Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ochranca upíra - 20. Kapitola

16.01.2010 (09:30) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1946×

Pozrel som sa na hodiny a zistil som, že som tu strávil viac času než som plánoval. Zo všetkými som sa v rýchlosti rozlúčil a utekal som domov. Nechcel som, aby sa na mňa otec hneval a k tomu, zajtra mal byť nejaký test, mal by som sa začať venovať aj učeniu. Ale keď Bella mi tak zaplnila myseľ, že je takmer nemožné sústrediť sa na niečo iné ako na ňu.

Pred svojím domom som zastavil a vystúpil. V tom som si uvedomil, že za mnou zastavilo nejaké auto. Chcel som si ho poriadne obzrieť, vyzeralo veľmi moderné, ale upútala ma osoba, ktorá z neho vystúpila. Bella!

„Ahoj,“ pozdravili sme sa, keď som ju už držal v náručí.

„Prišla som ti to vysvetliť. Veľmi ma mrzí, ako som sa správala ku koncu v škole, ale inak to skutočne nešlo...“ ospravedlňovala sa mi hneď.

„Povieš mi to vnútri, ak máš teda čas?“ navrhol som jej a bol som rád, že už nezabúdam na slušné vychovanie. Moje pozvanie prijala. Vošli sme dnu a spoločne sme zamierili do obývačky, kde si sadla ku mne na gauč.

Nič som nehovoril, chcel som jej dať priestor dopovedať to, čo chcela predtým.

„Vieš, naši známi by sa isto hnevali, keby ma s tebou videli. Oni... nepáčilo by sa im to a neviem, čoho by boli schopný,“ snažila sa mi vysvetliť.

„A teraz si im čo povedala?“

„Emmet im bol ukázať okolie,“ odvetila bezstarostne s miernym úsmevom.

„Nebudú ťa hľadať, keď prídu domov?“ spýtal som sa, ale ona si nad tým hlavu očividne nelámala. A potom prišla tá horšia časť. Chcela vedieť, kde som bol. Nerobil som nič zlé a ani klamať som neplánoval, ale nechcel som, aby vedela,  že viem, čo je. Nebol som si istý, či by sa na mňa nehnevala. Porozprával som jej teda, ako som prišiel do la Push a ako ma Jacob zoznámil so svojimi kamarátmi.

„A tá Leah?“ spýtala sa ma s divne podfarbeným hlasom. Zdal sa mi príliš kontrolovaný a jej pokus o ľahostajný tón jej vôbec nevyšiel.

„Snáď nežiarliš,“ neodpustil som si.

„Nie, ja len, chcel si sa jej ospravedlniť,“ snažila sa to nejako zahovoriť. Neviem prečo, ale robilo mi to dobre. Pocit, že žiarli na iné dievča mi bol viac ako príjemný. Možno preto, že mi ukázal, že jej nie je úplne jedno, kto pri mne je a ako sa ku mne správam. Hoci, vôbec neviem, prečo som mal takýto pocit.

„Žiarliš! Ale vôbec nemusíš. Vieš, chová sa zvláštne, keď som sa jej ospravedlnil, tak sa ma spýtala, či je to všetko a keď som prikývol, tak na mňa začala kričať a utekala preč. Je to vážne nechápem. Ty áno?“

Zamyslela sa nad tým, čo som jej povedal a snažila sa zistiť viac o mojom rozhovore s ňou. Nakoniec povedala, že je to preto, lebo sa jej páčim. Nevedel som, či to mám začať vyvracať, alebo ľutovať, že vyzerám tak, ako vyzerám. Niekedy to bolo skutočne otravné. Ani vlčica sa nemôže pozerať na niečo iné ako je moja fasáda – chcel som povedať tvár alebo výzor.

Aj tak som sa jej musel spýtať.

„Myslíš?“

„Som si istá,“ odpovedala a tým všetky moje nádeje padli.

