Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » New life of bree - 2. kapitola

New life of bree - 2. kapitolaVitajte pri mojej ďalšej kapitole. Dnes sa Bree stretne s dievčaťom menom Elisabeth Denaliová. Ako toto stretnutie nakoniec dopadne?

2. kapitola

 

Bree: 

 

Zabalená v deke som sedela ešte hodinu, potom ma to pozeranie do blba prestalo baviť. Vstala som a deka sa zo mňa zošuchla. Zostala som nahá, bez oblečenia, no mala som v pláne to tu prehľadať a nájsť si niečo. Práve som išla do izby, ktorú som neprehľadala, keď som začula niečo, čo som teraz nečakala. 

Bol to tep ľudského srdca, ktorý sa zrýchľoval priamo úmerne s tým, ako dlho sa ten človek pozeral. 

Zavrčala som. Presne to mi chýbalo, pomyslela som si ironicky. Prudko som sa otočila a zbadala v okne tvár muža, mohol mať tak päťdesiat rokov, možno horár či poľovník. Zanadávala som a vybehla z chaty. V slnečnom svetle začalo celé moje telo žiariť. Muž naširoko roztvoril oči a zalapal po dychu. Prišla som k nemu bližšie. 

Bol to jeden z tých odporných bohatých tučných chlapov, ktorý využívajú svoje peniaze na spoločníčky. Keby to bolo možné, bolo by mi z neho zle. 

Bola som len pol metra od neho. Prechádzal po mne pohľadom, tak som naňho sykla. 

„Anjel...“ vydýchol. To ma napálilo.

„Ale houby!“ Chytila som pod krk a zdvihla som ho. Odhodila som ho do stromu a on zafňukal. Pohŕdavo som sa uškrnula. Nebola som smädná a aj keby som bola, nechcela by som mať v seba ani kvapku krvi z tohto človeka. V okamihu som bola pri ňom a kopla ho do brucha, asi trikrát. Pri zvuku lámajúcich sa rebier som sa usmiala. 

Na jeho prosíkanie a fňukanie som nebrala ohľad, no o chvíľu ma to omrzelo, tak som ho ešte raz poriadne kopla, potom si k nemu kľakla. 

„Šťastnú cestu do pekla!“ S týmito slovami som mu mykla hlavou prudko do boku a z nechutného chlapa vyprchal život. 

Počas celého toho divadielka som bola nahá a až teraz som si to uvedomila. Zahanbila som sa, aj keď ten jeden, čo ma videl, bol mŕtvy. Vbehla som do domu, zobrala si pre istotu deku na seba a prehľadávala dom, no na oblečenie som nenašla nič. Vrátila som sa na chodbu, lebo tam som si asi pred desiatimi minútami všimla špagátik visiaci zo stropu, určite schody na povalu. 

Potiahla som zaň a ovalil ma smrad starých vecí a opäť niečo, čo som absolútne nečakala. Do riti, koľko prekvapení zažijem v tejto úbohej chate? Bola to takmer ľudská vôňa, no trochu iná, zvuk bijúceho srdca a tichučké odfukovanie. Vyšla som na povalu, kde vládla tma, nie však pre mňa. Bola tu skriňa, plno ďalšieho starého nábytku, v rohu bola posteľ.

A ležalo na nej mladé dievča. Očividne spalo. Nechala som ju zatiaľ tak, nevidela som v nej žiadne nebezpečenstvo, no jej pach bol zvláštny. Nevoňala ako človek, ale ani ako upír, niečo medzitým. S ničím takým som zatiaľ sa za môj krátky druhý život nestretla, takže som sa z toho nevedela vysomáriť. Hneď ako si tu nájdem oblečenie, zobudím ju, rozhodla som sa. Potichu som išla k skrini, ktorá len slabučko zavŕzgala pri otváraní. Musela byť používaná. V nej boli malé kôpky oblečenia, zrejme toho dievčaťa. Obliekla som sa a skriňu zavrela. Prešla som k posteli a trochu som dievčaťom zatriasla. Okamžite otvorilo oči a srdce jej začalo biť ohromnou rýchlosťou. Vzlykla a vystrašene na mňa pozrela. Keď videla, kto som, pohľad sa menil z prekvapeného na spýtavý, zazrela som aj trochu radosti, potom sa ustálil na zvedavo-vystrašenom. 

„Nemusíš sa ma báť, neublížim ti, sľubujem.“ Nechcela som jej ublížiť, naozaj. Jej krv bola tak vyvážená, že som na ňu vôbec nemala chuť. 

„Kto ste?“ povedala prekvapivo jasným hlasom, znejúcim ako zvončeky.

„Som Bree, Bree Tannerová. A ty?“

„Volám sa Elisabeth Denaliová.“ Premerala som si ju pohľadom. Mala zelené oči, kučeravé blond vlasy, siahajúce až po pás. V tvári bola krásna, ale nezdravo bledá, ako upír. 

„Elisabeth...?“ Okamžite ma prerušila.

„Bethy.“ Prikývla som. 

„Bethy, čo si zač? Človek nie si.“ Uškrnula sa. Asi sa už uistila, že žiadne nebezpečenstvo nehrozí, tak bola pokojnejšia. 

„Poloupír. Dobré, čo?! Ty si upír, že?“ Opäť som prikývla. Takže poloupír. Zaujímavé, ale prijala som to ako fakt a rozhodla sa nefilozofovať nad tým. 

„Bethy? Ako...ako si sa sem dostala?“ spýtala som sa opatrne. Oči Bethy sa okamžite naplnili slzami. 

„Raz som sa pohádala so svojou tetou, tak som natruc utiekla z domu. Chystala som sa o týždeň - dva vrátiť, no chytili ma. Nejaký neznámy upír. Odviedol ma sem a dával mi jesť len ľudské jedlo a toho tiež veľmi málo. Zoslabla som. Ľutovala som svoj útek od rodiny, vtedy to bol už mesiac. Začali sem chodievať chlapi a...“ Hlas sa jej zlomil. Pohladila som ju po ruke, že chápem. 

„Som tu už asi dva roky. Dúfala som, že ma moja rodina nájde, ale... nič. Našla si ma až ty. Ďakujem.“ Usmiala som sa na ňu. 

„Som rada, že som ťa našla a to, čo sa ti stalo ma veľmi mrzí. Mám ti niečo priniesť? Jesť, piť?“ Bethy sa zablyslo v očiach. 

„Krv. Prosím. Nejakého dobrého macka alebo pumu.“ Otvorili sa mi ústa a nechápavo som sa na ňu pozrela. 

„Ty chceš zvieraciu krv?“ spýtala som sa s odporom. V lese som často cítila pach zvierat, no nikdy som nemala najmenšiu chuť sa do nich zahryznúť. Bethy pokrčila ramenami. 

„Som vegetariánka. Ako celá moja rodina.“ 

„Dobre, ešte oddychuj, za chvíľu som tu.“

Vybehla som z domu a krútila hlavou. Ľutovala som Bethy. Chytila ma zlosť a ja som pribehla k tomu chlapovi a kopla do neho. O málinko spokojnejšia som išla uloviť toho macka pre Bethy. 

Utekala som po lese a snažila sa zachytiť pach zvierat. Mala som šťastie. Po pár kilometroch som zacítila pach, ktorý sa pramálo podobal ľudskému. Rozbehla som. Ukázalo sa, že to bol medveď. Zabila som ho a utekala s ním za Bethy. Bola vonku, na terase a spokojne sa pozerala na zlámaného chlapa. Keď ma uvidela, široko sa usmiala. 

„Patrí ti moja obrovská vďaka. Za medveďa aj za zabitie hentoho hnusu.“ Bethy ma znenazdania objala. Môj pud sebazáchovy zareagoval a ja som uskočila. Ospravedlňujúco som sa usmiala. 

„Mám len pár mesiacov.“ Bethy sa chápavo usmiala, potom sa zahľadela na medveďa. Oblizla si pery. Zasmiala som sa. 

