Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ochranca Upíra - 31. Kapitola

24.03.2010 (11:30) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1874×

No dobre a je tu posledný bod môjho predslovu.

 Takže, pre koho je táto kapitola? Pre vás všetkých, ktorým sa moja trhnutá poviedka páči :)

Ashely Greene, Dasa, Hope, Alicecullenhale2, Rosalie 7, Mircsii, witmi, kyky, hellokitty, mina, Ivka, Haruka Kasumi, BlackStar, Hermi2616, Angie_Girl, Letti, Nikaa, Nikushqa95, Jajja 386, Zuzka 7. =o)

Angie_Girl: No, žiadny príbeh nie je nekonečný, ale mám pre vás potom ešte... no to, vám poviem až na koci príbehu :)

dasa: ani chudák bella nevie, kto to bol, natož to ja :D... Ale predstavujem si ich ako tých nomádov na obrázku (James, Viktória, Laurent)

A už nezdržujem :) príjemné čítanie, snád sa bude páčiť :)

Bežať vedľa Edwarda bol skutočne krásny pocit, ale len do chvíle, keď sa nezačal takmer dusiť z nedostatku kyslíka.

Potom sme sa k nášmu domu jednoducho len prešli. Cestou som Edwardovi vysvetľovala, čo sa stalo.

„S vlkmi sme mali dohodu – nesmeli sme za hranicu, ktorú sme si už celkom dávno stanovili. Stretli sme sa preto, lebo sme túto zmluvu chceli obnoviť a ešte k tomu sa chceli akosi poistiť, že nemáme chuť na vojnu s nimi.

Lenže keď som ťa zacítila... a zistila, že je pri tebe aj upír, ktorého nepoznám... Porušila som zmluvu a prekročila som hranicu. Preto som chcela niesť zodpovednosť za to, čo som spravila. Moja rodina by nemala bojovať kvôli mne.“

„A ten kto ma chcel... vysať?... Kto to bol?“ spýtal som sa.

„Neviem, nepoznáme ho. Vlci ho práve teraz naháňajú, ale nezdá sa, že nejako úspešne. Samozrejme však trvajú na to, že pomoc nepotrebujú. Vieš, hoci obnovili dohodu, neveria nám.“

„Nerozumiem prečo. Veď si ma zachránila.“

„Myslia si, že je to ďalšia časť mojej hry. Najprv ťa omámiť, všetkých oklamať a potom ťa... Nechcem to urobiť. To predsa vieš!“

„Verím ti,“ usmial sa a pobozkal ma.

A keď sme prišli domov, bola už tma. Edwardovi som ukázala celý dom a potom som ho nahnala do mojej izby, aby sa prezliekol a išiel si ľahnúť. Musela som si totižto pohovoriť o tých nomádoch s Alice, ktorá Edwardovi počas prehliadky zháňala veci na oblečenie. Bola by som radšej, ak by bol pri tom aj Carlisle, ale dnes mal práve nočnú.

„Kto to bol? Už sú preč?“ pýtala som sa.

„Boli to nejaký nomádi a nie. Ešte sa s nimi vlci nevybavili. Už len čakám, kedy si uvedomia, že potrebujú pomoc a potom vyrazí Jasper s Emmetom. Zajtra sa k nim pridá aj Carlisle... ak to teda nepôjde inak. Veď vieš... Carlisle a boj... Aj ja to viem posúdiť, že to vôbec nejde k sebe,“ zasmiala sa. „Ale bude to dobré. Akonáhle sa pre to rozhodnú, vyrazíme a dostaneme ich. Takže sa neboj a Edward bude pod ochranou.“

Alice sa ma snažila upokojiť a musím uznať, že je to vyšlo. Rozhodla som sa teda zájsť za Edwardom a pozrieť sa, či už spí.

„Myslel som, že neprídeš,“ prehovoril len čo som otvorila dvere. Len som sa usmiala a sadla si na kúsok postele, ktorý mi uvoľnil.

„Neostaneš tu so mnou?“ opýtal sa a zdvihol sa na lakti.

Neviem, či som niekedy uvažovala nad tým, aký je krásny. Vždy bol ku mne milý a starostlivý... Ale teraz, keď bol jemne ožiarený mesiacom, som si uvedomila, že je skutočne prekrásny. Niet divu, že ho toľko dievčat obletovalo hneď v prvý deň.

Keby nebol taký teplý, myslela by som si, že je to upír... Alebo anjel... I keď tí nejestvujú.

„Nič nehovoríš. Deje sa niečo?“ pýtal sa starostlivo a zároveň neisto. Ešte predtým, ako som odpovedala, som si ľahla k nemu. Opatrne ma rukami objal a čakal, čo poviem.

„Len som si uvedomila, že si prekrásny,“ priznala som sa. Nevedela som, čo bolo vhodné, povedať mu to.

„Až teraz?“ hral urazený tón.

„No vlastne...“ chcela som sa obhájiť, no moje pery boli zrazu príliš zaneprázdnené tými jeho. Len matne som si uvedomovala, že sa jemne vydvihol nado mňa. Zacítila som jemné šteklenie v podbrušku a jeho teplo ma zahrialo až pri srdci.

Po chvíli sme sa od seba vzdialili. Keby bol upír, tak by som to neurobila, ale potreboval aj kyslík a tak som mu chcela dať trochu priestoru.

Zadívali sme sa navzájom do očí a nažili sa uhádnuť, na čo ten druhý myslí. Teda, ja som sa o to pokúšala, ale v jeho očiach bolo viac otázok ako odpovedí. Jeho krásne zelené oči boli zvedavé, ale aj trochu nesmelé.

„Tak von s tým, čo sa chceš spýtať?“

„Ja...som chcel vedieť o tvojom ľudskom živote,“ zamumlal a sledoval moju tvár, ktorá sa šokom, prekvapením a neistotou stiahla. Fajn, chcela som mu o tom povedať, ale práve teraz som si uvedomila, že som nepremýšľala and tým, ako to spravím.

„Nemusíš ak nechceš,“ bral hneď späť to, čo povedal.

„Asi by si to už mal vedieť,“ povzdychla som si a zavrela som oči.

„Bolo to v roku... Ešte by som bola rada, ak by si ma neprerušoval. Písal sa rok 1900, mala som práve 15, keď sa rodičia rozhodli, že je čas ma vydať,“ hovorila som a počula, ako Edward zalapal po dychu. Nič však nepovedal a za to som mu bola vďačná.

„V tom čase sa do mesta prisťahoval jeden bohatý šľachtic. Volal sa... Ignác von Nike. Nikto o ňom nič nevedel. Bol bohatý a niektorý si mysleli že pekný. V spoločnosti sa vždy správal zdvorilo, nemal ženu ani milenku. Proste sa javil ako dokonalý muž. Moji rodičia ma s ním zoznámili na jednom plese. Deň nato mi otec oznámil, že som zasnúbená.  Moja mama sa ho snažila presvedčiť, že je to skoro, ale jemu to očividne nevadilo. A tak som sa v deň svojich 16-tych narodením vydávala za muža, ktorého som videla raz v živote,“ rozprávala som mu. Na chvíľu som sa odmlčala, pretože som si chcela premyslieť, ako budem pokračovať. Nechcela som mu vravieť podrobnosti.

„No, a samozrejme odo mňa očakával, že si budem plniť svoje manželské povinnosti... a ak som nechcela, mala som smolu. Proste ma donútil. Aspoň dvakrát denne do mňa kopol, aby ma donútil k spolupráci... I keď to nemalo žiadny účinok.“ takú vetu som mu predsa povedať nemohla... I keď bola pravdivá...

„Hneď po svadbe ma donútil plniť si všetky svoje manželské povinnosti. Občas som skočila s nejakou tou zlomeninou, ale dalo sa to vydržať,“ opäť som svoju reč prerušila. Spomenula som si na všetko, čo sa stalo. Ako ma znásilňoval a keď som sa snažila brániť, tak ma potom aj zbil. Niekoľko krát som mala zlomenú ruku či niečo iné, no do nemocnice som ísť nemohla. Ihneď by poznali, že to nemám zo žiadneho pádu.

Spomínala som si, ako som spočiatku mala rada spoločnosť a obdiv všetkých slobodných mládencov. Milovala som plesy a tanec. Nemohla som chýbať ani na jednom. Avšak po tom, čo ma nútil prežívať s ním bližší fyzický kontakt... začal sa mi hnusiť každý dotyk. Postupne som prestala chodiť na všetky spoločenské akcie a snažila sa robiť veci, kde som sa nemusela nikoho dotýkať. Aj môj vlastný dotyk som neznášala, vadili mi šaty a dennodenne som si drhla telo až do krvi, aby som z neho zmyla dotyky svojho manžela. Nepomáhalo to. Niekedy som sa na celý deň zavrela v izbe a len som plakala. Nemala som sa ako spojiť s rodičky a k vyjadreniu môjho zúfalstva mi slzy nestačili.

A, samozrejme, za to, že som mu na deň odoprela moje telo... som musela byť jeho...

„V takomto nie práve idylickom prostredí som žila takmer rok, až jedného dňa na naše dvere zaklopal miestny lekár. Vždy som ho často navštevovala a zdalo sa mu zvláštne, že zrazu som k nemu chodiť prestala. Musíš chápať, bol to jediný a najlepší doktor široko ďaleko. Carlisle mal jednoducho veľa skúseností, bol to vplyvný, zdvorilý a veľavážený muž.

Neotvárala som na prvé zazvonenie a tak vošiel dnu. Videl, ako ma manžel udrel a ja som to neustála a spadla som dole zo schodov.“

Túto scénu som si pamätala celkom jasne. Nikdy k nám nikto nechodil a keď sa zrazu ozval zvonček, tak si myslel, že prišiel môj milenec. Nahneval sa a začal do mňa kopať. Chcela som sa čo najrýchlejšie dostať k dverám a tak som mu utiekla. Tesne pred schodiskom ma dohonil, a celou silou mi vrazil facku. Sila toho nárazu ma odhodila dozadu a udrela som sa do hlavy. Zvyšok pádu si ani nepamätám.

