Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 11. Kapitola

05.01.2010 (15:45) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1413×

„Stal si sa súčasťou môjho života, ale aj tak mi neveríš?"

11. Neboj sa ma, ja ťa chcem chrániť.

Hudba

„Idem!“

„Noo dobre ľudia, už musím ísť, rada som ťa spoznala, tak čus!“

Zablabotala a už aj bola preč z domu. S pohľadom upreným ku dverám som premýšľal, či je Ashley na nejakých vitamínových liekoch, pretože toto nebolo očividne normálne. Kellan sa len zasmial tým jeho dokonalým smiechom a tým ma zobudil s mojich úvah.

„No áno, Ashley je blázon, ale mám ju rád, je skvelá herečka a hlavne kamarátka a vždy mi zdvihne náladu.“

Len som pokývala hlavou, že rozumiem.

„Meg?“

Po chvíli ticha znovu prehovoril.

„Hmmm?“

„Nechcela by si ísť dnes niekam so mnou?“

Hovoril to dosť nerozhodne. Nevedela som, či sa to vôbec hodí... Alex zomrel... a všetky spomienky... To s ním som chodila takto von. To on bol ten, čo mi vždy vyčaroval úsmev na perách... to on bol ten, komu som nedokázala povedať nie... Bože Meg, máš už 21... a ty skoro nič nemáš... teda okrem Lanieho... ak hovoril pravdu. Ostatný už majú rodinu, deti, bazén, psa... a čo mám ja? Jedného krásneho chlapa, ktorý sa neustále stará o moje problémy, odháňa ich odo mňa  a robí mi svet krajší i za cenu, jeho vlastného šťastia... Je to blázon.

„Megan?“

Opýtal sa ma opatrne a ja som si uvedomila, že som mu ešte neodpovedala.

„Ja... rada.“

Usmiala som sa na neho povzbudivo, pretože jeho tvár bola smutná.

„Dobre, a o koľkej a kam? Alebo, počkaj, bude to prekvapenie, môže byť za hodinu?“

Len som prikývla. Kellan mi urobil horúcu čokoládu, ktorú mi chcel urobiť ešte na obed, keď tu bol ten Rob. Potom sme sa ešte chvíľu spolu bavili, a mňa napadlo si zájsť domov pre veci, keďže som tu skoro nič „normálne“ nemala. Kellan ma rýchlo odviezol domov, do cestovky som si pribalila veci, ktoré by som mohla potrebovať, zamkla a znovu utekala do auta a späť ku Laniemu. Povedal mi, že sa mám obliecť úplne normálne. No a tak som dala na seba biele tričko, kde v strede stála čierna ovca a ukazovala stredný prstík a čierne obtiahnuté kraťase. Vlasy som si nechala rozpustené, len ich trochu pregélovala, aby sa mi spravili pekné kučery. S make upom som si moc nerobila starosti.

Hnedé očné tiene, ktoré postupne tmavlim, riasenka a mierne načervenalý lesk na pery. Výsledok ušiel a tak som si dala nízke tmavomodré čižmičky. Keď som vyšla z izby, Lanie už  bol oblečený a stál ku mne chrbtom. Jemne som si odkašľala a on sa otočil. Svoje malé oči uprel na moje prsia a ja už som sa chcela začať štvať, no v tom som si uvedomila, že asi najskôr sa díva na tú čiernu ovcu. A jeho rytmický smiech mi bol odpoveďou.

„Aj ja chcem také tričko! Svedčí ti to.“

Pochválil mi.

„No, to vieš, to smú nosiť len vyvolený.“

Schladila som ho a on sa na mňa pozrel smutnými očkami, na čo, som sa ja musela zasmiať. Vzal ma za ruku a spoločne sme vyšli von. Otvoril mi gentlemansky dvere a sám sa posadil dopredu. Šikovne vyšiel a už aj sme sa hnali ulicami. Asi po desiatich minútach sme zastali pred nejakým podnikom, ktorý sa volal Charlie. Vystúpila som s auta a počkala na Lanieho, kým zamkne.

„Smiem vám dnes robiť doprovod, madam?“

„No, keď inak nedáte!“

Zachechtala som sa a Kellan sa urazene otočil. Chvíľu stál na mieste a podupával nohou a nakoniec sa späť ku mne otočil a ublížene prehovoril vysokým hláskom.

„No, keď inak nedáte! To čo má znamenať?“

Na oko mi vyčítal a ja som sa začala znovu smiať a ku môjmu smiechu sa ihneď pridal jeho.

„Tak pardón, bude mi cťou, keď budem môcť dnešný večer stráviť, po vašom boku.“

Zaševelila som, Lanie na mňa vyvalil oči. Je pravda, že takú inteligentnú vetu človek odo mňa často nepočuje. Nakoniec som sa do neho zavesila a vošli sme do podniku. Bolo tam dosť ľudí a vyzeralo to moc zaujímavo. V jednom rohu sedeli taký, no asi nejaký programátori, komplet všetci okuliare a zadumané tváre nad notebookom. Bolo tam moc skupín ľudí. Od dievčat, ktoré vyzerali dosť ľahko, až po mužov, ktorý vyzerali, že ak ich urazím, tak mi strčia tágo do riti. Na sucho som preglgla.

„Neboj sa... je to fajn podnik, aspoň ja som tu ešte nikdy nemal problémy, a nik ma tu nepozná.“

Zasmial sa, vzal ma za ruku a tiahol ku pultu.

„Tak čo si dáte?“

Usmieval sa na nás čašník. Nechodila som moc do klubov a už vôbec nie v Amerike a jediné po čom som naozaj teraz túžila bolo...

„Dám si pivo, veľké!“

Čašník na mňa vyvalil oči a Lanie sa začal chechtať.

„Dva krát, prosím.“

Doobjednal a znovu sa začal venovať mne. Stáli sme tam pri pulte s pivami v rukách a smiali sme sa jednému postaršiemu pánovi, ktorý stále hľadel blondýnke pred ním do výstrihu. Totižto hrala biliard a vždy keď sa zohla, sa tie dva veľké silikónové melóny zhupli a pán mal čo robiť, aby udržal svojho kamaráta v nohaviciach. Prekrížil si strnulo nohy a my sme sa ešte viac začali smiať. Bolo tak moc jednoduché sa s ním smiať...

Hudba začala hrať hlasnejšie a pár ľudí sa aj dostavilo na parket aby si zatancovali. S Kellanom sme sa potom rozprávali o jeho detstve, pretože v tom mojom sa nič extra nedialo, teda okrem jednej veci, ktorú on, nesmel vedieť... vlastne nik ju nesmel vedieť. Po chrbte mi prebehol nepríjemný chlad, pri spomienke na ten deň. V tom na mojom zadku pristála čiasi ruka a ja som sa bez zaváhania otočila a jednu vrazila fúzatému chlapíkovi. Toho to dokonca až skolilo na zem.

„Sakra.“

Šepla som, keď som si všimla tú horu svalov, ktorá sa práve stavala naproti mne a upravovala si sánku na správne miesto.

„Ty štetka! To si vypiješ!“

Priam zavrčal a zrazu zase bol na zemi, ale tentoraz som ho ja nespacifikovala.

„Ešte raz jej povieš štetka, tak ti urobím plastiku tváre.“

Prskal Lanie, a ja som sa ho teraz aj celkom bála. Chlap sa pomaly postavil a za ním sa zastavil ďalší. Popukal si prsty a zabijácky sa na nás usmial. A, sakra. Ako už som raz povedala. A teraz čo? Prvý chlap sa vrhol na Lanieho, ja som mu aj chcela pomôcť, ale on ma priam od seba odsotil. Lanie mu dal prvú, druhú a tretiu, ktorá ho totálne skolila ku zemi. Priblížil sa ku nemu ďalší. Prehodil si ho cez rameno a potom na zem, kde mu ešte jednu vrazil a ja som musela skutočne vyvaľovať oči. Všimla som si ďalších, ktorý sa ku nám rýchlo rútili.

„Poď.“

Podával mi ruku Lanie. Vzala som ju a ešte cestou som pridupla tomu prvému, čo teraz ležal na zemi vajcia. Potichu zaúpel a ja som ucítila zadosť učinenie. Rýchlo sme sa predrali ľuďmi, ktorý už tancovali a bola som vďačná, že ich je tam tak moc. Vyšli sme pred podnik, nasadli do auta a rýchlo prchali preč. Nakoniec sme zastavili až pred Lanieho domom. A ja, som spravila asi najdebilnejšiu vec na svete. Začala som sa šialene smiať. Lanie na mňa zarazene hľadel.