„Na čo čakáš?“ Odpoveďou mi bolo vrhnutie sa na medveďa. Potom som počula len spokojné pitie. Bethy som začínala mať rada, hoci sme sa poznali asi pol hodiny. Bola milá, usmievavá, verila mi. Začínala som mať pocit, že nachádzam skutočnú kamarátku, o akej som mohla v Seattli len snívať.

Medveď bol onedlho prázdny. Bethy vyzerala ešte krajšie. Líca jej nabrali ružovkastý odtieň a pery mala červenšie. 

„Ešte by som si dala,“ zahlásila. 

„Prinesiem ti?“

„Nie, nenechám sa obsluhovať, pôjdem s tebou. Cítim sa silnejšia.“ Usmiali sme sa a spolu sme sa vybrali do lesa, ja dúfajúc, že tam stretnem nejakého osamoteného turistu. Utekala rýchlo, no ja som bola mladšia ako ona, čiže aj rýchlejšia. Vyrovnala som si tempo s ňou, nechcela som sa predvádzať. 

Zrazu zavial vietor od západu a doniesol nám pach zvera, možno ďalší medveď. Bethy tam hneď trielila, ja som zaostala a snažila sa zachytiť vôňu človeka. Nič. Vzdychla som si a rozbehla sa naplno za poloupírkou. Keď som bola pri nej, práve útočila na pumu. Druhá bola v bezvedomí pri jej nohách. Nasýtila sa a usmiala sa na mňa. 

„Skús!“ Ukázala rukou na druhú pumu. Pochybovačne som sa na ňu pozrela. 

„Nechceš ešte ty?“ Pokrútila záporne hlavou. 

„Najskôr ty!“ 

Nedôverčivo som sa zahľadela na pumu. Sklonila sa k nej a ovoňala ju. Vzdialene pripomínala človeka, ale inak odporne smrdela. Pokrčila som nos a radšej som zadržala dych. Zahryzla som sa jej do krku a ochutnala som. Prehltla som pár hltov, potom som sa odtiahla a to, čo mi zvýšilo v ústach som vypľula. Zvraštila som tvár. 

„Odporné!“ povedala som odsudzujúco, zatiaľ čo sa Bethy smiala, potom dorazila pumu, ktorú som načala. Keď skončila, prišla ku mne. 

„Pôjdeš dnes na lov?“ Prikývla som. 

„V noci, vtedy budem cestovať ďalej.“ Bethy sa zatvárila zdesene. 

„Ty ma tu necháš?!“ vzlykla. 

„Samozrejme, že nie! Veď ty pôjdeš so mnou, zavediem ťa k tvojej rodine. Kde vlastne žijú?“ spýtala som sa. Bethy sa značne uľavilo a usmiala sa. 

„Paráda! Moja rodina býva v Denali,“ odpovedala. Prikývla som, potom sme sa spoločne vrátili do domu. Slnko už zapadalo. Moje veci sa už vysušili, ale nechám ich tu, ešte smrdia z rieky. Zatiaľ mi stačí to, čo mám na sebe, v najbližšom meste si niečo ukradnem. Keď nastal súmrak, spýtavo som sa pozrela na Bethy. 

„Ideme!“ zavelila a rozbehli sme sa do lesa. Šľahajúce konáre mi nevadili, vôbec ma nespomaľovali. Bežali sme asi hodinu, keď som uvidela pred nami svetlá. Zrejme nejaká dedina, či mestečko, nič väčšie som nečakala. Bola to dedina, väčšia dedina. Bethy od radosti zvýskla. 

„Viem kde sme! Ak budeme cestovať len v noci, tak by nám to malo trvať dva dni. Super!“ tešila sa. Usmiala som sa na ňu. 

„Počkáš tu? Ja si zatiaľ idem niekoho uloviť.“ Prikývla a ja som odbehla. Zastala som pod blikajúcou lampou a poobzerala som sa, či neuvidím nejakú vhodnú osobu. Zrazu sa z najbližšieho domu vyrútili na ulicu dvaja asi dvadsaťročný chlapci a zo smiechom vošli do lesa. Usmiala som sa a išla za nimi. 


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek New life of bree - 2. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!