Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Niet ruže bez tŕnia - 9. kapitola

29.08.2012 (07:00) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 3412×

Bella: 

Poznáte ten pocit bezmocnosti? Pocit, keď vám niekto vrazí dýku rovno do srdca? Bez milosti, bez zľutovania a bez štipky výčitiek? Nie? Tak si skúste predstaviť, že milujete niekoho, niekoho, koho ste hľadali celý život. Komu ste dali svoje srdce. Vďaka komu máte chuť žiť, kto vám vyčaruje úsmev na tvári už len svojou prítomnosťou a nemusí robiť nič svetoborné. Keď cítite smútok, žiaľ a chce sa vám plakať, bez slova a bez zbytočných otázok príde k vám, objíme vás a je proste ticho. Pretože to práve teraz potrebujete. Je to niekto, pre koho ste ochotný urobiť všetko na svete. Vzdať sa všetkého, čo ste kedy mali radi, vzdať sa aj vlastnej rodiny. Položiť život, len aby on mohol žiť. A keď si myslíte, že to šťastie držíte pevne v rukách a že vám nič to šťastie neskazí, tak príde rana. Dostaví sa úder od toho, od koho by ste to najmenej čakali, respektíve nečakali vôbec. Cítite sa, akoby vás niekto rozbil na milióny drobných kúskov a tie sa rozleteli všemožne, na všetky možné strany. Na toto nebude stačiť malá náplasť, ako keď ste sa nedopatrením porezali. Takáto rana sa nezahojí obyčajným pofúkaním vašej mamičky. Toto už nedokáže opraviť ani najlepší opravár na svete. Cítite bolesť, zradu, prázdnotu. Všetko sa zastaví a vy zistíte, že nemáte chuť žiť. Najradšej by ste si zaliezli do postele, k telu si privinuli svoje najobľúbenejšie plyšové zvieratko a zakryli sa perinou až po uši. Toto je všetko len prvé štádium žiaľu. Druhé štádium je to, keď začneme premýšľať nad tým, čo sa vlastne stalo. Prečo sa to stalo práve mne? Čo som urobila, že to všetko povedal, vykonal? To je seba obviňovanie a nahováranie si chýb. Možno si uvedomíte, že aj vy na tom máte podiel svojej viny, ale potom si poviete: „Nepustil ma k slovu.“ Posledná fáza je uvedomenie. Uvedomíte si, že vy sa nemusíte trápiť, vy ste nepovedali nič, čo by ho ranilo. Vy ste tu tá zranená a je to len jeho problém, že vás nepustil k slovu a nedovolil vám to vysvetliť.

„Presne tak. Vyhodil ma, fajn. Odídem, ale nech mi nejde pod ruky.“ Zaťala som ruky v päsť. Dosť bolo ľutovania sa. Ideme preč. Musím zavolať Emmettovi a baliť deti. Vytočila som číslo, ktoré mi dal Emmett.

„Čo sa stalo? Nie som tam pár hodín a už si niečo vyviedla? Alebo ti tak hrozne chýbam?“ smial sa, bodaj by aj mne bolo teraz do smiechu.

„Chýbaš, ale Emm...“ odmlčala som sa a potiahla nosom.

„Čo je s malým?“ ustráchane sa pýtal. Bože. Nie Emm, ako s Emmkom.

„Nie, nič s ním nie je. Chcela som povedať, že musím odísť. Edward, tvoj brat, ma z tadiaľ vyhodil,“ vyslovila som jeho meno a opäť sa mi zlomil hlas. Zvalila som sa na posteľ a opäť sa rozplakala. Prečo práve jeho musím milovať? Prečo s ním musím mať dve najkrajšie deti na svete? Prečo mi, dopekla, neverí?

„Bella, o čom to trepeš? Čo by tam robil Ed? A prečo by ťa vyhadzoval? To nedáva zmysel,“ kričal v slúchadle, ale ja som nedokázala rozprávať. Malý Emmko to zariadil za mňa.

„Haooo, štlýko? Ťu je Emmuško,“ ozýval sa do slúchadla malý.

„Emmko, kamoš, čo je s mamkou? Povedz mi všetko, čo vieš,“ nakázal malému. Strachoval sa o mňa a to ma potešilo. Aspoň niekto ma má rád na tom svete.

„Bou tu taký olanžovovlasý ujo. Klišal na mamičkuuu, a táák s ňou tliasol, že som sa lakou, a tak som hodil po ňom vedielko a začau po ňom kličal.“ Nadýchol sa malý, že bude pokračovať, ale Emmett sa na druhej strane hurónsky smial, že jeho synovec hodil po svojom otcovi vedierko. Dobre, uznávam, aj mne to prišlo smiešne a zároveň veľmi milé, vidieť svojho malého syna, ako si chráni mamičku.

„Nešmej šaaa, a počúvaj. Potom jej povedal, že máme odíšť. Kam máme íšť? Štlýko ja tu chcem ostať.“ Poťahoval noštekom a slzičky mal na krajíčku. Pohladila som ho po jeho bronzových vláskoch a pobozkala. Edward si neuvedomil, že práve ublížil svojim deťom. Nadobro ich stratil, nikdy, nikdy nedopustím, aby vedeli, že ten sviniar je ich otec.

„Emmuško, povedz mamke, že vzadu za domom je jedna loď. Je síce menšia ako tá, na ktorej sme išli spolu, ale do Ria vám to stačí. Budem na letisku v Riu na vás čakať. Ponáhľajte sa,“ počula som, ako Emm dal posledné príkazy malému a ja som začala baliť. Zastavil ma krik, ktorý sa ozval z telefónu až ho malý odhodil, ako sa zľakol.

„Kde si myslíš, že ideš? Zase za tou ženskou? Prekroč prah tohto domu a už sa nevracaj.“ To bola Rosalie. Ešte aj kvôli mne má problémy. Každému len pridávam. Na čo som vôbec medzi živými?

„Drž hubu, Rosalie, vieš hovno, tak láskavo zavri tie svoje nádherné ústa a daj mi teraz pokoj. Milujem ťa a musíš mi veriť. Ak nie, je koniec. Číslo na mňa máš, ak zmeníš názor.“ Nie, len to nie.

„Už idem, som na ceste. Nebojte sa, postarám sa o vás,“ povedal do slúchadla a zložil. Na hlase mu bolo počuť, ako mu je ľúto to, čo sa stalo s Rosalie. Ona si neuvedomuje, akého má chlapa. Myslí si, že Emmett je len kopa svalov, že v hlave nemá nič a že vie len vtipkovať, ale to je hlúposť. Je síce vtipný a aj má svalnaté telo, ale je to úžasný človek, milujúci upír a ochraniteľský typ. Mali by si adoptovať dieťatko. S týmito myšlienkami na Emma a spomienkami na Edwarda som došla až k letiskovej hale. Deti, keď uvideli strýka, rozbehli sa hneď k nemu. Samozrejme, že ľudskou rýchlosťou. Celú cestu som ich poučovala, ako sa majú správať. Došla som k nim a silno som ho objala.

„Prepáč mi to, Belluš,“ zašepkal mi do ucha a ja som nechápala, za čo sa on ospravedlňuje. Ospravedlniť sa má jeho brat. Vlastne nie, o ňom nechcem nič počuť. Nikdy viac ho nechcem vidieť.

„Ááá,“ počula som výkrik a pochopila som k čomu bolo to prepáč.

„Čo tu tá robí?“ pýtala som sa skôr so strachom v hlase, ako s hnevom.

„Rosalie letela so mnou, musím si zachrániť manželstvo. Všetko som jej povedal v lietadle, ale stále mi asi neverila. Súdiac z jej reakcie,“ zasmial sa a viedol ma k nej. 

„Bella, ty naozaj žiješ. On mi neklamal. Bože, Bella, si... si taká krásna a tvoje deti, Bože...“ Nevedela sa poriadne vykoktať. Typická reakcia na to, že Bella žije. Objala ma. Počkať. Rose objala mňa? Žeby som spala? Štipnite ma. Toto nie je reálne. Dokonca som mala pocit, že keby mohla, tak sa rozplače. Asi mi Emmett neklamal, keď tvrdil, že ma má rada.

Edward:

Zastal som a díval som sa okolo seba premýšľajúc nad tým, čo sa stalo. Stál som nehybne ako socha. Cítil som sa sám a aj som bol sám. Moje srdce sa plnilo prázdnotou. Jediná žena, ktorú som kedy miloval mi klamala. Hrala všetku lásku, všetko, čo mi kedy povedala, bola bohapustá lož. 

„Milujem ťa, Edward,“ zneli jej slová. Tie slová, ktorými ma chcela zmiasť, chcela, aby som jej bezhlavo dôveroval. Nebrala ohľad na moje city, ani na to, že keď sa raz dozviem pravdu, že ma to zlomí. Tvrdila, že s Johnom nikdy nespala, že som bol jej prvý a jediný v živote. Ďalšia jej vymyslená lož. Teraz, keď na to tak pozerám, čo ak všetko je obyčajná lož? Čo ak ani John nie je otcom? Čo ak predsa len spala s niekým ešte pred Johnom, alebo počas toho, kým bola s ním a tie deti sú niekoho úplne iného? Čo ak on na to prišiel a práve preto reagoval v ten večer tak ako reagoval? Mám pocit, že sa z toho všetkého udusím. Je mi zle, bolí ma celé moje vnútro, akoby mi telom prešla chladná guľka. Mal som ju príliš zidealizovanú a ona nebola taká, akú som si ju predstavoval a ako sa mi ona javila.

Ale čo ak to, čo som jej vykričal, nie je pravda? Čo ak predsa len... Nie, fakty hovoria za všetko. Nehľadala ma, má dve deti, ale čo ak som bol príliš krutý? Čo ak som to prehnal silou slov? Nie, neprehnal. Povedal som jej od pľúc to, čo som mal na srdci. Z premýšľania ma dostali myšlienky mladého dievčaťa. Mohla byť o rok, o dva mladšia odo mňa. Sedela sama na lavičke v parku a za jej chrbtom sa týčila krásna fontána. Čo tu robí taká sama? Nevie, že večer je to nebezpečné? Nevie, koľko grázlov sa tade pohybuje? Mala na sebe ľahké letné šaty svetlomodrej farby, vlasy mala zvlnené a farba bola ako slnko. Aj moja Bells má rada modrú farbu. Dosť, nemysli na ňu, už nie je tvoja Bells. Myšlienky mala zmätené, stále si opakovala, že ešte nemôže ísť domov, že je ešte málo hodín. Málo? Je predsa skoro jedenásť večer a mladá, slušne vychovaná žena už má byť dávno doma. Niečo ma k nej ťahalo. Nie, nebola to príťažlivosť, aj keď bola krásna, nebola to ani chuť jej krvi, ale mal som pocit, že stretnutie s ňou mi zmení život, alebo aspoň pohľad na život. Pomalým krok som sa k nej blížil a keď som prechádzal po kamennej ceste, ktorá viedla k lavičke, zodvihla zrak ku mne. V jej očiach aj myšlienkach som videl, že sa zľakla. Mňa sa však nemusí báť, nikdy by som neublížil živej duši. 

„Dobrý večer, smiem si k vám prisadnúť?“ spýtal som sa čo najmilším hlasom a snažil som sa aj o nevtieravý úsmev. Pozrela na mňa a v hlave stále znelo jediné: „Neublíž mi, prosím ťa.“ 

„Nemusíte sa ma báť, len potrebujem spoločnosť. A videl som, že ste tu sama a v túto hodinu to nie je práve najbezpečnejšie, aby ste tu takto sedeli sama,“ vysvetľoval som jej. Určite toto povie každý zvrhlík a násilník, ale ja som naozaj potreboval spoločnosť. Chcel som hovoriť s niekým iným, ako je moja rodina. 

„Tak si teda prisadnite, ale varujem vás, v kabelke mám slzotvorný sprej a nebojím sa ho použiť,“ povedala a mne mykli kútiky pier. Aj keď som iba poloupír, aj tak by mi to neublížilo. Ruky som však dal pred seba v znaku mieru a ona sa konečne usmiala. 

„Som Edward, len aby ste vedeli, na koho nie je potrebné použiť ten sprej,“ snažil som sa nadviazať konverzáciu a zistiť, čo sa jej stalo, že tu sedí sama. 

„Volám sa Sofia, ale priatelia mi hovoria Sofi. To, len aby ste vedeli, kto ten sprej na vás zatiaľ nepoužije.“ Na slovo zatiaľ dala patričný dôraz. Páčila sa mi. A hlavne sa mi na nej páčili jej myšlienky. Nezmýšľala o mne ako o kuse mäsa, ale ako o sympatickom človeku. Musel som sa usmiať. Bolo príjemné počuť o sebe, že som sympatický a nie stále dookola: On je taký sexy, dala by som povedať, atď... 

„Teší ma. Sofi, čo vlastne robíš tak neskoro vonku? Prepáč, ale nemôžeme si tykať?“ spýtal som sa a natiahol som k nej pravú ruku. Dala hlavu nabok, zodvihla obočie a chvíľku premýšľala. 

„Môžeme si tykať.“ Načiahla svoju tiež pravú ruku a usmiala sa.

„Vieš, bývam tu s kamarátkou v jednom byte, ale ona dnes má mužskú spoločnosť, a tak tam nemienim robiť krovie. Sedím a čakám, kým mi zavolá, že sa môžem vrátiť a v duchu sa modlím, aby to bolo čím skôr. Samozrejme si nemysli, že jej to neprajem, ale začínam byť hladná a pomaly sa začína ochladzovať.“ Na pravdivosť jej slov o jej hlade sa ozvalo jej bruško. Ona sklopila oči a do líc sa jej nahrnula červeň. 

„Tak ťa pozvem na večeru? Neskorú večeru? Čo povieš?“ Jasné, hrám sa na samaritána, ale je mi s ňou fajn. Končene niekto nový. Opäť na mňa pozrela skúmavým pohľadom.

„Teraz? A kde, prosím ťa?“ pýtala sa a už aj chcela namietať, ale stopol som ju skôr, ako vyslovila, čo i len ďalšie písmenko.

„Pár metrov je reštaurácia. Varia tam nepretržite. Nie je to síce nič nóbl, ale ani my dvaja nie sme nóbl oblečení. A nie neberiem ako odpoveď. Budem rád, ak prijmeš moje pozvanie.“ Dúfal som, že nebude za tým hľadať nič iné. Mal som naozaj dobré úmysly. 

„Neviem ako ty, ale ja som oblečená nóbl, čo sa o tvojich kraťaskoch nedá povedať,“ zachichúňala sa a ja som si až teraz všimol, že má pravdu. To som si musel vziať práve kraťasy s palmičkami? To tam nemal nič iné Carlisle v skrini? Teraz som sa zase hanbil ja.

„Tak poďme, ale mám podmienku. Ty už vieš, prečo som tu a teraz po ceste mi povieš ty, prečo si tu sám,“ riekla a vážne sa na mňa zadívala. Nezvyknem hovoriť s nikým na počkanie o svojich problémoch, ale možno názor nestrannej osoby mi pomôže. Prikývol som a nastavil som jej rameno. Prijala ho a ja som jej začal rozprávať svoj príbeh. Keď som jej hovoril o tom, ako som našiel Bellu v lese a ako som ju doniesol domov, tak len v duchu híkala a pozastavovala sa nad tým, ako jej niekto mohol niečo také urobiť. Na druhej strane ma obdivovala za môj čin. Keď som jej hovoril o tom, ako som sa do nej zamiloval a ako som jej vyznal lásku, tak som bol považovaný za najväčšieho romantika na svete. Aj ona by chcela zažiť niečo podobné. Keď som sa dostal k tej smutnej časti príbehu, trpela so mnou. Snažila sa vžiť do mojej kože. Predstavovala si, ako by sa ona zachovala a keď som prešiel k tomu, čo sa stalo dnes, tak sa mi vytrhla a zastala. 

„Si normálny? Zaslúžil by si si pár faciek,“ kričala na celú ulicu, až som mal pocit, že pobudí polovičku Ria, aj keď tu ľudia v noci väčšinou nespia. 

„Prečo?“ Nechápavo som na ňu hľadel. Prepočula snáď to, že má dve deti a že mi klamala? 

„Dal si jej vôbec príležitosť ti to vysvetliť? Pustil si ju vôbec k slovu? Hovoríš tu len o svojom trápení a vôbec si sa nezamýšľal nad možnosťou, že aj ona trpela? Že všetko môže byť inak, ako si myslíš? Predo mnou sa hráš na chudáčika, a pritom si bez chrbtovej kosti.“ Prestávala sa kontrolovať, lomcovala rukami a mal som pocit, že čoskoro mi jej malá rúčka pristane na líci. Ale mala pravdu. Nepustil som Bellu k slovu, nedovolil som jej to vysvetliť. Len ona mi môže vysvetliť, čo je pravda na tom, čo si myslím, ale čo ak mi bude klamať?

Sklopil som pohľad k zemi a neubránil som sa vzlyku. No čo - som síce chlap, ale zamilovaný chlap a momentálne nešťastný. Mám tiež právo dať najavo to, čo cítim. Pocítil som, ako mi z oka tečie malá zablúdená slzička. Sofi natiahla svoju rúčku a jemne mi prešla po tvári, aby mi ju zotrela. Jej dotyk bol taký horúci ako dotyk mojej Bellinky. Chytil som jej ruku a skryl ich do svojich. Zadíval som sa jej do očí a dúfal, že v mojich očiach uvidí opäť toho dobrého a nie len tú obludu, za ktorú ma teraz má.

„Sofi, čo mám podľa teba robiť?“ spýtal som sa skormúteným hlasom a opäť pozrel na špičky svojich nôh. Vyvliekla svoju ruku z mojich dlaní a zodvihla mi hlavu do úrovne svojich očí.

„Choď za ňou. Hovor s ňou. Spýtaj sa jej na všetko, na čo nemáš odpovede. Hovor s ňou a nekrič. Nech ti to vysvetlí. Počúvaj hlas svojho srdca a neriaď sa mužskou ješitnosťou. Odpovedz, miluješ ju?“ Milujem, áno milujem. Upír miluje naveky nech sa stane čokoľvek, ale to jej nemôžem povedať. 

„Áno, milujem viac ako svoj život. Naveky ju budem milovať,“ pípol som tak ticho, že to mohla len ťažko zaregistrovať, ale ona to zaregistrovala. Usmiala sa na mňa. 

„Tak choď za ňou. Nestoj tu ako soľný stĺp a utekaj.“ Mala pravdu, mal by som ísť za ňou, ale potrebujem sa ešte upokojiť. 

„Sofi, ja pôjdem, ale pozval som ťa na večeru a to aj urobím. Pôjdeme sa najesť, a potom pôjdem za mojou Bellinkou. Berieš?“ Myslel som to vážne, večera, a potom pobežím tak rýchlo, ako sa len dá. Nezdalo sa jej to, myslela si, že schválne oddialujem čas, ale nebolo to tak. Len som chcel mať čistú hlavu, kým prídem za Bellou.

Ďakujem za komentíky pri minulej kapitole. Chcem povedať, že sa veľmi nevyznám v Biblii. :D Takže tak, ale pointa bola správna. :D  

Kapitolu venujem mojej korektorke Jessy. :) Ona už bude vedieť. :) 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Niet ruže bez tŕnia - 9. kapitola :