„Carlisle ma potom vzal do nemocnice a keď usúdil, že sú moje zranenia príliš vážne, tak ma uniesol a premenil. Inak by som nemala šancu na zotavenie. Zomrela by som na vnútorné krvácanie alebo poškodenú miechu. V skutočnosti som ´zomrela´ len 3 dni pred mojimi sedemnástimi narodeninami. Takže som neni o toľko mladšia ako ty.

No a potom sa postupne do našej rodiny pridávali ďalší členovia. Najskôr Esme, potom Jasper a napokon Rose s Emmetom súčasne,“ ukončila som svoje rozprávania a s úľavou som si uvedomila, že moje spomienky sa mi začali presúvať na druhý koniec mysle.

Cítila som sa... akosi šťastne, že som to konečne niekomu povedala. Ani Carlislovi som ho nikdy nepovedala, ale musel si domyslieť, čo sa stalo... Veď som sa k nemu nasťahovala, až keď sa k nám pridala Esme.

Aj napriek tomu, že som mu teraz povedala som najčernejšie mory, cítila som v sebe pokoj. Vie to.

A nielen on.

Spolu s ním si môj príbeh vypočula celá rodina. Nepočúvali za dverami, ako by sa mohlo zdať. Všetci sedeli v obývačke a dokonca aj Carlisle a počúvali, čo hovorím Edwardovi.

Všetko, čo som povedala, sprevádzali ich pocity. Zhrozenie. Bolesť.

Vedela som, hlavne podľa pocitov Rose, že sa cítila mierne dotknutá, že som to povedala Edwardovi ako prvému a nie jej.

Práve ma napadlo. Nevolala Alice Carlislovi, aby sem prišiel. Mal mať predsa nočnú, no nie?

„To je všetko,“ šepla som. Edward ma pevnejšie objal, no stále nič nepovedal.

Edward

Keď dohovorila, tak som bol v šoku. Tak toto všetko zažila. Ja by som jej nikdy neublížil, to dúfam vie. Ale asi vie, keď je tu so mnou.

„Idem na lov,“ prerušila ticho. Ešte stále som nič nepovedal na jej príbeh, ale čo som mal povedať? Je mi to ľúto?

Skutočne ma to mrzí, ale to je slabé slovo. Ja... nedokážem si predstaviť niečo také.

Neviem, skutočne netuším, ako by som mal reagovať.

„Vráť sa mi skoro, láska,“ šepol som miesto reakcie na jej príbeh a pobozkal som ju na čelo.

„K tebe vždy,“ usmiala sa, no stále bolo na nej poznať, že práve hovorila o čomsi nepríjemnom.

A potom som už len videl, ako vyskočila oknom. Chcel som si ľahnúť a zavrieť oči, no do izby mi vtrhol ten malý škriatok menom Alice.

„Áno, ja som,“ povedala Alice, no celkom vážne.

„Len som ti chcela povedať, že Bella veľa zo svojich zážitkov vynechala, pretože ťa tým nechcela zaťažovať.“

Takmer som počul, ako sa mi zatajil dych. No dobre, veľa sa o tom nerozkecávala, ale čo mohla vynechať?

„Vlastne, spočiatku bola skoro ako Rose. Milovala pozornosť, plesy a rôzne akcie, ale to sa zmenilo spolu s príchodom manželstva. Nebolo to také, že mala občas zlomenú ruku a tým to končilo. Do spoločnosti nemohla ísť hlavne preto, že by musela byť zahalená od hlavu až po krk. Spočiatku do spoločnosti ešte chcela ísť, pretože to považovala za jediný únik od manžela, ale on jej to zakázal a zamkýnal ju v jej izbe, aby si nikoho nemohla pozvať ďalej. Potom to vzdala a všetko s ňou išlo dolu vodou. Prestalo jej na živote záležať a keď jej Carlisle daroval nový život, tak od neho odišla a vrátila sa, až keď prišla Esme. Ona totižto úplne znenávidela spoločnosť a ako upír sa jej to iba zakorenilo hlbšie. Vieš, my sme takmer nemenný; aký sme boli ako ľudia, budeme aj ako upíry.

Hovorím len takmer, pretože ty si jej nechuť dokázala aspoň pri sebe úplne odvrátiť,“ vysvetľovala mi Alice a ja som sa cítil ešte horšie.

Bell! Moja malinká krehká (no dobre, teraz už ani tak nie) Bella.

Nemohol som tomu uveriť.

„Nepovedala som ti to, aby si sa trápil, ale preto, že máš právo to vedieť. I keď ona si to už pamätať nebude,“ povedala a zmizla z mojej – teda vlastne Bellinej – izby.

A to myslela ako?

***

Kapitola 30. - Zhrnutie - Kapitola 32.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca Upíra - 31. Kapitola: