„Carlisle, Nick nie je vo svojej izbe. Pýtam sa, kam zmizol?!“

„Čože?!“ skríkol a vyskočil od stola. Spolu sme utekali do jeho izby, teda Carlisle tam bol oveľa skôr, ako ja.

„Naposledy tu bol Edward,“ oznámil mi a už mal mobil pri uchu. Hľadela som na neho ako vo sne. Moje tušenie bolo správne. Edward chce ublížiť môjmu manželovi.

„Nedvíha. Bella kam ideš?“ kričal za mnou Carlisle.

Prudko som zabrzdila pred Cullenovskou verandou a snažila som sa čo najrýchlejšie vymotať z auta. Rozrazila som vchodové dvere a vbehla do obývacej miestnosti. Nikto tu nebol.

„Edward, kde si?“ Samozrejme nikto sa mi neozval, tak som šla rýchlo do jeho izby. Keď som otvorila dvere naskytol sa mi strašný pohľad. Edward sa skláňal nad mojím manželom a robil mu masáž srdca.

„Čo to robíš? Prečo, čo si to...“ jachtala som a ani som poriadne nevedela, čo mu chcem povedať. Po neskutočne dlhom čase sa ku mne otočil so zmučeným  pohľadom.

„Bella, ja, Nick...“ tiež zrejme nevedel, čo mi má povedať. Len na mňa nemo hľadel.

Môj pohľad padol na bezvládne telo môjho manžela.

„Čo si to spravil? Edward, čo si to spravil? Prečo? PREČO?!“ zjápala som ako zmyslov zbavená.

„Pretože to chcel.“ Počúvala som jeho slová, no nedávali mi zmysel.

„Ako?“

„Počul som jeho myšlienky. On všetko vnímal a nechcel už takto byť.“

„Prečo si mi to nepovedal?“

„Lebo to nechcel. Jemu som sľúbil, že ti to nepoviem.“

„Zabil si ho! Zabil si mi manžela - otca mojich detí! Ako si mohol?!“ Cítila som sa zle. Toto musí byť len zlý sen, to nemôže byť skutočnosť. Nie!

„Iba jedného.“

„Čože?“ nechápala som.

„Zabil som otca iba jedného tvojho dieťaťa. Povedal mi, že Abby je moja dcéra. Ako si mi to mohla zatajiť?“

„Nechcem ťa počúvať. Toto nemôže byť pravda.“ Prudko som sa otočila a utekala som k autu. Rýchlo nasadla, naštartovala a uháňala preč. Oči som mala plné sĺz, nevidela som ani na cestu. On mi zabil manžela!

„Nie, nie,“ opakovala som si stále dookola medzi vzlykmi. V mojom rozrušení som si nevšimla srnku, ktorá mi vbehla do cesty. Prudko som stočila volant, no šmykľavá cesta mi nedovolila vyrovnať kolesá do správnej polohy. Rýchlo som mierila smerom k skalnatej stene popri druhej strane cesty.

Autor: Lettynka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prečo láska bolí? 31. kapitola: