Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » New life for Bree - 1. kapitola

New life for Bree - 1. kapitolaBree zavedie rieka do Kanady, odtiaľ pôjde na Aljašku. Čo ju stretne po ceste? A je naozaj v bezpečí? Prosím o komentáre, ktorých som sa veľmi nedočkala pri prológu, veľmi ma nepresvedčili, aby som pokračovala.

1. kapitola

 

Človeka by chlad rieky doslova ochromil. No ja, kameň, tvrdá žula - proste upír, som mohla skočiť aj do Severného ľadového oceána a cítila by som sa asi tak dobre, ako človek čľapkajúci sa vo vani s gumovou kačkou. Začala som silno kopať nohami, aby som sa dostala čo najhlbšie, až ku dnu. Keby ma tu niekto takto videl, ešte by sa tu rozšírili príbehy o morských pannách. Seattle viac pozornosti skutočne nepotrebuje, veď môjho činu – musela som sa uškrnúť – budú plné noviny.

Rileymu som zavarila, Rileymu som zavarila, trala-la-la-la, pospevovala som si v mysli. Ten chlad možno vplýva na mozog, keď neviem nič lepšie vymyslieť a myslím na také idiotiny, fakt. Radšej som sa pozrela na dno, ktoré bolo asi len pol metra podo mnou. Tým som si však nepomohla, všade boli tie odporné zelené rastliny, ktoré inak na brehu strašne smrdia. Hnusné. 

Po chvíli plávania som zacítila jemné vibrácie šíriace sa vo vode. Zamračila som sa. Čo to môže byť? Keď som pred sebou uvidela turbíny a stenu, doplo mi. Vodná elektráreň, no fasa. Vťahovalo ma to dnu, ale keď som začala plávať opačným smerom, na moju mega silu to nemalo. Aj tak by to so mnou nič nespravilo. Myslím, že by ma to nejako nepomlelo alebo čo. Skôr by som im to zariadenie pomazila.

Doplávala som k brehu a rýchlo vyskočila z vody. Bola noc a vodná elektráreň bola osvetlená, no našťastie svetlo až sem nedosiahlo. Vbehla som do lesa, ktorý susedil s riekou a rozmýšľala som. Prvýkrát mi zišlo na um, že ako sa dostanem na tú Aljašku? No, hej vo vode, aby ma Riley nevysnoril a potom čo? Kadiaľ? Spýtať sa niekoho v elektrárni asi nie. Odfrkla som si. Proste teraz skočím späť do rieky a budem plávať, až kým nezacítim slanú vodu.

Potom vyleziem na breh Kanady (aspoň predpokladám, že sa tam tak dostanem) a potom pôjdem peši. Jednoduché ako facka. Len to menej bolí a neodletí vám pri tom hlava. Pamätám si totiž, ako jeden novorodený vlepil dakomu druhému a hlava letela oblúkom preč. Bolo to celkom vtipné, ale nechcela by som byť tým bezhlavým...To by asi stačilo spomienok na staré zlé časy. Obišla som veľkým oblúkom cez les elektráreň a skočila späť do rieky. Obklopili ma tie nechutné rastliny a ja som sa vydala na plavbu. 

Pláva, pláva Bree, pekne po mori... teda v rieke...

 

Niekde na brehoch Kanady: 

 

Sadla som si na pieskový breh oceána a zhlboka som sa nadýchla slaného morského vzduchu. No, niežeby som ho potrebovala, ale, je to starý zvyk a takých sa ťažko zbavuje. 

Začula som hluk motora a obzrela som sa. K pevnine sa rýchlo približoval motorový čln. Neutiekla som, aspoň si pokecám s nejakým dedulom. Keď došiel na breh, vyskočil - teda s ťažkosťami vystúpil - z neho starý muž, ktorý si ma zvedavo premeriaval. 

„Počujte, slečinka, nie ste vy m-zák?“ Vytreštila som na neho oči a zdvihla obočie. 

„Čo či nie som?“ vyjachtala som. 

„M-zák. Mimozemšťan. Videl som vás z člna plávať obrovskou rýchlosťou na breh. Predbehli ste aj Starú Elu.“ Tento dedko bol ten najdivnejší človek, akého som kedy stretla. 

„Koho som predbehla?“ Starý muž potľapkal loďku po okraji. 

„Starú Elu. Tak hovorím tejto kráske.“ 

„Aha...“ vydýchla som. Nevedela som, čo mám povedať. Jedna časť mňa sa chcela začať smiať na celé kolo. Že mimozemšťan. Ďakujem pekne. Hii, dúfam, že som od tých rastlín nejako nezozelenala. Určite nie som však zelená, to by dedulo spomenul. Povedal len, že ma videl plávať. Tým sa dostávame k mojej druhej časti, ktorá hovorila, aby som ho zabila. 

„Neodpovedali ste mi na otázku! Ste mimozemšťan?“ prerušil moje vnútorné trápenie dedulo, „Alebo vy neviete čo to je?“ Vystrel ukazovák k oblohe a pozeral na oblaky. So záujmom som ho sledovala, bola som zvedavá, čo povie či urobí. 

Zrazu prehovoril dedulo kozmickým - aspoň sa snažil - hlasom: „E.T. volá domov!“ Toto ma dostalo a ja som vybuchla do smiechu. Dedulo sa na mňa zamračil. 

„Prečo sa na mne smejete?“ 

„Hm, prepáčte, ale mimozemšťan nie som,“ vyjachtala som, keď som prekonala záchvat smiechu. Hryzla som si do dolnej pery, čo ma zabolelo viac, ako keď som bola človek, tak som s tým rýchlo prestala. Ale musela som niečo robiť, aby som sa nesmiala. Ospravedlňujúco som sa na dedula usmiala. 

„Ospravedlňujem sa, nechcela som sa smiať,“ povedala som, „a teraz, hmm, musím ísť.“ Ešte raz som sa na neho usmiala a pomalým, ľudským krokom som zašla do lesa, na kraji som sa otočila a zakývala dedulovi. On sa na mňa síce zmätene usmial a odkýval mi. 

V lese som sa naplno rozbehla a rozmýšľala nad dedulom. Urobila som správne, keď som ho nechala nažive? Veď ma videl, ako som plávala, a keď som mu povedala, že nie som mimozemšťan, čo si bude o mne myslieť? Vyrozpráva to niekomu? Bude mu niekto veriť? Spojí si to s upírmi? Pochybujem, nebudem sa tým trápiť, dedulovi to je podľa mňa jedno a za pár dní na to zabudne. Tak by to bolo najlepšie. 

Rozbehla som sa tak, aby som videla more a dúfala, že dobehnem na Aljašku. Pri mojej upírskej rýchlosti sa mi to podarí možno skôr, ako sa zotmie, veď môže byť tak šesť hodín ráno. 

 

Niekde v Aljašských lesoch: 

Bežala som lesom, o ktorom som si myslela, že by mohol byť na Aljašský. No musela som sa o tom nejako presvedčiť...Našťastie som uvidela nejaký dom. Slušne som zaklopala, keď nikto neotváral, vošla som. Zdalo sa, že tu nikto nie je, ľudská vôňa tu takmer ani nebola cítiť. Môj predpoklad o neobývanom dome sa potvrdila, keď som tam nikoho nenašla. Vyzliekla som si veci a v špinavej sprche som sa umyla, snažila som sa zmyť odporný pach rieky. 

Nakoniec som si ako-tak oprala oblečenie. Len v spodnej bielizni som si sadla do obývačky. 

 

Pohľad nikoho: 

 

„Musela ísť tam!“ Mladý chlapec ukazoval na rieku. 

„Ale kam potom mohla ísť? V rieke sa jej pach stráca. Ako ju nájdeme?“ Očividne vodca skupiny sa mračil na ostatných. 

„Mohla ísť na Aljašku. Vieš, že tam sú takí, ako ona.“ 

„Viem, ale... pochybujem. Nemôžeme odísť z nášho územia bez toho, aby ho niekto ochraňoval.“ 

„Niektorých tu necháme,“ pokrčil plecami iný chlapec, takmer taký vysoký ako ich vodca. Vodca prikývol. 

„Urobíme tak. Musíme ju chytiť. Je príliš nebezpečná. Jej činy sme videli v Seattli.“ 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek New life for Bree - 1. kapitola:

 1
1. Nessienka admin
22.10.2012 [0:31]

NessienkaAhoj.
Keďže si mala príliš veľký perex obrázok, nahrala som ti ho do galérie. Pri ďalších kapitolách používaj tento odkaz:
www.stmivani.eu/gallery/458647_119178691568829_137019358.jpg
Ďakujem.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!