„Megan! Čomu sa smeješ? Mohli ti niečo urobiť!“

Hovoril vážne a mňa to ešte viac rozosmialo.

„Ty si štetka, to si vypiješ!“

Hovorila som hrubým mužským hlasom a tvárila sa ako kakadus.

„Skoro som sa pošťala, keď to hovoril.“

hudba

Pozrela som sa na Lanieho, ale ten aj tak stále sedel a hľadel pred seba.

„No ták, Lanie, priznaj, že to bola sranda!“

Drcla som do neho a on sa konečne pousmial.

„Dobre... priznávam, že trochu to bolo aj smiešne, ale to s tou štetkou, myslel som si, že ho na mieste roztrhám!“

Priam zahrmel a ja som sa ho znovu bála. Vlastne musí byť silný... moc silný, keby chce, môže mi hocičo urobiť a ja by som sa nedokázala ubrániť. Musela som asi zarazene a vystrašene na neho hľadieť, pretože po chvíli prehovoril.

„Prepáč Meg, asi som ťa vystrašil. Ale pochop, on ti nadával a to ja neznesiem!“

Znovu zvýšil hlas a ja som sa mierne prikrčila.

„Vieš čo? Už radšej držím hubu, lebo ty ešte odo mňa újdeš.“

Tak toto ma skutočne rozosmialo a Lanie sa ku mne pridal. Vyšli sme z auta a prešli do domu.

„Meg, už sa ti chce ísť spať?“

Spytoval sa ma, len som zakrútila hlavou a jemu zase v očiach hrali nezbedné plamienky.

„Nejdeme si niečo pozrieť?“

„Vidíš! Bojová nálada, tak to Generation Kill, by sme mohli dať!“

Vypískla som radostne.

„Zase film, kde som ja?“

„Pozri, ty vieš kde a ako pracujem a dokonca si ma aj videl, tak aj ja chcem vidieť.“

Zazubila som sa na neho. Lanie si potichu vzdychol, no ja som to počula a potom zamieril ku pohovke. Pomaly ju roztiahol, dal na ňu plachtu a aj periny z izby doniesol. Ja som zatiaľ šla do kúpeľne, kde som sa poumývala , prezliekla do pyžama, čo jest tielko a chlapské boxerky so simpsonovcami. Pomaly som došla až do obývačky. Lanie už tiež bol prezlečený a ja som skoro odpadla, keď mal na sebe len dlhé šedé tepláky a priliehajúce tielko. Zavrela som ústa, nahlas preglgla a podišla ku nemu.

„Vieš o tom, že minule som si skoro také kúpil?“

Poukazoval na moje boxerky.

„Ak chceš, môžem ti ich  niekedy požičať.“

Spoločne sme sa zasmiali a Kellan odbehol zapnúť video. Rýchlo pribehol ku mne, zabalil sa do periny ako húsenička a mňa si prisunul ku sebe.

„Héj!“

Zvýskla som, no on si ma nevšímal, len sa usmieval a nechcel ma pustiť od seba. Bolo to presne ako s Alexom, i on mi takto robieval zle, tlačil si ma ku sebe, objímal ma, keď som bola naštvaná a i keď som protestovala kopaním, on ma stále držal vo svojej náruči. Bolo to už tak dávno... Ešte stále si pamätám, ako som mu hovorila, že pred sviatkami prídem domov. Kellan ma pohladil po vlasoch a ja som sa mu pozrela do tváre. Istotne si musel všimnúť mojich sklených očí.

„Myslíš na neho?“

Náročky nehovoril jeho meno, lebo vedel, že ma to moc bolí. Viac si ma ku sebe pritúlil, vlastne som už celá ležala na ňom. Obtočila som okolo neho ruky a ona tie svoje okolo mňa, poriadne ma pozakrýval a potom zašeptal jediné.

„Je mi to ľúto...“

Táto jediná veta zase spustila vodopád sĺz. Nevzlykala som, len som hľadela neprítomne na televízor a po tvári mi stekali slzy. Lanie mi ich postupne z tváre začal  dávať dlaňou preč. Opatrne ich smazal z tváre a taktiež aj z môjho života. Pomaly som sa uvoľňovala, slzy prestávali tiecť a ja som sa prepadala do ríše snov, kde už na mňa čakali moji najmilší a nočné mory s nimi...

12. kapitola

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 11. Kapitola: