Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Niet ruže bez tŕnia - 7. kapitola

22.08.2012 (08:30) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 3147×

Bella: 

Emmett bol neskutočný, je tu so mnou už týždeň a skvele nám to klape. Pomáha mi s deťmi, ktoré si ho neskutočne obľúbili. Dokonca ich naučil aj rozprávať, ale ich prvé slovo nebolo mami, ale macko. Niet sa čo čudovať, keď im Emm neprestajne rozprával príbehy o medveďoch pred spaním. Hovoril im zážitky z jeho prvého lovu - o tom, ako spoznal tetu Rose, ako k nim prišla druhá teta Alice aj s ujom Jasperom. Samozrejme, hovoril aj o ich starých rodičoch. Chceli sme, aby ich spoznali aspoň z rozprávania. Rozprával im aj o ich otcovi a ja som sa o ňom aspoň dozvedela viac.

Udivilo ma, že je tu už vyše sto rokov a za celú tú dobu nemal nikoho. Žiadne dievča, vraj dokonca žiadnu ani nepobozkal a dozvedela som sa viac o upírstve. Moje srdce plesalo šťastím, že ja som bola prvá, ktorá ochutnala jeho pery. Ja som bola tá, ktorá si získala jeho srdiečko. Emm ma naučil brániť sa a moje ratolesti sa na tom veľmi dobre zabávali, keď ich ujo hádzal mamičku do snehu. Ani raz Emmett nepoužil svoju skutočnú silu, pretože hovoril, že to by som nemusela prežiť v zdraví. Tak isto som sa dozvedela, že niektorí upíri majú niečo ako dar. Tak isto ako moje deti.

Nadanými v rodine je najmä Alice, pretože vidí budúcnosť, ale je záhadné, že nevidela po tom požiari, že žijem. Edward vraj dokáže čítať myšlienky každému okrem mňa. S Emmom máme teóriu, že možno mám aj ja nejaký dar, len o tom ešte neviem. Jasper cíti a ovplyvňuje emócie, ale u mňa to vraj išlo len niekedy. Carlisle má dokonalé sebaovládanie, v živote neochutnal ľudskú krv, a preto môže pracovať ako lekár. Esme z ľudského života ostalo obrovské srdce a preto všetky svoje deti miluje nehynúcou láskou a dokáže im odpustiť prvé posledné. Rose je nadpozemsky krásna a dokáže sa do nej zahľadieť každý chlap, ale to nie je dar, len výhoda. Emmett je silný, vraj taký silný ako novorodený upír. Je vraj najsilnejší z rodiny. Všetko z ich života ma fascinovalo, toľko toho spolu prežili, až to bolo neuveriteľné. Niet sa čomu diviť, keďže sú na svete toľko stoviek rokov.

Emmett je teraz s deťmi vonku, každú chvíľu by sa mali vrátiť. Išla som si prichystať niečo pod zub, pretože moje ratolesti určite budú napapané do sýta, ale ja nie. Pustila som si hudbu a začala som si tancovať s vareškou v ruke okolo hrnca. Počula som buchnutie dverí – znak toho, že sú doma.

„Mamí, de ší? Šme ťu z výetu.“ Emmettko ma zháňal. Moje zlato. Stále príde a hneď hľadá mamičku.

„Zlatíčko, som v kuchyni,“ zakričala som a počula som vrčanie. Okamžite som vyletela z kuchyne. Zľakla som sa, čo sa stalo. Emm mi ukazoval, nech som ticho.

„Nie, to bola Tanya. Rose, nerob scény.“ Ou, Emmett telefonuje s Rose, určite ma počula. To bude prúser ako delo.

„Rose, upokoj sa. Vieš, že milujem iba teba. Si moja jahôdka. Nie, áno, dobre. Ahoj,“ povedal a zvalil sa do kresla hneď, ako ukončil hovor. 

„Bells, to je prúser. Rose si myslí, že mám milenku,“ smial sa ako pominutý. To je smiešne? Vlastná žena mu neverí a on sa smeje. On sa zbláznil.

„Tebe to pripadá smiešne?“ položila som mu otázku a neveriacky krútila hlavou.

„A nie je? Aspoň vidno, ako sa o svojho macinka bojí a žiarli. To je predsa výhra.“ Keď sa na to človek pozrie takto, tak je to možno tak. Chcela by som byť ako on a mať taký pohľad na veci. Vo všetkom hľadá pozitívum. Nikdy nezmýšľa negatívne a zo všetkého vyťaží to dobré.

„Inak, dnes ideme k Eleazarovi. Spomínal som ti, že tu bývajú moji známi a spomínal som ti, že vie rozpoznať aký má kto dar. Takže sa choď nachystať a vyrážame. Ja oblečiem týchto špuntov,“ oznámil mi to, akoby sa nechumelilo. Zbožňujem, keď ma postaví pred hotovú vec.

„Mamička sa ide prichystať a strýko Emmett vás oblečenie a Alice učeše,“ uškrnula som sa smerom k mojim anjelom a utiekla hore do izby. Predpokladala som, že česanie je primeraný trest, že mi to neoznámil skôr. Vždy pritom fňuká. O desať minút som bola dole, ale Emmetta nikde. Zrazu som počula ranu, neskutočný krik a následne smiech. Vybehla som hore schodmi smerom k dverám kúpeľne. Vlastne tam, kde niekedy boli dvere od kúpeľne.

„Emmett Cullen, čo to má znamenať? Toto beriem ako vlámanie. Tie dvere ešte dnes budú tam, kde boli,“ rozčuľovala som sa, keď som videla, ako Emm leží na vyrazených dverách.

„Čo ste tu, dopekla, robili? To je problém obliecť a učesať?“ kričala som na neho, ako na malé decko.

„Štlýko česau Ališ a u to boeo. Šklíkla a on vlažil do duelí a ulobili bác,“ vysvetľoval mi malý Emmko a tlieskal ručičkami, lebo strýko vyzeral naozaj komicky. Veľkého Emmetta vystrašil krik malého nevinného dievčatka.

„Zlatíčko, veľmi to bolelo?“ Prišla som k Alice a začala som ju hladiť po hlavičke. Ona sa na mňa pozrela a začala sa chichúňať.

„Ee, neboeo, len stlýko je tak šmiešny, keď sa ma boí,“ sklopila očká k zemi a Emm vyletel na nohy. V očiach mal výraz: „Počkaj, zajac!“ Ako z tej rozprávky.

„Ty malá jašterica, keď ťa chytím, tak ťa spapám.“ Rozbehli sa obaja. Alice utekala čo jej nožičky stačili a Emmett sa hral akože ju nevie chytiť.

„Nespapáš, ty papáš macíkov a ja nie som macík. Ja som plincezná,“ smiala sa moja malá. Za iných okolností by som ich nechala, nech sa hrajú, ale už bolo na čase vyraziť k Emmovym známym.

„Ideme,“ skríkla som odo dverí a moje ratolesti pribehli hneď, no Emmett nie. 

„Jedno dieťa mi tu chýba. Neviete, kde je strýko?“ spýtala som sa mojich nezbedníkov. V tom Emmett vošiel bočnými dverami do domu a celý bol od snehu.

„Kde si bol? Čo si to robil? Vieš, že máme ísť preč a ty sa ideš ešte hrať?“ kárala som ho ako dieťa, ale to je zvyk.

„Ja za to nemôžem. Spýtaj sa svojho prefíkaného syna, čo urobil svojmu najlepšiemu strýkovi.“ Pozrela som sa smerom na moje deti a malý Emmko už-už chcel ujsť, ale bola som rýchlejšie. 

„Čo si urobil strýkovi?“ Starý Emmett za mojím chrbtom ukazoval, že tak mu treba, že on mu vravel, že bude zle. Niekedy neviem, kto je tu väčšie dieťa.

„Štlýko naáňal Ališ a ja šom cel pe ňu náškok. Tak šom ho pošuau na štlom. Hneváš ša, mami?“ Dve zelené kukadlá na mňa pozerali a ja som v nich videla ich otca. Ach, Edward. Vzdychla som a pokrútila som hlavou, že nie. Vzala som na ruky Alice a Emmett malého Emmka a vyrazili sme. Išli sme pešo, lebo je to vraj len pár kilometrov odtiaľ, tak sa aspoň prebehneme. Prišli sme pred obrovský dom. Pripomínal mi dom Carlislea a Esme, síce nebol biely, bol hnedej a maslovej farby, ale bol krásny. Mal dva poschodia. A ako zareagujú moje deti?

„Neboj sa, Bella, všetko bude v poriadku. Oni sú skvelí a uvidíš - s Tanyou, Kate a Irinou budete skvelé kamarátky.“ Emmett sa ma snažil upokojiť a vcelku sa mu to darilo. Po chvíľke nám prišla otvoriť dvere krásna blondínka. Pripomínala mi Rosalie, ale nebola až taká krásna. Rosalinej kráse sa nevyrovná nik.

„Emmett, konečne ste prišli,“ zvítala sa najprv s ním, a potom sa pozrela mojím smerom. Najprv si ma premerala od hlavy až po päty.

„Ahoj. Ja som Tanya a ty musíš byť Bella,“ zatrilkovala milým hlasom a venovala mi úsmev. Potom sa pozrela na mojich anjelikov, ktorí sa krásne usmievali. Emmettko bol úplne unesený z Tanyi až mu očká žiarili.

„A toto musia byť tvoje deti.“ Prikývla som a ona nás pozvala dnu. Dom bol nádherný, mal dve poschodia a prízemie bolo obrovské, ak takto vyzerá aj horné poschodie, tak som zvedavá, koľko ich tu žije.

„Posaďte sa a cíťte sa tu ako doma.“ Ukázala na modrú sedaciu súpravu pri krbe. Moje ratolesti sa rozbehli a posadili sa na bielu kožušinu pred krbom. 

„Ale správajte sa slušne! Ste na návšteve,“ kárala som ich so zdvihnutým ukazovákom.

„O chvíľku príde Eleazar, len si skočil na rýchly lov a Carmen s Kate a Irinou sú v meste,“ oboznámila nás Tanya. Bola milá, páčila sa mi. Chvíľu sa zhovárali s Emmom a chvíľku sa hrala s mojimi deťmi. Čakala som, že sa spýta, kde majú otca, ale nie, že sa spýta to, čo sa spýtala. 

„Bella, chcem sa opýtať... Ty si videla Edwarda v týchto dňoch?“ Čože? Ako ju to napadlo? Keby áno, už tu nie som. Pichlo ma pri srdci a zachvela som sa. 

„Nie, bohužiaľ nie. Prečo sa pýtaš?“ opýtala som sa a čakala som čo z nej vylezie.

„To je zvláštne. Akoby som z tvojich detí cítila Edwarda, ale to je asi hlúposť. Jedine, ak by on...“ zarazila sa a my sme s Emmom na seba pozreli. Ona na to prišla, ona vie, že Edward je otec mojich detí.

„Áno, máš pravdu. Edward je otec mojich anjelikov,“ sklopila som zrak a Emm si odfrkol. „Že anjelikov. To sú hotoví diabli.“ Narážal na dnešnú akciu v kúpeľni. Ešte sa s tým chudák nezmieril.

„Ako? Kedy? Prečo o tom nevieme?“ Bola zmätená a ja som vedela, že by sme jej to mali objasniť.

„Môj príbeh poznáš, predpokladám. Myslím to, že si všetci myslia, že som mŕtva. Keď vypukol požiar, zachránili ma indiáni a odniesli k sebe do rezervácie - do La Push. Ošetrili ma a pomohli mi. Tam som zistila, že čakám týchto dvoch. Keď som zistila, že moje tehotenstvo je iné a zistila som, že potrebujem krv k prežitiu, tak som začala pomaly chápať, kto budú moje deti a kto v skutočnosti je ich otec. Nevedela som, kde ho mám hľadať, našiel ma až Emm a odvtedy je so mnou a pomáha mi. Je to pár dní,“ vyrozprávala som jej skrátenú verziu môjho príbehu. To podstatné a viac nepotrebuje vedieť, aspoň zatiaľ nie. Tanya bola úplne v šoku, ústa mala pootvorené a krútila hlavou, že to nie je možné.

„Nemôžem uveriť, že Ed má deti, že má teba, to je neskutočné. Musíš mu to povedať. Hlavne to, že žiješ, ty nevieš čo prežíva?“ hovorí to tak, akoby som ja neprežívala niečo podobné. Prečo pozerá na neho, veď aj ja som tá, ktorá to nemá ľahké.

„Myslíš si, že keby som vedela, kde je, že už tam nie som? Myslíš si, že nechcem, aby deti spoznali svojho otca? Svojich starých rodičov?“ Bola som nervózna a miestami som zvyšovala aj hlas.

„Starých rodičov spoznajú už zajtra,“ povedal niekto za mojím chrbtom.

„Čože? Nie, to nemôže byť pravda. Edward musí prvý spoznať svoje deti. Už je dosť to, že Emm je prvý a teraz vy.“ Nedovolím, aby to vedel každý skôr, ako on.

„Eleazar, Bella má pravdu. Nesúhlasím síce s tým, aby celá rodina si naďalej myslela, že je mŕtva, ale Ed to musí vedieť od nej a nie od nás,“ zastával sa ma môj veľký brat. Pokúsila som sa o úsmev.

„Tak dobre, ale musíte potom odísť. Vieš, že tu by ju našli. Keď si ju našiel ty, pre nich to nebude problém, aj keď má štít, ale nevie ho ešte používať.“ Čože mám?

„Čo má?“ predbehol ma v otázke Emm.

„Štít. Obranu proti všetkým darom. Časom sa ho naučí ovládať a bude ho vedieť aj stiahnuť a aj vrátiť späť. Len musí trénovať. No a časom dokáže obaliť svojim štítom kohokoľvek.“ Tak preto mi Edward nevidí do hlavy. Tým sa všetko vysvetľuje. Ja som sa už bála, čím to bude.

„Ale čo budeme robiť? Kam Bella pôjde s deťmi?“ spýtala sa Tanya a nespúšťala oči z môjho synčeka. Pozerala na neho tak, ako som sa ja dívala na Edwarda. Nie, to je hlúposť. To sa mi určite len zdá. Bella, spamätaj sa, ona je dospelá žena a on je dieťa, okríkla som sa v duchu. 

„Pokoj, od čoho tu máte mňa? Ja vždy niečo vymyslím. Teraz sa rozlúčime a vy sa tvárte, že tu Bella nikdy nebola. Ja sa vrátim tak skoro, ako to len bude možné,“ dopovedal Emm, a tak sme sa rozlúčili. S Emettom sme skočili ešte na nákup potravín a pár oblečenia pre deti. Vraj tam, kam ideme, bude teplo. Povedal mi, že nás zatiaľ ukryje na ostrove, ktorý Carlisle kúpil Esme k päťdesiatemu výročiu. 

A ospravedlňujem sa za nudnú kapitolu, ale aj také musia byť, keď vás opustí múza. :( Koho stretne Bella? Aká bude ich reakcia? :P Čítajte v ďalšej kapitolke. :)  

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Niet ruže bez tŕnia - 7. kapitola :