Nastala chvíľa ticha, ale nie takého nepríjemného. Urobili sme si pohodlie, ona sa mi oprela o hruď a hrala sa mi s rukou, ja som jej rukou prehrabol vlasy a motal si ich na prst.

„Možno by som už mala ísť. Je veľa hodín a aj spánok treba,“ prehovorila nečakane. Jej nadpozemský hlas však vôbec neprerušil tú krásnu odozvu príjemného ticha. Pokazil to až môj hlas.

„Ešte nechoď!“ prosil som.

„Dobre, ale len chvíľu,“ povedala a hoci tú vetu sformulovala nejako zvláštne, pochopil som, čo tým myslela.

Z ničoho nič ma začala jemne tlačiť do sedačky, akoby chcela, aby som si ľahol. Lenže, urobila to presne vtedy, keď som sa chcel ísť napiť. Povedal som jej o tom a nechal ju, nech si ľahne ako prvá.

Odišiel som do kuchyne, napustil si do pohára čistú vodu, zdvihol si ho k ústam a aj s pohárom som sa vrátil do obývačky. Bella ležala na sedačke a pozorovala ma. Odložil som pohár na stôl a čupol si k nej, aby som ju pohladil.

„Môžem si ľahnúť k tebe, alebo mám ísť na sedačku?“ snažil som sa jej vpíjať do očí a nejako napodobniť ten jej pohľad. Vždy, keď som sa takto zahľadel – alebo keď ma ona hypnotizovala – mala očí hlboké, akési múdre.

„Poď ku mne,“ šepla mi a ja som si k nej pomali začal líhať. Vedel som, že by som ju mohol vyľakať a tak som sa snažil byť čo najviac na kraji. Očami som stále sledoval tie  je, aby som si bol istý, že to zvláda.

Nech som sa však snažil akokoľvek, aby som bol od nej ďalej, nevyšlo to. Sedačka bola malá a keď som si položil hlavu na operadlo, naše nosy boli len kúsok od seba. Ani teraz sme náš zrakový kontakt neprerušili.

Keď som sa uistil, že jej to nevadí, tak som sa k nej prisunul bližšia. Ona si tiež urobila pohodlie a tak sme ležali snáď aj hodinu.

Čo keby sme sa presunuli na posteľ? Bude tam viacej miesta. Veď jej nevadí, keď som pri nej takto blízko. Provokujem? Snáď nie.

„Spíš?“ spýtal som sa, keď som videl, že má zavreté oči. Môžu upíry spať?

S jemným – akoby potlačovaným – úsmevom pokrútila záporne hlavou.

„Presúvame sa,“ oznámil som jej a skôr, ako by mohla protestovať, som ju vzal do náruče a utekal som s ňou do svojej izby.

Bol som prekvapený, aká je ľahká. Vzhľadom na to, že bola tvrdá a studená, by som čakal, že váži viac ako 50 kilo.

„Tu si ešte nebola a ja som ti chcel konečne ukázať svoju izbu,“ povedal som jej, keď sme boli na mieste. Otočil som sa okolo svojej osi, aby ju videla.

„Máš to tu pekné, pôjdeme už?“ spýtala sa tesne pred tým, ako som sa chcel pohnúť z miesta. Takmer som cítil, ako sa od strachu chveje.

„Vlastne nie, tá sedačka nie je veľmi pohodlná, ľahneme si sem, áno?“ vlastne som ani nechcel, aby mi odpovedala. Len som dúfal, že sa nejako pripraví.

„Ten gauč bol veľmi pohodlný,“ nesúhlasila so mnou. Takmer som sa tomu zasmial.

Pozrel som sa na ňu. Ach, kto by len uveril, že ona niekedy niekoho zabila? Kto?

Bola tak krehká, zraniteľná, nemohol som v sebe potlačiť túžbu ju chrániť.

Pohol som sa smerom k posteli. Okamžite sa pritiahla ku mne bližšie a kŕčovito mi zvierala tričko.

Došiel som k posteli a vtedy som si uvedomil, že som ju zabudol sklopiť. No čo.

Sadol som si na a potom som si opatrne líhal. Len čo sme si ľahli, tak sa mykla a ľahla si na mňa. Ležala na jednom boku a ani kúskom tela sa nedotýkala postele. Keby teraz niekto vtrhol do izby, no neviem, neviem, čo by si myslel. Rozhodne by sme nevyzerali normálne.

„Teraz si nie som veľmi istý, čo ťa desí, či ľudia, alebo posteľ,“ zasmial som sa potichu.

Zaklonila hlavu tak, aby som jej videl do očí.

„Keď si pri mne ty, tak viac tá posteľ.“

Pousmial som sa a jednou rukou som ju pohladil po tvári. Jemne privrela oči a blažene sa pousmiala.

„Ty nie si normálna,“ neodolal som konštatovanie tento situácie. No kto by si pomyslel, že bude mať strach z postele? Na čom doma spí? A spí vôbec?

„Teraz si to hovoriť nemusel,“ napomenula ma, na čo som sa znovu zasmial. A ešte viac ma pobavila ďalšia moja myšlienka, ktorú som však vyslovil nahlas.

„Takže priznávaš, že nie si normálna?“

Ležali sme tak ešte celkom dlho. Zdalo sa mi, že pomaly si zvyká a je uvoľnenejšia ako predtým. Pomaly som ju zo seba posúval tak, aby bola k posteli bližšie. Lenže skôr, ako som ju na ňu stihol položiť, prehlásila, že je veľa hodín a že by mala ísť domov. Nevedel som, či odhadla môj zámer, ale rozhodne som nič nenamietal.

Odprevadil som ju, tak ako vždy a potom som sledoval, ako jej auto mizne v zákrute.

S povzdychom som zavrel dvere a zamračil som sa na ne. Neviem, ako dlho som tam tak stál, ale rozmýšľal som nad Bellou. Pri nej tiež nevnímam čas. Som vždy ako omámený, oslnený, z nej, jej úsmevu, očí. Bola moja droga, akoby ona bola to jediné, čo ... ani som nestihol dokončiť svoju myšlienku, pretože sa dvere prudkou otvorili a do domu vošiel môj otec s dvoma krabicami. Uhnúť som stihol až na poslednú chvíľu.

Som zvedaví, čo budeme mať na večeru tentokrát, len dúfam, že to nebude zasa pizza, začínam jej mať plné zuby.

Ale otec ma príjemne prekvapil, boli to cestoviny. A nie, neboli voľne v krabici, boli na tanieri a prekryté alobalom. No, lepšie ako nič.

Tak ma napadlo, bolo by veľmi zlé, ak by som k nám pozval nejakú kuchárku...?

„Tak, aký bol deň?“ pýtal sa ma otec a tým des už po druhý krát prerušil moje myšlienky.

„Dobrý. Bol som v la Push a potom sem prišla Bella.“

„Ste spolu nejako často, zaujímalo by ma, čo robíte,“ zamyslel sa otec a začal hundrať niečo nezrozumiteľné.

„Čo by sme asi tak mohli robiť?“ namietol som jedovato. Niekedy ma jeho myslenie skutočne hnevá.

„Nemyslel som to tak, aj keď, musím sa priznať, som o tom uvažoval. Myslel som to tak, celkom ma zaujíma, či sa stále drží tak ďalej.“

„Vlastne ani nie. Dnes som jej po prvý krát ukázal izbu,“ prehlásil som a pustil sa do jedla. Dúfal som, že tým ho odradím od otázok, ale mýlil som sa. Bez ohľadu na to, koľko bolo hodín, môj otec sa rozhodol, že ma bude aspoň hodinu spovedať.

„Mimochodom, jedno mladé dievča si kúpilo dom neďaleko Cullenových. Je im celkom podobná, nevieš o tom niečo?“

***

Kapitola 19. - Zhrnutie - Kapitola 21. 

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca upíra - 20. Kapitola: