Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ochranca Upíra - 30. Kapitola

17.03.2010 (16:30) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1800×

Tak a ešte by som rada vymenovala ľudí, ktorý mi tu zanechali komentár a patrí im odo mňa jedno (teda nie len jedno) veľké Díky! :D

Tiež im je venovaná táto kapitola: Dasa, Hope, Ashely Greene, Alicecullenhale2, Rosalie 7, Mircsii, witmi, kyky, hellokitty, mina, Ivka, Haruka Kasumi, Letti, Nikaa, BlackStar, Hermi2616, Nikushqa95, Jajja 386, Zuzuka 7.

Tak ak som predtým bola prekvapená z počtu ľudí... tak neviem teraz popísať svoj šok :D Ďakujem :)

Príjemné čítanie... snád sa vám to bude páčiť... :)

Ani som nemohol slovami opísať, aký som bol šťastný. Len som si Bellu k sebe tisol najsilnejšie, ako som vedel.

Potom sme išli dnu, kde som ju predstavil svojej mame a nakoniec sme sa usadili v obývačke. Tam sme sa chvíľu rozprávali. Bol som neuveriteľne šťastný. Po tak dlhej dobe som sa konečne cítil úplný, no mal som pocit, že sa niečo stane.

Nakoniec to bol úplne úžasný večer. Nejakú dobu sme boli s Bell hore a potom sme sa vrátili za rodičmi. Mama sa k mojej láske prestala správať tak nepriateľsky ako na začiatku, čo ma veľmi potešilo.

A čo bolo najúžasnejšie pre koniec dňa – Bella u mňa prespala. Neviete... nedokážete si predstaviť, aký to bol pocit. Dlhé mesiace som sa cítil osamelo a nemal som chuť urobiť nič... absolútne som nemal chuť ani dýchať.

A teraz? Skákal by som radosťou, lebo sa mi vrátil zmysel života.

Ale rovnako rýchlo, ako prišiel, tak aj odišiel. Belle hneď ráno volal brat a ona musela ísť na stretnutie s vlkmi. To tiež znamenalo, že musela zrušiť svoje pozvanie.

Preto som ostal sám doma. Poviem vám, nebolo to bohviečo. Nudil som sa a ani pozeranie sa von oknom nepomáhalo, pretože sa mi Bella už vrátila. Tak som sa rozhodol ísť do lesa.

Vždy som mal prechádzky rád a teraz by mi padla vhod.

Ale prechádzať sa okolo domu mi neprišlo veľmi zábavné, rozhodol som sa teda previesť do la Push. Ani si nespomínam, kedy mi auto vrátili z opravy. Je pravda, že mi otec  zohnal náhradné, ale to nebolo také dobré, ako toto volvo – nenápadné a pohodlné, rýchle a bezpečné...

Rýchlo som sa obliekol a vyrazil som. Tesne za la Push som auto zaparkoval na kraj cesty a zamieril som k lesu. Ani som veľmi nepremýšľal nad tým, akým smerom idem, proste som prepletal nohami a v hlave som si premietal spomienky... Bol to najlepší čas pre triedenie myšlienok.

V tom som za sebou zacítil pohyb. Nebolo to nejakým zvukom alebo poryvom vetru. Bol to čisto pocit, vďaka ktorému som sa stihol včas zastaviť. Predo mnou, čiastočne schovaný za širokým stromom, stál nejaký muž. Normálne by ma to nevydesilo, ale tie červené oči, ktoré sa mu leskli, sa mu zarývali do môjho krku... Viac mi nebolo treba, pochopil som to.

Tak potom, prečo som to urobil? Prečo som ho oslovil?

„Už nemáš ochranku?“ pýtal sa ma posmešným hlasom.

„Ehm... Má dovolenku,“ zasmial som sa nervózne a snažil som sa vymyslieť, čo budem robiť ďalej. No jasne, už som pochopil svoju reakciu. Utiecť by som mu nedokázal a tak jediné, čo zmôžem, je hrať o čas.

„Stratil ste sa?“ spýtal som sa.

„Nie, ale ty áno,“ odvetil s úškrnom a obzeral sa okolo seba.

„Prečo sa tak obzeráte?“

„Ešte na niekoho čakám. Nemáš tu niekde poblíž nejakých kamarátov?“

„Ehm, nie som si istý, čo znamená slovo poblíž...“ vysúkal som zo seba s námahou. Fajn, jeho kamaráti sú isto neni na diéte ako moja láska.

„Tak to je zaujímavé. A kde máš ty svojho upíra. Kedy ťa príde zachrániť. Myslíš, že sa bude veľmi hnevať, ak ju predbehnem?“

„Prebehnete v čom?“

„Ach, s tebou je nuda. Som predsa smädný. Ale ty o tom nevieš?“

„O tom, že by ste potreboval pohár vody?“

„Nezahrávaj sa so mnou!“ vyštekol a priskočil ku mne. Jemnou rukou ma chytil pod krkom a odhodil ma od seba.

„Tak už vieš, čo mám na mysli?“

„Myslíte to, že ste pravdepodobne v nejakej sekte a beriete...?“ nestihol som dokončiť, pretože ma opäť schmatla a vzápätí odhodila jeho ruka.

„Vieš čo? Ak budem upír, tak ťa osobne nájdem a zabijem,“ zavrčal som na neho pre zmenu ja a s námahou som sa postavil. Dobré vychovanie som nechal kdesi za sebou spolu s vykaním.

Z ničoho nič som túto scénu videl inak.

Bolo to na nejakej lúke, či skôr ihrisku, a boli tam všetci Cullenovi. Všetky farby boli ostrejšie, pachy boli výraznejšie... A čo bolo najzvláštnejšie – počul som hlasy a vedel som, že sú to myšlienky.

Spomienka skončila a ja som si spomenul, že presne toto sa mi pred niekoľkými dňami snívalo.

Zdvihol som pohľad od zeme – aj keď netuším, kedy som hlavu sklonil – a snažil som sa nájsť toho upíra. Nepodarilo sa mi to tak úplne, pretože sa práve začal meniť na rozmazanú šmuhu. A skôr, ako som dokázal čokoľvek urobiť, som stratil pevnú pôdu pod nohami. Náraz tvrdého tela prišiel z úplne inej strany, ako som očakával. Toto je pravdepodobne niekto, kto je na mojej strane. Dúfam tiež, že to nie je jeden z jeho kamarátov... a že uprednostňuje diétu.

Bojoval som proti vetru a snažil som sa zdvihnúť hlavu, aby som sa pozrel na svojho záchrancu. Bell. To ona sem za mnou prišla. Moje nadšenie však prekazil fakt, že vyzerala nahnevane. Alebo aj mierne zúfalo... odhodlane... zamyslene... No, nevedel som predne povedať, ako sa tvárila, ale mrzelo ma, že mi nevenovala ani jeden jediný pohľad. Ten totižto upierala priamo pred seba a občas sa aj otočila.

Radšej som sa jej chytil a zaboril si hlavu do jej hrude. Neodvážil som sa pozrieť, či nás ten upír naháňa, jediné, čo som vnímal, boli občasné prudké zmeny smeru.

Pripadal som si taký zbytočný. Nechal som sa zachraňovať a ešte k tomu od Bell. Keby... keby som bol upír, tak by sme si mohli konečne úlohy vymeniť. Premenila by ma? Rád by som sa jej na to spýtal, už nech je táto šialená naháňačka za nami.

„Daj mi ho!“ zavrčal na nás ten chlapík zlostne, no Bella mu neodpovedala.

„Bell,“ zašeptal som a snažil som sa na ňu upriamiť svoju pozornosť.

„Nie,“ povedala prosto a tým ma dokonalo umlčala. Spravil som niečo?

No, nakoniec ma neumlčala tak dobre, pretože som svoju otázku aj vyslovil.

„Edward,“ povzdychla si a pozrela sa na mňa.

„Ach,“ vydýchla sťažka a silnejšie si ma k sebe pritisla. A viac mi nebolo treba, všetko som pochopil.

„Milujem ťa,“ zašeptala mi do ucha a zrazu som stám na nohách. Rozhliadol som sa okolo seba a všimol som si, že som na nejakej čistine. Stál som ďaleko od ostatných – myslím tým vlkov a upírov.

Cullenovi stáli po mojej pravej ruke a Jake so svojou svorkou stáli zase vľavo odo mňa. Medzi sebou mali dosť veľkú medzeru. Bella zamierila k Samovi so sklonenou hlavou. Tesne pred ním zastala, no stále nevzhliadla.

Všimol som si, ako jej niečo hovorí a ona odpovedá. Bol som však príliš ďaleko na to, aby som bol schopný rozoznať slová. Jediné, čo ma však zaujímalo bolo, prečo tam tak Bella stojí.

A potom... potom tá myšlienka do mňa udrela ako blesk z čistého neba.

Porušila pravidlá a chce za to niesť zodpovednosť.

V tom však Sam od nej ustúpil a ja som si vydýchol. Lenže, nemal by som robiť také unáhlené závery. Vodca vlkov poodstúpil len preto, aby sa mohol premeniť na vlka.

Chcel som sa za Bellou rozbehnúť, ale nemohol som. Dve chladné ruky ma prikovali na mieste a tým mi prekazili môj plán.

„Nič sa jej nestane, len tu ticho stoj,“ šeptal mi ktosi do ucha a ja som až po chvíli rozoznal ten hlas. Alice.

„Čo jej urobia? Však ju nezabijú. Len ma zachránila pred tým upírom,“ vzlykol som bez sĺz. Nevidel som síce, ako sa Alice tvári, ale Bella očividne stratila rovnováhu a mierne sa zatackala.

„Snaž sa tlmiť svoju bolesť, ničí ju to,“ hovorila mi Alice. Ona si to ale predstavuje akosi jednoducho.

„Keď ju zabijú, zabiješ ty mňa?“ spýtal som sa jej priamo. A otočil som k nej hlavu. Periférnym videním som videl, ako sa hlavy všetkých prítomných otočili naším smerom.

„Alice,“ zavrčala Bella nesúhlasne, ale aj výhražne.

„Je po všetkom,“ zasmiala sa Alice uvoľnene a teraz sa pozerali všetci na ňu. Ich pohľady boli jednoznačne nechápavé. Ona si z toho však nič nerobila, pustila ma a krokom tanečnice prišla až k Jasperovi, ktorého jednou rukou objala okolo pása.

„Ale no tak! Vy jej už nechcete ublížiť a ani to neurobíte,“ zasmiala sa a najprv poklepala na čelo sebe a potom svojmu priateľovi. Všetko sa mi zdalo akési zmätené. Vôbec som nestíhal vnímať situáciu tak rýchlo ako oni – keďže oni boli v značnej výhode.

Preto som si až neskoro uvedomil, že ma Bella objíma. Rýchlo som ju objal a aj pobozkal do vlasov.

„Ja viem, Edward. Si zmätený. Doma ti všetko poviem. Dokonca, chcela by som ti povedať aj niečo o sebe. Dúfala som, že sa tých spomienok zbavím, ale keď ich mám, tak by som to rada zo seba dostala... Aby si o mne niečo viac vedel. Teda, pokiaľ to chceš aj ty...“

„Chcem,“ usmial som sa a pobozkal som ju.

„No to už bolo na čase. Jasné, že ho neovládala. Ako by to asi robila?“ počul som kričať Alice.

Asi nikdy nepochopím, ako môže byť niekto taký náladový, strelený ako ona. Ale zrejme preto ju mali všetci tak radi.

„Si milý, Edward,“ usmiala sa na mňa a potom sa vydala k Jasperovi, s ktorým z ničoho nič zmizli. Otravný vševediaci skrček...

„Ja som to počula,“ ozvalo sa za mnou. Musel som sa zasmiať.

„Poď, ideme domov,“ usmiala sa Bella.

„Ku mne?“

„Nie, tam sme už boli,“ zasmiala sa, vzala ma za ruku a rozbehla sa lesom. Bežali sme síce len pomali – teda, pre ňu to muselo byť pomalé – ale aj tak som si to užíval.

Bella sa na mňa otočila a chápavo sa usmiala. Musela cítiť, ako sa mi beh páči.

***

Kapitola 29. - Zhrnutie - Kapitola 31.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca Upíra - 30. Kapitola: