Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Niet ruže bez tŕnia - 8. kapitola

25.08.2012 (19:30) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 3187×

Bella:

„Štlýko? Už tam budeme?“ pýtal sa malý asi každých päť minút, až mi s tým išiel na nervy. Ja viem, že sa veľmi tešil, lebo Emm to tak ospevoval, že ako tam je krásne, čo všetko tam môže robiť. Že je tam more, pláž, piesok a veľa zvieratiek. Malý sa tešil, že bude celé dni plávať a stavať hrady z piesku.

„Ešte nie,“ povedal mu Emmett asi po stýkrát, ale stále bol pokojnejší ako ja.

„Už?“ Ešte aj moja dcérka sa pridala na stranu svojho brata. Vidno, že sú súrodenci. Musela som sa usmiať.

„Ešte nie,“ opakoval ich veľký, pokojný strýko. Čo tak ho trošku vyprovokovať?

„Emmett?“ Pozrela som na neho s nevinným pohľadom a usmievala som sa ako mesiačik. Pozrel na mňa s jedným obočím zdvihnutým a mne prišlo smiešne.

„Ešte aj ty? Už viem, po kom sú títo dvaja,“ zasmial sa spolu so mnou. Po chvíľke ma však smiech prešiel, pretože som si uvedomila, že toto sú posledné chvíle s Emmettom.

Za chvíľku budeme v cieli a on nás musí opustiť. Bude mi chýbať a takisto aj mojím anjelikom, pretože si na neho veľmi zvykli. Nahrádza im Edwarda. Učí ich všetkému, čomu by ich mal učiť ich otec. Viem, Emm nie je ich otec, ale za to je tým najlepším strýkom na svete a nikto iný by nebol lepší. Ani ja by som si nemohla želať lepšieho brata na svete. Pred pár mesiacmi som nemala nikoho. Nemala som rodinu, lásku, deti a teraz? Teraz mám deti, brata, ale rodinu a lásku? Tá mi bohužiaľ teraz chýba. Prišla som bližšie k nemu a zozadu som ho objala.

„Ďakujem, ďakujem ti za všetko, čo pre nás robíš. Neviem, ako sa ti môžem odvďačiť a či to niekedy vôbec dokážem. Nemám nič, čím by som ti mohla poďakovať.“ Pozrela som sa do jeho tváre a neposlušné slzičky sa mi začali kotúľať po tvári.

„Belluš, vieš dobre, že mne na vás zo srdca záleží, a že teba a týchto tu nezbedníkov ľúbim najviac na svete, ale až po mojej Rosinke, samozrejme. Nemusíš sa mi nijako zavďačovať, mne stačí, že si moja sestra a si žena, ktorú môj brat miluje z celého srdca a dala si mu dve nádherné deti. Pre mňa bude najviac, keď sa stretnete, všetko si vysvetlíte a budeme všetci jedna veľká a šťastná rodinka.“ Objal ma z celej sily, až som sykla od bolesti. Pozrel sa na mňa s ospravedlnením v očiach, na čo som sa usmiala.

„Už tam budeme?“ Znudene sa na nás pozerala Alice a hrala sa s bábikou od Tanye. Chápem ju, je to dlhá cesta a hlavne pre takých neposedov, ako sú oni.

„Vidíš tamten ostrov?“ ukazoval Emm a deti hneď spozorneli. Očká im žiarili, že už budeme v cieli. Alice prišla ku mne a začala mi ukazovať, ako sa s nimi Emm hrával, ako im čítal a rozprával rozprávky, a aj to, že chce, aby s nami ostal. Bola smutná.

„Už sme o tom hovorili,“ pošepkala som jej do uška a ona skrivila papuľku tak, ako keď ide plakať.

„Štlýko?“ začal Emmko. Vedel, čo sa deje so sestričkou.

„Hm? Čo kamoš?“ pýtal sa Emm a ďalej sledoval cestu. Obdivovala som ho, že ešte stále ochotne odpovedá na všetko, čo tých dvoch zaujíma.

„Fakt mušíš odísť? Ty nás už neúbiš?“ Smutne pozeral na svojho obľúbeného strýčka.

„Ako ti to napadlo, že vás neľúbim? Ľúbim vás, nikto mi nevezme to, čo cítim k vám a vašej mamičke. No musíš pochopiť, že mám tetu Rosalie a už mi chýba. Vieš, aj ona si chce užiť svojho manžela,“ vysvetľoval malému.

„Tak tete Lose povedz, nech ide ža tým manžeom a nech š ním oštane,“ vyškieral sa malý, ale on nepochopil, že tým manželom je Emmett.

„Kamoš, teta Rose má za manžela mňa a ja si musím plniť manželské povinnosti. Vieš si to predstaviť, čo to je pre mňa byť tak dlho bez sexu?“ Čo? Čo to, dopekla, melie? Ako môže pred nimi povedať slovo sex. Ja ho prerazím. Spražila  som ho pohľadom a on si konečne uvedomil, že hovorí s dieťaťom a nie dospelým kamošom.

„Čo je to šekš? To ša papá?“ No fajn, toto nech si pekne vysvetľuje ten, čo to povedal. Zazubila som sa na Emma a pokynula hlavou na znak: Nech sa páči, vysvetľuj.

„No, vieš, ono, to...“ zakoktával sa.

„No ták, Emmett, vysvetľuj. Rada si to vypočujem aj ja.“ Menšia provokácia nezaškodí.

„Dobre. To sa nepapá. To je, keď sa dvaja majú radi a sú veľkí, tak spolu robia také veci, aké robia len dospelí. Sú pri tom úplne na...“ Čapla som sa po čele. To nemyslí vážne, on mu fakt bude hovoriť, ako sa praktizuje sex?

„Nebi ša, mami, bude ťa bolieť hlaviška. A ticho, štlýko rožpráva, ako sa šekšuje.“ Vyvalila som oči a všimla si, že už sme pri ostrove. Rýchlo zmena témy.

„Aha, už sme tu!“ Emmko okamžite mal úplne iné starosti, ako bolo vysvetľovanie sexu a ja som si konečne vydýchla. Niekomu to však prišlo náramne smiešne, mne však nie. Sú to deti, ktoré ešte také niečo vôbec nepotrebujú vedieť.

Pomaly sme vystúpili z člna a moji nezbedníci začali behať po pláži. Čakala som, že ostrov bude krásny, ale toto som skutočne nečakala. Vedela som, že Cullenovcom nikdy nechýbali peniaze, no toto bolo ako rozprávky.

Ostrov stál uprostred priezračného mora a dovolím si povedať, že bolo vidno až dno mora. Vo vzduchu bolo cítiť soľ. Pri prudkom nádychu mi soľ rezala moje čuchové zmysly, ale aj napriek tomu som si to vychutnávala. V mori plávali rôzne ryby, ktoré hýrili všemožnými odtieňmi od výmyslu sveta. Spev vtákov sa niesol celým ostrovom, ktorý bol sprevádzaný rôznymi zvukmi inej zvery. Pláž bola piesočná, nie taká, na akú som bola zvyknutá z La Push. Táto bola stokrát krajšia. Tu som sa nebála vyzuť topánky a chodiť úplne bosá. Dokonca som si vychutnávala ten horúci piesok pod chodidlami a to, ako sa vám piesok preplieta medzi prstami na nohách. Moje ratolesti ručičkami prechádzali po tom zlate, ktoré sa trblietalo na zemi skoro tak, ako ich strýko. Alice si myslela, že je to niečo ako sneh na Aljaške a tak si olízla svoju malú ručičku, na ktorej mala zvyšok piesku a začala hádzať chutné grimasy. Všetci sme sa rozosmiali - okrem nej.

Emm nám pomohol s taškami a ukázal nám celý dom. Na prízemí bola kuchyňa, obývačka a kúpeľňa, v ktorej bola sprcha a dokonca aj rohová vaňa. Na prízemí boli ďalšie štyri izby. Jedna bola obrovská a v nej bola manželská posteľ. Tipovala som, že to je asi Carlisleova a Esmina spálňa. Zvyšné tri boli o kúsok menšie. Emm povedal, nech si vyberiem ktorúkoľvek chcem, a tak som si vybrala práve ich spálňu. Chcela som mať deti pri sebe. Emmett to vymyslel skvele. Preniesol nám jednu posteľ, a tak som si vzala tú menšiu posteľ ja a väčšiu som dala deťom, aby mohli spolu spinkať. Nastal čas lúčenia a slzy tiekli potokom.

„Belli, keby sa hocičo stalo, číslo na mňa máš. Volaj mi hocikedy. Dávajte na seba pozor a vy dvaja počúvajte mamičku, lebo teraz bude na vás sama. Emmko, ty si teraz jediný chlap a máš tu dve krásne baby, dávaj na nich pozor. Dobre?“ poslednýkrát nás poučoval na rozlúčku a malý Emmko prikyvoval. Vedel, že má teraz veľkú zodpovednosť.

Všetkých nás vyobjímal a šiel preč. Na zlepšenie nálady som deťom povedala, aby si išli obliecť plavky, ktoré sme kúpili a vybrali sme sa na pláž. Deti stavali hrady z piesku a robili koláčiky. Ja som ležala na osuške a oddychovala, premýšľala som nad celým mojím životom a nad Edwardom, aké by bolo, keby tu bol teraz so mnou.

Edward:

Ostrov mojej matky. Áno, ostrov Esme sa stal mojim dočasným útočiskom a úkrytom pred celým svetom. Tu som mohol byť sám so svojimi myšlienkami, so svojím trápením a žiaľom. Tu mi nikto nebude hovoriť, že už mám zabudnúť, tu ma nikto nebude otravovať svojimi myšlienkami. Som tu len ja a nikto. To je to, čo teraz potrebujem.

Viem, že je to už vyše pol roka od jej smrti, ale stále ju mám pred očami, stále vidím tie dve čokoládové jazierka a stále cítim jej dotyk na mojej tvári. Nemôžem a nechcem na ňu zabudnúť. Nikdy ju nevymažem z môjho života a nikdy ju nikto nenahradí. Chýba mi moja rodina, chýbajú mi všetci členovia, dokonca aj Emmett a jeho fóriky, ale ešte nie som pripravený sa vrátiť. Ubližujem im svojou neprítomnosťou, ale raz ma možno pochopia a odpustia mi môj útek. Potrebujem byť ďaleko od civilizácie, a preto som si vybral toto miesto. Dokonca sa nezdržiavam ani v dome. Radšej som v pralese, sedím na strome a počúvam zvuky prírody.

Obdivujem zver, ktorá nemá žiadne starosti, žiadne trápenie. Jediné, čo ich možno trápi je to, že čo dnes chytia pod zub. Sledujem vtákov, ako si hrkútajú a spievajú slová lásky. Tie slová, aj keď sú v reči vtákov, sú pre moje uši bolestivé. Slová lásky som chcel ja spievať a hrkútať mojej Bellinke. Dal by som všetko, keby som ju mohol aspoň raz vidieť a ešte raz pohladiť po jej alabastrovej pokožke, ktorá aj napriek jej ľudskosti bola dokonalá. Moja Bellinka bola dokonalosť sama o sebe, nevinná. Áno, bola nevinná. Predo mnou ju neochutnal ešte nikto. Ja som bol ten, ktorý mal tú česť ochutnať zakázané ovocie. Pripadal som si ako Adam, ktorý odtrhol to zakázané ovocie a bol vykázaný z raja. Aj ja som bol vykázaný zo svojho vlastného, nádherného raja, ktorý som túžil zdieľať spolu s ňou, s mojou láskou.

Po asi hodine, neviem o akej dobe, strácam pojem o čase, o dňoch, o týždňoch, vlastne ani netuším, aký je dnes deň. Uznal som za vhodné sa ísť trošku prebehnúť. Neuvedomil som si ani to, že bežím smerom k domu, ale keď som už tu, tak si dám aspoň sprchu. Zhlboka som sa nadýchol a fakt, už by bolo treba sa osprchovať a prezliecť sa. Ako poznám Carlislea, niečo tu určite nechal. Nejaké  čisté oblečenie. Moje je totiž celé od zvieracej krvi a k tomu celé roztrhané.

Dobehol som k domu a cez zadný vchod, ktorý bol bližšie k pralesu, som vošiel dnu. Nadýchol som sa a spozornel. Niečo tu nie je v poriadku. Niekto tu bol a niekto tu ešte je. Miešajú sa tu štyri rôzne pachy. Cítim tu upíra, človeka a neviem, niečo podobné mne? Jedna vôňa mi však bola veľmi známa. Cítim tu Emmetta? Kedy tu bol? Však keby tu bol, tak by určite skočil na lov a niekde by som ho zazrel, alebo zacítil. Zavolám mu, aspoň povie ostatným, že som v poriadku.

„Haló?“ spýtal sa hneď, ako zdvihol.

„Čau, Emm. Počuj, kde si?“ Nebolo to zhurta?

„Ed? Ja som na... no predsa... na Aljaške u Tanyi. Prečo? Ale kde si ty? Odkiaľ voláš?“ No to určite, že na Aljaške. Prečo potom si spieva:

„Sú dobrí a statoční, rýchli a smelí, bystrí a verní, to svet o nich vie. Ženú sa lesom a pieseň im velí a medvedia pieseň už z ďaleka znie. Gumkáči, hneď ich spoznáš pri práci, to, čo robia sa ti zápači, už sú tu gumkáči. Do ríše záhad sa vypravíš s nimi, iste ti dajú svoj sladký gumidžús. O chvíľu spoznáš ich odvážne činy, tak aj ty buď smelý a s nimi to skús. Gumkáči, hneď ich spoznáš pri práci, to čo robia sa ti zapáči, už sú tu gumkáči...“

„Ja? To je jedno. Som tam, kde mi je dobre. Ale mal som pocit, že si bol tu, kde som ja. Ale to je hlúposť, keď hovoríš, že si na Aljaške.“ V telefóne sa ozval smiech.

„Jasné, bratu. Počúvaj, keď nie si niekde, kde je sneh, veľa medveďov, tak som to nebol ja. A len tak pomimo, nechceš sa vrátiť domov?“ Tá istá obohratá pieseň.

„Nie. Nie som pripravený sa vrátiť. Musím sa zmieriť sám s jej stratou,“ zosmutnel som, lebo opäť mi ju pripomenul.

„Možno sa s tým nemusíš zmierovať,“ povedal a ja som tomu nerozumel. Doriti, nechápe niekto, čím si prechádzam? Zrazu bolo ticho v slúchadle, ale počul som krik Rosalie.

„Kde si bol? Kto na teba kričal z kuchyne zlatko? Prečo všade cítim deti?“ Píp, píp... A bolo ticho. Čo to má znamenať?

S týmito myšlienkami som sa pobral do sprchy a úplne som zabudol na to, že som si chcel prezrieť dom, že čo sa tu ešte zmenilo a čo mi tu nesedí.  Roztrhal som zvyšky oblečenia a vliezol som do sprchy. Nabral som si do rúk trochu sprchovacieho gélu a pustil vodu. V hlave mi znela Emmettova pesnička o gumkáčoch. Po chvíli ako som si vychutnával teplý prúd vody  som začul z vonku krik.

„Emmeeett, okamžite poď sem, lebo ťa prehnem cez koleno a budeš mať celý fialový zadok,“ kričal veľmi známy hlas. Ten hlas, to nemôže byť pravda. Už ma klame sluch. Bol som o tom presvedčený, ale išiel som to skontrolovať. Ako sa hovorí: Dôveruj, ale preveruj... A ja som bol odhodlaný zistiť, o čo tu ide a prečo chce niekto Emmovi zafarbiť zadok na fialovo, čo je v skutku dosť nereálne.

Nezdržiaval som sa hľadaním oblečenia, schmatol som uterák, ktorý mi ledva zakrýval moju pýchu, a celý premočený som utekal von z domu. Kvapky tečúcej vody, ktoré dopadali na moje telo, ešte teraz pomaly stekali po mojej tvári až na hruď. Dobehol som k pláži a to, čo som videl, bolo neuveriteľné. Museli by ste to vidieť, aby ste mi uverili. Ja mám nádherné halucinácie, mňa už neklame iba môj dokonalý, vlastne doteraz dokonalý, sluch, ale už aj môj zrak. Asi starnem, keď mám takéto fatamorgány, alebo bolo niečo v tej pume včera? A príznaky sa prejavia až po dvadsiatich štyroch hodinách?

Musel som si pretrieť oči, ale aj keď som tak urobil, tak som ju tam videl. Anjela v bielych plavkách, ktoré boli prilepené na jej dokonalom tele. Mahagónové vlasy jej viali v jemnom vetríku a nádherne sa ligotali pod lúčmi slnka. Ale kto sú tie deti? Dala sa nebodaj na dráhu opatrovateľky? A čo robí na ostrove mojej matky? Ako sa sem dostala? A prečo kričí na to malé dieťa Emmett? Dočkám sa nejakého rozumného vysvetlenia?

Rozhodnutie padlo, idem za ňou a hneď. Skôr než si to rozmyslím. Upírskou rýchlosťou som sa premiestnil za ňu a surovejšie, ako som chcel, som ju otočil k sebe tvárou.

„Čo tu robíš? Ako to, že žiješ? Bella, hovor!“ Triasol som s ňou takou silou, že som sa prestával kontrolovať a začal som jej do tváre vrčať. Ona však nemala strach. Nevidel som v jej očiach strach. Videl som tam prekvapenie? Možno lásku. No to určite! Keby ma milovala, tak ja ani neviem čo...

„Edward, láska, si to ty? Naozaj si to ty? Nemôžem tomu uveriť, ja som taká šťastná.“ Chcela pokračovať, ale ja som sa ju pustil a otočil som sa chrbtom. Musel som to predýchať, čo bolo momentálne nemožné. Prečo sa tu hrá na neviniatko, že láska a podobné dristy? Prečo mi klame do očí a hrá sa, že je šťastná, že ma vidí?

„Čo tu trepeš, Bella, ty, že si šťastná? To slnko ti asi nerobí dobre,“ zatínal som päste a čelusť, ale nemohol som sa kontrolovať. Mal som chuť, nie to by som neurobil. Ale naozaj som mal chuť ju roztrhať ako hada na márne kúsky. Ja sa ako ten najväčší hlupák utápam v žiali, opustím svoju rodinu a ona žije.

„Edward, o čom to hovoríš? Prečo sa správaš tak, ako sa správaš? Čo som ti urobila?“ Smiech, zmohol som sa len na smiech. Že čo mi urobila? Ona sa snáď zbláznila.

„Čo si urobila? Bella! Ja som myslel, že si mŕtva, opustil som svoju rodinu, vzdal som sa života a to všetko je tvoja vina. Celý čas si ma ťahala za nos a celú moju rodinu. Hrala si sa na neviniatko, dovolila si, aby sme si ťa zamilovali a ty si nás podlo oklamala. Si obyčajná špina, si ešte dokonca menej ako špina za nechtom. Ľutujem deň, keď som ťa stretol. Ľutujem ten prekliaty deň, keď som ťa zachránil. Mal som ťa tam nechať zhniť,“ vrieskal som ako zmyslov zbavený.

Na jednej strane som ľutoval svoje slová, ktoré som vypúšťal z úst, ale nikto sa nemôže čudovať. Doteraz bola mŕtva, a zrazu tu stojí. Rozplakal som ju. Bolelo ma, že vidím jej tvár zmáčanú slzami, ale teraz ma to nedokáže obmäkčiť. Spadla na kolená a hlavu si dala do dlaní. Nepozrela na mňa a tým potvrdzovala moje slová. Nedokáže sa ani k tomu vyjadriť. Nemá slov, chudera. Ten malý špunt prišiel ku mne a hodil po mne malé vedierko. Otočil som sa na neho a zavrčal.

„Nešahaj na moju mamičku. Ja šom tu teraž chvap a mám ju chlániť. Takže eše raž a uvidíš šo ti ulobím, ty štalý páprďa.“

Mamičku? Vyvalil som oči a chcel sa k malému prihovoriť, ako to myslí, že mamičku, ale v tom pribehlo ďalšie dieťa. Čože? Ešte jedno? Tak to je na mňa priveľa. Ona má dieťa s iným, dopekla, to dieťa je dosť staré na to, aby ho, vlastne ich, čakala ešte keď bola so mnou. Cundra jedna. A vraj ja som bol jej prvý. A ona má tú drzosť dať tomu faganovi meno po mojom bratovi? Ona asi nemá chrbtovú kosť.

„Šo sa tu deje? Aoj ujo. Ja šom Ališ a ty?“ Alice? Ešte dá meno po mojej sestre. Tak to nie. Chcel som sa ozvať, ale vtom Bella chytila deti.

„Tento ujo nie je dôležitý. Je to zlý človek, vlastne zlý upír. Vlastne nie. On nie je ani plnohodnotný  upír. Je len polovičný, čiže nepatrí nikam. Neradí sa medzi ľudí, ani medzi upírov. A s ním si nemáme čo povedať. Ideme,“ hovorila smerom k svojím deťom, ale vždy očkom pozrela na mňa. Ako je možné, že vie o mne to, čo som jej ja nepovedal? Ako to môže vedieť?

„Bella, vieš čo si? Vypočítavá mrcha, decká máš s iným a hrýzlo ťa svedomie, lebo si vedela, že keby sa narodili v čase, keď sme boli spolu, žeby som ťa odkopol. Tak si nahrala svoju smrť. Si prefíkaná, ale chvalabohu, že si si vymyslela iný dokonalý plán. Už ťa nechcem v živote vidieť. A vypadni z ostrova mojej matky. Nemáš tu čo robiť. Kým sa vrátim, nech vás tu už nevidím!“ Otočil som sa a rozbehol som sa preč. Vzal som Carlisleovi pár vecí na oblečenie a vybral som sa do Ria. 

Bol Edward veľmi krutý? Čo myslíte, uvedomí si svoju chybu? Svoje nerozvážne konanie? Čo sa stane v ďalšej kapitole?

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Niet ruže bez tŕnia - 8. kapitola :