Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prečo láska bolí? 13. kapitola

30.03.2010 (20:45) • Lettynka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1158×

Je jediné miesto kde mohla Alice vziať Bellu. K nám domov. Čo najrýchlejšie som sa rozbehol tým smerom.

13. kapitola

Edward

„Kde je?“ spýtal som sa ešte skôr ako som rozrazil dvere.

„Je hore. Carlisle, jej dáva infúziu.“ Odpovedala mi nahnevane Rose.

„Vieš čo to bude, ak zomrie? Za všetko môže len tvoja ľahkovážnosť. Čo budeme robiť? Len tak ujdeme?“ stále na mňa kričala Rose. Ja som na ňu len nemo hľadel.

Nie ona nesmie zomrieť, nesmie. Nie takto, nie mojou vinnou.

„Kde je Alice?“

„Je pri Belle. Nechce, aby si tam išiel,“ odpovedal mi Emmett.

„Čo sa vlastne stalo?“ spýtal sa po chvíľke.

„My, ležali sme na lúke a zrazu Bella vykríkla. Poštípal ju jedovatý had. Ja, kým by som ju priniesol ku Carlislovi, tak by zomrela. Jed sa šíril veľmi rýchlo. Strácala vedomie, tak som sa rozhodol, že jej ho vysajem. Ale nezvládol som to, nezvládol. Keby niet Alice, tak ju asi zabijem.“ Zrútil som sa a znova začal vzlykať bez sĺz. Esme na mňa len súcitne hľadela. Jej tvár bola plná bolesti.

„Ale keby si to nespravil zomrela by určite. Teraz je už takmer mimo nebezpečenstva.“ Ozval sa Carlisle z hora.

- Moja Bella bude v poriadku, bude žiť -, nič iné mi nechodilo po rozume.

„Jednal si najlepšie ako si vedel, jediná chyba bola, že si sa neovládol.“ Carlisle ma súcitne držal za plece.

„Smiem ju vidieť?“ spýtal som sa zronene, Carlisle len kývol.

Upírskou rýchlosťou som vybehol hore schodmi. Pri dverách som sa však zastavil. Alice ma tam nechcela. Až som sa bál, že po mne skočí.

„Poď,“ ozvalo sa z poza dverí. Tak som vošiel. Alice sedela pri Belle a držala ju za ruku. Bella bola ešte bledšia ako obyčajne. Nechcelo sa mi veriť, že som jej to spôsobil ja. Oči ma pálili. Keby som človek, tak stále plačem.

„Bude v poriadku a to je tvoje jediné šťastie!“ povedala mi nasupene Alice.

„Alice...“ ani sám som nevedel čo mám povedať. Len som sa zronene zrútil pri ňu na stoličku a  hlavu si položil na Bellinu hruď. Počúval som pravidelný tlkot jej srdca. Bol to ten najkrajší zvuk, aký som kedy počul. Zavrel som oči a nechal sa unášať tým zvukom. Bum - bum, bum - bum...

„Ďakujem,“ vyslovil som odrazu smerom k Alice, „keby niet teba, tak by som ju skutočne zabil.“

„Ale keby niet teba, tak by aj tak zomrela,“ povedala po chvíli, „rozmýšľala som o tom a aj Carlisle mi to povedal, takže mi prepáč za moju prehnanú reakciu,“ dopovedala smutne.

Neustále som rozmýšľal, ako sa to mohlo stať. Som pre Bellu to najhoršie, čo ju mohlo postretnúť. Nie, ona si toto nezaslúži. Zaslúži si normálny život. Zaslúži si žiť po boku normálneho chlapa, s ktorým nie je v nebezpečenstve na každom kroku. S ktorým bude môcť mať normálnu rodinu. Muža, pri ktorom zostarne, s ktorým bude mať deti, vnúčatá. Nie život pri netvorovi, ako som ja. Nezaslúži si, aby bola kvôli mojej sebeckosti ohrozená na živote. Je to pre mňa to najcennejšie. Počuť biť jej srdce, je ten najkrajší pocit a to bum – bum, bum – bum, je ten najkrajší zvuk na svete. Premýšľal som aj nad tým, čo mi kedysi povedala. Či by nebolo lepšie, keby ju premením. Bolo by to oveľa lepšie. Áno, bolo by to ľahké a bol by som s ňou šťastný celú moju večnosť. Ach Edward, na čo to myslíš?! Nie, to nesmiem dopustiť. Jej duša je dôležitejšia, ako moje šťastie. Nikdy sa to nesmie stať.

Infúzia zaberala, postupne Bella naberala farbu, ale zároveň mala už inú vôňu. Nebola to už čisto Bellina nádherná vôňa. Bolo to, akoby bola niekto iný.

Už som pri nej sedel druhý deň. Nechcel som sa od nej ani pohnúť. Ešteže som upír a nemusím spať, ani nemám nijaké biologické potreby. Nedokázal by som sa od nej pohnúť.

„Láska moja, preber sa už prosím,“ prosil som ju už asi stýkrát.  Jej srdce už naberalo na intenzite úderov.

Bella

Pomaly som začínala vnímať. Silné svetlo mi prenikalo cez zavreté viečka. Pomaly som ich otvorila. Kde to som? Posledné, čo som si pamätala bola bolesť a krik.

„Bells, láska, si v poriadku? Ako sa cítiš? Carlisle, poď sem, Bella sa prebrala!“ počula som nádherný hlas môjho miláčika.

„Edward, čo... čo sa stalo?“ pýtala som sa ho a pokúšala sa posadiť. Ešte stále som bola oslepená tým ostrým svetlom.

„Nenamáhaj sa, kľudne lež, musím ťa ešte prezrieť,“ zaznel v dverách Carlislov hlas.

„Povie mi už niekto čo sa stalo?“

„Čo si pamätáš posledné?“ spýtal sa Carlisle.

„Bolesť, niečo, niečo ma poštípalo a potom krik a potom už nič,“ odpovedala som mu.

„Pohrýzol ťa jedovatý had, Edward ťa zachránil, vysal z teba jed.“

„A čo ten krik?“

„To bola Alice. Potreboval som malú pomoc,“ odpovedal Edward. Pripadal mi zahanbene a bolestne.

„Pomoc?“

„Potom ti poviem, teraz sa snaž byť v kľude ešte si slabá.“

„Budeš v poriadku, ešte musíš oddychovať. Bola si mimo dva dni,“ dohovoril Carlisle a bral preč nejaké vrecúško. Vrecúško s krvou!

„Čo to...?“

„No to je to prečo som potreboval pomoc. Neudržal som sa,“ šepkal Edward so sklonenou hlavou a bolestnou grimasou.

„Prepáč mi to, ja...“ ospravedlňoval sa, držal za ruku a hladil ma na nej. No stále mal sklonenú hlavu.

„Ale Carlisle povedal, že si ma zachránil,“ povedala som mu a snažila sa ho pritiahnuť k sebe.

„Ale neudržal som sa. Skoro som ťa zabil. Keby neprišla Alice, bola by si mŕtva a to všetko len kvôli mojej slabosti!“

„Láska, ale som tu, vďaka tebe.“ Teraz sa už konečne priblížil ku mne a ja som mohla spojiť naše pery v toľko očakávaný bozk.

Takže som bola dva dni mimo. Hmm... Potom ma však napadlo.

„A čo Charlie? Nevolal mi? A čo škola?“

„Volal, ale vyhovorila som sa a do školy ti dal Carlisle ospravedlnenie,“ odpovedala mi Alice, ktorá sa z nenazdania objavila vo dverách.

„Ach Bella, som taká rada, že si v poriadku!“ pišťala a bežala ku mne.

„Sestričkáááá, hneď ako som počul, že si už v pohode, tak som ťa musel vidieť,“ kričal Emmett a v sekunde ma drvil vo svojom medveďom objatí.

„Áno som, ale ak mi nedovolíš nadýchnuť sa aspoň trochu kyslíka, tak upadnem do kómy,“ chrčala som.

Ďakovala som Bohu, že otec musel ostať ešte dlhšie na tej služobke. Mal sa vrátiť koncom týždňa. Do jeho návratu som bola takmer fit.

Edward sa správal divne. Bol stále taký, taký... ani neviem, smutný? Tak som sa ho na to spýtala, keď sme ležali večer na posteli.

„Edward, čo sa s tebou deje?“

„Ale nič Bells, čo by malo?“

„Ed, láska moja,“ vzala som jeho tvár do mojich dlaní a prinútila som ho, aby sa na mňa pozrel, „vyzeráš v poslednom čase smutne. Miláčik, neklam ma, prosím!“ hľadela som mu do smutných tmavých očí. Potreboval by ísť na lov, no nechcel ísť odo mňa preč.

„Vieš Belli, ja len... som smutný z toho čo sa stalo. Ja, je mi zo seba zle. Nechápem, ako som to mohol dopustiť. Toto sa nikdy nemalo stať. Som pre teba permanentné nebezpečenstvo. Neviem či by nebolo lepšie, keby som ťa nechal žiť tvoj život. Bezo mňa!“

Nevedela som či dobre počujem. Ako... ako bez neho? Cítila som ako ma pália oči. On sa so mnou chce rozísť?

Tak, dúfam, že sa Vám kapitola páčila, aj keď ja osobne si myslím, že nebola až taká dobrá. Ale aj tak, budem rada, ak sa dostanem na  hranicu 10 - tich komentov. Postačí aj smajlík:-D. Skutočne budem rada a hneď sa mi bude veselšie písať:-DD

Zhrnutie

14. kapitola

Autor: Lettynka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prečo láska bolí? 13. kapitola: