Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Pomsta nemusí byť vždy sladká... 6. kapitola

02.08.2011 (08:00) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1268×

6. kapitola

Jacob:

Nemohol som tomu uveriť. No fakt. Predstavte si, že sa s ňou prestanete stretávať, aby ste jej náhodou neublížili a o mesiac na to sa dozviete, že sa z nej stala vaša úhlavná nepriateľka. Bol z nej upír. To jediné, čo som nechcel, aby sa stalo. Radšej by som ju videl tuhú a bledú v rakve ako takúto – prekrásnu, silnú, upírsku. Takmer ma trafil šľak.

Keď sme celá svorka zacítili v lese upíra, rozbehli sme sa po jeho stope. Keď sme už boli dosť blízko, počul som, že to pravdepodobne nebude len jeden ciciak, ale že sú dvaja a nemajú sa navzájom v láske. Táto teória sa mi potvrdila – Paulovi do hlavy udrela ruka. Odtrhnutá. Znechutene ju zahodil.

No keď sme vstúpili na čistinku, celý som ustrnul. Samov rozkaz znel - bez váhania sa na tých ciciakov vrhnúť. Lenže keď som videl, na kom ten čiernovlasý sedí, úplne som skamenel. Nebol som až taký sklerotik, aby som zabudol na Bellu Swanovú – bola to moja najlepšia priateľka a sľúbil som jej, že jej nikdy neublížim. Tú krásnu tvár som mal doslova vypálenú na sietnice. Videl som ju takmer stále, aj sa mi o nej snívalo. Aj vďaka tomu som ju spoznal. Lenže teraz bola iná – bola bledá, pery mala červené, vlasy síce rovnako mahagónové, ale zvláštne sa leskli, inak voňala – vlastne skôr smrdela – a ja som si uvedomil, že tie čokoládové oči už nikdy neuvidím – namiesto toho boli zlaté, také, aké mali aj Cullenovci. Lenže tí by tu už byť nemali.

A navyše bola upír. Hnusný, smradľavý ciciak. Fuj!

Nevychádzal som z úžasu, keď som videl s akou ľahkosťou vyfliaskala toho druhého vyciciavača a akou rýchlosťou sa za ním rozbehla. Bola dokonca rýchlejšia než ja a to už bolo čo povedať. Napokon tej čiernovlasej pijavici odtrhla hlavu – očividne ju to vôbec netrápilo, pretože telo potom s, jej cudzou, ľahostajnosťou zapálila.

A potom sa pozrela rovno na mňa.

A ja som si zrazu uvedomil, že pred ňou už nestojím ako adolescentný vlk, ale ako človek. A navyše bez nohavíc. Prvé, čo ma napadlo, bolo obliecť sa alebo sa premeniť naspäť. No potom sa na Bellinej tvári zjavil záblesk poznania a potom úžas.

„Jacob?“ spýtala sa.

Nechápem, kde sa to vo mne nabralo, ale prichytil som sa, že som zavrčal.

Jej hlas – už to vôbec nebol Bellin hlas. Nebol tom hlas, ktorý by odrážal emócie – teraz boli skryté len niekde v pozadí. A znel ako zvonkohra. To nebola Bella. Pokrútil som hlavou. Konečne som si to uvedomil. Teraz je to pijavica, vyciciavač, je rovnaká ako všetci jej druhu.

A bol som znova vlkom.

Netušil som, ako na to Bella zareaguje, ale určite som nečakal to, čo urobila. Vtom bola stále rovnaká – nepredvídateľná.

Na Bellinej novej tvári sa objavila bolesť. Presne taká, ako keď bola ešte človek a spomenula si na Edwarda (Pche! Pijavica ako pijavica). Na malý okamih vyzerala, akoby sa chcela rozplakať. No potom sa zhlboka nadýchla a opäť sa tvárila normálne, aj keď smutne.

„Jacob,“ šepla, „nespravili to Cullenovci. Ak sa vrátia, nechajte ich na pokoji. Oni dohodu neporušili.“ Nesmelo sa pousmiala. „Aj ty si mi chýbal.“

A potom zmizla v lese.

Bella:

Nemohla som sa na to viac pozerať. A tak som jednoducho ušla - ako správny zbabelec. V duchu som sa uchechtla - zbabelý upír. Ja sa naozaj nemôžem správať normálne.

Nepremýšľala som nad tým, kde bežím. Jednoducho som nemyslela na nič. Možno aj preto ma zarazilo, keď som vybehla na Charlieho dvor.

Započúvala som sa. Dom bol prázdny. Núkala sa mi možnosť zobrať si vlastné veci, vlastné spomienky, ktoré som si chcela uchovať. Zobrať si aspoň kúsok zo svojho predchádzajúceho života, aj keď som si povedala, že som s ním skončila. Bolo to až príliš lákavé. Usmiala som sa. Vrátim sa, aj keď už nič nie je ako predtým. V noci bude ten správny čas.

XXX

Po mesiaci aj niečo som opäť stála vo svojej izbe. Nič sa nestratilo, nič nezmizlo, všetko bolo tak, ako keď som to opúšťala. Dokonca aj vôňa tu stále zostala. Prekvapená som si uvedomila, že som ako človek naozaj nevoňala zle. Pre upíra. Normálne sa mi na seba zbiehali slinky. Musela som sa nad tou situáciou zasmiať.

Pomaly som sa prechádzala po starých, drevených parketách. Bola som prezlečená – na sebe som mala neodmysliteľné džínsy a modrú blúzku. Tú, ktorú mi Edward pochválil. Na vrch som si ešte dala vetrovku. Nikdy nebol zlý čas na opatrnosť.

Vtom mi pohľad padol na počítač. Počítač - rovnal sa internetu. Prístup k internetu znamenali možné e-maily od Renée. Vzdychla som si. Aká bude šanca, že niečo napísala svojej mŕtvej dcére? Žiadna, som smiešna. No potom som si spomenula, že keď som išla z policajnej stanice domov, myslela som na to, že jej musím konečne odpísať.

Nedočkavo som otvorila schránku s e-mailami. A naozaj – ešte stále tam bol, čakajúci na odpoveď.

Pokrútila som hlavou. Do čerta, veď som mŕtva! Pre každého na tomto svete – snáď okrem upírov som mŕtva! Nemôžem napísať matke mail, keď si myslí, že som zhorela v aute.

No napriek tomu som niečo chcela urobiť. A rozhodla som sa, že to aj urobím. Ja mi jedno, či ma to zraní. Ale podľa môjho názoru sa Renée poteší. Samozrejme, ak mi uverí.

Sadla som si za počítač a pustila sa do písania.

Mami, písala som.

Som to naozaj ja. Ja viem, že mi neuveríš, ale vravím pravdu. Je to komplikované. Žiaľ, nemôžem sa s Tebou stretnúť, ale keďže som Tvoja dcéra, budem ti aspoň písať. Samozrejme, ak chceš.

Viem o všetkom – podľa ľudí som mŕtva, ale skutočnosť je iná. Nepíšem Ti zo záhrobia ani z niečoho podobného, naozaj žijem. Ale prosím Ťa, nikomu to nesmieš povedať. Nielen pre Tvoju bezpečnosť, ale aj preto, lebo by Ti nikto neuveril.

Mám sa celkom dobre. Samozrejme, aj ja som si poplakala za Charliem. Neviem Ti ani opísať, ako mi chýba – Ty to vieš asi najlepšie. Dobre si vedela, ako strašne som ho ľúbila.

To telefónne číslo, ktoré toľko hľadáš, máš v tom šedom diári medzi receptami. Tuším je ešte vo Phoenixe.

Som naozaj rada, že Philovi aj tebe je už lepšie. Prosím Ťa, nesmúť. Možno ma už nikdy neuvidíš, ale ver mi, je to tak lepšie. Ver mi, aj ty mi budeš chýbať. Preto Ti posielam nejaké moje veci – mala by si ich mať u seba a viem, že ich spoznáš.

Ďakujem Ti za všetko a aj ja Ťa ľúbim.

Naveky, Tvoja Bells.

Vzdychla som si a rýchlo stlačila „odoslať“, než si to stihnem rozmyslieť.

Pokrútila som hlavou. Čo to, do pekla, vyvádzam? Nehovorila som náhodou o sebe, že som rozumná a rozmýšľam? Vyzerá to ale tak, že naozaj nie som taká, ako predtým.

Nemohla som otáľať - sľúbila som mame, že jej tie veci pošlem. Už som poslala mail, nestane sa nič, ak pošlem aj tú obálku. Rýchlo som na ňu načarbala maminu adresu – prekvapená som si všimla, že rukopis mám stále rovnako strašný´, ako keď som bola človek – a odoslala to.

Nechápala som, čo ma do toho domu ešte ťahá, ale znova som sa vrátila do izby. Zdvihla som zo zeme spadnutú knihu a vrátila ju späť do police. Ale niečo ma zaujalo. Ešte raz som na skúšku zaklopala na podlahu. Potriasla som hlavou. Je možné, že by tam, bol prázdny priestor? Dlážka totiž na niekoľkých centimetroch štvorcových znela duto. Neostávalo mi nič iné, len sa sama presvedčiť.

Bez problémov som vybrala tri parkety – a zalapala som po dychu. Verte mi, to sa teda upírom nestáva často.

„Bože môj,“ šepla som dojato... a riadne ohúrene.

Pod mojou podlahou boli skryté len tri veci – CD a dve fotky. Ale neboli to obyčajné fotky. Bol na nich on.

Edward.

Spomenula som si na jeho posledné slová – Akoby som nikdy ani neexistoval. Nedodržal to.

Veci som mala stále ja.

Bezmyšlienkovite som CD-čko vložila do prehrávača a potichu ho pustila. V prvých tónoch mojej uspávanky som sa opäť sklonila nad fotky. Mala som ich stále ja. Otázkou ostávalo prečo? Prečo mi ich tu nechal?

Poznanie ma trafilo ako čistý blesk z neba. Možno mu nie som ukradnutá. Možno chcel, aby som stále mala u seba niečo z neho. Alebo si len priveľa namýšľam a nechcel si to zobrať, pretože mi to už raz dal.

Zachmúrila som sa. Nevedela som prečo to urobil a to ma ničilo. Nechápala som to.

Namosúrene som opustila dom – všetko som dala do poriadku; počítač som starostlivo vypla, veci som dala na svoje miesto. Teda – nie všetky. Fotky aj CD-čko som mala vo vrecku vetrovky.

Chcela som sa dozvedieť, prečo mi to tam nechal. Chcela som počuť pravdu.

Ale to ho najprv budem musieť nájsť.

Autor: CharlotteAlannaWild (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta nemusí byť vždy sladká... 6. kapitola: