Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nič také ako láska neexistuje!!! - 7. Nečakaný

22.04.2010 (19:15) • Wejusss • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1411×

7. NEČAKANÝ "ÚTOK"

„Čo sa stalo? Kde to som?“ opýtala sa nás.

Bella aj Jasper sa okamžite prestali smiať a zodvihli sa zo zeme. Všetci sme sa pozerali na Jane. Ona to buď hrala, alebo naozaj nevedela, čo sa práve stalo. Ale pravdepodobnejšia bude asi druhá možnosť, pretože sa obzerala dookola a naozaj vyzerala, že si nič nepamätá. Toto nevyzeralo dobre.

Pohľad Jane:

Stála som na neznámom mieste v lese a nič som si nepamätala. Nevedela som ani ako som sa sem dostala. Nevedela som vôbec, čo tu robím. Naposledy, čo som si pamätala bolo, že sme spolu s mojou sestrou Bellou a mojím bratom  Alecom prišli do Volterri a ďalej už nič. Nemohla som si vôbec rozpomenúť a preto som sa radšej poobzerala okolo seba.

Okolo mňa bolo niekoľko upírov a jeden človek. Spoznala som svoju sestru, ktorá sa smiala na zemi, a brata, ktorý bol tiež na zemi, schúlení do klbka a vôbec sa nehýbal. Potom tu bol ešte upír, ktorý sa tiež gúľal od smiech na zemi ako moja sestra, upírka, ktorá bol schúlená do klbka v strede a ešte sedem upírov, ktorí mali zlaté oči a to znamenalo, že sú to vegetariáni. Tí sa tiež mierne usmievali, no nie až tak veľmi ako tí dvaja na zemi. Najviac ma ale zaujal ten človek, alebo lepšie povedané, potrava. Bola na zemi, schúlená pri strome a bola celá špinavá. Vyzerala, akoby prežila atómový útok alebo niečo iné. Bola naozaj zúbožená, no mňa ale väčšmi zaujímalo, čo tu dočerta robím a na čom sa smejú. Preto som sa všetkých opýtala:

„Čo sa stalo? Kde to som?“

Všetci sa prestali smiať a pozerali na mňa. Vegetariáni boli možno trochu prekvapený alebo niečo podobné, a moja sestra mala v očiach aj na tvári neuveriteľne veľa pocitov. Bolo tam snáď niečo ako láska, hnev, zlosť, nechápavosť a ešte možno aj chuť objať ma. Bolo tam ale ešte niečo. Niečo, čo sa podobalo nenávisti, no nebola to nenávisť, Bolo to niečo čudné, niečo, čo som nedokázala identifikovať.

„Jane?“ opýtal sa ma ktosi a ja som sa otočila k upírovi s levou hrivou.

„Prepáč, ale poznáme sa?“ opýtala som sa ho.

„Bella, čo sa to deje?“ smeroval otázku na moju sestru.

„Ja neviem, Jasper. Ale nepáči sa mi to,“ odvetila.

Nastalo ťaživé ticho a ja som bola stredobodom pozornosti. Všetci si ma obzerali ako návštevníka z Marsu a ja som nemala ani najmenšie tušenie, prečo. Potom ale ticho pretal niečí hlas.

„Alice?“ ozval sa chlapec s bronzovými vlasmi a otázka patrila malej elfke.

„Vlkolaci,“ snažila so odvetiť,  no skôr ako stihla dokončiť toto jediné slovíčko, z lesa oproti mne sa vynorilo sedem veľkých vlkov a jeden z nich, ten, ktorý bol hnedo-červenej farby na mňa skočil. Nedokázala som to vlastne ani zaregistrovať, uvedomila som si to len vtedy, keď som sa ocitla na zemi. Potom som už videla len veľké ostré zuby, približujúce sa k mojej tvári.

Pohľad Belly:

„Áá...“ kričala som.

Práve som videla ako mojej sestre vlkolak odtrhol hlavu a rozpáral ju na cucky. Mala som chuť toho psa zabiť, no nemohla som, pretože sme všetci boli obkľúčený a navyše ma Jasper držal okolo drieku, aby som sa proti nim nerozbehla. Horúce slzy ako oheň sa mi kotúľali po lícach a keď dopadli na zem, zmenili sa na lávu. Metala som zo sebou no nemala som dostatok síl, vyslobodiť sa s Jasperovho pevného zovretia. Jediné, čo som mohla robiť je, kričať. A tak som kričala, no nepomáhalo to.

Nepomáhali mi ani Jasperove slová, ktoré mi šepkal do ucha, že všetko bude v poriadku a, že ešte má šancu prežiť. Ja som vedela, že už nič nebude v poriadku. Vedela som, že toto je koniec Janinej existencie. Cítila som to. Nikdy som si ale nemyslela, že sa to naozaj stane. Nikdy som si nemyslela, že niekto z nás troch naozaj niekedy umrie. Nikdy som si to ani nechcela pripustiť, že by sa to niekedy mohlo stať. Ale práve sa to stalo a ja som s tým nemohla nič urobiť.

Keď sa to stalo, videla som, že Alec sa jemne mykol, no nezodvihol sa. Prečo dočerta stále sedí na tej zemi? Prečo mi nemôže ísť pomôcť zabiť tých hnusných psov? Prečo sa odrazu všetko tak skomplikovalo? Najradšej by som chcela vrátiť čas. Nech je všetko také ako predtým, skôr ako sme prišli do Volterri, skôr ako Alice a Jane pohrýzli upíry a skôr ako sme stretli toho príšerného Phila. Chcela by som, aby sme zase tvorili rodinu. Ja, Alec, Jane, Renée a Charlie. Chcela by som, aby sme opäť boli všetci  zas šťastný a aby sme nepoznali svet skutočných upírov. Chcela by som, aby bol môj život opäť taký ako bol predtým. Už to však nešlo.

Zrazu som sa prestala metať a ostala som stáť ako soľný stĺp na zemi. Zadívala som sa do diaľky a už som nedokázala pozrieť inam. Jasperove zovretie povolilo a potom sa jeho ruky niekam úplne stratili. Neschopná ovládať svoje telo som padla na zem. Pred sebou som nevidela už nič iba prázdnu hmlu bez začiatku a konca. Všetko už bolo odrazu preč a moje slzy tiež ustali. Nič naokolo som už ale nevnímala.

Pohľad Edwarda:

Sedela tam na zemi a ja som mal chuť objať ju. Pohladiť ju po vlasoch a vziať ju do náručia. Povedať jej, že ju mám rád a už nikdy viac ju nepustiť. Chcel som aby nebola smutná, aj keď viem, že práve prišla o sestru. Chcel som aby sa usmievala tým nádherným úsmevom ako predtým.

Ale to sa nedalo, pretože som ležal na zemi a nado mnou sa týčil veľký šedý vlk. Vrčal na mňa a nedovoľoval mi urobiť ani ten najmenší pohyb. Bol silnejší než ja a ja som bol v koncoch. Nebol som ale sám. Emmett tiež ležal na zemi, rovnako ako Jasper, Carliesle, Rosalie a Alice. Jeden vlk zvierala aj malú upírku, ktorá bola v strede „kruhu“.

Všetci sme mohli len čakať, čo sa ďalej stane, ako sa vlkolaci rozhodnú. Na Bellu či Aleca, ktorí boli voľný sa nedalo spoľahnúť, pretože boli úplne mimo. Mal som naozaj čudný pocit, že sa ešte niečo stane. Nevedel som síce čo a ani Alice nevidela našu budúcnosť kvôli vlkolakom, no cítil som to.

Snažil som sa vnímať myšlienky Belli, no nedokázal som to. Rušili ma v tom podráždené myšlienky všetkých naokolo a tak som nič počul. Pomaly som bol nahnevaný aj ja, že nedokážem nič urobiť a musím cítiť ten smrad, ktorý vystriedal tú nádhernú vôňu krvi, ktorú som tu ešte pred chvíľou cítil. Chcelo sa mi kričať, no nemohol som to urobiť. Takú radosť psiskám nespravím. Otočil som pohľad z vlkolaka späť na Bellu a skúmal som jej tvár asi poslednýkrát v živote.

Pohľad ducha Alice:

Letela som vzduchom pomedzi stromy obrovskou rýchlosťou a chcela som sa dostať čo najrýchlejšie k skutočnej Alice. Pred chvíľou som cítila jej obrovskú bolesť a preto som sa k nej musela dostať čo najrýchlejšie, aby som zistila, čo sa jej stalo. Už to nebolo ďaleko, keď sa bolesť vystupňovala. Ešte viac som zrýchlila a odrazu som sa ocitla na malom priestore. Bol to veľmi čudný pohľad, pretože tu bolo sedem upírov pritlačených o zem siedmimi vlkolakmi -medzi nimi aj skutočnú Alice- a potom ešte zbytky niečoho, čo sa nápadne podobalo na Jane a videla som aj schúleného Aleca a na poli zrútenú Bellu.

Nevedela som, čo sa deje a tak som pristúpila k Belle. Pohľad mala prázdny až priam sklenený a upierala oči niekam do neznáma. Opatrne som sa jej opýtala:

„Bella? Stalo sa ti niečo? Si v poriadku?“

Neodvetila. Stále sa pozerala do neznáma, akoby som tu ani nebola. Vlastne, nebola som tu. Nechcela som predsa aby ma niekto videl. Bol tu len môj hlas, ako šeptanie vo vetre, ktoré sa donieslo iba do Belliných uší. Skúsila som to znova:

„Bella?“

Zase nič. Ani sa len nepohla. Ani nežmurkla. Nič. Nepáčilo sa mi to. Jej životná energia bola na minime. Umierala. Neviem síce ako je to možné, že upír umiera ale je to tak. Bella sa z vnútra pomaly rozpadala na prach a ja som to cítila. Keď som bola hneď vedľa nej, cítila som ako z nej vyprchá život. Aj keď som nevedela prečo, cítila som smútok. Obrovský žiaľ, ktorí tam ostával. Musela som niečo urobiť. Dlžila som jej to. Ona ma predsa priviedla sem, do Forks, kde som konečne našla svoje skutočné JA. Jej vďačím za to, že ešte doteraz nesedím niekde na cintoríne a nenariekam. Jej vďačím za nájdenie svojho života.

„Bella,“ naklonila som sa ako vietor úplne k nej, „počúvaj môj hlas. Víndi z temnoty a zachráň vlastný život. Ešte neprišiel tvoj čas. Musíš bojovať o vlastný život Bells. Nesmieš padnúť do priepasti smrti. Ešte nie. Raz to príde, ale nie teraz. Bella. Víndi na svetlo!“ prikázala som jej.

To nejde, pomyslela si Bella. Je koniec, Alice. Stratila som svoju sestru a môj brat je asi tiež mŕtvy, pretože sa vôbec nehýbe.

„Vždy sa nájde nejaký dôvod prečo žiť. Prosím, Bella, bojuj.“

Usmiala sa mierne. To mi raz už povedala moja maminka, keď som sa nechcela najprv zmieriť s tým, že som poloupír. Hovorila mi, aby som bojovala o svoju existenciu.

„Tak prečo ju nepočúvaš a nebojuješ o vlastnú existenciu? Prečo sa nechávaš sťahovať do temnoty tieňmi?“

Pretože nemám dostatok síl bojovať. Som vyčerpaná. Celých tridsať rokov som utekala pred vlastnou minulosťou a ona ma nakoniec aj tak dostihla. Načo teraz utekať pred niečím, čo ma neskôr aj tak dostihne? Načo utekať pred smrťou? Každý raz musí umrieť a ja som si vybrala, že to bude teraz. Už nechcem viac žiť. Nemám dôvod viac žiť.

„Ale ešte je tu predsa len jeden dôvod, prečo žiť. Alec stále čaká na tvoju pomoc. Stále tam sedí schúlený a ak mu nepomôžeš ty, jeho sestra, tak potom nikto. Bella, pomôž Alecovi vyrovnať sa zo smrťou sestry. Prosím. Nedovoľ aby trpel.“

Ale ako mu mám pomôcť? Nedokážem sa ani postaviť a nie to ešte poraziť siedmych vlkolakov.

Nemusíš to predsa všetko robiť sama. Máš predsa priateľov, lovcov, ktorí sú blízko a stihnú prísť ešte skôr ako sa to všetko skončí. Dokážeš sa predsa s nimi spojiť bez jediného pohybu. Stačí len myšlienka, Bella. Zavolaj ich na pomoc.“

Dobre. Urobím to. Pre Aleca, súhlasila.

Bella zatvorila oči a začala sa sústrediť. Netrvalo dlho a cítila som, že sa niekto blíži. Boli to piati neznámi upíry, ktorí sa čo chvíľa objavili medzi stromami.

8.kapitola

Mám dať niektorú z ďalších kapitol na vysvetlenie? Pretože je to asi dosť čudne napísané.

Autor: Wejusss (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nič také ako láska neexistuje!!! - 7. Nečakaný :